ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikto to z histórie nevymaže, že Maďari zároveň s vyhlasovaním slobôd pri každom meste a pri každej dedine na slovenských stranách aj šibenice dali postaviť, aby Slováci za svoje práva ani škrknúť sa neopovážili, ale svojich pánov i naďalej v Maďaroch s celou úctou poslúchajúc, iba ich rozkazy vykonávali. To toľko znamená, ako keby jeden pán svojmu otrokovi povedal: „Synak, ty si slobodný, ale predsa pod mojou ochranou zostaneš, všetko, čo ti rozkážem, či dobre, či zle, plniť musíš, len takou rečou hovoriť, len tak sa šatiť a iba takého boha vzývať (a’ magyarok istenét), ako ti naložím, a tak teremtettovať, ako odo mňa počuješ — ináče prídeš na šibenicu.“ — Taká bola tá slávna maďarská sloboda, za ktorú sa Slováci sťa pokorní otroci poďakovať mali, ako ich po odchode národných vodcov farizeji maďarónski napomínali.

(V knihe Našim milým Slovákům v Banskej Štiavnici vydanej 1848 stojí: „Zde vám především musíme jmenovati jednoho muže, který takovou láskou hoří k vám, jakovou žáden člověk k vám nehořel. Tento otec vaší svobody jest ten muž, který za vás již toliká pronasledování trpěl, tento otec vaší svobody jmenuje se Košut. Jméno toto budiž vám svaté, drazí Slováci, rozprávejte dítkám a rodinám vaším, že se ten muž, který…, že se ten muž jmenuje Košut. Zvěčnite jeho památku, on jest váš největší přítel a dobrodince(!) atď.“ Ďalej upozorňuje tento ctitel Kossutha svojich „milých Slováků“ na „tři věci, a síce:

1. Kdože to byl na tom sněmu anebo na té tak řečené dietě shromažděn? Zdali to nebyli vaši zemští pánové?“ — A vypráva potom, ako títo „pánové“ dali slobodu „Slovákům“; — ale to nedokladá, že keď sa Slováci budú za Slovákov držať, že ich povešajú!

2. „Druhá ale okolostejnost, na kterou vás při této vydobyté svobodě upozorňujeme, jest ta, že ti lidé, kteří takto se zapřením sebe samých za svobodu vaši bojovali, jsou všickni Maďarové.“ — „Kdo za nás na minulém sněmu jen slovíčko promluvil, kdo se za naši svobodu ohlásil atď.

3. Třetí ale věc, na kterou vás při této vydobyté svobodě upozorňujeme, jest řeč naše slovenská.“ — A preukazuje, že Maďari, dajúc svoje zákony do nej preložiť, sa starajú o ňu: a síce, zákony také, v ktorých stojí: aby sa aj v dedinských školách maďarčina učila! — „A potom, Slováci, kdyby se u nás všecko jen po slovensky konalo, tak by sme se ani řeč maďarskou více neučili; a či víte, jak hrozná by odtud škoda pro nás vyplynula? Jako by to bylo, kdyby v jedné celé stolici k. p. jen dvaja aneb traja maďarsky znali, či by sme se my mohli spolehnouti na těchto lidí, že nám oni pravdu o Maďařích mluví?“ — (K tomu ani komentár netreba; každý ľahko rozsúdi, aký je to priateľ Slovákov, ktorý takto rozpráva!)

Maďarská zákonom uprávnená ukrutnosť bola hrozná: a predsa z veľmožov slovenských nikto nevystúpil proti tomuto krajinu do záhuby vedúcemu hospodáreniu. Zemianstvo a ostatní takrečení maďaróni dali sa za špatný nástroj proti Slovákom upotrebiť, prenasledujúc ich horšie ako sami Maďari, ktorí k tomu toľko príležitostí nemali. Kto u tých odrodilcov bol v podozrení, že je priateľ ľudu a národa svojho, proti nemu vyšetrovanie ustanovovali; kto by bol slovo povedal za práva národa slovenského, pred súd volaný a často do väzenia býval odsúdený; u koho slovenské listy, písma alebo knihy sa našli, bol zradca vlasti a padol pod štatárium; kto s gardistami nepil, nehulákal, nesvetáril, padol do podozrenia zrady; a kto by sa bol opovážil verejne k ľudu prehovoriť — na šibenicu odsúdený, najhanobnejším spôsobom zo sveta odpravený. — Z toho vidno, že terorizmus na slovenských stranách bol náramný, že myšlienku človeku na tvári čítali, každé pohnutie, každý krok a slovo pozorovali, pretriasali, odsudzovali a do podozrenia uvádzali!

V Košiciach poctivého starca, evanjelického kňaza Sekčíka, že sa uňho Žiadosti slovenského národa z 10. mája našli, uväznili a skoro na šibenicu prišiel. V Beluši (v Trenčianskej stolici) výborný katolícky farár Beck, spomenúc pri posviacaní zástavy pre gardu, že Slováci len tak môžu byť opravdu slobodní, keď sa vo svojej materinskej reči vyučovať budú, od maďarónov trenčianskych inkvirovaný, prenasledovaný, mnoho trpel. V Ružomberku maďaróni akéhosi cestujúceho profesora bez dlhého vyšetrovania — obesili. Sami zákonní vyslanci obcí chytaní a do žalárov hádzaní boli. Taký príklad máme na D. Bórikovi a Ľ. Šulekovi, ktorí ako zákonne vyvolení vyslancovia obcí, príduc do Nitry a chtiac v mene vysielateľov svojich slovo za Slovákov prehovoriť, do temnice sa dostali. Z týchto prvému sa podarilo po štvrťročnom žalárení utiecť, a druhý za 14 mesiacov mučenia v komárňanskej pevnosti zomrel. — J. Werthmüllerovi, kníhtlačiarovi v Levoči, chceli tlačiareň zavrieť a všetko konfiškovať, že sa opovážil(!) Slovenské žiadosti vytlačiť, súc hrozne prenasledovaný ako pansláv, trebárs je rodom Nemec a statočný človek. — Čo viac, na samú mládež Maďari svoju pozornosť obrátili. Vyšetrujúci komisár v Liptove písal do Levoče na inšpektora škôl, aby mu ustavičné správy dával o panslavistických pohyboch levočskej mládeže(!); — a vskutku mládež táto viac ráz pred súd volaná, inkvirovaná a terorizovaná bola.

Ale načo sú príklady? Do všetkých kútov sa vplietol fanatizmus maďarstva; nebolo duše slovenskej, ktorá by prenasledovaná nebola bývala. Takú Slováci od Maďarov dostali slobodu!

Okrem terorizmu ešte aj nasledujúci systém upotrebili Maďari k vykoreneniu slovenskej národnosti. A síce po úteku národných vodcov vystrčili hlavu ich protivníci, známi rytieri za „bibličtinu“, nazdajúc sa, že už pre nich nastala „epocha slávy“, keď im „fanatikovia slovenskí“, Štúr, Hurban a Hodža z cesty ustúpili a dali sa do služby Kossuthovi i so staršou školou spisovateľskou (s málo čestnými výnimkami Kollára, Chalupku, Kuzmányho), ako toho máme príklad i na Seberínim, Ferienčíkovi, a dr. Kossuth si teda založil školu slovenskú, ktorá mu pekné služby preukazovala spisovaním brožúr, proklamácií, kázaním, prehováraním ľudu atď. K týmto zradcom sa pripojili: Kostolný, Máčay a Pelikán. Prvší vydával z naloženia maďarského ministerstva v Prešporku Slovácke noviny, druhý v Pešti na útraty výboru peštianskeho Priateľa ľudu a tretí v Trnave Wůdce z Trnawi(!). (Väčších lží a ohavností sa tuším nikdy a nikde netlačilo ako v týchto máčayovsko-kostolno-pelikánskych čarbaninách.)

*

Na mnohých evanjelických kňazoch špinou zostane i nasledujúce osvedčenie v Közlonyi, „že nemali, ani nechcú mať žiadnej účasti na slovenských pohyboch, že oni nevedia ani dosť zohaviť tých jednotlivých slepo-horlivcov, od ktorých sa s opovržením odvracajú atď.“ Tak sa dať maďarskej knute nahnať je špatná vec. Potom už môžu Maďari do nemeckých novín písať: „Von den Slowaken ist nichts zu fürchten, nicht die čechischen Emissäre, nicht die heimischen geistlichen Aufwiegler, nicht der slowakische Journalist Štúr vermochte sie aufzuhetzen.“ „Darum beklagen sich so bitter die illyrisch-čechischen Wütheriche dass die Slowaken gegen das ideale Slawisch-sklavische Reich und gegen die alte Hexe Slawia keine Sympathie haben, indem ihre süssen Melodien auf sie keinen Eindruck und Kraft aufzuüben scheinen.“ „Tröste dich gute alte Schachtel (Sláwia), zur Beruhigung schimpfe brav zu gegen deine verlornen Söhne, und gegen den verdammten Zeitgeist“… „,Kleba‘ ist das Losungwort bei den armen(?) übervölkerten Slowaken, nicht leere Worte.“ „Der Excess legte sich seitdem Štúr und 5 Pfarrer eingezogen sind, wahrscheinlich um in der kühlen und ruhigen Festung Ofens den grossen Plan der Sláwia gründlicher ausarbeiten zu können.“ (Constitution, č. 68, 14. júna 1848.)^[53]