ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako Ľudovít Štúr vedel preniknúť ducha mládeže, videli sme na mládencoch slovenských, ktorí pre urazenie národnosti svojej zanechajúc hojne požívané dobrodenie škôl prešporských, v tuhej zime na ďalekú púť sa vystrojili.

Po odchode Slovákov vlastenec tento pozornosť svoju na srbskú v Bratislave študujúcu mládež obrátil, ktorá sa síce vždy k národu svojmu klonila, ale zanedbávajúc vzdelávanie ducha i srdca, najviac s Maďarmi po kaviarňach pri kartách, biliarde, víne atď. sa kamarátila. Z tejto mládeže Štúr vedel dakoľko hodných jednotlivcov získať, skrze ktorých potom na všetkých ostatných účinkoval. Jeho vedením založila srbská mládež okrem knihovne — čitáreň slovenskú a jednotu pre vzdelávanie sa v materinskej reči. Ľudovít Štúr jej schôdzky častejšie pod menom dozorcu navštevoval a krem týchto ešte večernými prednáškami o poézii slovanskej^[31] jej myseľ i srdce šľachtil a vzdelával. Vyznačení jednotlivci Štúrovi nápomocní svojou pilnosťou u samej mládeže si meno a vážnosť vydobyvší, boli medzi prvými: Pavel Popovič,^[32] Vuič, Marko Popovič, Nenádovič, Vočinčič zo Slavonie, Svetozár Miletič atď.; a škola táto mnoho dopomohla roku 1848 ku povzbudeniu srbského národa proti Maďarom, osvietiac rodákov o zradných úmysloch maďarstva, povzbudiac Čajkášov a ostatných hrdinov srbských k uchopeniu meča za svoje práva a slobody, ktoré im na podané „Žiadosti srbského národa“ na Prešporskom sneme Maďari odopreli.

Vzdelávaním mládeže srbskej Štúrovo meno a povesť u bratského kmeňa sa natoľko rozniesla, že upozornený naňho sám sv. patriarcha Rajačič listovne neznámemu svoju vďaku za obetavosť jeho a vedenie mládeže vyslovil. S príchodom velebného tohto starca roku 1847 do Prešporku, Štúr mal príležitosť s ním bližšiu známosť urobiť. Častejšie sa potom spolu schádzavali až do breznových dní; po týchto, poznajúc potrebu bratského napomáhania sa a povstania proti spoločnému nepriateľovi, Rajačič udeliac Štúrovi k podporovaniu národnej veci potrebné prostriedky, národu svojmu sa odobral. A od toho času jeho skutky história zapisuje.

Ľudovít Štúr sa ešte potom v Prešporku zabavil, trebárs mu od beťárskych jurátov a fanatikov ustavičné nebezpečenstvo hrozilo. Dakoľko ráz verejne na ulici pristavenému, pod kepeňom ukryté bodáky a surovo-fanatický výraz na tvári, ako i huhlavé reči jurátov — „či aj na maďarskom sneme chce byť panslávom“^[33] — dosť na vyrozumenie dávali, čo zmýšľajú títo novej slobody synovia!

Maďari si vždy spurnejšie počínali. Kossuth začal s väčším ohňom svoje strely do trónu rakúskeho metať a semeno nedôvery proti cisárskemu dvoru hojnejšie ako indy rozsievať. „Dňa 14. brezna už veľmožom chybovala sila a odvážnosť oprieť sa Kossuthovej nárade (o národnej, od žiadneho cudzieho vplyvu nezávisiacej správe), trebárs mnohí z veľmožov, najmä ktorí z uhorských zemí Chorvátska a Slavónie pochádzali, v nej iba semeno budúceho nešťastia predvideli; terorizmus z galérie pochádzajúci viazal ich jazyky. A s prijatím tejto nárady od oboch krajinských sedníc vstúpil snem na pôdu revolúcie.“^[34] Kossuth v Prešporku, emisári maďarskí vo Viedni, Vasváry a Petöfy v Pešti terorizovali obyvateľstvo. A takto sa chystala a vzájomne napomáhala vzbura viedensko-prešporsko-peštianska.

Vyslanstvu maďarskému vo Viedni vláda rakúska odoprela ministérium financií (peňazí) a vojny. Ako o tom chýr do Prešporka priletel, maďarský fanatizmus prišiel do najväčšej extázy a zimničného, fantastického stavu; juráti červené perá vystrkovali, do sedníc krajinských ozbrojení chodili, na Srbov a Slovákov v Prešporku meškajúcich podozrivým a čiernymi úmyslami plným okom gánili, dusiac v sebe s veľkým namáhaním výbuchy nevčasného ohňa.

Srbi pomaly z Prešporka sa tratili, odchádzajúc do Vojvodiny postaviť sa na odpor panujúcemu a víťaziacemu maďarstvu. Ľudovít Štúr napomenutý od viacej vrúcnych priateľov, aby zanechal toto hrôzyplné sídlo maďarstva, odišiel na konci brezna do Viedne.^[35]

A to bolo šťastie Štúrovo; lebo po jeho odchode juráti — nabadurkaní ohavnou brožúrou maďarskou A’ Stúrféle tótság veszedelmes iránya,^[36] špatným zradcom národa a nestydatým utrhačom mužov slovenských ku slovenčine sa priznávajúcich, Štefanom Launerom napísanou — do redakcie Slovenských národných novín v tej nádeji sa boli vrútili, že ho tam zapopadnú. Po Launerovi vydal Lanštiak maďarskú brožúru Antimagyar na Hodžovo Dobruo slovo, naznačiac do nej, čo mu hlúposť a surovosť diktovala. A tento človek môže byť teraz evanjelickým kňazom a má zvestovať slovo pravdy a lásky, ktorý sa i proti pravde i proti láske prehrešil.^[37] Za príkladom týchto dvoch zradcov sa potom skoro celá strana zastávateľov „bibličtiny“ dala proti svojim bratom za nástroj od maďarstva upotrebiť, vyznačujúc sa búrením ľudu z kazateľnice, špintaním na cisársko-národnú stránku a pripravovaním verných cisárovi a národu synov slovenských — zhoršujúc im aj ostatný kalich smrti — na šibenicu.