ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 17. októbra 1848 podpísal Kossuth toto:

Wihláseňja

Wlasť obraňujúco Zweriteľstwo prítomňe na wšeobecnú wedomosť dáwa: že Michal Hodža, úradu pozbavení, Werbicko-Svato-Mikulášski kňaz, jako preswečení podzbuďiťeľ a burič ludu, tak i jeho zločinskí spolutovarišja Ludwik Štúr a Jozef M. Hurban, jako zradcowja Wlasti, a z ohledu na Wlasť, na krajinskích občanow, a na obecnú bezpečnosť ňebezpeční luďja, z pomedzi Občanow uherskej krajini prítomňe sa wiťjerajú, — a každej Wrchnosti, a kterej kolwek osobe sa prítomňe za prísnú a občanskú powinosť nakladá: abi tíchto, ažbi sa w chotári Uherskej krajini ukázať opovážili — za mzdu od každého po 50 zlatoch v strjebre — hňeď chiťili, alebo bárs jakím kolwek spuosobom k rukám dostali.

Malicherní zradcovia kráľa a národa a všetci odrodilci slovenskí náramne sa zaradovali v nízkej duši svojej nad týmto „Wihláseňím“, nazdajúc sa, že národní vodcovia neuvidia už viacej svätú zem otcov svojich a že ich „Kossuth Prézes“ na večné veky vysúdil z krajiny „Uhorskou“ menovanej. Ale ich radosť dlho netrvala. Prišli náčelníci slovenskí ešte v tom istom roku 1848 do Uhorskej krajiny a narobili hrozného strachu nielen pánu Prézesovi, celému Zweriteľstwu, ale i samému jedenásťmiliónovému (!) národu maďarskému! A teraz nielenže mužovia títo v „chotári Uhorskej krajiny“ sa nachádzajú, ale chodia a cestujú po zemi starootcovskej, bývajú medzi ľudom svojím — naproti tomu Ten, ktorý ich vyobcoval a vytrel z počtu občanov Uhorskej krajiny — ďaleko tam za morom, v druhej čiastke sveta — o svojej predošlej „sláve“ premýšľajúc, v smutných dumách sa prechodí.

*

Tak sa časy menia, tak tento svet beží. Jedenkaždý dľa skutkov svojich — súdený — jeden na „zemi“, druhý na „nebi“ — zaslúženú pokutu dostáva!