ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maďari (ako sme už videli) mali všetko, čo im svet dať mohol; Slováci naproti tomu nič, čím by mohli hmotnou silou pôsobiť (materiálne imponovať). Namiesto svetských pokladov nosili Slováci v duši svojej hlboký žiaľ a nekonečnú bolesť nad nespravodlivosťou Maďarstva; okrem tejto svätej bolesti horeli láskou čistou k rodu svojmu a mali nadšené spevy, ktoré sú „strážcovia chrámu slobody“. Týmto oni, pravda, na Maďarov (umom svetským rátajúcich) imponovať nemohli; ale dôverujúc v tak často spomínanú maďarskú „šľachetnosť a veľkodušnosť“ (die edle und grossmüthige Nation)^[23] — zabudnúc na mnohoročné neresti, krivdy a prenasledovanie chceli — po vyhlásenej „slobode, rovnosti a bratstve“ — všetkým možným spôsobom s Maďarmi na ceste priateľstva sa pokonať a vyrovnať. O tom svedčia Slovenskie národnie noviny Ľudovítom Štúrom redigované, ktoré boli sklad myšlienok všetkých vyznačenejších a činných mužov na Slovensku, o tom svedčia na národných schôdzkach ustanovené, maďarskému ministériu a snemu podať sa majúce Žiadosti slovenského národa. — V 274. čísle Slovenských národných novín stojí napísané: „Podáme rekurz strany našich záležitostí, ktoré sa Slovákov týkajú, ministériu osvety a nastávajúcemu snemu v Pešti, a tí páni nech vidia, že pravdu hľadáme, že nič zlého, nič nebezpečného nechceme; že chceme osvetu a vzdelanosť i pre náš zanedbaný národ, že chceme to, po čom túžia všetci v tomto veku slobody a osvety.“ V čísle 277.: „Slovák od tisíc rokov, zarovno Maďarom a iným národom v Uhorsku, krv svoju za korunu Uhorskú vylieval, Slovák ku vzdelanosti a osvete našej krajiny najviac doniesol — i Slovák teda má právo v Uhorsku,“ alebo: „Keď má byť Uhorská krajina Sionom slobody, nech všetky práva a výhody náležia všetkým jej synom, nech sa všetky národy spoja v myšlienke slobody“ atď., atď. Neskôr uvidíme, ako odpovedali Maďari na slová bratskej lásky a dôvery!

Čo sa samého ľudu slovenského týka, tento náramným krikom akoby zo sna schytený ani nevedel, koho má počúvať a či má tomu všetkému veriť, čo videl a počul. Boli to neobyčajné pre jeho uši hlasy, ktoré jeho rozum, ako jemu nové, neslýchané, nevysvetľované veci ani nechápal. Poľutovaniahodný stav ľudu! — Ale vzdelanci a dávni priatelia jeho, trebárs s úžasom počúvali tie Európu zatriasajúce udalosti, stojac na pevnom základe pravdy a spravodlivosti, napnutým okom pozerajúc najmä na počínanie zbratrených kmeňov slovanských, do zmätku ani na okamženie privedení neboli. Zaplesali v duši svojej nad slávnym a ráznym vystupovaním bratov Čechov, Srbov, Chorvátov atď., poznávajúc čas i povolanie svoje. Búrka od Paríža ponad Prahu, Viedeň, Prešporok a Pešť blesky metúca — až v Tatrách dohrmela. Od Prešporka a Pešti sa niesli hrôzy na Slovákov, ich život z koreňa vyvrátiť a znivočiť sa usilujúce. Slováci museli byť ku všetkému prichystaní a hotoví lásku k národu svojmu kedykoľvek životom zapečatiť. Prepiatosť a fanatizmus maďarský dosahoval najvyššieho stupňa. Maďari, dostanúc sa ku slobode, o Slovákoch v Uhorskej ani počuť nechceli: lebo vraj z vďačnosti k Maďarom, od ktorých slobody dostali, i národný svoj život zadať a zapredať môžu. Pri veľkej nespravodlivosti, ktorej sa Maďari naproti druhým národom dopúšťali, zavčasu spozorovali Slováci, ako i ostatní ich kmeňovci v Uhorsku: že pod správou zodpovedného maďarského ministéria Maďari aj do neobraziteľných práv cisára zasahovať a túžiac po celkovitej neodvislosti od sústredenej vlády rakúskej, budú sa chcieť od slávne panujúceho domu habsburského odtrhnúť, na ten pád nasledujúcu politiku v duši svojej uzavreli: „ak by malo Maďarstvo na ceste revolúcie aj ďalej obmedzovať panovníka, zužovať vládu ríšsku, utláčať národy nemaďarské, oni meču zveria svoje osudy a brániť budú životom i smrťou jak panovníka, tak i život svoj a práva cisárom v dňoch breznových všetkým národom svojej ríše v rovnej miere zabezpečené.“^[24] Také boli námery vodcov národných a k tomuto sa pripravoval ľud slovenský hneď od vypuknutia parížskych únorových udalostí. Piesne o „národnej samostatnosti“ ozývali sa po slovenských dolinách;^[25] noviny slovenské túto zvestovali Slovákom s bratským priateľstvom ku druhým národom a o tejto vyučovali ľud národní jeho vodcovia. Slabé boli, pravda, tieto hlasy proti triumfujúcim, víťazstvami opojeným maďarónom, najmä v tých stranách Slovenska, kde myšlienka národnosti srdce ľudu ešte nebola prenikla, a necítiac svoju hodnosť ľudskú, dal sa mámiť, zvádzať a klamať nepriateľom cisára a jeho národnosti. Iba v tých krajoch, kde bývali zmužilí vodcovia národní, márne bolo mámenie a chvastanie sa maďarónov „slávu veľkého Kossutha“ hlásajúcich, lebo prebudenejší národa synovia, majúc pekné a neklamné výhľady do budúcnosti, s iróniou na tvári a s opovržením počúvali prázdne reči zaslepených horlivcov.