ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za čas povstania po celom Slovensku panovalo náramné napnutie ducha a očakávania povstalcov slovenských; ale k samostatnému činu nikde neprišlo. Národ slovenský nebol ešte natoľko dospelý a odchovaný, aby sa bol odrazu pozdvihol, v zástupoch mnohotisícových k vysloboditeľom svojim sa prihrnul a maďarstvu sa naproti postavil. Páni maďarónski a z väčšej strany i kňazi ľud omámili, sfanatizovali; a priatelia v lone jeho bývajúci nemali sily a prostriedkov materiálnych oprieť sa terorizmu maďarskému. Často nepoznaní od samého ľudu — na ktorého spasení pracovali — prenasledovaní, zrádzaní, križovaní bývali. — Po utiahnutí sa Národnej rady nastalo zrazenie duchov slovenských. Nepriatelia triumfovali, mysliac, že už koniec prácam a namáhaniam slovenským. Trpký prišiel i ten najmenší úsmech na potešenej tvári a každú slzu radosti si zaznačili Maďari, aby ju zmenili na potoky sĺz žiaľu a bolesti! Nastali súdy, žalárenia, mučenia, vešania. Čo sa v Nitrianskej robilo, v krátkosti sme pripomenuli. Do ostatných stolíc vyslal Kossuth krajinských komisárov za inkvizítorov pohybov slovenských. Z týchto najlepšie pochopil úlohu svoju Ľudovít Beniczký, komisár piatich stolíc, v Banskej Bystrici pelešiaci. Tento, ako opravdivý apoštol štatária maďarského, cestujúc po Slovensku, všade ukazoval na svoj meč a hovoril, že v jeho moci je život i smrť každého Slováka! — Ako počul o Turčanoch, že sú náchylní k Hurbanovi, že martinská garda vyslobodila istého Šparnensisa, ktorého on kázal lapiť, a že sa tu liali gule, robili patróny nie v cieľoch maďarstva — zoberúc z banských miest gardu, prirukoval i so štyrmi kanónmi do Sv. Martina, aby pokoril povstanie slovenské a vykorenil rebelantov v Turčianskej stolici.

Turčanov mali Maďari už dávno vo veľkom podozrení. Podozrenie toto pritiahlo na nich rázne vystupovanie jednotlivcov vo schôdzkach stoličných za reč slovenskú (aby táto do súdov a administrácie stoličnej sa uviedla); odoprenie pravdivosti manifestu pod menom cisára Ferdinanda proti Slovákom vydaného;^[123] protivenie sa dávať regrútov do bataliónov maďarských atď.

Beniczký začal robiť inkvizície a súdy; dal citovať k sebe všetkých Slovákov, ktorých mu maďarská partia^[124] naznačila; a z týchto jedných dobrým slovom, druhých hrozbou, tretích žalárom chcel k maďarstvu pritiahnuť a prisiliť.

Nadovšetko rád by bol získal mladého muža Janka Kučeru (večnej pamäti), ktorého pekná postava, výrazná tvár, hrdinský pohľad náramne naňho pôsobili. Prehováral a vábil ho k maďarskému vojsku; naposledy, nazdajúc sa, že by ho veľkodušnosťou svojou naklonil (trebárs medzi tých najvinnejších, t. j. najvrúcnejších priateľov národa slovenského patril), na slobodu prepustil. — Naproti tomu v putách boli odvlečení do Banskej Bystrice: Ondrej Hodža, evanjelický kňaz v Sučanoch (brat Michalov, prvý mučeník v Turčianskej stolici, ešte v auguste 1848 uväznený), spolu so šľachetným starým otcom svojím, mlynárom v Rakši; z rodiny Lilgovcov traja: otec so synmi, Jozefom, bývalým kapitánom gardy martinskej, a Jankom; Jozef Horváth,^[125] evanjelický kňaz v Svätom Martine, Janko Jesenský, Šlichta, Eugen Šparnensis.^[126]

Do Banskej Bystrice dovezení títo „slobody synovia“ dostali príbytky na stoličnom dome v temných žalároch, kde iba „neslobodných rabov“ zatvárajú.

Zo Zvolenskej stolice pridaní boli k nim: Ľudovít Kysel a Móric Kellner (dozorca hutí); Balkovič, učiteľ hodrušský, v ťažkých putách sedel v Štiavnici.

Mučeníci slovenskí dlhé chvíle si krátili nábožným spevom alebo národnými piesňami. Svoju prirodzenú veselosť i pri najväčších hrozbách zachovali; všetci sa rázne a mužne zadržali, okrem Šparnensisa. — Česť a chvála patrí vlastenecky zmýšľajúcim Slovenkám v Banskej Bystrici, ktoré šľachetným citom vedené zemskou i nebeskou potravou mučeníkov národa kŕmili a posilňovali, posielajúc im v pirohoch zapravené kartičky s potešiteľnými správami o „Slovákoch a víťazstvách cisárskej strany“.

Príchodom g. m. Götza v januári 1849 do Mošoviec na jeho hrozbu, že „ak sa jednému dač stane, celé mesto popolom ľahne“, po päťmesačnom uväznení na slobodu prepustení skoro všetci bojovali pod zástavami cisársko-národnými.

Z Gemera a Malohontu odvážali do Plešivca väzňov slovenských. Sem sa dostali: Štefan Daxner, Janko Rimavský, Michal Bakulíni s velikým počtom mučeníkov slovenských, medzi ktorých patrí i dôstojný starec Reuss (evanjelický farár v Revúcej, terajší dočasný superintendent) so svojím synom Ľudovítom. Tamtí traja, ako najúčinlivejší jednotlivci, padli pod najprísnejší súd. Našli sa mnohí, čo proti nim svedčili. Ale oni pri všetkých hrôzach neprenasledovali sudcov svojich prosbami o „milosť“, lež presvedčovaním o spravodlivosti veci a počínania svojho ohromovali a často k slzám pohli tých, v ktorých rukách bol ich život i smrť. Veliký účinok mala na sudcov najmä trojhodinová reč Štefana Daxnera v maďarskej reči prednesená, v ktorej sa on spytoval medzi inším „či za to zasluhuje trest a šibenicu, že ho Boh Slovákom stvoril“?^[127]

Všetci traja boli naposledy — na šibenicu odsúdení. Prípravy sa porobili. Tri stĺpy stáli na pohotove; ľudstva zohnatého množstvo; katovia čakali na obete svoje; mučeníkom slovenským sa čítal výrok smrti — a oni nezmenenou tvárou, hrdinským okom pozerali na šibenice… Medzitým prišla milosť maďarská a namiesto šibenice — odsúdení boli na viacej rokov do žalára. Z tohoto sa tiež divným riadením božím o dakoľko mesiacov vyslobodili. A síce z Plešivca ich odvliekli do Pešti, a tu potom od utekajúcich v zime Maďarov pred kniežaťom Windischgrätzom — zabudnutí — na slobodu sa dostali.

K hrdinskosti mučeníkov týchto pripojím ako útešnú „nezábudku“ i skutok hrdinskej matky Janka Rimavského. Tie bôle duše a muky srdca, aké ona cítiť musela, keď jej drahého syna odpravovať mali, nik inší, iba matka — ktorá väčšmi ľúbi svoje dieťa ako sama seba — predstaviť si môže. Predstavte si takúto matku s nekonečným bôľom, prítomnú pri odpravovaní syna svojho, ktorá ide k sudcom a iba o to prosí, aby jej dovolili „drahého syna pochovať“! — a budete mať obraz matky Janka Rimavského.