ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemôžem pero odložiť, dokiaľ ešte krátky „dodatok“ k prítomným dejom nenapíšem. Nehanební nepriatelia naši neprestávajú sa nás s iróniou a posmechom spytovať: „Čo ste, vraj, Slováci, vyhrali, že ste pod cisárskymi zástavami bojovali? Čo máte z toho, že ste na poliach Nitrianskych proti Maďarom vystúpili a toľké obete priniesli? Čo máte z víťazstva pri Budatíne, Kraľovanoch, Drieňove, Zemplíne, kde ste najviac sami pred nepriateľom v ohni stáli? Čo máte zo zmužilého sa potýkania vášho pri Muráni, Prešove, za služby dokázané pri Leopoldove, Komárne atď.? Akú dostal odmenu zbor zmužilých dobrovoľníkov slovenských pod vedením hrdinského veliteľa baróna Henricha Lewartowského?“ — Takéto pichľavé reči musíme ešte vždy od nepriateľov našich na vlastné uši počúvať. Odpoviem nepriateľom našim, abych urobil zadosť ich zvedavosti a túžbe „nás odmenenými a vyznačenými vidieť“ a že by nám už viac také otázky predkladať nemuseli.

Tí ľudia, ktorí Slovákov k národnosti svojej sa priznávajúcich iba za „bláznov, fantastov, pošetilcov“ držali, z ich namáhania posmech robili a na takého „Slováka“ — ktorý vytvárajúc sa zo slávy maďarskej, pri svojej „slovenskej reči“ ani kúska chleba vraj zaslúžiť si nevedel — iba s opovržením pozerali: títo istí ľudia teraz o schopnostiach, spôsobnosti, prácach a zásluhách mužov slovenských vedia rozprávať, ktorí vraj zaslúžili odmeny a vyznačenia, ale — nedostali. Teda predsa sú Slováci k dačomu spôsobní, urobili niečo a majú zásluhy? Toto uznanie u nepriateľov našich nás veľmi teší a presvedčuje nás o tom, že naše práce sú skutočne nie darobné.

Čo sa týka „odmien a vyznačenia“ — že sa na to naši nepriatelia vypytujú, to sa iba nízkosti alebo prázdnosti ich ducha pripísať musí. Mohli už natoľko predsa poznať Slovákov, že pri všetkom, čo robili a počínali, na odmeny nikdy nemysleli a pod maďarstvom ani myslieť nemohli. Zniesli oni mnohé hrozby, prenasledovania, muky, posmech a potupu, akú zlí ľudia na nich kydali, a nedali sa mýliť v prácach a podujatiach svojich, národu posvätených. Keď prišla príležitosť, že veci, za ktoré dakedy iba slabým perom bojovávali — i mečom bojovať mohli: uchytili zbroj a tiahli do boja s mečom proti nepriateľom života slovenského. Že sa ale ich charakter zmeniť nemohol a že ako predtým, tak i teraz všetko z čistej lásky k národu robili, každý i len máličko povýšenejší duch uverí. Ako predtým sa po odmenách a úradoch nezháňali, tak ani potom nešli za mzdu, odmeny a úrady, ako Maďari^[132] bojovať, — ale za vyššie duchovné cnosti a povinnosti.

Poviem nepriateľom našim, čo je rytiersky, veľkodušný skutok! Rytierskym skutkom sa menuje dokázanie niečoho veľkého, šľachetného z čistej, dobrej vôle človeka, k čomu ho žiaden zákon nenútil a k čomu žiadnou povinnosťou, tým menej terorizmom, hnaný nebol. Takýto rytiersky skutok bolo povstanie bojovníkov slovenských za trón a národ. Nikto im to nekázal, nikto ich k tomu nenútil; nerobili to teda na rozkaz dákeho zákona alebo povinnosti, k akej by prísahou boli zaviazaní bývali, ale z čistej svojej dobrej vôle a lásky! A preto, urobiac to z dobrej vôle a lásky, „nechceli a nemohli chcieť vypočtované mať úžitky z obetí národných a nežiadali vidieť ovocie z pocítených iba vyšších svetov“!^[133] Maďari, pravda, a ich slovenskí prívrženci, nemohli nič rytierskeho, nič veľkodušného vyviesť a dokázať. Ku všetkému, čo robili, hnalo ich ministerstvo maďarské, dieta, zákony; hnali ich páni hrozbou, šibenicami, terorizmom — alebo ich viedla zisku a malicherná ctižiadosť. Takým činom tu o „rytierstve“ reč byť nemôže; ľudia pod knutou postavení a korbáčom hnaní — aj v Uhorskej krajine — sú iba nízke nástroje. A že naši nepriatelia boli takéto nástroje, nazdávali sa, že ani Slováci inšie byť nemôžu; lebo človek nad seba a svoj rozum vyššie sa vzniesť nevládze; a kto z ľudí druhých žiadostí, krom zvieratských — vola a osla — nezná, ten o človeku viac duchom ako telom žijúcim súdy vynášať nemôže. Takíto ľudia potom, pravda, mužov a bojovníkov slovenských „nástrojmi a sluhami kamarily prezývajú, klebetiac o nich, že sa vraj dali preplatiť za odmeny, za peniaze, že sú vraj za oberstov a bohvie ešte za akých vysokých dôstojníkov, od kamarily vymenovaní, atď.“. — Každý sa už mohol presvedčiť, že takéto potváraniny iba podlosť a ničomnosť vymyslieť mohla. Národní vodcovia slovenskí boli iba privátni ľudia, a ako takí bojovali — bez titulov — za trón a národ. Že imponovali a že išiel strach pred nimi, nebola toho inšia príčina, ako sila, obetavosť a veľkosť ich ducha, pred ktorou sa ľudia chudobní duchom koriť a triasť musia.

Keby naši nepriatelia mali aký-taký pochop o duchu, cti a statočnosti, nespytovali by sa nás „čo sme vyhrali“. Keď by sme práve nič pozemského neboli vyhrali, vyhrali sme česť a úctu, a ten zisk veľký, že podliaci bez pomyslenia na „rovnoprávnosť Slovákov svojimi krielami pokrývajúcu“ po nás sa voziť — ako za časov maďarstva — nemôžu a nesmejú. A to je v kráľovstve ducha (o akom vy, pravda, nič neznáte) veliká výhra! Predtým ste nás iba opovrhovali a za nič nemali; teraz sa hneváte na nás, závidíte a nenávidíte nás. Musíte mať k tomu príčinu, musí byť dač pri nás a v počínaní našom, čo vás ohromuje, čo nám závidíte a za čo nás nenávidíte! U vás je hnev a nenávisť; u nás je láska všetko. A láska obyčajne hnev a nenávisť premáha; nebojíme sa teda hnevu, pomsty a nenávisti vašej. Čo si aj prítomnosť privlastníte; preto ešte nemusí byť i budúcnosť vaša. Majte si radosti a požívajte rozkoše prítomného času; my sa i s horkosťami a žiaľom uspokojíme. Ale z horkosti a žiaľu budú žať budúci šťastlivejší potomci naši. My sa teraz za šťastných pokladáme, i vtedy, keď prenasledovaní od vás, za nešťastný náš národ trpíme; a preto na prítomnosti oči neovesujeme, ani od nej všetko nečakáme; história nás ale učí, že dokiaľ má národ svoje spevy a reč, i jeho život trvá — a keď má hodných synov, ktorí sa zaň obetovať vedia — má i pred svetom česť a úctu. Zapisujte sa vy k miliónom maďarského národa.^[134][135] Dobre; i Peržania sa k miliónom rátali. Hoj, ako mocnejší ľudia padli, ako ste vy, klebetní, iba na reči a snáď na intrigy — hrozní nepriatelia naši. — Život slovenský nezávisí od toho alebo od toho jednotlivca, ani je nie na dnes alebo na zajtra prilepený; náš pohľad k nastávajúcim vekom a budúcim pokoleniam zaletuje. Mojžiš za 40 rokov bol na púšti, a nebolo mu súdené iba jeden pohľad do „zeme zasľúbenej“! My sme ešte mladí; nebývali sme za 40 rokov na púšti, a Boh vyplnil vrúcne naše túžby: dal nám vidieť aspoň na okamženie krásu „zeme zasľúbenej“.

Nie je posiaľ, pravda, ani najvrúcnejšia žiadosť a túžba naša „oddelenie Slovenska od maďarstva“ uskutočnená, lebo mnoho jesto ešte zlosti a závisti vo svete, ktorá sa neprestajne usiluje odvracať srdce dobrotivého panovníka od nás, a túto najprv premôcť musíme. Národ potrebuje roky, kým vyrastie, a storočia, kým ku kvetu príde. Život nášho národa iba od dakoľko rokov sa rátať môže, a síce od toho času, ako Slováci verejne proti Maďarom, najväčším — mravnú vraždu na nich páchajúcim — nepriateľom svojim vystupovať počali. — Že sme posiaľ od týchto nepriateľov nášho života nie oddelení, nepripisujeme to nevšímavosti vlády cisárskej — mladý panovník náš má i srdce dobré i vôľu šľachetnú; ale iba neprajným okolnostiam, a nadovšetko tej príčine, že sa nepresvedčili ešte v kole Najvyššieho dvora o najspravodlivejších túžbach, žiadostiach a krivdách našich.

Pravda, že iba v ten čas by sa náš život rezkejšie pohyboval, keď by sa Slovensko od Maďarstva oddelilo a slovenské kraje od Dunaja k Toryse a od Tatier až ku Tise našimi vlastnými pomenovať by sme mohli, v ktorých okrem Jeho cisárskej jasnosti a ním vyvolenej, nášmu národu a jednote Ríše rakúskej oddanej Vrchnosti — žiadneho druhého pána by sme uznávať nemuseli. Potom by každý Slovák so zápalom o svojom cisárovi, o svojej vlasti rozprával a ten náš kraj slovenský v nový kvet by vykvitol! Že sa to posiaľ ešte nestalo, preto nezúfame, ani vec za stratenú a namáhanie naše za darobné nedržíme. Príde i k tomu čas; a naši nepriatelia budú zahanbení a porazení. — Do toho času sa potešme piesňou slovenskou: