ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lež kým sa hŕstka bojovníkov slovenských na Myjave bavila, vstúpenie Hurbanovo ozbrojenou rukou na zem Uhorskú v celej krajine náramného kriku narobilo a ňou ako dáke vulkánske pohnutie zatriaslo. Kossuth a jeho mandatári ani v Jelačičovi toľkej hrôzy nevideli ako v odvážnosti dakoľko ozbrojených, za svoju slobodu bojovať hotových Slovákov. Pochádzalo to z povedomia, že Maďari predsa na nikom toľko hriechov sa nedopustili ako na spoluobčanoch svojich Slovákoch; a preto v úzkosti svojej sa nazdali, že aj „pomsta slovenská“ musí byť hrozná!

„Hurban ide,“ trasavým hlasom, s ožiarenou a vyjasnenou od radosti tvárou volali Slováci, lebo v ňom videli a čakali svojho vykupiteľa, ktorý ich má oslobodiť spod jarma a terorizmu maďarského. „Hurban ide,“ kričali teremtettujúc Maďari a maďaróni, behajúc, lietajúc po dedinách a mestách, zháňajúc gardu, s vyhrážaním sa pokutou smrti, zrúcaním domu, šibenicami, ak by sa kto sprotivil a nechcel tiahnuť proti tomu „zbojníkovi Hurbanovi“, — vystrájali kurírov, zhľadávali kanóny, pušky, muníciu: — cítiac, že „bič boží“ ide, aby trestal ich na národe slovenskom spáchané hriechy.

Šľachta nedôverovala ľudu, lebo jej leteli na um obrazy čierne obiedených rodín, sirôt, vdov a hrozná kliatba celých pokolení! A preto utekalo všetko vo dve strany sveta, na západ a na poludnie, do susednej Moravy, do Hodonína, pod ochranu zákonnej zeme, a do Trnavy, do tohto sídla maďarónskych hrôzovládcov! — komu kde bližšie a pohodlnejšie sa zdalo. Hodonín bol zaplnený vozíkmi, kočiarmi, škatuľami a balíkmi. Strašlivý pritom lom a krik, že Hurban prišiel so zbojníckou hordou, že páli, pľundruje, zbíja, majetnosť medzi svojich rozdeľuje, bol ten chodník lživo-špinavý, aký za sebou nechávali, žiadajúc si, aby po ňom celý národ, k ospravedlneniu ich hriechov, povedomého, slušne, ale nedôvodne poľakaného svedomia, za nimi utekal. Lež iba podlí dráči, rodiny kliatbou národa poznačené, naháňači Kossuthovi, títo maličkí, ale nenásytní tyrani, zanechali peleše svoje. Priatelia ľudu, oddaní vláde ríšskej, a ľud zostali v príbytkoch svojich, vyjmúc precitlejšie obce, ktoré sa v zástupoch hrnuli do strediska povstania, do vrchov javorinských. Obrazotvornosť ľudu, túžiac po mstiteľovi nešťastia svojho, utvorila potom z mena, jej od šľachty tak mnohonásobne zhnusovaného a preklínaného, z mena, ináč v bojoch literárnych slovenských dosť známeho, ľudu ale literárne nevzdelanému, nedostatočne ojasneného, obrazotvornosť živá ľudu, hovorím, následkom tých agitácií z mena Hurbanovho utvorila si osobu bájnu, pomstiteľa rán svojich túžobne očakávaného. Za času toho povstania, a dlho potom, i cez celý búrny vek vojny uhorskej rozprával si ľud o ňom fantastické povesti. On ale sám nebol nič viac a nič menej, iba verný trónu a národu svojmu, bojovník a spoludelník Štúrov, Hodžov a všetkých tých, ktorí mali smelosť za slovenský národ, potom, keď už pero a literatúra neboli dostatočné k rozhodnutiu otázok o život s plemenom maďarským od dávnych rokov vedených, i k meču siahnuť a spolu s ním uzol gordický života národného slovenského v Uhrách mocným ramenom rozseknúť!

Tie povesti, v ktorých maďarstvo povstanie slovenské tak hroznými farbami vymaľovalo, zaniesli pôvodcovia sami až do strediska hrôzovlády maďarskej, do Pešti a Budína. Prítomní v tom čase v mestách týchto s preháňaním farieb rozprávajú o hrôze a strachu, aký napadol celé obyvateľstvo tamojšie pred povstaním slovenským.^[81] Nie natoľko snáď sama moc v prvých dňoch povstania tohoto protimaďarského vyvinutá, skromná, ale skôr následky, aké stadiaľ pre víťaziace na jednej strane maďarstvo pochádzať môžu, boli prameň toho náramného, prvým výsledkom slovenskej protirevolúcie naskrze neprimeraného strachu a kolotania. Vláda maďarská sa ale aj náležitých a radikálnych chytila prostriedkov proti tej „opovážlivosti, zbure a rebélii slovenskej“. Ani príchod Bána a blíženie sa jeho k srdcu kráľovstva nezmýlil tak Kossutha ako táto opovážlivosť slovenských sluhov „kamarily viedenskej“! Dekrétovala sa teda k pokoreniu rebelantov veliká moc gárd i vojska, ktoré v tom čase už Kossuthovým rozkazom podrobené bolo. V Pešti ustanovilo sa vyslať dobre cvičené gardy. Všetky mestá od Pešti, cez Nové Zámky, širinou ostrova Čalokeského (Schütt) po Prešporok a pohorím Tatier cez Pezinok, Sv. Jur, Modru a Trnavu, poslúžili nie nepatrným kontingentom dobre vystrojených, pekne ošatených, výborne ozbrojených gárd. V Prešporku celou zákonnou mocou udreli na grófa Lamberga, aby vydal rozkazy vojsku, ktoré od ľudu za cisárske považované bolo, k pochodu do vrchov nitrianskych. Obeť táto neskoršieho vzteku maďarského nebola vstave vydrieť sa z klepiet dotieravých, zakuklených vrahov svojich; vydal teda gróf Lamberg rozkaz k maršu. Generál Knöhr mal zatiahnuť celé okolie Bielej hory — divadlo toto povstania slovenského — vojskom proti bánovi Jelačičovi od polnoci tiahnúcim, plukom kniežaťa pruského, rodených Maďarov a gardami, terorizmom úradníckym kossuthovským zo všetkých strán krajiny nahnanými. Okrem pripomenutých zborov stála Leopoldovská posádka, pluk Ceccopieriho, kyrysníci Walmodenovi, dve eskadróny dragúnov, légia nemecká z Auly viedenskej, všetko hotové „k rozneseniu na kopytách konských a bodákoch svojich i posledný odpor krajov týchto proti vláde maďarskej urobený“. — Jednatelia, komisári, špehúni, židia, nestydaté ženy, šľachta (zemianstvo), krása, bohatstvo, špekulácia, ziskuchtivosť, vlastenectvo, fanatizmus, terorizmus a legálnosť maďarská^[82] rozleteli sa po všetkých krajoch a — Acheronta movebant! Hýbali všetky moci a živly proti antikristu a komunizmu, proti vrahom ľudí, zlodejom majetkov, przniteľom čistoty, zvestovateľom pohanstva, najatým slobody zbojníkom, posmievačom zákona, zradcom kráľa, krajiny a človečenstva. Takto a takýchto si nepriatelia národnosti slovenskej predstavovali povstalcov slovenských, a ako proti takým pozdvihovali národ ten, za ktorého spasenie pozdvihnutie sa robilo. K celosti obrazu tohoto by patrilo ešte, keby sme vymaľovali aj kňazskú čiastku v diele tomto a tie karikatúry, ktoré ich pobožnosť svätá z prostoty od divadla bojov vzdialenejšieho ľudu slovenského vytvorila. Ale dosť pre hanbu ľudskú i to, čo sme povedali. Múdri vedia, že kňazské bludy všetky inšie na svete hrôzami a potupou človečenstva prevyšujú. Dosť na tom, Kossuth i so svojou stranou naozaj vstúpil do pekla a vyhľadal tam satanáša, otca toho lží všakovakých, a prijal pomoc jeho a rútil sa s ňou opatrený a vystrojený na povrch sveta, v stranu tú, kde má svoje sídla prostý, tichý, svetom neprehnaný národ slovenský! A tak sa pozdvihlo množstvo a sily rozličných interesov spoločnosti ľudskej, aby slúžili výmyselníkovi lží, tvorcovi svojho vlastného nešťastia. — Koruna všetkého lhárstva bol Manifest cisárom Ferdinandom podpísaný, odo dňa 28. sept. (pozri Prídavok č. 4), v ktorom sa nakladá obciam a vrchnostiam zemským Hurbana, Štúra a Hodžu, ako náčelníkov povstania slovenského, lapiť a súdom odovzdať. Rozumie sa, že ako ostatné, tak i toto bol iba spôsob k omámeniu ľudu ustanovený a len od maďarónov kossuthovských vymyslený.^[83]

Takto pôsobila strana maďarónska. Tieto živly a toľkoraké moci vedela v svoju službu povolať.“