ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prv ako by som k samým dejom pristúpil, aspoň slovo chcem preriecť o literatúre národnej. Komu sú známe spisy mladej literatúry slovenskej, tomu netreba dokazovať, že sa z tejto vyvinuli a nutne nasledovali najnovšie deje na Slovensku. Každou znamenitejšou knihou sa nový skutok oznamoval, každá z hlbšieho ducha pošlá pieseň skorý boj s nepriateľom predzvestovala. S podivením pozorujeme, ako napríklad v ročníkoch Nitry (Hurbanom vydávanej) vyslovené proroctvá, túžby, predtušenia pomaly do skutočnosti prechádzajú, kde sa to v tých časoch, keď Nitra vychádzala, za fantomy, utópie a bláznovstvá držalo. Z kníh slovenských môžeš vyčítať i vernosť Slováka k svojmu cisárovi, jeho nádeje, že od slávne panujúceho Domu habsburského jemu spravodlivosť prisúdená a že v nastávajúcom boji pod dvojhlavým orlom habsburským za „vlasť a kráľa“ bojovať bude. Hneď v prvom ohlase prvej Nitry takto sa osvedčuje spevec:

Alebo str. 137, Slávie v Rakousích:

Veľmi dôležité sú slová v II. ročníku Nitry (str. 187 — 188), ktoré Hurban roku 1843 napísal, akoby už vtedy bol predvidel mestá i polia budúce, na ktorých Slováci dakedy za svoj národný život povstanú, hovoriac: „Hej! vitajže nám, hrdinská Myjava.“ Hrdinská je Myjava, lebo „jej história mnoho obsahuje skutkov, ktoré sa hrdinskými zvať môžu. Škoda len, že všetka sláva hrdinskosti myjavskej len ženám náleží. Muži si ju vraj nechali na budúcnosť. No aj to dobre… Bohvie kedy, ale isté je to, že časom prvším alebo pozdejšim vyplnia sa naše tušenia a naše nádeje, lebo ich nevystavujeme na základe vymyslenom, ale na podstate pravdivej, na potrebnom tom vyviňovaní sa historickom — ľudského pokolenia. Veď sme sa už tisíc rokov pripravovali k tomu, čo byť máme v najbližšej budúcnosti. Že ale k tomu výhľadu nemajú tí, ktorí sa na budúcnosť dívajú z úzkeho okienka formičiek dosavádnych, tomu sa nemáme čo diviť, lebo sú to ľudia, čo i o Kristovi hovoria, že bez prorockého ducha mohol predpovedať skazu Jeruzalema atď.“ Okrem Myjavy aj druhé mestá a kopanice neskôr vyznačené sú tu výslovne menované, ako Brezová, Stará Turá, Krajné atď. — V tom istom ročníku (str. 71): „Hoj, búrky! Žeňteže sa skôr na Tatry a rozdujte ohne skovaného ducha — aby žiarili svetu!“ Kto teraz číta Slovenské pohľady, všetko posiaľ nezrozumiteľné, tajné, tušené — ako jasné, pravdivé, do skutočnosti a života zasahujúce sa mu objaví. — Aspoň dakoľko slov napríklad (diel 1., zv. 1, str. 15): „Túžime vyslobodiť sa zo stavu len práve trpiaceho k zasahovaniu do pásma skutkov celé človečenstvo v jednotlivých národoch oslavujúcich.“ Alebo (str. 23): „Musíme, musíme naozaj prestať už jeden raz len na krbku svojom sa zohrievať, musíme prestať len na doline našej sa presúšať atď. atď.“ — A takýmito myšlienkami a nádejami je preplnená celá mladá literatúra slovenská.

Keď nadšenejší spevci maďarskí iba čierne, hrozné obrazy budúcnosti maďarskej videli, Slováci z tráplivej skutočnosti leteli na krielach spevov do neďalekej krajšej budúcnosti svojej. — Berzsenyi, Bajza, Vörösmarty a druhí žalostným hlasom trúchlia nad maďarstvom; napríklad:

^[5]

Smutné je to, keď vznešenejší duchovia takto sa ohlasujú; takého jedného tisíce škrekľavých beťárov neprevážia.

Slováci majú celkom inakšie spevy. Napríklad:

Množstvo je takýchto výletov iba v budúcnosti kochajúceho sa ducha slovenského, z ktorých bystrejší rozum mohol rozsúdiť: akú má jeden i druhý z oboch národov budúcnosť? Lebo to je skutočná pravda, že nadšení spevci predzvestujú život i pád svojho národa!

Šľachta slovenská, zanedbávajúc sa v školách, neoddávajúc sa vyššiemu umeniu a povolaniu ducha, skúmaniu literatúry a filozofie, zachvátená rozkošami a svetárstvom, teraz musí nad hrobom maďarstva nariekať, a keď sa nevráti k pravdivému, večnému princípu, zostávajúc i napotom v bludoch a zmätkoch — musí zúfať nad životom svojím. Spasenia inde niet, iba v duchu a v pravde.

Tieto riadky nech aspoň upozornia: aký veľký má význam literatúra na život a budúcnosť národov!