ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maďaróni (o statočných Maďaroch ani reč byť nemôže), nadávajúc vlastencom slovenským do „fanatikov“ — trebárs sa navidomoči slovenská reč zo života jak politického, tak cirkevného, ba i zo samých najnižších škôl a svätých chrámov božích vytvárala — neprestávali s utajeným úsmechom presvedčovať Slovákov, že sa im ich reč neodberá, ale vraj len to sa požaduje: aby každý, kto chce do úradu prísť, po maďarsky vedel. A nielenže tak hovorili, ale vo svojich i v zahraničných časopisoch a brožúrach všetky od Slovákov prednášané žaloby, krivdy, útisky a prenasledovania pred svetom za nepravdivé, daromné kriky a lži vyhlasovali; nemysliac vtedy na bezpočetné nárady, plány, úmysly, dopisy v Pesti hirlape, Tudományos Gyüjteménye, Századuku, Társalkodó,^[15] Jelenkore, Minerve atď.: ako by sa zmaďarizovanie Slovákov najlepšie, najskôr, s nevelikým namáhaním podarilo? Zabudli na svoju svätú dogmu, najzreteľnejšie tuším veľkým prorokom maďarizmu grófom Zayom vyslovenú, a síce: Uhorská krajina iba vtedy bude šťastlivá, keď sa umaďarčí — a na predpovedanie grófa Széchényiho, že dostatočný je jeden vek človeka k vyvedeniu tohoto zámeru. Pred malosvetom maďarským bol najväčší vlastenec, kto si maďarizovaním Slovákov zásluhy nadobudol. (Slovenský gróf Zay ako horlivý hazafi^[16] držal na svoje útraty v Zay Uhrovci, v Trenčianskej stolici, jedného kaplána, rodeného Maďara, aby vraj tento všetkých tamojších obyvateľov slovenských pomaďarčil!) Bolo to veru i k smiechu i k hnevu počuť slovenských Maďarov vykrikovať: „Mindent vérünk megtartására!“ (Všetko za udržanie krvi našej!)

Ani to neobstojí (čo daktorí nadvrhujú), že sa v týchto veciach iba horliví (!) jednotlivci prehrešili. Všetky skoro korporácie maďarské, sám snem prešporský sa prehrešil a národ slovenský (neuznávajúc, pravda, Slovákov ani za národ) veľmi ukrivdil. Dôkazy toho nachádzame v Diároch snemových. — Tu aspoň dakoľko príkladov uvediem. Čože by si Maďari z rečí a žiadostí slovenských boli robili, nevšímajúc si ani len reči bratov Chorvátov a ich vyslancom na sneme národnosť svoju obraňujúcim, so satirou alebo s posmechom odpovedajúc? V XX. krajinskej sednici u Veľmožov (dňa 4. malého sečňa 1848) na reč J. Haulíka, biskupa záhrebského — „za to mám, že strany reči a národnosti zákonodarstvo si veľmi opatrne viesť musí, inakšie že nútenie odpor vzbudzuje, najmä teraz, keď sa každý národ svojej národnosti ujímať a za ňu horliť počína; … ostatne to ustanovenie, aby sa v pripojených čiastkach (t. j. v Chorvátsku, Slavónii a Dalmácii) v školách obecných reč maďarská učila, nemôže obstáť, lebo tam učitelia dedinskí reč maďarskú nerozumejú…“ — odpovedal gróf Ladislav Bátyányi, že „môžu byť radi Chorváti, keď pri užívaní latinskej reči sa v domácich krajinských chorvátskych záležitostiach aj užívanie reči chorvátskej dovoľuje. (!)“ Tým vraj dokážu Maďari pred svetom, že si znajú aj druhú národnosť vážiť. (!) — Zápalisté reči vyslanca M. Ožegoviča sa ani do povahy nebrali. Vlastenec tento mužne vystúpil najmä v XXXII. okolitej sednici (dňa 10. veľkého sečňa 1848), hovoriac medzi inším: „Prekážalo by (Juhoslovanom) v rozvitku ich národnosti, keby podľa mienky St. a Rad. s uhorskými vrchnosťami maďarsky a medzi sebou ba aj v poradách latinsky si viedli, čo je ani nie spravodlivé, ani slušné. Takou náradou by uhorské zákonodarstvo k národnosti chorvátskej nielen žiaden súcit nedokázalo, ale by práve nenávisť prezradilo, ktorá by aj v našom národe tiež len rozhorčenosť vzbudila atď.“ — Ale Maďari, nechtiac dôvody rozumu počúvať, reči takéto si ani len nevšimli, trebárs od reprezentantov upovedomeného už národa prednášané boli. Že takým spôsobom ani len dýchnutie slovenské maďarská pýcha nezniesla, rozumie sa samo sebou. Ľahko mohol Kossuth v XXXI. okolitej sednici nasledujúci zákon vysloviť: „V školách maďarských rečou vyučovania má byť jedine maďarská; v počiatočných školách ale, kde sa maďarská reč na každý spôsob učiť má, kedy sa uvedie, o tom podľa okolností patričné vrchnosti ustanovovať budú.“ Ľudovít Štúr (vyslanec mesta Zvolen) energicky proti nemu vystúpil, so žiaľom takto hovoriac: „Keby pri nešťastí chudoby a opustenosti ľud náš i to potkať malo, žeby ani vyučovanie vo svojej materinskej reči nedostal, teda by sa naozaj do sprostosti celkom pohrúžil a do hrozného duchovného i materiálneho zanedbania upadol. Každý učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia k vyučovaniu, lebo v tejto nielen myslieť, ale aj cítiť sme naučení a k dobrému vyučovaniu a vzdelávaniu aj toto je potrebné. Za krátky čas len môže chodiť dieťa chudobného človeka do školy… atď.“ Na slová tieto múdry gróf Jozipovič odpovedal: „Nemyslím, že by predošlý rečník z druhej príčiny bol hovoril ako z tej, aby svoju reč v slovenských novinách vytlačiť dal (!)“; — a Tarnóczy, vyslanec stolice Nitrianskej: „Keď vraj predošlý mestský vyslanec v mene obyvateľov mesta Zvolena hovoril, tedy je to na svojom mieste; ale keď ako Slovák hovoril, teda musí vyznať, že on (t. j. Tarnóczy) je zástupníkom omoc viacej Slovákov, a to 300.000, ktorí sa všetci s Maďarmi zjednotiť a zmaďarčiť chcú.“ (Vtedy ešte pán Tarnóczy nemyslel na povstanie slovenské hrdinských Nitranov!) To sa robilo na sneme; a v živote samom, kto povedal slovo v dákej spoločnosti alebo vo schôdzke verejnej za ľud a národnosť slovenskú, obviňovali ho zo zrady vlasti, nadávajúc mu do panslávov, do propagandistov ruského absolutizmu a ruskej knuty, preplateného od ruského cára: teda hodného najväčšieho trestu, akým sa zradcovia vlasti a národa trestávajú. Ustanovovali proti takým priateľom ľudu, ako i mládencom slovenským v materčine sa vzdelávajúcim, vyšetrovanie písem, kníh a každej maličkosti; odsudzovali ich na dištriktuálnych, generálnych konventoch a inších schôdzkach verejných; vyhrážali sa, rozhorčovali a s kočacími muzikami, hvízdaním prenasledovali nevinných starcov a mužov zaslúžilých jak z katolíckej, tak i z evanjelickej strany. Zo semenísk katolíckych viacej mládencov slovenských iba pre národnosť sa vyobcovalo a všemožným spôsobom sa mládencom prekážky kládli, aby sa za hodných učiteľov a vychovávateľov ľudu vzdelať nemohli. Pre slovenských poslucháčov v slovenských cirkvách nakladalo sa po maďarsky kázať, a žeby z kostola nik von nevyšiel, vystavovali sa hajdúsi ku dverám. Keď sa slovenskí občania za svoju národnosť u vrchnosti túžili, dala ich táto zatvárať, ba i palicovať, aký príklad máme v Lajoš-Komárňancoch. Tak dokazovala reč maďarská svoju autoritu! Krásne úmysly, počínania a predsavzatia iba preto, že od Slovákov pochádzali, boli zabraňované, vysmievané a zakazované. Takúto spravodlivosť Maďari prisluhovali Slovákom, svojim krajanom! A to je všetko iba malinký register maďarských hriechov.^[17] Ale Slováci sa perom, ani hrozbou a neskôr mečom, ani šibenicami nedali odstrašiť od spravodlivého počínania svojho. A požehnaná bola ich práca!