ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U dedov a pradedov terajšej aristokracie malo to slovo aj svoj význam.^[58] Bývali oni napospol zmužilí, dobrí, šľachetní priatelia a otcovia ľudu. Trvalo to, dokiaľ ešte slovenský ráz nosili na sebe; lebo priznávajúc sa k národu svojmu, pracovali na jeho zvelebení a napomáhajúc perom i peniazmi blaho poddaných svojich, stali sa dobrodincami ľudu, ktorí nielenže spisovali, ale i na svoje útraty rozširovali znamenité knihy náboženského i hospodárskeho obsahu a spojení s duchovnými pastiermi nezanedbávali chrámy božie navštevovať.^[59] Nespoliehajúc sa na svojvoľné často počínanie svojich úradníkov, šli medzi ľud, vyzvedali sa na jeho krivdy a potreby; takým činom, získavajúc si jeho lásku a dôveru, boli od každého činní, milovaní a zvelebovaní.^[60][61] — Takýto otec ľudu je napríklad teraz bývalý župan Trenčianskej stolice, Gejza Ostrolúcky, ktorý súc verný cisárovi svojmu, i svoj národ slovenský miluje a o svoj ľud sa vrúcne stará.

V novších časoch boli nastali nešťastné reštavrácie; šľachta slovenská ofúkaná akýmsi „Kor-szellemom“^[62] maďarským, zabudnúc na svojich predkov a otcov, odrodiac sa od svojho kmeňa i charakter slovenský zo seba vyzliekla.^[63][64] Pri reštavráciách nastúpilo kortešovanie, t. j. napájanie, preplácanie nižšieho zemianstva, z čoho nasledovali: skazenosť mravov, výstupky, neznabožstvo. — Skrze kortešácie prišli mnohí nezaslúžení, darobní a bezcharakterní ľudia do verejných úradov, ktorí namiesto prisluhovania spravodlivosti a práva, najväčších priestupkov sa dopúšťali, namiesto o „obecné dobro“ iba svoje vačky (aby tieto boli plné) sa starali, z krvavých mozoľov ľudu si kaštiele stavali a tak záhubu krajine uhorskej pripravovali. Nebolo na tom dosť; veľmoži a páni imanie a dôchodky svoje v cudzine, po veľkých mestách kynožiac, o poddaných svojich sa málokedy obozreli. — Podľa vyššej šľachty ani nižšia nechcela byť horšia. Držiavali sa „veľké stoly“ 4 — 6 hodinové trakty, luxus nad luxus u nízkych i vysokých! Ale načo mám všetko pripomínať? Boli domy, v ktorých sa od rána do večera iba prestieralo, fajčilo a postávalo^[65][66] atď.

Keď ale výdavky a dlhy ustavične rástli a príjmy z roka na rok sa zmenšovali, neznajúc inakšej rady, odovzdávali páni svoje kaštiele, domy a kúrie zemianske do rúk židovských, a títo — z ich starootcovských, pamiatkami hrdinských predkov zasvätených príbytkov porobili krčmy, príbytky výstupkov a ohavností Sodomy a Gomory, z opilstva pochádzajúcich; a takto uvalili seba, svoju rodinu i ľud do hrozného nešťastia. Lebo Židia i pánov i ľud pospolitý o všetko pripravili. Čože v takých okolnostiach zostávalo väčšej čiastke šľachty, ako hodiť sa do náručia toho, ktorý vedel omámiť rečou ducha i srdce syna svetárskeho, inšieho boha, okrem „zlata“ neznajúceho, iba po rozkošiach sveta a módy sa zháňajúceho. Čože bolo ľahšie, ako zviesť takýchto ľudí na svoju stranu? Oni pri pohľade na svojho veľkého Kossutha zabudli na starých otcov a rodinu svoju, zabudli na kráľa, ktorého milosťou prišli ku svojej hodnosti. A na národ slovenský? — Ó, na ten ani len zďaleka nepomysleli! — Prečo ste sa v ten čas nezjavili, oslávení duchovia, zvedeným a roztopašným potomkom vašim, aby ste ich na lepšiu cestu boli priviedli? Ó! prečo ste sa neukázali vnukom a synom vašim šľachetní Illesházovci, nábožní Zayovci, spravodliví Justhovci, peknoduchí Mednyanskovci, hrdinskí Hrabovskovci, Sunyogovci, slávni Ottlíkovci, Plathovci, Poturnayovci a ostatní šľachty slovenskej pradedovia, ktorí i slovom i skutkom život a literatúru slovenskú ste napomáhali a nehanbili ste sa byť dobrodincami slovenského národa! Jeden jediný odrodilý Kossuth zviedol vašich vnukov a nástupcov. Či sa nermútite, zvečnelí duchovia, nad touto slabosťou a chabosťou vašich potomkov?^[67][68]

Darmo sa k takýmto zvedeným sveta-synom hlásili Slováci. U Slovákov nebolo zlata, neboli výhľady na blesk a slávu svetskú; preto pyšní sveta synovia pohrdli tými, ktorí na duchovnom základe večnej pravdy kládli skalu budúcnosti svojej, nepočúvajúc slová prísahy k Bratom Slovákom ešte v dubni 1848 po Slovensku takto sa ozývajúce: „Naposledy Vy, bratia Slováci, ktorí ste sa doteraz menovali pánmi, zemanmi, barónmi a grófmi, a ktorí ste doteraz boli odporní národu Vášmu, Vašej krvi a Vášmu slávnemu pôvodu, hanbiac sa za potlačených Slovákov, Vy, bratia naši drahí, vstaňte a pripojte sa medzi rodákov svojich, oslávte mená svoje týmto novým sa zrodením, buďte horliví milovníci slovenského národa, buďte jeho verní, statoční synovia. Aj Maďari Vám podajú ruky s väčšou úctou ako doteraz, lebo zradcu krvi, odrodilca nemôže popravde žiaden národ uctiť! Podajme si spoločne bratské ruky — veď sme my všetci jedného pôvodu, jedna nás mater slovenskej slávy kojila! Podpíšme slabým perom mocné úmysly statočného národa slovenského, tomu zaiste, čo čas doniesol národom, neubráni sa žiadna moc! Aj náš národ musí prísť k tomu, k čomu inšie národy prišli, a môže prísť tak, ako iní bez veľkého vylievania krvi bratskej, keď Vy k tomu, čo je dobré pre Váš národ, pristanete. Teraz ešte môžete sa osláviť, ktovie, či časom s hanbou svojou toho okamženia neobanujete? Pokojom chceme my svoje práva dosiahnuť, spojme sa teda v úmysloch a nebude treba krvi, úmysly slovenských synov zjednotené usporia vylievanie krvi bratskej, slovenskej!“ — Tak sa ozývali k Vám Slováci pred revolúciou maďarskou; ale Vy ste si zapchali uši a nechceli ste počuť hlas bratov, hlas pravdy a lásky; a preto potom nastalo vylievanie krvi bratskej slovenskej; lebo Vy ste sa nespojili v úmysloch svätých a nezahoreli ste láskou k národu svojmu. — A už sa začína vyplňovať, a vyplní sa iste i to svedectvo, že „so svojou hanbou toho okamženia obanujete“!

*

Okrem Kossuthovi oddanej Opozície priznávala sa jedna čiastka aristokracie uhorskej k takrečeným konzervatívcom. Títo sa zas na dvoje delili. Jedni na opravdivých všetkého starého šlendriánu a neriadov konzervatívcov a druhí na slobodnejších starého šlendriánstva reformátorov, zrovnávajúc sa iba v tom, že, ani liberalisti opozície, ani konzervatívci národu slovenskému nepriali, ale spoločne ho utlačiť a jeho národnosť udusiť zamýšľali. Nuž ale konzervatívcov Slováci ani k sebe veľmi neprivolávajú; čo by im prišlo z ľudí iba o seba sa starajúcich, v otročení a ujarmení ľudu pospolitého svoje spasenie hľadajúcich! — Ako prostredníci medzi opozíciou a konzervatívcami vystúpili gróf Majláth a gróf Emil Dessevffy; tento posledný ako redaktor Buda-Pesti hiradó znamenité rady, výstrahy a napomenutia dával Maďarom, ukazujúc im cestu, ktorá by ich istotne ta nebola priviedla, kam ich priviedli Kossuthove perorácie. Ale hlasy výborného muža tohoto odzneli ako vietor po púšťach kečkemétskych a debrecínskych, nenájduc miesta u fanatického maďarstva. — I v poslednej rozhodnej dobe dôraznými, bolestnými slovami Buda-Pesti hiradó vystríha Maďarov pred nebezpečenstvom z ich prenáhlenia pochádzajúcim. Na ohnivú reč baróna Vesselényiho dňa 29. apríla v „köre“^[69] peštianskom držanú, v ktorej horlivý barón hroziac Slovanstvom Maďarom, do zbroja ich vyvoláva, — Buda-Pesti hiradó odpovedá takto: „Ctíme oheň šľachetného baróna. Aj my vidíme nebezpečenstvo, do ktorého nás prenáhlenosť, dráždenie, podpichávanie, z jednej strany diktátorské tyranstvo, z druhej strany služobný strach, tuná panovanie na idei chudobného mnohorečníctva, tam hriešne mlčanie rozumnejších zaplietlo.“ (Čujte tieto pravdy z úst šľachetnejších Maďarov, ktorí sami tyranstvo prehnaných hláv cítili, ale pri svojej strane nemali nikoho, kto by im bol dal moc oprieť sa nezbednému počínaniu strany Kossuthovej. Či tú zodpovednosť konzervatívci neberú na seba?) Ďalej pokračuje Buda-Pesti hiradó: „Predsa ale veríme, že je ešte nie všetkému koniec; ešte nestojíme pri ,hrobe slávnych‘ alebo v potupe žijúcich.“ Ešte je nie taký tmavý obzor, aký pán barón — dávnym, pravým svojím predtušením — už teraz vidí vo svojej obrazotvornosti; k ostatnému dôvodu ešte je moc krokov, tieto musíme skorej sprobovať, kým by sme sa výkrikom pána baróna do zbroja za ním pohli. Ak by sme to urobili, tak by sme sa rútili do nebezpečenstva, vtedy by nasledoval pohreb, nad ktorým, ako náš básnik povedal — „egy nemzet vérben áll“ (národ v krvi stojí). „Ó, keby sa nevyplnilo toto slovo. Preboha, majme teda trochu chladnej krvi! Keď sa vždy prenáhlime, prenáhlime sa v zákonodarstve, prenáhlime v jeho vykonávaní, činení, v láske, nenávisti, v dôvere, potváraní, vychvaľovaní, potupovaní, v smelosti, strachu atď., tak my nikdy nebudeme národ zrelý a hodný širších slobôd. — Chyťme sa zbroja, ale kamže sa obrátime, keďže nemáme nepriateľa? Či môžeme vyzvať každého, a predsa zvíťaziť nad každým? Neklamme sa na večné veky. Buďme povážliví! Nebezpečenstvu je lepšie smelo do očí hľadieť, ako slepo doňho sa rútiť. — Zato probujme, ba všetko urobme, aby sme sa cestou pokoja vyvarovať mohli. Vyjednávaním azda niečo stratíme, čo prenáhlenosť naša naveky kompromitovala, ale — v meštianskej vojne — azda všetko.“ — Také hlasy sa ozývali v Buda-Pesti hiradó, ale ohlasy nikde nenašli. — Neskôr i noviny Figelmezö upomínali Maďarov na povinnosti ku kráľovi a národu. Lež nadarmo. Kossuthovci také hlasy nepočúvali, a konzervatívci, nemajúc sily niečomu samostatne sa naproti postaviť, hneď ku tej, hneď zas ku tej strane honení bývali.

Keď takmenovaná „liberálna opozícia“ z koľaje zákonnosti vystúpila, republikánske sny v Pešti a Prešporku rozohnené fantázie si tvorili, piesne republikánske, ako „nincsen király“^[70] po krajine sa rozširovali a cesta nastávajúcej revolúcii sa chystala: či konzervatívci (ktorí o ničom toľko rozprávať nevedia ako o svojej vernosti k cisárovi, švarcegelstve a pečovičstve svojom) nevideli vtedy najkrajšiu príležitosť vystúpiť mužne za svojho cisára proti rebelantským úmyslom Kossuthovým? Vystúpením takým by verejne boli vďaku naproti panujúcemu cisárskemu domu osvedčili, pri jeho blesku ako pri slnku sa cez mnohé stoletia ohrievali: vediac dobre, že cisárskou milosťou k tej sláve a hodnosti, v ktorej sa nachádzajú, prišli, cisárskou milosťou na veľmožov a pánov povýšení boli! — V osudnom okamžení ale zabudli oni na milosť túto a na mnohostoročie dobrodenia cisárskemu trónu; nielenže žiaden odpor proti Kossuthovej strane a v živote neurobili, ale chtiac sa votrieť do milosti Kossuthovej, aby pri rozdávaní úradov za liberalistmi tohoto diktátora nezostali, v tej nádeji, že čo predtým od cisára, teraz od veľkého Kossutha dostávať budú, s jeho stranou sa chabo zbratali a zjednotili!^[71][72] Povedia daktorí, že proti všemohúcej Kossuthovej moci nič vykonať nemohli. Ej, ale to nie je pravda. Kossuthova moc najviac v jurátoch záležala, týmito on vedel celý snem terorizovať. Či ale oni po svojej strane (ktorá na počet opozíciu neprevyšovala a do počtu svojho mnoho barónov, grófov atď. rátala) nemali spôsobných ľudí a tisíce pospolitého obecenstva, ktoré by sa z väčšej čiastky k nim bolo pripojilo? Ale načo sa nebezpečenstvu vystavovať! Najlepšia politika je, pravda, každému (na ktorého strane je víťazstvo a sila) na reči prisviedčať, poklonkovať sa, do očú sa pochlebovať atď. — a tejto politike konzervatívci náležite sa rozumeli. V čas nepokojov a revolúcie sa oni Kossuthovi klaňali, alebo dakde po kúpeľoch vysedávali — a po premožení tohoto, obskočili odrazu trón mladého cisára, chvastajúc sa pred ním svojou vernosťou: aby za odmenu do úradov vsadení, zas panovať, ľud klamať, nespravodlivosti páchať mohli. Nehanbia sa oni znovu hlavu dvíhať, okolo ministerstva sa motať a jemu: aké sa majú v Uhorsku poriadky uvádzať, návrhy a plány robiť! Či to nie bezcharakternosť?