ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O výprave slovenskej píše Hurban nasledovne: „Blížil sa deň 17. septembra, v ktorom sa mala vybrať malá výprava z Viedne do Slovenska. Bán, prejdúc 7. septembra s vojskom svojím Drávu a tak hranice zeme svojej, bol sa už zveril šťastiu junáckemu. Vo Viedni panovalo všeobecné preklínanie bána Jelačiča. Malý zbor roztratených slovenských bojovníkov čakal ako na tŕní deň odchodu svojho v strachu a strnutí pred políciou Auly, ktorá svojich agentov a verbovníkov do légií maďarských po všetkých uliciach rozostavaných mala a okovidno po Slovákoch číhala. Jednatelia slovenskí sa ale nedali odstrašiť ani týmto ťažkým stavom svojich prvých krokov. — Munícia, ktorú Hurban od Srbov z Karlovíc bol doviezol, ako i tá, ktorá sa vo Viedni zaopatrila, sa pakovala. — Bez najmenšej nehody prostriedkom všelijakých úžľabov a nebezpečenstiev dostavilo a dodalo sa mužstvo i vojenské prípravy na nádražie železnice severnej do Viedne. Päťsto mladých junákov sadalo do zvláštneho osobitného vozoťahu v desiatu hodinu večernú dňa 17. septembra 1848. Iba dakoľko priateľov, vyslancov českých vedelo o odchode, a tí sťa Nikodémovia, svetu nepoznaní s vnútorným plesaním vyprevádzali odhodlanú mládež, dávajúc jej zbohom. Vozy nákladné sa naložili — a v temne noci tratil sa hukot letiacich k cieľu určenia svojho mladých synov slobody.

Výprava tak chatrná na prostriedky a počet iba bláznovstvom by sa mohla pomenovať, keby sa sama osebe posudzovala; 500 mladých šuhajov nevybojovalo ešte nikdy žiadnej zeme, a tým menej zeme takej, ako je krajina Uhorská. Tých 500 bojovníkov sa nemá inakšie považovať, iba za stráž a gardu Národnej rady, t. j. tých mužov, ktorých očakával s túžbou národ slovenský a za ktorých vedením sa on mal pozdvihnúť proti zjavnej vzbure separatistov maďarských. Čo on aj dokázal. Ostatne, že sa zmužilosť a hotovosť obetovania sa vyhľadávala k tomu, aby sa boj s tak chatrnými prostriedkami proti tak mocnému v ten čas maďarstvu, pri tak veľkej nečinnosti sústredného ministerstva rakúskeho započal, to sa samo sebou rozumie. Ale práve to uznalosť zasluhuje. Lebo keby tento moment náležite bol ocenený býval, iste by sa nebol mohol rozduť onen potok maďarskej vzbury.“

Svitlo krásne ráno: deň 18. september. Výprava slovenská s veselým spevom dorazila do Piesku, práve keď blesky rannej zory spoza hôr sa vykrádali. V Piesku stáli na pohotove vozy sčiastky zo Slovenska od Vrbovčanov a verných Hlbočanov vystrojené, sčiastky z Moravy, na ktoré sa zaraz všetky prípravy poprekladali a celý ťah sa pohol v tú stranu Nitrianskej, kde leží Javorina. „Podivné to bolo divadlo,“ pokračuje Hurban, „keď cez Veselé, kde práve hlučný trh sa držal, naša výprava svoj pochod držala. Päťsto ľudí v rozličnom odeve, medzi ktorými daktorí práve ozbrojení boli a asi 30 plných vozov tichunko a v najväčšom poriadku defilírovalo pred množstvom zvedavého obyvateľstva! Akoby z neba bolo padlo toto množstvo neznámych postáv. Rozprávali si v celom okolí rozmanité poviedky, a iba za dakoľko dní sa dozvedeli, skadiaľ ten vietor pochádzal a kam bol namierený. Žiaden úrad, žiadna stráž, žiaden človek neopovažoval sa pýtať na cieľ cesty týchto početných pútnikov, a predsa by každý z nich i rád bol vedel, i snáď povinnosťou to jeho bolo, sa prezvedieť! Boli to veru podivné časy, všetko bolo ako zamrazené v očakávaní toho, čo od inšieho, ako je sám človek, prísť má. V tom čase bol svet ako nikomu neprislúchajúci a bral ho do služby svojej ten, kto sa práve k tomu odhodlal. Takto prešla celá výprava cez Veľkú. Nad mestečkom týmto, na návrší rozkošnom pri dohárajúcej žiare k západu sa skloňujúceho slnka, rozložili sa bojovníci do tábora, vozy zastali, vypakovala a rozdala sa zbroj túžobne na ňu čakajúcim bojovníkom slovenským. Dojímavý to bol pohľad. Mládenci objímali pušky svoje, bozkávali ich a hlučné piesne sa ozývali a hlasy zaletovali za blízku hranicu, na zem svätú slovenskú.“

Vtom spomedzi údov Národnej rady vystúpil Hurban, aby oduševnil ozbrojencov slovenských. Krátky obsah jeho reči bol tento: „Nebolo dakedy hranice medzi Slovenskom a Moravou, ale to všetko bola za starých časov jedna spoločná vlasť zbratrených národov slovanských: a preto nemá byť ani napotom medzi týmito dvoma krajinami hranice, ktorá by delila zbratrené kmene, synov jednej matky. Na tom budeme pracovať, aby sme vytrhnúc národ náš slovenský z pazúrov divého maďarstva, zas ho k dávnej sláve jeho priviedli a hranice bratov od bratov deliace zotreli!“

Za ním hovoril Štúr takto: „Bojovníci! Pozrite na túto otvorenú dolinu; tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov samostatnosti pozbavený, národ povrheľ; a teraz v najnovejších časoch jeho zotročitelia prišli k úplnej moci a vláde, tí teraz budú úplne nad ním panovať a ho podľa ľúbosti zdierať a života pozbavovať. Ale ešte nevyhynul duch národný. Pozbavili nás všetkého nepriatelia naši, lež túto vôľu nik odobrať nemôže, a táto vôľa nás vedie so zbrojou v ruke za tie vŕšky k národu nášmu. Je to tá cesta, po ktorej tiahli dakedy české pluky pod Jiskrom, Komorovským a druhými, a ako tí išli voj zatočiť o panstvo s Maďarmi, tak aj my ideme, aby sme pozdvihli národ náš a mečom aby sa rozhodlo, či bude tyran Maďar ešte ďalej panovať nad nami! Bojovníci, naša úloha je pekná, veľká, národ z biedy a ničoty vytrhnúť a priviesť ku slobode a sláve. Nože sľúbte nám teraz tu pri vstupe, že chcete za tieto veci mužne bojovať a keď na to príde, i za ne umierať. Rozvili sme už zástavy naše; vidíte ich povievať nad hlavami vašimi: sľúbte nám, že ich neopustíte v žiadnom boji, v žiadnom nebezpečenstve!“ — Po Štúrovej reči sa čítala prísaha bojovníkom slovenským, a tam, kde zbroj prijali, sa aj prísahou zaviazali ku vernosti cisárovi Ferdinandovi a k rozkazom Národnej rady, ako tiež k zmužilému proti nepriateľovi bojovaniu. Stotina jedna nemecká bola v nemeckej reči oslovená a v tejže reči sprisahaná. Hurá a sláva zahučalo po poliach, bubny zarachotili a v pochode vojenskom postupovala bojachtivá junač ku hraniciam Slovenska.