ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najdôležitejšie vystúpenie s povedomím národnosti a individuálnosti slovenskej sa stalo roku 1842. V tomto roku Slováci, na čele majúc dôstojného starčeka Jozeffyho, evanjelického biskupa, M. M. Hodžu, Chalupku, Ferienčíka, podali svoje spravodlivé žaloby — viacej sto podpismi vážnych mužov duchovného i svetského stavu potvrdené — u trónu Jeho cis. kr. Jasnosti, proti nezbedným, všetko maďarizujúcim nepriateľom. Deputácia slovenská, láskavo prijatá, dostala nasledujúcu odpoveď: „Každý národ v Uhorskej krajine nech sa na ceste zákona a spravodlivosti vzdeláva, vo svojej národnej reči všemožne vyviňuje. Vláda najvyššia mu v tom nielen žiadne prekážky klásť nebude, ale ho vo všetkom napomôže.“ — Navrátiac sa domov, mužovia deputácie slovenskej od Maďarov prenasledovaní, inkvirovaní, kočacími muzikami zneucťovani bývali pre nič inšie, iba pre ten veľký hriech, že krivdy svoje pred trónom Jeho Jasnosti predniesť sa opovážili!

Mnoho ráz neskôr dôstojný starec Jozeffy, mimo toho s nebezpečenstvom vlastného života, chodil do Budína pred nebohého cisársko-kráľovského palatína orodovať za svoj národ slovenský; ale bolestný hlas vážneho starca nepreniknuv srdce telom i dušou oddaného nádvorníka. V tej istej záležitosti chodili roku 1844 i Hurban s Paulinym do Viedne, aby znovu na Najvyššom dvore v pamäť uviedli nespravodlivosti, akých sa Maďari na Slovákoch dopúšťajú.

Okrem toho proti prepiatosti maďarských fanatikov vystupovali odvážni obrancovia náboženstva a národnosti na generálnych, dištriktuálnych a cirkulárnych (okolitých) konventoch. A síce v Pešti Jozeffy a (so Slovákmi vtedy spriatelený) evanjelický biskup Seberíny s J. Kollárom atď. V Prešporku: M. M. Hodža, Ľudovít Štúr, Cochius a druhí. Na seniorálnych konventoch: Hurban, Hodža, Matúška a druhí. Robilo sa mužne a odhodlane.

Do histórie zaznačiť sa má i krok mládeže slovenskej na Ústave v Bratislave pod námestníckym profesorom Ľ. Štúrom v reči materinskej sa vzdelávajúcej, ktorá bola v tuhom spojení s celým Slovenskom, a jej Ústav ohnište života národného. Maďari odstránili Ľ. Štúra zo stolice slovenskej; prečo mládež roku 1844 dňa 6. brezna z Bratislavy do Levoče sa vysťahovala. Dej tento vzbudil veľkú pozornosť a napnutie síl na celom Slovensku, najmä že boj mládeže za drahého učiteľa trval od 11. rujna 1843 do 6. brezna 1844. Za tento čas obracala sa ona so svojimi žiadosťami ku všetkým známym vlastencom na Slovensku, aby všemožne robili na tom, žeby Ľudovít Štúr zostal i ďalej jej vychovávateľom. — Písalo sa na superintendentov, senioráty, kňazov, svetských mužov a priateľov Slovenstva. Od týchto prichádzali dopisy na konvent prešporský v záležitostiach Ústavu, že sa konventy skoro každú nedeľu držiavať museli, na ktorých i Slováci mali svojich hodných zástupcov; medzi nimi večnej pamäti prof. Kováč-Martini, prof. Schroer (rodom Nemec) — a viacej znamenitých mešťanov prešporských. Po mnohých bojoch sa naposledy barónovi Jeszenákovi dištriktuálnemu a Bajcsymu, prešporského lýcea inšpektorovi, podarilo vec slovenskú podvrátiť. Celú záležitosť títo profesorom mládeže odovzdali, z ktorých traja slabúsi potajomnými deklaráciami prehlasovali výborných mužov Martiniho a Schroera.^[6][7] Maďari sa tešili nad odstránením Ľudovíta Štúra zo stolice slovenskej; ale ducha učencov jeho udusiť vstave neboli. V žiali zanechala mládež nevďačnú Bratislavu, opustiac rumy svätyne svojej, a odišla ku velebným Tatrám, aby ožulovatel jej duch k budúcim slávnejším skutkom.