ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celkom v inakšom svetle sa nám ukazujú Slováci. Títo potupení a opovrhnutí synovia krajiny Uhorskej nemali na svojej strane žiadnych veľmožov, grófov a veľkých pánov, ktorí hanbiac sa za reč svoju starootcovskú, za Nemcov alebo za potomkov Arpáda sa vydávali. Slovenská strana nemala reprezentantov ani na sneme uhorskom (hlas Štúrov bol slabý), ani vo Viedni pri uhorskej kancelárii, ani v Budíne pri cisársko-kráľovskom nádvorníkovi. A kto na týchto miestach nemal zástupcov (takrečených patrónov), obyčajne pred svetom opovrhnutý a nevšímaný býval. Dlho sa, pravda, Slováci sami ku svojmu právu nehlásili; ale ani potom milosti sústredenej vlády rakúskej nikdy v takej miere ako ostatní účastnými neboli. A takto sami na seba zanechaní iba tou vierou, že spravedlnosť božia nedrieme, sa posilňovali.

Strana slovenská, všetku silu z duše svojej čerpajúc, pyšné a potupné pohľady maďarónov — ktorí v povedomí materiálnej sily a svetskej múdrosti (ktorá vraj všetko popredku vie vyrátať) ani si ju nevšimli — pokojne znášajúc, žila v nádeji krajších časov. A kým Maďari hneď tej, hneď zas druhej politiky, podľa kombinácií za užitočnejšiu držanej, sa chytali, Slováci nikdy od počiatočnej myšlienky svojej neustúpili. Aké bolo ich prvé slovo, také bolo i posledné. Hľadajúc najprv práva a spravodlivosti perom a slovom si vydobudnúť, keď prišli časy nové, v ktorých sa všetky národy za svoje práva hlásili a za ne zomierať hotoví boli, Slováci ani nemilosťou austrijskej vlády, ani posmechom svetských pánov neodstrašení v najväčšom skľúčení svojom a za času triumfujúceho najmocnejšieho maďarstva uzavreli medzi sebou ešte v dubnu 1848 nám už známu politiku, ktorá sa v ničom menšom nedokonávala ako v odhodlanosti „brániť práva trónu a práva národa“. A nebola to iba obyčajná, z prázdnych slov záležajúca politika, ale skutkom dokázaný čistý námer Slovákov. Videli ich sami Maďari pod cisársko-národnými zástavami bojovať. Lebo povstali zároveň zbratreným kmeňom slovanským, keď cisársky trón bol rúcaný od tých, ktorým všetky možné práva a dobrodenia udeľované, ich žiadosti a zákony, čo si sami na dietach ustanovovali, vyplnené a potvrdené, zvelebenie ich národného života skrze dovolené po celej krajine spolky napomáhané bývalo; a keď bol opustený od Vás, bezsrdcích konzervatívcov, keď ste sa všetci hanbili honosiť farbami cisárskymi, keď o spojení s Austriou nik nechcel počúvať — légie z cudzozemcov, najmä bojovných Poliakov, ako spod zeme vyrastali a trónu cisárskemu zo všetkých strán veliké nebezpečenstvo hrozilo, vtedy povstal, hovorím, národ slovenský, aby bránil v spoločenstve ostatných zbratrených kmeňov práva panovníka a trónu! V tom čase on vylieval krv, jeho synovia bývali hádzaní do žalárov a zomierali verní vlasti a kráľovi svojmu. — A vy, bezsrdcí, predsa odtískate národ slovenský i teraz od trónu cisárskeho, odvádzate a odvraciate srdce panovníka nášho od verných jemu Slovákov, vyhlasujúc náčelníkov slovenských za komunistov, panslávov a nebezpečných ľudí!^[73] Či sa nebojíte hnevu božieho, ktorý takéto hriechy netrpí?