ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aby sa ráz (charakter) a počínanie náčelníkov novej školy slovenskej v jasnejšom svetle ukázalo, poznamenať treba, že z nich žiaden k novovekému bludnému učeniu racionalistov nemeckých sa nepriznával, ale všetci vnútornou ducha túžbou vedení, kresťansko-náboženskými pravdami preniknutí, filozofiou Heglovou — učencami slovanskými k vyššej dokonalosti privedenou — vzdelaní a odchovaní boli. Nepovažovali oni teda udalosti sveta rozumom všetko rozdrobujúcim a matematicky rátajúcim, ale rozumom z večnej pravdy dôvody a nutné následky čerpajúcim, v tom presvedčení a viere, že trebárs prítomné pokolenie pravdu neznesie, ona preto nepodľahne, ale prv lebo neskôr nad rozumom a múdrosťou svetskou zvíťazí. Z takej viery a nadšenia potom veľké skutky sa rodia, lebo tu človek seba celého myšlienke v obeť prináša. Z tohoto stanoviska jedine sa dá aj počínanie mužov slovenských pravdivo posúdiť.

Vrstovník a verný súdruh Hurbana a Štúra bol v Liptovskom Sv. Mikuláši Michal M. Hodža. Jeho útlocitá duša dávno nad nezbednosťou maďarstva žialila, ale naplnený láskou ku všetkým národom ako opravdivý „syn Slávy“ neraz by sa bol chcel po priateľsky a bratsky pokonať s nepriateľmi Slovákov. Lež vidiac, že to nejde, vylial hlboký svoj žiaľ do spisku Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo a odokryl neprávosť a velikú nespravodlivosť maďarskú. — Kto chceš poznať v bôľoch zrodené slovo ducha, čítaj toto Dobruo slovo a neskôr vydané dielko Der Slowak. — Zo života vlastenca tohoto do prítomnej histórie sa tiež iba nevyhnutne sem patriace deje zapíšu.

Takýto dej je odhodlané vystúpenie Hodžovo dňa 28. brezna v Liptovskom Sv. Mikuláši na stoličnom dome vo veľkom zhromaždení za práva slovenského národa. Nechajme samého o výjave tomto hovoriť: „Či zakvitne“ (píše on do Slovenských národných novín č. 276) „kraj náš slovenský? či aj nám Slovákom zíde žitko v nastalom tomto veku všeobecnej slobody? Alebo snáď naše Tatry žiadny kvietok bohaľudskej milostnej radosti nikdy už nedonesú? či už zapadol deň náš naveky? — Tak sme sa potichu spytovali jeden druhého, keď šumivé hlasy nových práv, nových slobôd, nových ústav a nenazdaných premien od západu európskeho do našich krajov sa dolunili. A hľa, razom sa rozíde hlas: ,Urbárske služby a roboty sú v našej vlasti naveky zrušené.‘ Neslýchaná táto milozvesť tichým úžasom a nábožným podivením ľudí našich prejala. Mnohý neveril. Nie divu; lebo náš národ nádeje svoje má zadané večnosti, celým nebom časnosť jeho prevyšujúcej. Mlčanlivo krútili hlavami, za to majúc, že čo za stoletia stálo tak pevne, právne, sväto stálo, za hodinu padnúť nemôže. Iní dojatnejšieho srdca i bystrejšej mysle s bleskom radosti na tvári povedali: ,No, vraj, predsa už raz; veď toho už bolo dosť, miera naozaj dovŕšená, chvála pánubohu!‘ A páni čo? Ako ktorí, ale mnohí veru pekní a miloduchí sa ukázali.“

„Námestný vicišpán, p. Rady Michal ustanovil deň vyhlásenia na 28. brezen. Zhromaždenie bolo mnohočetné. Po prečítaní tých troch pre našu vlasť večite slávo-pamätných zákonných článkov vyjadrili svoju vďačnosť naši volaním ,Sláva‘, ktoré po prvý raz v úradnom dome milého kraja slovenského sa ozvalo. Áno, sláva! Ó veď azda len už bude i tu sláva pre našich dobrotínov na zemi, trebárs dosiaľ ináč ju nespomenuli, len že je na nebi. Nato Klein, hybský notár, predstúpi a menom zídeného toho množstva prečíta vážne a výrazne toto:

*

Slávne zhromaždenie národnej správy v Liptove!

S úprimným a slobodným citom vďaky a dôvery spoluobčianskej predstupujeme pred Vás s týmto prípisom a osvedčujeme jednak našu vďačnosť, jednak i žiadosti a prosby naše:

1. Predne a nadovšetko osvedčujeme nevýslovný cit pokornej vďačnosti ku najvyššiemu vladárovi národov, ktorý ako sám najmúdrejšie všetkých národov lósy spravuje, tak i srdce nášho najjasnejšieho kráľa a krajinského vlasti našej snemu divným svojím riadením k tomu priviedol, aby konečne už od mnoho rokov túžobne očakávanú slobodu a občianske práva dobrovoľne a veľkomyseľne všetkým krajanom a spoluobčanom udelili.

2. Osvedčujeme hlbokú vďaku a uznalosť ku všetkým tým vlasti našej mužom, ktorí sú pôvodcovia slávnej tejto premeny občianskej.

3. Prednášame dôverne naše prosby a žiadosti, a síce:

a) Aby národ a ľud kraja tohoto podľa občianskych práv svojich, jemu teraz udelených, skutočnú a pozitívnu účasť bral vo zhromaždeniach národných kraja tohoto a tak prirodzene a nasledovne: aby rokovanie a deliberácie v slovenskej, jemu zrozumiteľnej reči sa držiavali. To vyhľadáva česť a povinnosť občianstva a všetkej verejnosti jeho, ktorá nikdy a nikde k cieľu svojmu nepríde, jestliže sa na pospolné a všeobecné uzrozumenie neopiera.

b) Žiadame, aby súdy, prosby, pravoty, úradné oznamovania, snemové i vidiecke v slovenskom jazyku sa vykonávali. Donáša to so sebou povinnosť a potreba národnej správy tohto kraja, ktorého obecenstvo musí bývať o všetkých veciach politických a právnych náležite uvedomené.

c) Žiadame, aby potrebnému vyučovaniu a vzdelaniu slovenského občianstva na základe jeho materinskej reči slovenskej prípravy hneď sa urobili a národné slovenské školy tým spôsobom sa usporiadali, aby v nich náš ľud na hodných svojej slobody občanov vychovávať a vzdelávať sa mohol. Cieľ tento dosiahne sa tak, jestliže vo školách národných vynaučná reč bude materinská, na ktorej základe a len na ňom snadno sa naučí rečiam vo vlasti našej potrebným.

d) Žiadame, aby správa národná tohto vidieka úradne na tom nástojila, že by sa čím skorej do poriadku priviedol spôsob, ktorým národ a ľud na sneme vo svojich vyslancoch má byť predstavený. To so sebou donáša potreba, aby sa k voleniu takýchže vyslancov hneď na budúci snem peštiansky náležite prikročiť mohlo.

e) Žiadame a prosíme, a žiadať a prosiť neprestaneme i napotom, navždy, aby všetka inteligencia tohto kraja, všetci páni a mužovia národa, priatelia ľudu, zástupcovia človečenstva, kresťania Bohu a ľuďom zaviazaní, ochrancovia pravoslávnej a všeobecnej slobody všemožne a to každým dobrým slovom i skutkom nástojili, aby našej slovenskej národnosti právo, ktorého sa my odriecť nechceme, ani nesmieme, nám v politickom a spoločenskom živote sväto poistené bolo a zachránené a nedotknuté na večné veky zostávalo. To žiada číra čistá ľudskosť, bez ktorej všetky slobody a práva len na posmech svetský vychádzajú; — to žiada duch terajšieho času, v ktorom, keď každý človek platí to, čo je, istotne tým viacej platí národ sám v sebe, čo je vo svojej národnosti.

f) Žiadame, aby žiadosť táto naša týmto činom vyslovená a prednesená, najprv do úradnej zápisnice zapísaná a všetkým stoliciam a právomocnostiam uhorským, chorvátskym a slavonským, nie ináče Jeho výsosti miestokráľovi Štefanovi a slávnemu Uhorskému ministerstvu v známosť uvedená bola, tým cieľom, aby všetci opravdoví a skutoční priatelia slobody a človečenstva sväté naše právo zastávať a podporovať ráčili. S náležitou úctou zostávame

*

Tieto žiadosti výrečnosťou Hodžovou, zápalistou rečou Samka Hroboňa a nespokojnosťou samého ľudu donútení zídení stoliční páni prijali a do zápisnice zaznačili. Ale aká prišla na to odpoveď od Maďarov? Namiesto odpovede vyslalo maďarské ministérium krajinského komisára Karola Szentiványiho, že by najprv stoličných pánov k odvolaniu ich uzavrenia prinútil (čo páni Slovákom nenaklonení s ochotnosťou urobili a ľud všetko mlčky zniesol) — proti Hodžovi (ako panslavistickému agitátorovi) a liptovským Slovákom najprísnejšie vyšetrovanie robil. Taká prišla na slovenské žiadosti od Maďarov, čo „bratstvo“ vyhlásili, a Slovákom vraj „slobodu“ dali, odpoveď!