ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jestli ktorý národ, iste Maďari najmenej porozumeli výjavom a pohybom roku 1848. Zachvátení akousi bezuzdnosťou, od nich „liberalizmom“ nazvanou, chceli vo všeobecnom pohnutí účastnými sa stať, a čo by sa im páčilo — nehľadiac na potreby a stav, okolnosti a úžitok vlastného národa — pre seba koristiť. Vedení dôvodmi — „keď vraj Francúzi slobody vyhlásili, vyhlásime aj my; keď tí republiku založili, sprobujeme aj my, atď.“ — zabudnúc na vernosť občiansku naproti svojmu korunovanému kráľovi a na povinnosti naproti vlastnému národu, k takým veciam nepripravenému a neschopnému, vyhlásili — alebo lepšie, na ich čele postavený Kossuth vyhlásil — v Uhorskej krajine neznáme „francúzske slobody“! Kossuth predtým ustavične s aristokraciou koketíroval a na tom istom sneme, na ktorom „slobody pre ľud“ vyhlásil, na tieto reči Ľudovíta Štúra — „Ak jesto v krajine našej vec dôležitá a jej starostlivé rozhodnutie medzi najvrúcnejšie a najspravodlivejšie túžby prislúcha, to je iste podľa môjho náhľadu do porady vzatý predmet urbárskeho odkúpenia; ak jesto, povedám, vec, ktorá u nás najväčšej pozornosti zákonodarcu zasluhuje, to je istotne vykúpenie úbohého ľudu poplatného,“^[20] — odpovedal Kossuth, že ľud obecný je akémusi osudu zanechaný! (Takým spôsobom by mu súdené bolo biednym a poplatným bez práv zostávať.) Tento istý Kossuth stane sa za marcových dní náramne liberálnym, vymohúc na zemianstve zrieknutie sa poddanstva, na kňazstve zrieknutie sa desiatku, vydáva sa za veľkého priateľa ľudu, ktorému vraj u cisára „slobody“ vydobudnul!

Ďaleko by nás zaviedlo, keby sme chceli všetky úmysly a zámery Kossuthove a jeho politiku vysvetľovať; dosť na tom, že aj po vyhlásení slobôd skoro celá aristokracia (u ktorej posiaľ nikto veľkej lásky k ľudu nespozoroval) v ňom spasenie svoje videla, jeho plánom oddaná, jemu s ochotnosťou slúžila. Čo sa týka samej slovenskej aristokracie, táto si trúfala Slovákom vyhlásené „slobody“ maďarskou rečou naveky v okovách udržať. — Slováci veru najlepšie poznali a mali príležitosť poznať Kossuthov „liberalizmus“, ako i jeho lásku k ľudu a pochopenie opravdivej slobody.

Slováci nielenže o „bratstve“ (testvériségu po uliciach vykrikovanom), ale ani len o spravodlivosti maďarskej nič nemôžu povedať. Špatné obrazy sa pri tejto spomienke stavajú človeku pred oči a iba s hrôzou a horkým žiaľom možno myslieť na tie časy panstva maďarského.

Aby sa nám veci v pravdivom svetle ukázali, musíme sa poohliadať po samých patriotoch, horlivých rozširovateľoch „slobôd“ Kossuthom zvestovaných. Vlastenci títo (takrečení „honfiak“) mnoho sto ráz dosvedčili, že vlastencom byť neznamená: vedieť sa čistým (osobných interesov prázdnym) úmyslom vlasti a národu posvätiť, za tieto drahé predmety hotovým byť všetko, i svoj život obetovať. Ich vlastenectvo záležalo obyčajne z chvastania, vystavovania sa, mnohorečnosti o vlastnom „vitézségu“ (hrdinskosti) — z posmechu a lží vymýšľania, do „zbojníkov“ nadávania mnoho míľ vzdialenému nepriateľovi; z fanatického prenasledovania každého inakšie zmýšľajúceho (trebárs na zradu ani zďaleka nemyslel); nešetrenia vážnych, vekom zošlých starcov, ukrutné zaobchádzanie so slabším od seba, neozbrojeným nepriateľom a jednotlivcom. Také bolo vlastenectvo maďarských honfíkov. A pod menom vlasť (haza) človek nevie, čo vlastne mysleli? Nie ľud^[21] alebo obyvateľov na dákej zemi bývajúcich, lebo týchto práva nešetrili, o ich blaho a šťastie sa nestarali a nezaujímali; ale zdá sa, že vlasť znamenalo u nich jednu veličiznú stodolu, v ktorej krom najrozličnejšieho zbožia a tovaru i rozdielne priečinky s kremnickými dukátmi a dvadsiatnikmi (s maďarským nápisom, to sa rozumie) boli naplnené, ku ktorým sa mal každý maďarský honfi dotisnúť a nabrať si, koľko by sa mu len ľúbilo. To je pochop o maďarskej vlasti… Mrzí človeka v tom predmete pokračovať; iba nemilé obrazy prevráteného patriotizmu maďarského sa tisnú do mysle i do pera.

Akože takí vodcovia mohli potom na ľud pôsobiť, ktorý je iba tam odvážny, smelý a neústupný, kde tieto cnosti (spojené s čistým posvätením) pozná na svojich vodcoch a predstavených. Akú mohol mať úctu, dôveru a poslušnosť naproti tým, ktorí k nemu žiadnej lásky necítili; ale považujúc ho iba za prostriedok k ich panstvu slúžiaci, i po vyhlásených slobodách za nástroj náruživosti a ctižiadosti svojej ho upotrebiť chceli! Milióny takýchto prinútených, terorizmom a palicou nahnaných Peržanov obyčajne sotva 300 odhodlaných, smelých Sparťanov premôcť sú vstave! — Keď sme Sparťanov spomenuli, poviem príklad vlastenectva gréckeho.

V Sparte sa raz predstavil istý Pédaret v obecnom dome, že aby bol do Rady z tristo mužov záležajúcej vyvolený; odvrhli ho; — a on išiel celý naradovaný domov, hovoriac, že tristo hodnejších mužov jesto v Sparte, ako je on! — Tu máte vlastenca!

Jedna Sparťanka mala zas vo vojsku päť synov a túžobne čakala z bitky novinu. Prišiel Helot (jej sluha), ona sa ho trasavým hlasom pýtala: „Čo je nové?“ On odpovie: „Vašich päť synov padlo v boji.“ „Podlý otrok, či som sa ťa na to pýtala?“ — Na čo on: „Zvíťazili sme!“ A táto mať išla do kostola ďakovať bohu za víťazstvo.) — Málo by sa takých príkladov v terajšom svete našlo. Preto Rousseau mohol povedať, že tie dve slová „vlasť“ a „mešťan“ (citoyen, vlastenec, rodák) by sa z novejších (moderných) rečí bezpečne mohli vytrieť.^[22]