ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň prvšieho slovenského boja bol 22. september, piatok, deň krásny na počiatku jesene, ale viac letný ako jesenný. Nech je všetkým Slovákom svätá jeho pamiatka. V ňom tiekla krv hrdinských, víťazných synov slovenských za večné, deväť časovými stoletiami šliapané práva národné!

Z troch strán bol vypočtovaný útok na Brezovú v deň tento. Národná rada o všetkom mala dobré správy. Bola teda prihotovená k odrazeniu útoku, trebárs strelnou zbraňou ozbrojených nemala od 1000 bojovníkov viacej. Ľudu bolo vyše 8000 hláv, najviac iba zbraňou sedliackou ozbrojených. Celé batalióny záležali z kosinárov, cepárov, sekerníkov, ktorí medzi stotinami strelnou zbraňou ozbrojenými rozpostavovaní boli. Zo všetkých troch strán odrazený bol útok víťazne. Od polnočno-západnej strany išla garda senická, šaštínska a ľud nahnaný, posilnený jednou ôsmou stotinou pluku Ceccopieriho; od poludňajšej strany, od dediny Hradišťa 400 Walmodenových kyrysníkov pod vedením Vojniča, majora; od západu 11. stotina Ceccopieriho a vyše 1000 gardistov maďarských, ktorých chrbát kryli dve eskadróny dragúnov vo Vrbovom. Vojničovi s jeho kyrysníkmi, ktorému Národná rada predošlého dňa prípis zvláštny bola odoslala a v ktorom zreteľne vyložené boli dôvody pozdvihovania sa slovenského proti Kossuthovmu ministerstvu, dal piket slovenský, asi 50 strelcov na návrší veľmi výhodne postavených, dakoľko guliek ovoňať, dva kone boli okrem tejto vône zronené k dôkazu, že sa vie od Slovákov strieľať dohora i dospodku, aby tak pán komandant presvedčený bol, že skutočne je nie vôľa Národnej rady proti cisárskemu vojsku — trebárs i možnosť k tomu bola — bojovať. Walmodenovi kyrysníci, vyrazení takto zo svojho položenia, prinútení boli sa utiahnuť; Slováci ich neprenasledovali a oni odišli bez toho, že by sa dakedy boli vrátili proti bojovníkom slovenským. V hlavnom ležaní Bána vo Viedni v prvých dňoch listopadu 1848 sa dôstojníci tí sami poznali aj osobne s údmi Národnej rady a tiskli si vzájomne ruky. Známe je, že títo neboli zachvátení maďarskou povodňou a bojovali zmužile pod vedením Bánovým za cisára svojho.

Garda senická (Eugenom Koronthálym a barónom Schmertzingom mladším vedená) i Ceccopieri, trebárs iba na malý piket uderila, ktorý nadto ešte málo pušiek mal, predsa tak bola prijatá, že si nedôverovala k mestu pokročiť. Piket tento uderil na ňu — šabľami a kosami a bil sa s riadnym vojskom, muž s mužom, až pomoc z mesta prišlá rozprášila ich sťa plevy po všetkých okolných vrchoch. Padlo päť mužov, občanov brezovských, ktorí prví v rady Ceccopierov kosami svojimi vrazili a trebárs boli prestrelení, tým samým mravnú prevahu nad gardami, od zadku vojska blýskajúcimi, pre svojich bojovníkov obsiahli. Na dané znamenie prirazil stotník Bonkovský so svojou stotinou, ktorý urobiac útok bajonetom na nepriateľa a zajmúc dakoľko vozov i osôb, prinútený bol odstúpiť od prenasledovania jarkami, planinou a vrchmi v neporiadku utekajúceho nepriateľa. Lebo sa v meste zas na nový poplach bilo.

*

Od východnej strany sa Sosai so svojou stotinou a gardami blížil. Ľud bol v pútkach a napnutí obraznosti svojej od 5. hodiny. Vojna sa mu akosi počala ľúbiť. Dosiahnuté dvoje víťazstvá mu vliali do srdca vieru v seba samého, tú vieru, že nemôže byť od nespravodlivých premožený. — Z tejto strany mala byť hlavná bitka zvedená. S mocou touto tiahla všetka autorita zákonitosti maďarskej revolúcie. Hlavný župan Jeszenák i jeho podriadení šéfi stolice Rudolf Ocskay s jeho poslušnými stvorami, tými bohmi nižšími, ako Gedeon Zelenay, Borótzy, Konrád a sto druhých advokátov, tešiacich sa na bohaté výrobky pri nastávajúcich na Brezovej inkvizíciách a krvosúdoch. Títo nepochybovali o šťastnom výsledku gárd senických, o Ceccopierovcoch, o 400 Walmodenových kyrysníkoch; mimo tejto dôvery vyslali popredku asi polhodinou i jedenástu stotinu so Sosaiom, súc sami 1000 junákmi maďarskými a dvoma eskadrónami dragúnov otočení. Národ svojich síl povedomý, otočiac najprv zo všetkých strán do klepca prišlé sily Sosaia, pánovite žiadal od prichádzajúceho vojska zloženie zbrane. Bez výstrelu bolo 200 mužov odzbrojených.^[90] Týmito víťazstvami bolo množstvo ako spité.

Krem organizovaných stotín boli vždy ešte hromady dobrovoľného ľudu, ktorý inšie nerobil, iba nepriateľa hľadal a biť sa chcel. Títo neboli pod kázňou vojenskou a počínali pobočný boj. Tak sa stalo i teraz. Sotvaže doletel chýr o približujúcich sa gardách od Vrbového, úbočinami a chodníkami sa oddialili a vpadali z rozličných strán nepriateľovi do boku, ktorý zostrašený, vidiac sa byť otočeným bojovníkmi slovenskými, cúvať začal. Hrdinská garda, autorita sudcov štatariálnych, páni i kati, slovom celá expedícia utekala, ako len utekať mohla, a nezastavila sa až v Borovciach u pána podžupana Rudolfa (Ocskayho) a u pána slúžneho Gedeona (Zelenayho), oddychujúc po výprave svojej! Cesta od Brezovej k Vrbovému vedie úzkou dolinou a z oboch strán sa tiahnu vrchy vysoké, pod ktorými je ona na mnohých miestach neschodná a veľmi úzka až po samé Vrbové. Zmätok náramný povstal v gardách maďarských, keď boli zo svojich snov o brezovskom veselí (ku ktorému oni viezli so sebou mnohé sudy vína, plné vozy chleba, mäsa a na slovenské hrdlá hotové povrázky; ale Slováci neboli dozreli ku povrazom maďarských beťárov!) nečakanými guľami privítané. Na úzkej ceste sa im bolo zle obracať a horšie ešte vozom a kočom utekať. A skutočne inšie ich ani nespasilo, iba náramná ohnivosť tých bočných bojovníkov, ktorí nemali dosť chladnosti dočkať nepriateľa, čím ho nenáhle upozornili na svoje víťazstvá, o akých sa Maďarom v ich pýche ani len nesnívalo.

Dokiaľ sa rozkaz vydal masám organizovaným k honeniu gárd, už z tých úžin všeličo boli vyslobodili. Medzitým ale popadalo do rúk slovenských povstalcov množstvo munície, vozov, koní, zbraní, šiat, zajatých,^[92] ranených, ako i dakoľko sudov vína, bezpochyby k zábavám a odmene pre gardy vezeného! O úteku tomto rozprával mi (píše Hurban) jeden gróf, major od dragúnov vo Vrbovom s pripomenutými dvoma eskadrónami postavený, že to vraj dač hrozného bolo! Bez klobúkov, bez pištolí a šablí, bez opaskov, bez pík a pušiek, bez botov (čižiem) a kepeňov, krížom vinicami, poza humná, cez ploty a jarky všetko ako ďasom hnané utekalo!

Veselý bol večer v tábore slovenskom, slnko zapadlo nad víťazmi slovenskými; národ sa sám sebe ľúbil. — Mládenci slovenskí mohli povedať, že boli v ohni, voňali pušný prach, honili a prášili utekajúceho nepriateľa. Takéto okamženia sú ako otvorené nebo pre človeka; lebo on sa cíti byť povýšený nad ľudí obyčajných, v blízkosti samých nebešťanov!

Máme teda, Slováci, nový deň slávy; v ňom sa každý syn Tatier môže pýšiť a nepriateľovi na rod slovenský špintajúcemu s hrdosťou bodáky slovenské pripomenúť!