ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 29. a 31. augusta píše Hurban z Viedne takto: „Rakúske ministerstvo je spravodlivým hnevom naplnené na Maďarov, ktorí v divokej pýche svojej celú monarchiu rakúsku práve teraz sa preporodovať počínajúcu, roztrhať a rozkmásať, ba čo viac, pod svoju moc podrobiť chcú. — S Maďarmi nieto čo žartovať, tí najnevinnejších ľudí vešajú. Máme na to dôkazov dosť. Čo so Srbmi robia, to je nevídané, neslýchané; to jest mordujú a mučia tých, ktorí ozbrojení súc, medzi nimi žijú a ani necekli doteraz. Maďari už mnoho vojska nemôžu utrímať v našich krajoch, lebo čo tento list čítať budete, už bude Bán aspoň s 24.000 vojska hraničného na Maďaroch. Potom ani my veru čušať nebudeme. V krátkom čase príde Slovákom deň spasenia!“ — V takýchto nádejach žili národní vodcovia slovenskí vo Viedni na konci mesiaca augusta.

September sa priblížil. Keď maďarská strana vo Viedni skrze neúnavného agensa svojho Pulszkého do légií maďarských vyhadzovaním peňazstva verbovala, v tom čase v meste tomto prítomní Slováci, nedajúc sa žiadnymi hrôzami odstrašiť, trebárs pred políciou Auly nikdy neboli bezpeční, verbovali proti Maďarom pod zástavy cisársko-národné. Do 17. septembra vzrástol počet bojovníkov na 500 hláv a s týmito sa odvážili národní vodcovia vstúpiť na zem slovenskú.

Pred odchodom držali schôdzku, v ktorej prítomní boli Slováci: Hurban, Štúr, Hodža a Moravania: Bloudek a Zach. Ten prvší sa i s Janečkom bol navrátil z rekognoscírovania terénu budúcich výprav slovenských. V schôdzke tejto napredok sa ustanovila „Slovenská národná rada“, ktorá by dočasu riadila samostatne vystupujúci národ slovenský. Údovia Rady tejto, všetci rovnaké právo majúci, boli nasledovne zvolení: vojenské veci sa zverili Bloudekovi, Zachovi a Janečkovi, politické záležitosti Hurbanovi, Štúrovi, Hodžovi. Spomenutí komandanti iba s porozumením týchto ostatných mohli niečo podujímať a ďalšie rozkazy vydávať. Ku Národnej rade i dvaja sekretári boli pripojení: B. Nosák a D. Bórik. — Nebude snáď od veci, keď sa o Národnej rade obšírnejšie vyslovím.

V neobyčajných okolnostiach užívajú sa neobyčajné prostriedky k dosaženiu vymeraného cieľa. Keď sa v jednej krajine roztrhajú zväzky tisícročného spojenia medzi panovníkom a národom, namiesto pokoja, poslušnosti a poriadku najväčšia anarchia panuje, aká sa po marcových dňoch v Uhorsku objavila; keď sa vypovie úcta a oddanosť korunovanej hlave a zákonom celého mocnárstva znovuzrodenie napomáhajúcim; slovom, keď je svet akoby pomätený a sebe neprítomný: v takom čase sa obyčajne prvé hnutiam sveto-ducha rozumejúce hlavy postavia na čelo národa a vedú záležitosti mnohotisíchlavého ľudstva, aby ho priviedli do prístavu pokoja.

Slováci oddávna vídavali a poznávali reprezentantov svojich v troch hore menovaných mužoch, ktorí za národ slovenský už vo svojom živote mnoho boli pretrpeli. Títo mužovia skrz Maďarov z krajiny Uhorskej vyobcovaní medzi ľudom svojím viac prítulku nenachádzali, ale predsa ho na nohy postaviť a jeho vernosť cisárskemu trónu pri všetkom nebezpečenstve neskalenú udržať si umienili. Bez poriadku dočasných zákonov a správy sa to stať nemohlo: utvorili teda správu, ktorá by sa o dôležitosti národné starala, potrebné rozkazy národu vydávala, poriadok viedla, a vôbec všetku činnosť, výkonnosť a zodpovednosť na seba prijala. Správa takáto bola Slovenská národná rada z mužov hore menovaných zložená.

Mnohým Slovákom nedospelým ešte k životu národnému obyčajne všetko býva smiešne, čo ich mužia začínajú; takíto sa i pri Národnej rade zastavili, s posmechom sa vypytujúc: „Kto dal právo tým mužom vziať záležitosti a vedenie národa slovenského na seba?“ Odpovedám: že právo má ten, kto sa cíti byť povolaným k velikému dielu a vie posvätiť život svoj národu vtedy, keď sa všetci ostatní jeho synovia od neho odťahujú, nechajúc ho letieť do priepasti večnej záhuby. Právo a zákon tento je napísaný v duši každého šľachetného národovca, ktorý má dosť sily obetovať sa celku národnému. Ako ten, kto za topiacim sa skočí do vody, aby ho vyslobodil, nespytuje sa, či na to má právo?, robiac to z vnútorného šľachetného pohnutia a povinnosti ľudskej; tak i mužovia Národnej rady skočili do zbúrených vĺn oceánu za topiacim sa národom slovenským, nedbajúc na to, či aj oni medzi vlnami zahynú a či šťastlivo k prístavu pokoja sa doplavia! Národ slovenský bol násilne vytrhnutý zo života zákonného a obetovaný anarchii maďarskej; vodcovia jeho teda mohli seba proti-postaviť anarchii, keď mali zmužilosť lebo zhynúť, alebo zvíťaziť.

Za nepotrebné držím o tom ďalej reč šíriť. Národní vodcovia prišli pod svojimi menami, lebo pod druhými prísť nemohli a vystavili sa práve preto najväčšiemu vzteku maďarstva. Kto v tom veľkodušnosť nevidí, tomu nie história, ale Ezopove fabule patria do ruky. — Národ má ďakovať prozreteľnosti božej, že mu v osudnej chvíli takýchto vyvolených sveto-ducha synov posiela; lebo títo kladú uholný kameň slávnejšej budúcnosti jeho. Oni sú Fárusovia (svetlárne), ku ktorým tisícov pohľady sa obracajú, v nich svoju nádej a potechu nachádzajúc!

Národná rada, ktorá mala viesť verejné záležitosti na Slovensku, sa teda usporiadala a prvé jej najhlavnejšie rokovanie bolo: z ktorej strany Uhorska by sa s najlepším prospechom mohli hranice prekročiť? — Mienky boli rozdielne. Hodža stál na tom, aby sa šlo najsamprv na Turiec — a prednášal svoje dôvody; Hurban naproti tomu chcel do Nitrianskej vtrhnúť, kde vraj na jeho slovo tisíce bojovníkov povstane. Táto nárada sa naposledy aj prijala; lebo proti výprave do Turca mnohé ťažkosti v cestu kladené boli, a síce: vzdialenosť Turca od samých hraníc a poloha terénu, iba množstvu vojska hoviaca, ktorým by sa všetky pasy dokonale obsadiť mohli. — Náradu Hurbanovu porúčala blízkosť železnice k západnej strane Nitrianskej, ľudnatosť tamojších kopaníc, dedín, miest, ako sú Vrbovce, Myjava, Brezová atď.; vŕšky, úbočia a doliny potrebné k udržaniu sa malého zboru atď., ako aj osvedčenie sa Hurbanovo, že postaví tamojšie obyvateľstvo celkom na nohy. Uzavrela teda Národná rada hranice Slovenska pod Javorinou prekročiť. Pri tej príležitosti sa i prezidentstvo Hurbanovi, kým výprava v stolici Nitrianskej trvať bude, odovzdalo, ktoré by v Trenčianskej prešlo na Štúra, v Turčianskej a Liptovskej na Hodžu. Také boli úmysly Národnej rady, nazdajúc sa, že s jej príchodom celý národ povstane, najmä keď nezanedbala o svojich úmysloch poučiť nielen Slovákov, ale aj Rusínov a Rumunov. Dôkazom toho sú rusínske a rumunské príhlasy. Lež inakšie to chcel mať osud. — Naposledy po zaopatrení príhlasov, národnej pečate a ostatných k výprave vojenskej prislúchajúcich vecí určil sa deň k odchodu.