História povstania slovenského z roku 1848

Ako opravdový ľudu priateľ od človeka ku človečenstvu, od tohoto zas ku človeku, tak i Slovák od svojho národa ku Slovanstvu, od Slovanstva ku svojmu národu sa obracia. Slovanstvo mu je slnko — a jeho národ jedným lúčom z tohto slnka.

Napredok južným Slovanom a menovite Srbom, ako rakúskym, tak i tým v kniežatstve, má národ slovenský čo ďakovať, že mu bolo možné tak zavčasu, ako sa to skutočne stalo, seba ozbrojiť a do služby vyššej samočinne vstúpiť. Títo bratia slovanskí bez toho, že by Slováci ich pravopisom písali, bez deklamácií o láske slovanskej dali prvopočiatočnú pomoc k povstaniu slovenskému, bez ktorej by Štúr a Hurban len veľmi ťažko — a to i len značne pozdejšie boli mohli národ svoj zbraňou opatriť a do boja s prospechom^[129] vyzvať. — Večná nech je pamiatka tejto bratskej lásky slovanskej!

Bratia naši Česi a Moravania (pravda, nie všetci) boli sa rozhnevali na Slovákov slovenčinou národ dvíhajúcich, z čoho boli hádky literárne. Ale v osudnom čase neodtiahli oni bratskej ruky svojej od národa slovenského. Vyhnanci slovenskí nachádzali u nich svoje útočište a prijímali obete k napomoženiu povstania slovenského od šľachetných vlastencov poskladané. Neboli oni tak bezsrdcí ako tí malicherní zradcovia národa svojho, ktorí pod zásterou „bibličtiny“ od prvopočiatku proti veci národnej robili a v osudnej chvíli ani piaď od zeme a seba nevyleteli, krútiac sa iba okolo toho chrapľavého hrnca, v ktorom svoju pomstu na mužov slovenských varili!^[130]

Lež aby v dôležitosti tejto povedané slovo malo tým väčšiu váhu, namiesto mojej mienky nech tu stoja, z hlbokosti duše mladej školy slovenskej vyňaté, závažné slová Jozefa Miloslava Hurbana. Píše on takto:

„Na povstaní a bojoch brala najvrúcnejší podiel tá škola slovenská, proti ktorej toľkého kriku a lomu narobili pedantskí spisovatelia; škola tá, ktorej viacej išlo o život kmeňa slovenského ako o literu literárnu, trebárs ako priaznivo a skvele menovanú a titulovanú! Škola tá bola v bojoch, ktorá slovo spisovné, české, literárne obrátila v jazyku svojom na slovo živé, slovenské, zo srdca zabudnutého ľudu vyvolané; ním ona ako na hodvábnej šnúre vytiahla národ z jeho letargie, sprevádzajúc ho, sama v predku postavená, do bojov a búrok. Tí, čo toľko spisovateľskej krvi vycedili kvôli litere, nevedeli vycediť krvi skutočnej za národ svoj. Národ ich nevidel v bojoch krvavých; litera nemá nikdy toľko životnej sily pre ľudí, ako má duch. Slováci slovenskí boli oduševnení duchom a vôľou. Menom tejto školy sa prosí láskavé obecenstvo česko-moravské, aby pre literu, sebe známejšiu, neodsudzovalo ducha spisovateľov slovenských, ktorí napredok a nadovšetko inšie svoj kmeň a jeho život pôvodný pred očami majúc, slovom, zo srdca ľudu vzatým, vzbudzujú pozostalú ešte mŕtvotu v národe svojom. Milí sú nám i ďalší súkmeňovci naši, ale ich pokročilá vzdelanosť i nám nakladá pospiechať za nimi cestami najkratšími, a tie sú prostriedky svoje rodné, domáce, počnúc od piesne domovej, dumnej, až po najpôvabnejšie zjavy národného života. Na krielach slova a piesne z prírodných pŕs sa vinúcej doletí kmeň náš ďalej ako na melódiách čo ako umelých, naučených. Litera zabíja, duch obživuje.

Koniec hádok o literárnu reč na Slovensku bol počiatok bojov o život národný, a tento počiatok je skvelým svedectvom tých, ktorí ním dôkaz dali svojho nekonečného, nie litery, ale ducha, nie spisovnej reči, ale života národného milovania! Že oni reč spisovnú českú i ctia i znajú, toho môžu oni sami najviac dôkazov podať; a boje, mučeníctva, obete Slovákov sú dôkazom, ktorý svedčí o ich bezhraničnej láske k národu slovenskému. Uverte im, bratia, že nemôžu ináč robiť, ak len chcú prospešnými sa stať viac svojmu, ako vášmu kmeňu. Vy sa staráte o svoj, a oni o svoj kmeň v cite a povedomí slovanskom. Kanálom slovenským oni prelievajú obživenie duchovné do národa slovenského. Myslím, že počiatkom bojov dokončili sa hádky márne o reč, ktoré iba svabrľavé jazyky znovu chcieť obživovať môžu. Dajbože, aby pri konci prvého povstania slovenského v bratskej mysli súkmeňovcov našich moravských a českých k nášmu slovenskému, slovenčinou obživenému životu priaznivejšie a náklonnejšie zmýšľanie sa vzbudilo, ako bolo doterajšie povrchné zmýšľanie o nás, ktorým odsudzovaní boli práve tí, čo život svoj toľko ráz za blaho ľudu svojho šípom nepriateľským a nebezpečenstvu sa vystavovali. Literné pedantstvo k chabosti priviedlo duchov národných; živé ducha národného ale snaženstvo toľkorakými dôvodmi obetované, toľkými mučeníkmi a hrdinmi potvrdené, ustávaním neustálym, namáhaním nevysloviteľným, nebezpečenstvom všelijakým sprobované a v ohnivej peci tisícorakej nehody preparované, myslíme predsa a v spravodlivosť súdov vašich veríme, náležite, ako životné uznané a ocenené bude!

Z myšlienky a slova povstali naše boje; a po skončených bojoch nachádzame sa u tej myšlienky, z ktorej ony pošli. Na počiatku bolo semeno konca, a u konca sú počiatky všelijakého budúceho živobytia.“^[131]

Naostatok ešte nech prijmú najvrúcnejšiu vďaku slovenskú tie pohostinské rodiny zbratrenej Moravy, Čiech a južného Slovanstva, ktoré synov národa nášho u seba zdržovali, prenasledovaných a ranených bojovníkov starostlivo liečili a opatrovali. Pamiatka takýchto rodín je večná!

Takto končím počiatok samostatného sa pozdvihovania národa slovenského. Ak dá Boh, i pokračovať budem v rozprávke o bojoch národných. Lež ešte jedno slovo k závierke.