ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na základe pravdy a skutočnosti zostavil očitý svedok

Úvod

História slovenského povstania tak, ako ju roku 1850 blahej pamäti Mikuláš Dohnány zostavil, vzbudila vo mne tú mienku, že on, čo neskúsený mladoň, sotva zavŕšený školák, úlohu tú prejal od mužov na čele stojacich za tým cieľom, aby aspoň len obstojne vybavená bola otázka, ktorá — bez prekážky — základne a pravdivo vyčerpaná a predostretá byť nemohla.

No, myslel som si, dobre je i tak, čas dozrie aj pre historickú pravdivosť tohto povstania — a uspokojil som sa.

Nie tak má sa vec ale prítomne, keď čítal som históriu tohože povstania v životopise Ľudovíta Štúra.

Čo prehliadnuť a odpustiť bolo možno v rokoch 1850-tych mladoňovi, to v pomeroch terajších nie je možno — a tým menej radno prehliadnuť a odpustiť jednému z najprednejších náčelníkov, a síce už aj preto nie, že sa nezdar povstania toho pripisuje osobám sčiastky mŕtvym, ktoré za seba odpoveď dať nie sú vstave, sčiastky ale práve tým, ktorí náčelníkov tohože povstania nielenže predčasne od kroku toho — výnimočne — vystríhali, ale aj, keď ich výstraha odznela čo hlas na púšti, hneď v prvom okamžení podujatie to od hanebného a náhleho úpadku zachránili!

Pri všetkom tom ale nie je úmyslom mojím historicky opisovať výstup ten od prvopočiatkov. Ohraničím sa výlučne na chronický opis dejstvovania doby, od porážky pražského slovanského kongresu až po zavŕšenie maďarského odboja, v tom presvedčení, že tým najlepšie poslúžim pravde, keď oboznámim ctené obecenstvo s holou skutočnosťou, ponechávajúc mu na slobodnú vôľu, aby si z toho urobil každý úsudok sám!

Pôvodca

*

Dr. Jozef Miloslav Hurban v životopise Ľudovíta Štúra^[138] uvádza najzávažnejší dosiaľ dej slovenského národa v tak neúplnom spôsobe, že nutno mi chopiť sa pera a naznačiť, čoho očitým bol som svedkom.

Menovaný pán udáva, že počas prvého výstupu slovenského povstania bol chorý. Že ako taký možno nebol alebo ani nemohol byť dokonale upovedomený o všetkých príhodách, nasledovne že choroba jeho môže byť a snáď je aj dostatočnou príčinou, že najzávažnejšie výjavy povstania toho ušli mu z pamäti, alebo práve ani k vedomosti jeho sa nedostali, to sa dá predpokladať; no nie je nehoda tá väčšieho povšimnutia hodná než pravda sama, preto doplňujem, čo chybuje, a napravujem, čo tam mylne je udané — nasledovne:

Následkom porážky, ktorá údov Slovanského kongresu r. 1848 v Prahe zastihla, rozbehlo sa všetko. Na Slovensku rozniesla sa povesť — aspoň tomu, ktorý bol už predčasne donútený vysťahovať sa a skrýšu hľadať von z domu, S. Ivanovi Š…ovi, ^[139] nebohý Ján Kučera a živý ešte Jozef Škultéty, zememerač, do farského včelína blatnického, kde dočasne zdržiaval sa, doniesli zvesť čo istotu — že Štúr a Hurban boli prenasledovaní a posledný že aj o život prišiel, a tak že tým nastúpila celistvá porážka v kruhoch národovcov, lebo že vraj bez náčelníctva Hurbanovho nemožno nič podujať — že sme úplne stratení!

Ivanov nebol toho domnenia a odpovedal im na to, že povesti tej neverí, ani ak by aj vskutku pravdivá bola, nemá za to, že by so zahynutím Hurbanovým stratený bol i slovenský národ. „Či je,“ riekol on, „národ náš podobný na klinci visiacej sklenici, ktorá ak sa klinec zlomí, padnúť, ba práve roztrepať sa, a tak i národ náš so stratou Hurbana zahynúť musí? To je malodušnosť, ale ani nie pravda; ja aspoň neverím chýru tomu! Aby sme ale nezostali v neistote a pochybnosti ohľadom na ďalšie dejstvovanie naše, choďte nazad do Sv. Martina, prichystajte mi pas, ja za ten čas zaopatrím sa peniazmi a pôjdem presvedčiť sa, čo jesto v tom pravdy atď. atď.“

V niekoľkých dňoch dostavil sa tenže Ivanov do Sv. Martina a obdržiac pas, šiel stadiaľ po plti Váhom a zatým kľukovatými cestami dorazil v krátkom čase šťastlivo do Viedne.

V slovanskom kasíne, zdá sa mi u Gerloviča, dozvedel sa všeličo, ale okrem toho, že povesť o Hurbanovi bola nepravá, máločo dobrého. — Štúr i Hurban odišli boli pred pár týždňami v záujme povstania, tento do Belehradu, tamten do Roháča (Rohič) ku kniežaťu Michalovi Obrenovičovi; mládež ale, zväčša zo študentov rozličných kmeňov slovanských pozostávajúca, pri odchode Štúra, asi 100 údov silná, klesla niže polovice!

Od Janečka, Nováka a Belániho,^[140] maliara, no rovne aj od druhých, dozvedel sa Ivanov, že mládež tá zhromaždená bola kroz Štúra čo slovenské dobrovoľstvo. Keď ale ani sľúbená podpora, ani na početné dopisy od tohože Štúra odpoveď nedochodila, kto nebol vstave udržať sa svojím grošom, hľadal inde podporu — a tým v nepatrný počet asi 40-tich stenčil sa zbor 100 dobrovoľcov.

S príchodom Ivanova dosiahla netrpezlivosť už najvyššieho stupňa. Spredal tedy, čo sa dalo speňažiť, ako prstene a zlaté hodinky, ktoré kúpil tam meškajúci mošovský kupec Horvát a s jednou čiastkou predĺžil úver pre nadmenovanú mládež, s druhou ale zobral sa samotretí s Janečkom a Belánim za Štúrom. Sotvaže dorazili ta, predstavení boli všetci traja kroz Štúra kniežaťu Michalovi Obrenovičovi čo povereníci slovenskí a s malou podporou, no s veľkými nádejami, že v niekoľko dňoch všetko do skvelého poriadku príde a žiadúceho behu, vrátili sa.

Čas určený, v ktorom mali sa vyplniť sľuby, ubehol i 2 — 3 razy, a čo sa nestalo? Žiadúce usporiadanie zúfalého stavu meškajúcej mládeže. — Šlo sa tedy po druhý raz za Štúrom. — Opätovne predstavení boli Obrenovičovi — a vrátili sa práve tak ako prvý raz, s málo peniazmi a premnoho potešiteľnými sľubmi a nádejami, bez výsledku!

Šli teda i po tretí raz a boli opätovne predstavení tomuže kniežaťu Obrenovičovi, no pod jedným aj upovedomení, že na 900 vojenských pušiek asignáciu má Štúr už vo vrecku darom od kniežaťa Obrenoviča, a že viac peňazí, asi 40 — 60 000 zlatých kroz neho vykázané, je k podpore slovenského národného povstania a v páde zdaru zabezpečená i väčšia potreba peňažná. Mimo toho došla pod jedným aj zvesť od Hurbana, že s dobrým výsledkom nachodí sa na spiatočnej ceste z Belehradu a že behom 2 — 3 dní dorazí do Záhrebu.

Šli vtedy aj tí traja do Záhrebu a tam skutočne zišli sa s Hurbanom, ktorý v sprievode Branka — Leopolda Abaffyho — došiel ta z Belehradu.

Po predbežnom srdečnom uvítaní sa prešiel zhovor na predmet povstania — a výsledok toho bol po uvážení prežitých neriadov a nerestí, že vyslovilo sa: aby Štúr, jednoducho čo neskúsený, odstúpil z vodcovstva a vzdal sa činného súdejstva na povstaní slovenskom národnom.

Prijdúc do Roháča, po krátkej rozmluve odobrala sa menovaná trojica v sprievode Abaffyho do Viedne, zanechajúc Hurbana so Štúrom osamote, v tom predpokladaní, že Hurban nielenže zdelí záhrebské uzavretie Štúrovi, ale i dorozumie sa ohľadom na ďalšie postupovanie. Asignáciu na 900 vojenských pušiek Štúr odovzdať nechcel, hovoriac, že on i tak v 3 — 4 dňoch dôjde do Viedne a vyzdvihne zbraň tú sám.

S návratom tejže trojice, ba štvorice vznikol živší ruch v kruhu dobrovoľcov slovenských, no nádeje zase len nesplnili sa, a keď ani osobne nedošiel, ani listovne asignáciu tú zavčasu nedoposlal Štúr, 900 darovaných vojenských pušiek prepadlo a prešlo cestou kúpy v protivnom smere do nepriateľských rúk maďarských!

Napokon po uplynutí nie dvoch, lež desiatich dní došli Štúr s Hurbanom síce do Viedne, no 900 pušiek bolo preč, a tak v nedostatku dobrej zbrane nutno bolo kupovať takú, aká sa dostala.

Maďari verbovali zjavne na stránku odboja v dome „Stock im Eisen“ na Štefanskom námestí; tým doposielala sa zjavne zbraň i strelivo, od pušného prachu, olova a kocprdov počnúc, až po delá a najťažšie gule a pumy; — Slováci ale v tom istom čase verbovali potajme a schádzali sa večierkom von z mesta „in der Au“, kam si dva razy na prehliadku došiel bol aj Feld-Zeug-Meister August, ten istý, ktorý vláde viedenskej zdelil bol tajomstvo raketových striel. — Všetko to dialo sa teda na oboch sebe protivných stranách s vedomím viedenskej vlády!

Niekoľko dní pred odchodom z Viedne pozvaní boli všetci tam prítomní Slováci do jedného hostinca na 8. hodinu večer srokom na poradu. — Prijdúc ta, našli dosť hodnú sieň jasno osvetlenú a na stole krucifix medzi dvoma sviecňami. Nezadlho zatým vstúpil dnu Štúr v sprievode Hurbana, Hodžu, Bloudeka a Zacha. Štúr v plynnej a ohnivej reči predstavil menovaných pánov čo dočasnú Národnú radu — a ako to vraj potreba vyhľadáva, žiadal uznanie jej ako takej a zloženie prísahy vernosti a poslušnosti čo zvrchovanej správe! Čo na očakávanie bolo, stalo sa: tam prítomní Slováci, zväčša nedospelá mlaď, navyknutá považovať Štúra čo zvrchovanú dokonalosť, ozvali sa hrmotným hlasom: „Sláva, uznávame Národnú radu, hotoví sme prisahať!“ — a hrnuli sa hromadne ku stolu. No nie tak jednal Ivanov; on stal si bližšie ku stolu a hovoril nasledovne:

„Utvorenie zvrchovanej správy držím za potrebné, proti tomu teda nemám výmienky žiadnej. Keď ale ja tu stojím nie osamote, menovite nielen v mene samosvojom, ale čo poverenec mužov, ktorí povolaní sú v prvom rade vystúpiť na dejisko, ba ešte viac, keď ja zaviazaný som povereníkom svojim zdeliť, poťažne upovedomiť ich o stave základne a spravodlivo, toto ale prítomne vyplniť nie mi je možno: — skôr ako by som zložil prísahu, potrebujem istého vysvetlenia, bárs hneď aj medzi štyrmi očami.“ Štúr skočil mu do reči a žiadal, aby hovoril otvorene, čo chce. „Dobre,“ odvetil on na to, „keď mám hovoriť tu, tak osvedčujem sa, že potrebujem vysvetlenie a poučenie s ohľadom na nasledovné predmety:

1. Známe nám je všetkým, že 900 pušiek s bajonetmi, kroz kniežaťa Obrenoviča darovaných, z príčiny nijak neospravedlnenej prepadlo a prítomne skupuje sa zbraň skôr k poľovačke vtáčkov, než do boja súca; nutno mi vedieť, či a nakoľko sme zaopatrení dobrou a dostatočnou zbraňou?

2. Známe je, že zbor 100 inteligentných mladíkov slovanských sklesol na 40 z príčiny nijak neospravedlnenej; že táto mládež ponechaná bola napriek danému slovu núdzi a hladu; nutno mi vedieť, ako to stojí s touto výpravou celou a — či napokon nebudeme takže vystavení podobnému osudu, ba asnáď aj — istej záhube?

3. Známe nám všetkým, že keď verejne verbuje a zasiela sa strelivo a zbraň na stránku maďarského odboja s vedomím vlády, na stránku našu verbuje a zhromažďuje sa takže, ale potajme — a tiež s vedomím tejže viedenskej vlády, nutno mi znať, k čomu to smeruje?

Keď jeden alebo druhý z nás, no ktokoľvek sám pre seba, urobí nejakú chybu, následky toho znáša sám; keď ale my vystupujeme v záujme národa, neslobodno ľahkomyseľne dopustiť sa chyby, lebo tým uvaľujeme na seba zodpovednosť za celý národ a uvaliť národ do väčšej skazy, než je prítomne, zabraňuje tak hlas svedomia, ako i česť mužom príslušná!

Ja potrebujem tedy vopred byť poučený, akú máme garanciu zo strany viedenskej vlády; ďalej, aké máme prostriedky pre zabezpečenie zdarného výsledku výpravy — a napokon, ako stojíme so zbraňou? Akže mám povereníkov a súdruhov svojich upovedomiť o potrebe výpravy, čo urobiť musím, nutno mi slovom cti garantovať i za podmienky: keď ale až podnes nevidím v ničom garancie, nemožno mi ani vyzvať súdruhov svojich k činu, no zatiaľ ani nemožno zaviazať sa prísahou vernosti a poslušnosti!“

Výsledok reči jeho bol, keďže len jediný Abaffy, bývalý farár slovensko-aradáčsky, pripojil sa k nemu, že v búrnom lomoze a kriku musel opustiť sieň!

Musím ešte podotknúť, že „niekoľko dní pred týmto výjavom vyzvaný bol Ivanov, aby šiel na Slovensko a poučil vrstovníkov svojich o nastávajúcej výprave, no i vyzval všetky národné sily k dielu“. Hotový bol on síce úlohu tú na seba prijať, žiadal ale, aby vopred základne poučený bol o stave výpravy, a i návod obdržal ohľadom zorganizovania síl na Slovensku. To všetko bolo mu prisľúbené; keď ale pýtal miesto ponúkaných mu 50 zlatých celú stovku, so zadivením, že k čomu by on to potreboval, zaseklo vyjednávanie a poverený bol dielom tým Andrej Lukáč. — Chudobný a neskúsený mladý školák, ktorý v živote svojom sotvakedy mal 50 zlatých v rukách, odobral sa popri paličke a — sotvaže prekročil hranice Uhorska, celkom prirodzene padol do podozrenia a i do rúk pandúrov — a tou cestou rovno do Komárna na odpočinok až do zavŕšenia odboja.

Nadarmo hovoril Ivanov Štúrovi a presvedčoval ho, že také krkolomné podniky bez dostatku peňazí ťažko, ba takmer nemožno prekonať, že početné pády svedčia, koľko ráz len pomocou peňazí bolo možno vyhnúť istej záhube atď. Sto zlatých bolo mnoho a výsledok bol zarážajúci, že na celom Slovensku o výprave nikto nevedel, súc vopred neupovedomeným, mal vzápätí to nešťastie za následok, že výstup ten celý zostal ohraničený len na Brezovú a Myjavu!

Takto vyprataní zo siene zhromaždenia šli obaja, Ivanov i Abaffy, prudkým krokom von z hostinca, kde neočakávane narazili na Janečka. Ten bol takže údom Národnej rady, ale nezúčastnil sa na tomto zhromaždení; zastal im v cestu a strmým hlasom pýtal sa, čo vykonali? — Keď vyrozprávali mu dopodrobna všetko, zahrmel, ako obyčajne, hlasno: „Baby, děti, vždyť sem já to znal, — tak jenom vy dvaja ste nepřisahali?“ Áno, bola odpoveď. „A co zamýšlíte teď?“ Čože by inšie, ako vzdialiť sa, odvetili mu. — „Co, vzdáliť se, to nesmí být, vy musíte zůstati; to jsou hlupáci, a ten prokletý Bloudek zrádce, vždyť nás ten i v Praze zradil; to nesmí být — všechno by propadlo! Vy se dáte co obecní chlapi sverbovat a musíte jíti se mnou, já se toho zrádce obávám, musíme být na pozore!“ Stalo sa teda, že obidvaja zverbovali sa čo obecní chlapi s denným platom 5 krajciarov a zostali odcudzenými a utiahnutými.

Výprava diala sa hneď zatým, s vedomím vlády viedenskej a na jej útraty nočnou hodinou cez Moravu až k hraniciam Uhorska. — Príduc k Myjave, nechali Ivanova čo kaprála s 12 chlapmi a bubeníkom na predstráži, vedetách a zbor celý, asi 250 — 300 mužov, vybral sa večierkom na Myjavu.

S úsvitom nastúpeného dňa, sotvaže počalo sa brieždiť, čuť bolo zneďaleka nárek a bedákanie, no časom aj volanie a krik: „Ratujte sa, ratujte sa, všetko je zmarené!“ Ivanov šiel za hlasom a zazrel strmým krokom spiechajúceho Hodžu s opätným výkrikom: „Ratujte sa, ratujte sa!“ — „Čože sa stalo?“ pýtal sa Ivanov. „Čakal na nás tam nepriateľ a zajal nám všetky vozy so strelivom i zbraňou, všetko je stratené, ratujte sa!“ a šiel ďalej. Sotvaže ten zmizol, očuť bolo druhý hlas hrmotný kliatby a hrešenia: „Verräther, zrádce, počkej, však ti já navařím!“ — a vskutku vzápätí za Hodžom stúpal Janeček krokom strmým a vyvolával meno Ivanova. — „Čože sa stalo?“ pýtal sa tento. „Bloudek hned s příchodem naším odevzdal všecku zbraň i střelivo tam na nás čekejícímu nepřítelovi pod záminkou, že to vojsko naše. Před půl hodinou dostali sme rozkaz od něho, aby sme se naskutku vypratali, lebo v pádě protivném napadne nás zbraní z rozkazu maďarského ministerství! — Ale počkej, zrádce, tak si nám vykonal i v Praze, však ti já navařím! — Máte-li kuráž, retujeme všechno,“ — hovoril ďalej Janeček. — „Ak len to treba — mám,“ odpovedal Ivanov. Nato pozhovárali sa medzi sebou — — a šlo sa na Myjavu potichu a tajmo, on na horný, Ivanov s 12 chlapmi na koniec dolný.

Stotina cisársko-kráľovského vojska, „ceccopieri“, bola na dolnom konci Myjavy usalašená v jednom dome na poschodí, oproti tomu domu ale ležala záhrada pleteným plotom ohradená. Janeček kázal tajmo obsadiť záhradu tú a potichu povyťahovať koly natoľko, aby plot nezvalil sa. Medzitým že na hornom konci zhromažďovať bude ľud, a keď sa to stane, dá uderiť zvonom na poplach; my ale v tom okamihu tak oslabený plot zrútiť, s nastaveným bodákom stráž pred domom stojacu prepadnúť, do dvora vraziť a vozy so strelivom tým nakopené zaujať atď. atď. máme.

Asi o pol hodiny pozdejšie na znak zvonov, trúby a bubna spoza v oči kasárne nepriateľskej stojaceho plotu Ivanov samotrinásty vyrútiac sa, bodákom napadol stráž kasárne, v ktorej bola ubytovaná nepriateľská stotina (230 chlapov), vrazil do dvora, namieril všetky pušky do súdkov naplnených prachom pušným a pod prihrozením, že v páde i len najmenšieho odporu strelí sa do súdkov, vyzval posádku, aby sa poddala. Do povetria vyhodenou byť nechcelo sa posádke, a tak voľba snadná, i — poddala sa! Janeček hneď zatým dohrnul sa s mužstvom na pomoc a tak šťastne i munícia naša dobyla sa, i posádka padla do — zajatia!

Výsledok tohto prvého kroku, s ohľadom na toho mladoňa, ktorý že vraj fantastickými vrtochmi vo Viedni vyzval rozbroj, bol ten, že Slovenská národná rada vymenovala ho ihneď za stotníka, čím stal sa on prvým kapitánom dobrovoľcov slovenských. Že takto dialo sa, to dozaista dotvrdiť musí aj pán Dr. Jozef Miloslav Hurban!

Bloudek čo hlavný veliteľ — Zach a Janeček boli mu podriadení — prejal zajatú stotinu nepriateľskú a k sláve(?) jeho nech stojí pravda naznačená na večné veky: prepustil ju jednoducho na slobodu. Kapitán jej, zdá sa mi Saussai, dal mu vraj čestné slovo, že proti nám viac bojovať nebude — a tým Národná rada uspokojila sa.

Asi o tri dni pozdejšie šlo sa na Brezovú! Tam bolo dobrovoľstvo uvítané čo najsrdečnejšie a častované až nazbyt. Janeček porobil potrebné poriadky, porozostavoval stráže a Ivanov samojediný s bubeníkom svojím vystrel sa v obleku na lavicu v sieni radnej obecného domu. Tu podotknúť musím, že na rozkaz Bloudeka mužstvo všetko uhospodené bolo po domoch, nasledovne, po dobrej večeri spalo snom spravodlivých! — Asi o dve hodiny po polnoci počuť bolo dva výstrely z pištolí. Ivanov skočil do nôh a s bubeníkom, popri ňom na zemi ležiacim, ponáhľal sa na ulicu. Cvalom bežiaceho koňa, a opakovaný výstrel, no na koni Janečka volajúceho „Do zbrane!“ sotvaže bolo znamenať; bubeník udrel na bubon, ale všetko spalo snom ťažkým. Paľba z pištolí Janečkových a Ivanovových, hrmot bubna, krik „do zbrane“ a najviac ešte vybíjanie oblokov rukoväťou šable prebralo spiacich zo sna aspoň čiastočne. Sotvaže bolo možno zohnať asi 80 chlapov, už badať dal sa ruch nepriateľa na najbližšom pahorku. Času nebolo na čakanie posily, buď ako buď, vo dve strany podelení obišli Janeček a Ivanov dolinkou nepriateľa tak šťastne, že nezbadal ich, až keď z oboch strán privítala ho streľba. Takto neočakávane prepadnutý, vidiac, že posila v tlupách ustavične dochodí, cúvnul nazad — a my hnali sme ho streľbou, no zajali voz so strelivom i dvoch ranených chlapov doviezli šťastne na Brezovú. To isté stalo sa pozdejšie na juhu s jazdectvom a tak o 7. hodine ráno tešili sme sa pohromade úspechom zdarným na Brezovej. Sotva ale že sme sa stačili poumývať od prachu a potu, znova zaznelo: „Do zbrane!“

Ivanov a Poliak kapitán Bonkowski, teda dve stotiny vyslané boli v stranu tú, kde pobadať bolo nepriateľa. Neminulo ani štvrť hodiny, a už vidno bolo bodáky vojska. — Musím tu podotknúť, že naše stotiny boli takmer len tlupy, keďže počet jednej stotiny obsahoval len 60 — 70 mužov, čím v dvoch stotinách bolo nás najviac 130 — 140 mužov.

Kto zná Brezovú, tomu vedomé je, že to kraj briežkovitý. Nepriateľ stál na takom jednom briežku, krytý lesíkom akoby v zálohe. Nerozmýšľajúc dlho, jeden jednou, druhý zase dolinkou druhou spiechali sme k nemu a zdarne. Prekvapený od chrbta i boku, po krátkej paľbe, keď cvalom vrhli sme sa na neho, poddal sa a zložil zbraň. Kto? — Ten istý kapitán, čo bol kroz Bloudeka na čestné slovo prepustený pod tou výmienkou z Myjavy, že proti nám viac bojovať nebude.

Odzbrojená stotina uprostred, medzi, vopred i za ňou stúpajúcimi dobrovoľcami kráčala smerom ku Brezovej. Tu razom zjaví sa Bloudek na koni a velí: „Stoj! Zbraň k nohám a zajatú do pyramíd!“ I stalo sa. On medzitým hovoril niečo so zajatým kapitánom a my stáli sme pokojne.

Onedlho predstúpi zajatý kapitán a velí svojim ceccopierom postúpiť napred a prevziať v pyramídach stojacu zbraň, Bloudek ale komanduje nás spiatky na Brezovú. Nepriateľ zmocnil sa zbrane, stal si v šík a začal stúpať smerom svojho príchodu, tedy vzďaľovať sa od nás. Tu pristúpi Ivanov ku Bloudekovi a pýta sa ho, čo to má znamenať. Bloudek nato miesto odpovede velí stúpať nám smerom ku Brezovej. „Čo, pane komandant, tak my naposmech po druhý raz zajali sme jedného a toho istého nepriateľa? Zradca, lotor, zastreľte ho!“ skríkol, vyhrážajúc sa Bloudekovi, a ten — keď nato povstal lomoz a krik — zutekal! — Ivanov ale s kapitánom Poliakom a s heslom „hurá!“ hnal sa za nepriateľom poznove útokom a náhodou dohonil a prepadol ho práve okamihu v tom, keď vychodil z lesíka opačnou stranou, tak zdarile, že nezbadal nás, až keď sme si stali tvárou v tvár. „Zbraň dolu a poddaj sa!“ zavolal Ivanov. No nepriateľský kapitán tomu nechcel rozumieť a velil: „Oheň!“ — ale to bolo pozde! My s nastaveným bodákom útokom ženúc naň; — kým by nepriateľ z pliec ku paľbe bol naložil zbraň, celým radom mohli by sme boli vypáliť do neho, a on, sotva päť krokov vzdialený, bol by v celej mase klesol. Vidiac teda prednosť našu, zložilo mužstvo zbraň k nohám a my po tretí raz zajali a — doviezli sme stotinu na tú Brezovú, kde už všetko horelo plameňom neistoty, či ozaj pravda je, že vojenský súd zasadol a Ivanova odsúdil na smrť preto, že na poli bitky sprotivil sa Bloudekovi, čo hlavnému veliteľovi.

Ak možno predstaviť si ten zmätok, ktorý tým chýrom v dobrovoľstve povstal, nech pokúsi sa o to ctený čitateľ. Ten, ktorý samotrinásty na Myjave a samoprvý na Brezovej porazil a zlapal nepriateľa, Ivanov, prvý kapitán dobrovoľcov slovenských, má vraj olovom a guľkou odpraveným byť ešte toho samého dňa na púhe slovo Bloudekovo — bez vypočutia?!

Čo strela koňmo doletel Janeček a vidiac odzbrojenú stotinu ceccopierov kráčať uprostred dvoch stotín dobrovoľských, pýtal sa, čo to má znamenať? Dopočujúc sa, čo sa stalo, zaškrípal zubami, zahrešil a letom čo šarkan vzdialil sa smerom ku Brezovej, no v krátkom čase, nie sám, ale s veľkým množstvom ľudu a dobrovoľstva, dorazil zase a prevádzal nás až na Brezovú, kde už davy ľudu čakali na nás.

Huk bubnov a krik „hurá!, sláva, živio“, prebral pomätených na mysli; a obrat zostal v okamihu: „Dolu so zradcom, na šibenicu s Bloudekom! Sláva Ivanovovi, živio Janeček-Žižka!“^[141]

Okýptavená Slovenská národná rada — lebo nie 22., ako pán Hurban hovorí, ale hneď v prvý deň, 19. septembra, z Myjavy odišiel Hodža — no ani ten preslávený národovec slovanský a vzorný veliteľ Bloudek, pravdaže nevedeli, ba ani si len predstaviť nemohli, že by ten fantastický mladoň, ktorý vo Viedni vraj darobniny pohovoril, na Myjave ju z omáčky vytiahol a na Brezovej z pokojného spánku pobúril — že by, hovorím, ten istý pomätenec a fanatik liberalistický, napriek múdrosti hlavného veliteľa, už dva razy zradne prepustenú na slobodu stotinu nepriateľskú bol po tretí raz zlapal a na Brezovú doviedol; keď len tak zľahka, mne nič, tebe nič, že vraj za blaho národa, odsúdila ho, a to bez vypočutia, na smrť. No prebrali sa ale všetkým driemoty, keď davy ľudu i dobrovoľstva, sprevádzajúc ho i so zajatou stotinou, pred obecným domom, kde Národná rada ubytovaná bola, zastali a „Hurá! Sláva kapitánovi Ivanovovi, živio komandant Žižka, obesiť zradcu, na šibenicu Bloudeka!“ vyvolávali. Kto tam bol, zná a dotvrdí pravdu túto, no povie aj to, že veru úspechy a výboje zbrane našej neboli zásluhou ani múdrej Národnej rady, no ani jej slávneho veliteľa Bloudeka!

Hurban bol síce chorý, zdá sa mi, na obyčajnú zimnicu, preto ale nečinným nebol, ba naopak, bol práve až veľmi činným v prospech Štúra — Bloudeka, a len jemu pripísať sa môže a má, že Bloudek neocitol sa — — za hranicou. Hurban visel ale na Štúrovi, a tento na Bloudekovi — a akože by aj nie, keď z úst jeho nikdy nič inšieho nepočul, než nebotyčnú a nedostižnú chválu a oslavovanie svojej geniálnosti a múdrosti? — V ten istý deň bol odrazený aj výpad nitrianskej gardy — popoludní.

Keď tedy takto nepodarilo sa Bloudekovi výrokom vojenského súdu sprostiť sa Ivanova, komandoval ho s desiatimi chlapmi na vedety na neurčitý čas. Po ubehnutých 24 hodinách, keď napriek viac ráz zamenivším sa patrolám nedochodila žiadna zámena, Ivanov, ponechajúc mužstvo s kaprálom na obsadenom mieste, vrátil sa na Brezovú a oznámil to Bloudekovi osobne. „Kto vám povolil zanechať vedetu!“ osopil sa Bloudek naň. „Neznáte, že to neslobodno pod pokutou smrti? Zvolám vojenský súd, čakajte výrok!“ Ivanov odvetil na to: „Pane komandant, vedzte, že nie ja, ale vy patríte pred vojenský súd; ja patrím ku stotine, a nie na vedetu!“ obrátil sa a šiel von.

O deň alebo dva dni zatým nasledovala výprava oproti Senici, lebo tam zhromažďoval sa nepriateľ. Stred výpravy viedol Bloudek so Zachom (tento konal u neho adjutantskú službu), ľavé krídlo Janeček a pravé Ivanov. Došlo sa až ku Senici a paľba plenklermi započala. Riadne cisársko-kráľovské vojsko a maďarská garda opretá stále o budovy Senice a my z dvoch strán (Janeček nebol tam) krok za krokom blížili sme sa k nim napred. — Zrazu dobehne koňmo Zach ku Ivanovovi a zdelí mu rozkaz veliteľa Bloudeka na cúvanie. „A Janeček-Žižka čo hovorí na to?“ pýtal sa Ivanov. „Ten musel sa vrátiť z pol cesty na Brezovú, lebo stadiaľ dobehol posol, že sa i tam zjavuje nepriateľ,“ bola odpoveď. „Tak teda je Žižka nie tu, a komandant káže naozaj cúvať?“ pýtal sa opäť Ivanov. „Na každý pád!“ odvetil nato Zach a — pošiel.

Obrat dial sa v poriadku a pravidelne, no čím sme ďalej a viac vzďaľovali sa, tým väčšmi zmocňoval sa ľudu strach, až vyvinul sa z toho zúfalý útek. — Na Brezovej bol veliký zmätok, lebo Štúr, sotvaže dopočul o našom cúvaní — zutekal. — Zmätok ten ale v okamihu zmenil sa na pohoršenie, akonáhle dozvedelo sa, že tam o nepriateľovi nebolo ani len znaku a nasledovne Žižka úlisne, cieľom zmarenia výpravy, z pol cesty komandovaný bol nazad. Hurban udáva, že pochod ten bol len rekognoskovaním. — Či sa dačo takého koná s celým zborom vojenským a — ponechá chrbát nekrytý, ako sa to stalo s Brezovou? To hľa ostražitosť veliteľstva!

Keď toto tak dialo sa, zo strany bána Jelačiča tam baviaci sa dopisovateľ Brlič domrzený zanechal nás, zjavne hovoriac, že v Národnej rade vývodí hanobná zrada a podlosť, nie ale rozum, šľachetnosť a vojvodský smer!

Asi o dva dni pozdejšie podujala sa výprava proti Starej Turej, ktorej výsledok je známy aspoň natoľko, že zaujaté, ale vypálené bolo mestečko to. Podpálili ho sami obrancovia cieľom tým, aby ukryli a zabezpečili aspoň dočasne svoj útek. Po tomto neblahom víťazstve rozbehlo sa dobrovoľstvo na všetky strany. Hlavný stan utiahol sa do jednej chalupy kopaničiarskej a s ním aj čiastka dobrovoľstva, nasledovne aj Ivanov s Abaffym, ktorý bol takže náčelníkom jednej stotiny.

Po krátkom oddychu, vidiac, že nieto žiadneho poriadku, no ani veliteľstva a že každý robí, čo a ako chce, na svoju päsť, upozornil Ivanov osobne Štúra na tú neriadnosť vojenskej správy, predstavujúc mu, že požiar ten bude pripisovaný nám a nasledovne vyvolá nový koncentrovanejší výpad; preto radno bolo by, aby sme sa aj my sústredili v jeden celok a nejakým zásekom alebo priekopou ohradili. — „Ach čo, to je podlosť a babstvo robiť si mátohy bez potreby,“ bola jeho odpoveď a utiahol sa do samoty. Ivanov a Abaffy ubytovali svoje stotiny do humien — a poneváč nebolo o druhých ani len chyrovať, porozostavali aj potrebné stráže.

S brieždením nastalého dňa zavítal nám nový výpad zo strany jednej stotiny granátnikov. Ivanov, ležiac v odeve, bol rýchlo hotový a stotina jeho, takže ležavšia v odeve so zbrojou pri boku, stála čochvíľa na nohách, hotová do boja. Koňmo, lebo sotvaže vládal chodiť, vopred viedol on svojich statných mužov v ústretie nepriateľa a čochvíľa spozorujúc ho, poprezeral rozpoloženie a zaujal s oddielom svojím na pahorku jednom postať dosť výhodnú. Granátnici tiahli údolím a náhleže zbadali nás, zastali u päty pahorku, na ktorom Ivanov meškal. Streľba započala sa z oboch strán živo a trvala nepretržite asi pol hodiny; vtom dorazil i Abaffy so svojím mužstvom. Nanešťastie nebolo žiadneho veliteľa na poli bitky a Abaffy, viac berúc ohľad na postať Ivanova, než by pozeral bol na nepriateľa, narazil práve tým údolím, kde stáli granátnici, a chtiac zrovna úbočím pripojiť sa k nemu, nezbadal, že stojí ľavým krídlom, teda bokom proti nepriateľovi, až keď zahrmeli pušky a viac ranených padlo na zem. Takto nenadále prepadnutý nemohol udržať sa, zobral ranených a utiahol sa do zálohy. — Streľba trvala síce i ďalej, ale ani granátnici nemali vôle napadnúť nás bodákom a z úkrytu vystrčiť smelo hlavy svoje; ani nám, nielenže nebolo možno, ale ani len radno pomyslieť na nápad, a tak zotrvávalo sa stále len v obrane. Asi o hodinu doletel Žižka koňmo samotný, pýtal sa, kde je Bloudek, kde druhé dobrovoľstvo, čo to má znamenať? Keď dostal odpoveď prístojnú, zobral sa a so zvyčajnou kliatbou: „Der Verräther, ten zrádce atď.“ — s prisľúbením, že vyhľadá jednak veliteľstvo, ako i mužstvo a že čo najskôr vráti sa s pomocou — odišiel.

Strieľalo sa neprestajne i naďalej asi cez hodinu, a koho bolo vidieť? Ani Bloudeka, ani podpory! Strelivo vychodilo, a tým i pružnosť a odvaha mizla. Ivanov vztýčil sa nie raz pružno v strmeňoch, aby zočiť mohol niekoho, ale všetko nadarmo; bárs na vŕšku stál, zďaleka a široka nebolo pobadať nikoho. Keď takto videl sa osamoteným, zvolal zrazu: „Pochopujem, o čo sa jedná, zavadziam im, obecaný som nepriateľskej guľke! No nestane sa vám po vôli; česť hľadať v istej záhube je hlúposť, bez prospechu hynúť a diablom ustlať cestu životom svojím je hriech!“ I zrazu velil nazad — a tým ustúpil z bojišťa.

Prebehujúc krížom-krážom koňmo, keď stúpala stotina nazad, v tej nádeji vľavo i vpravo, že dakoho dopadne, narazí na nejakú podporu, za dlhší čas pohyboval sa Ivanov vblízku nepriateľa, ale nadarmo; nikoho nebolo vidieť a o veliteľstve ani len chyrovať. — Po uplynutí asi pol hodiny napokon dopiadil sa istej správy od štyroch kopaničiarov, že totižto veliteľstvo i s Národnou radou utiahli sa za hranicu. — To mu bolo dosť!

Možno, že sa o tomto kopaničnom výjave hovorí aj ináč. Sám počul som, že vraj bratia Polesňákovci s malým zlomkom mužstva strieľali takže na týchto granátnikov voľakde spoza stromov — možno. — Nech ale hovorí sa, čo a ako sa chce, od slnca jasnejšou pravdou je a zostane naveky vekov, že cez 2-3 hodiny nechali stotinu Ivanovovu osamotenú, tak bez veliteľstva, ako i bez podpory stáť proti stotine granátnikov 3 — 4 razy silnejšej; — prečo?

Štúr nazval upozornenie, kroz Ivanova večerom predtým vyslovené — aby sme sa sústredili, že výpad nový nevystane — „babstvom a mátožníctvom“, čímže sa ale má, môže, ba musí pomenovať taká Národná rada i s jej veliteľstvom, ktorá jedná tak, ako sa práve jednalo; nechá sa mužstvu rozbehať na všetky strany, v čase výpadu a boja ale ani len nezjaví sa na bojišti, lež poberie sa za hranicu? — Odpoveď!

Ivanov, sledujúc šľapaje, dohonil Národnú radu v pohraničnej obci Lehotke, skadiaľ nezadlho, keď sa značná časť dobrovoľstva poschodila, v tlupách a len pomaly pohybovalo sa smerom ku Viedni, až došli sme s prvou čatou, zdá sa mi, na Strážnicu, kde ležala eskadróna švaližerov (chevaux légérs),^[142] ktorej odovzdala sa zbraň. Keď zbraň bola odovzdaná, zvolal nemecký komandant posádky: „Rúbajte tých psov, že strapy z nich budú fŕkať!“^[143] Ihneď zablyskli sa meče a poranených bolo nadostač. Našťastie došli v tomže okamžení aj druhé tlupy, a tak znáhla padlo hrdinovi rakúsko-nemeckému pristaviť víťazoslávny skutok svoj; no na odpoveď ťahaný, s poľutovaním vyslovil sa, že je to čata maďarských rebelantov. — Či pre tento šarhovský skutok bol dôstojník ten ťahaný na odpoveď i cestou ministerstva viedenského, neznám, ale — pochybujem.

Prišli sme do Viedne v čase najväčšieho zmätku, lebo sotvaže sme tam pobudli pár dní, vypukla zjavná vzbura a minister vojny Latour odvisol na lampe. Národná rada i s veliteľom Bloudekom a Zachom pošli do Prahy a ten oddiel dobrovoľstva, s ktorým bol ubytovaný Ivanov, nechali bez upovedomenia a peňazí vo Viedni. — Viedeň stála pohotove v zbrani.

Zvečera toho istého dňa, cele zadychčaný, dobehol Hodža k Ivanovovi — ktorý asi s 8 — 10 dobrovoľcami bol osve ubytovaný — a zdelil mu zvesť tú, že Národná rada uprchla do Prahy a že vzbúrená viedenská luza dopytuje sa po nás, lebo dozvedela sa, že výprava naša diala sa s porozumením Latoura, teda že nachodíme sa v nebezpečenstve života; aby sme sa hneď ponáhľali smerom ku Prahe na železnicu s ním, pričom on zaopatril nás potrebnými peniazmi; a tak sa i stalo — i my šli sme spolu do Prahy.

V Prahe osihotený a osamotený žil Ivanov s tou hŕstkou svojich krásne dni; no to dlho tak trvať nemohlo, nasledovne prišlo až ku zjavnému výstupu. Ivanov na čele značného počtu dobrovoľstva žiadal usporiadanie povstalých zmätkov cestou valného zhromaždenia; i stalo sa tak.

Štúr a Hurban, čo rozumie sa samo sebou, zahájili zhromaždenie a popredne osopili sa na Ivanova spôsobom im vlastným, o čom škoda bolo by hovoriť; lebo kto znal Štúra a zná Hurbana, vie spolu hneď i spôsob ich rečníctva: zvysoka nadol metanie gúľ a púm. Kto mal to nešťastie byť tam prítomným, nezabudol, lebo nemožno zabudnúť čo nametali na Ivanova.

V obranu nie tak osoby svojej, ktorá toho nepotrebovala, ako veci samej, vstanúc z miesta svojho, Ivanov požiadal nielen tých dvoch pánov, ale i zhromaždenie, aby tak trpelive vypočúvali jeho predostrenie historicky pravdivej a známej im skutočnosti, ktorú stručne a v krátkosti uvedie v živú pamäť, ako on ticho a bez znaku nevôle vypočúval menovaných pánov, a hovoril takto:

„Na urážlivé nadávky a potupu do očú mi vrhanú nemám, lebo nepotrebujem odpovedi; ja držať sa budem výlučne len dejov samých. Po pražskej pohrome, ktorá zastihla zjazd slovanský o Turícach bežiaceho roku, rozniesla sa povesť po Slovensku, že je Hurban zabitý. Porážka to bola strašlivá pre nás Slovákov, lebo s nahnutou šijou a zopätými rukami ozýval sa na vše strany len jeden a ten istý hlas: už sme stratení, niet pre nás nikde viacej pomoci! — Túto zvesť doniesli mi do skrýše — lebo ja som sa už v tom čase musel utiahnuť k horám — Ján Kučera a Jozef Škultéty so všetkými prídavkami. — Ja nemyslel som tak, a zrovna odpovedal som na to, že tomu ani neverím, žeby Hurbana boli zabili, ani nedelím s nimi to presvedčenie, žeby život jedného národa, opravdu životaschopného, závisel od jednej osoby, nech by ona bola aká chce, a cieľom podvrátenia onej mátoživej mienky vybral som sa na svoje náklady do Viedne v tom predpokladaní, že sa tam doista pravdy a istoty dopiadim, čo i stalo sa skutočne.

Vo Viedni nenašiel som síce ani Hurbana, ani Štúra, ale našiel som značný počet mládeže slovanskej, zväčša študentov, ktorí od viac týždňov tam zhromaždení boli s výhľadom na výpravu našu oproti Maďarom, ale napriek sľubom a zabezpečovaniam zo stránky pána Štúra im daným na samých seba ponechanými zostali. Mládež tá, pozbavená všetkých prostriedkov živnosti a výhľadov na vyslovenú akciu, keď na viac dopisov na pána Štúra upravených žiadna odpoveď nedochodila, rozišla sa zväčša a scvrkla na nepatrný počet.

V tom trudnom stave prihodili sa prepočetné i veľmi povážlivé výjavy; no čo divu? Núdza, nedostatok a beznádejnosť pohltili už mnoho dobrých síl!

Krome hotovizne, ktorú doniesol som so sebou, speňažil som všetky moje zbytky, ako prstene, zlaté hodinky (tieto kúpil mošovský kupec Horvát) a čiastku ponechajúc najsúrnejším potrebám mládeže, samotretí, s Janečkom a Belánim, vybral som sa za pánom Štúrom, ktorého sme i skutočne pod menom grófa N. N. v povestnom kúpeli Roháča (Rohič) zastihli. S niekoľko zlatými a premnoho sľubmi vrátili sme sa do Viedne a čakali splnenie daného nám slova, ale nadarmo. Šli sme i po druhý raz a vrátili sme sa s tým istým výsledkom, ešte viac sľubmi — a zase len nadarmo. Šli sme tedy aj po tretí raz, a potom až do Záhrebu v ústretie pánu Hurbanovi, ktorý z Belehradu ta doraziť mal, čo sa stalo i vskutku. Čo sme tam hovorili, tak s ohľadom na naše smutné postavenie, ako i ohľadom na pána Štúra, to je pánu Hurbanovi dobre známe, no známe je i mne i všetkým tým, ktorí sme tam boli spolu, ale to — zamlčím!

Že nechodili sme podarobnici, toho svedectvom je výsledok ten, že predstavení byvše kniežaťu Obrenovičovi čo zástupcovia a poslanci národa slovenského, vyprostredkovala sa od neho podpora viactisíc zlatých, 900 vojenských pušiek atď. Pušky síce prepadli a prešli do rúk maďarských, ako známe je, z príčiny tej, že asignáciu na ne, ačkoľvek sme ju pýtali, neodovzdal nám, ale podržal u seba pán Štúr, čím premeškala sa lehota a kúpa prepadla!

Čo ďalej dialo sa vo Viedni, kde upozornil som dočasnú Národnú radu na veliké nedostatky, čo potom z toho povstalo na Myjave, Brezovej, Senici a napokon na Starej Turej a kopaniciach: to známe je, teda netreba tu opakovať.

Keď ale Národná rada z Viedne uprchla, pýtam sa, z akých príčin nechala nás bez upovedomenia a potrebných prostriedkov k odchodu? Akže sa tým chcela mojej osoby striasť, čo sa už viacráz neupierateľne zamýšľalo, či mala právo i druhých 8 — 10 osôb obetovať divokosti rozpajedenej luzy? To bolo by sa istotne stalo, keby nás nebol ratoval pán Hodža! To ale všetko minulo sa, a ja hotový som zabudnúť na minulosť, keď ona nedá sa už zmeniť, a prechodím jednoducho na otázku: čo mieni podujať sa a v akom smere jednať ďalej?

Náhľad môj je, aby sa bezodkladne menoval stály výbor, ktorý povedie starosť o majetok a potreby naše, ale potom i kontrolu nad tým. Peniaze od kniežaťa Obrenoviča sú majetkom národa, s tým musí sa zachodiť slušne a v tom nesmie sa trpieť žiadna svevoľa. Dobre známe je pánu Štúrovi, že keď my po trikrát nepredstavíme sa čo zástupcovia slovenského národa kniežaťu v Roháči, nebol by pán Štúr dostal ani groša, ak by len dľa starej známosti nie pár sto zlatých pre seba na cestu; no s týmto majetkom treba počtovať pred národom!

Že nám dávate po pár groší denne, to neznepokojovalo by ani mňa, ani nikoho z nás, keby nevídal a nevedel, ba keby sme všetci nevedeli, že na druhej strane zachodí sa s peniazmi tými tak ľahkomyseľne, ako i márnotratne. Keby peniaze tie boli považovali a spravovali sa riadne a slušne, nasledovne uschované držali sa boli v bezpečnej schránke, nebola by sa stala tá nehoda, ktorá zastihla pána Štúra, že dopočujúc sa o porážke senickej bez boja, v úteku náhlom posieval cestu dukátmi! Plat má sa určiť pre každú osobu stály a v tom páde, akže je nedostatok, spokojní budeme tak ja, ako i každý z nás i s niekoľko grajciarmi denne; ale odkázaným byť na lásku, ba svevoľu, a napokon ako vo Viedni vyvrhnutým byť práve v istú záhubu, to naďalej trpieť a dopustiť nie je ani radno, ani možno! Napokon s celou dôraznosťou, raz navždy rozhodne vyslovujem a osvedčujem sa, že s Bloudekom naďalej v žiadnom podujatí účasť brať nebudem. Komu nie je minulosť dostatočným svedectvom úplnej, ba vypočítanej nespoľahlivosti tohože pána, tomu ani hromobitie nie je hrmotom, s tým hovoriť je škoda! Šafárenie s majetkom národným spravodlivé, čestné a slušné je prvou — a výmienkou druhou môjho ďalšieho dejstvovania v dorozumení s dočasnou Národnou radou je bezvýnimočné odstránenie Bloudeka. Dokonal a s tým i opustil zhromaždenie.

„Zradca, burič, ničomník, podliak,“ a tým podobné pomníky stavali sa ústami obidvoch hor udatých náčelníkov Ivanovovi; nebolo to ešte to najhoršie, čím poctili ho páni Štúr a Hurban, lebo ku závierke žiadali, aby sa vynieslo uznesenie: vydať ho Maďarom! Keď ale tam prítomní Česi upozornili tých pánov, že veru oni práve tak ako Ivanov sú len hosťami v Prahe a že nikomu, len českej vláde patrí právo vypovedať niekoho z krajiny; potom ale, keď i veľká väčšina tam prítomných (Hodža a Janeček neboli) vyslovila sa v prospech Ivanova, narazila sa voda prúdom tichším a nastúpilo vyjednávanie.

Bola by sa zhoda istotne docielila, lebo podmienky Ivanova našli povše súhlasu väčšiny; keď on ale s Bloudekom pod žiadnou výmienkou ďalej dejstvovať nechcel — rozpadli sa dobrovoľci na dvoje: Štúr — Hurban s Bloudekom — Zachom a Hodža — Ivanov so Žižkom utvorili dva samostatné zbory.

Kam doviedol Bloudek i ten druhý zverený jemu dobrovoľský zbor a že hanobne rozpadol sa, to známe je síce, ale pán Hurban o tom mlčí; a dobre robí, lebo tam nemohol by uvaliť vinu ani na fantastického mladoňa, ani na chabého Hodžu!

Zbor Hodžov — Žižkov, ku ktorému pozdejšie nielen Francisci, Daxner, Pauliny a Bakulíni, lež i pojedinné tlupy rozcaparteného zboru Štúrovho — Bloudekovho dorazili a na ktorého základe potom utvoril sa i zbor pod vedením Lewartowského, prežil celú revolúciu a zotrval až do konca, bárs práve ten „Števo Hlaváň“, ktorý vraj vytvorený(?) bol pre rozkol z účasti na muránskej výprave, dľa básničky pána Augusta Horislava Škultétyho, bol zväčša dušou jeho!

Že aj zbor tento mal prekážok nadostač a utrpenia až nazbyt, to nielenže upierať nie, ale práve naopak, pripomenúť treba, lebo tým najlepšie ospravedlniť možno obavy vyslovené mladoňom Ivanovom v oči Národnej rady.

Kedykoľvek sa počalo Nemcom lepšie dariť, hneď nastalo trýznenie slovenských dobrovoľcov, hneď boli: bagáž, lumpen, gsindel — a keď to nič neprospelo, prosto hovoriac, neviedlo k úplnému rozkladu, napokon požadovalo sa od nich také jednanie, s akým nemožno do súzvuku čestného človeka postaviť, a nasledovne ani nie slovenské dobrovoľstvo. Žižka urobil všetko, čo v silách jeho stálo v prospech zboru: žiadosti pokonne podotknutej, ktorú vysloviť z prepočetných príčin nie je radno, vyhovieť na žiaden pád nemohol — a tak po mnohých sporoch a trýzneniach nutno bolo mu vzdať sa veliteľstva a opustiť nás po zaujatí pevnôstky Leopoldova. Sotvaže opustil nás, padol do väzenia viedenskej vďaky!

S odchodom jeho bol by sa možno i zbor rozpadol, lebo väčšina dôstojníctva uzavrela rozpustenie dobrovoľstva. Fantastický ten mladoň ale zase natropil vzburu a riekol ku svojej stotine slová tieto:

„Známe je niektorým, že ja jediný bol som, ktorý hneď pri počiatku vo Viedni odporoval výprave tejto pred okolnosťami, aké sa nám zjavovali, no podľahol som väčšine. Obavy, ktoré mi vtedy stáli pred očima, nadobudli života a skutočnosti: my vbehli sme do siete. I teraz znám, vidím a presvedčený som — lebo zavierať a súdiť dá sa snadno dľa toho, ako sa s nami zachodí — že v páde víťazného zakončenia vojny Viedeň horšie bude nakladať s nami než s Maďarmi. A predsa už teraz nemožno nám Viedni obrátiť chrbát; lebo čestné slovo viaže nás ku druhým súplemenníkom našim, s ktorými v dorozumení jednáme: stoj čo stoj vytrvať až do konca! No zadaním nášho zástoja nečestne by sme jednali voči našim súplemenníkom a z druhého ohľadu i nerozvažite, lebo ktože by veril nám budúcne a kto mohol by sa potomne spoliehať na nás?

Že nás potrhať chcú a že jedným do Trnavy, druhým zase ku Komárnu ísť je nutno, nie je síce ani milé, ani správne, ale oprávnene jednané: my musíme sa hlavnému veliteľstvu podrobiť! Ak stotina moja zmýšľa rovno so mnou, tedy nasledovať bude ma do Trnavy; akby ale len niektorí a čoby hneď len desiati išli, zostanem s nimi čo kaprál, keďby ale nešiel nikto, pôjdem sám; — nám rozpŕchnuť sa nie je radno!“ Stotina jednohlasne pristúpila ku slovám jeho a tým bola otázka riešená: zbor zostane pohromade; jeho stotina do Trnavy a druhý oddiel šiel smerom nariadeným ku Komárnu.

Po bitke pri Acsi hrnulo sa všetko rakúske vojsko smerom ku Prešporku a my s ním.

Na základe tohoto zboru, kroz úteku Hodžu, Števa Hlaváňa a v opise Hurbanovom ani len nespomenutého Janečka-Žižku utvoreného, povstal potom v Skalici známy dobrovoľnícky zbor pod veliteľstvom baróna Lewartowského, ktorý zotrval až do konca a zakľúčenia vojny. Keby sme sa pri takomto stave opýtali pána Hurbana: prečo chcel Štúr postaviť Hodžu pred vojenský súd, prečo neprichodí v opise jeho osoba Janečkova a prečo nemenoval ani tých troch fantastických mladoňov, ani neudáva príčinu, pre ktorú práve toho „Števa Hlaváňa“ samého prvého vymenovala Národná rada stotníkom, keď predsa dľa jeho udania boli vraj všetci traja(?) vytvorení z účasti výpravy, čože by na to odpovedal? Tak kovať históriu z vetra, ako to urobil v tomto páde pán Hurban, je veru, keď aj nie veľmi čestne, ale aspoň smelo a schytralo jednané!

K tomuto ešte poznamenať musím, že za Žižku tvorili stotiny 130 — 150 mužov, ako i to, že ľud náš dokázal sa byť každého, i len možného podnikania schopným: lebo napriek hladu, smädu, nahote, zime a nocou i dňom konaniu tej najťažšej služby zo stotiny Ivanova prez celý čas vojny neuprchol ani len jeden, bárs dobrovoľne len a takmer bez odpočinku konal tie povinnosti.

Nech sa nikto nedomnieva, že cieľ tohto opraveného opisu slovenského povstania leží výlučne v tom márnom úmysle isté osobnosti, ktoré pán Hurban alebo v nepravom svetle, alebo ani neuvodí v pamäť cteného obecenstva, vyzdvihnúť, alebo naopak, chválospevy niektorým osobám venované stenčiť a zatieniť. Za takéto malichernosti nebolo by hodno chopiť sa ani len pera; to patrí do krámu čarbákov z remesla. Ja vystupujem hlavne z príčiny tej, že v opise tom postrádam:

1) pravú pohnútku a tým samým i základné oprávnenie slovenského povstania;

2) líčenie zvodu a zrady, no dvojjazyčnosti a zlobivého smeru viedenskej vlády a

3) uznanie nezrelosti a neschopnosti náčelníkov dočasnej Národnej rady vôbec.

Ad 1) Pán Hurban hovorí všeličo a udáva, akoby sme my za dákesi predsudky a autoritu boli pozdvihli zbraň; ja naproti tomu tvrdím a nepodvratne zastupujem pravdu tú, že:

a) my nikdy neboli by sme pozdvihli zbraň proti Maďarom, keby reči a národnosti na území svätoštefanskej koruny tak rovnoprávnymi bývali ako v slobodnom Švajčiarsku s rečou nemeckou, francúzskou a talianskou; no nikdy nepripojili sa ku vláde viedenskej, keby nám toto sväté právo života národného nebola ona menom koruny prisľúbila a zabezpečovala. My za žiadne hlupstvá autority, ale jedine len za pravdu, právo svojej ľudskej dôstojnosti, za opravdivú slobodu, bratstvo a rovnosť nielen jednotlivej, ale i národnej, rečovej osobnosti vystúpili sme so zbraňou v ruke proti Maďarom a pripojili sa viedenskej vláde, no po

b) urobili sme to už i preto, lebo dôverovať oprávnení sme boli slovám a sľubom viedenskej vlády, keďže všetky súplemenné národy, Česi, Chorváti a Srbi, ba ešte len i Rumuni cítili sa byť nútenými v obrane svojich národných nárokov chopiť sa zbrane a v dorozumení s Viedňou v odpor postaviť sa Maďarom.

Lúpežnícka lož je teda, nech ona pochodí od kohokoľvek, že my bojovali sme proti slobode, za hlúpe predsudky a v prospech absolutizmu i otroctva. Všetky boje za slobodu, ktoré v krajine našej vznikli, či to za Bocskaya a Bethlena, a či za Tökolyiho a Rákócziho, viedli sa povše s prajným výsledkom len na Slovensku. No lož ďalej zaťatá a bezočivá je i to, že by s nami v masách i ľud slovenský nebol súhlasil. Keby vláda viedenská nebola jednala zradne a vodcovstvo povstania prišlo bolo do rúk spoľahlivých, boli by celé Tatry zastonali pod bremenom slovenskonárodnej zbrane. Pri najnepriaznivejších pomeroch, aké kedy môžu zastihnúť nejaké povstanie, bez precenenia sa možno otvorene tvrdiť, že počet všetkých po stranách prichystaných a bojujúcich dobrovoľcov slovenských dozaista, ak nie vyše, dosiahol výšku 50.000 mužov. Nie je v tom vyslovený súhlas národa? Nech luhá a zapiera, kto a ako chce, nám Slovákom netreba zapomnieť, že máme sa na koho spoľahnúť a oprieť v čase boja za slobodu a rovnoprávnosť našej národnej osobnosti!

Že národ slovenský nie je burič a rebelant a že nesúhlasil s tými, ktorí v monarchickom systéme videli alebo hľadali záhubu a skazu slobody: to nielenže je už dávno historicky dokázanou a uznanou pravdou, ale spolu i živým a hlučným výrazom tej skutočnosti, že Slováci nikdy neutratili dôveru v korunu a že kochajú sa tým nepodvratným presvedčením, že ani koruna nezapomenie na svoje povolanie čo povinnosť a brániť ho bude proti každej a akéhokoľvek mena krivde!

My nepozdvihli sme tedy za žiaden fantom a hlúpe predsudky púhej autority zbraň, ale bojovali sme za právo ľudstva, nám tak ako i Maďarom svätej národa osobnosti; lebo ak čo stojí, tak doista v prvom rade stojí pravda tá, že:

Ad 2) Práve tak povrchne a skrátka ako tento prebehol pán Hurban i druhý závažný predmet slovenského povstania, totižto dvojzmyselné jednanie vlády viedenskej, tak voči nášmu, ako i voči maďarskému pohybu.

Pod jedným a tým istým časom, keď my s vedomím viedenskej vlády zhromažďovali sme sa proti Maďarom, nijako a nikdy nie proti krajine našej uhorskej, títo Maďari zjavne na hlavnom Štefanskom rínku verbovali, zbraň a strelivo po lodiach zjavne posielali na stránku povstania svojho.

My na Myjave nezrazili sme sa s maďarskou gardou, lež s riadnym cisárskym vojskom, na Brezovej zo troch strán napadlo nás, a v Senici i na Starej Turej takže v prvom rade stálo proti nám; napokon aj na kopaniciach prepadlo nás podobne cisárske kráľovské vojsko. Ktože zdelil Maďarom príchod náš na Myjavu? Štúr a Hurban dozaista nie. Bol to Bloudek, ktorý stál v službe viedenskej vlády!

Že na Strážnici veliteľ ľahkej jazdy potom, keď mu dobrovoľstvo odovzdalo zbraň, rozkázal do neho rúbať, to vraj stalo sa z nedorozumenia. Áno, z nedorozumenia, ale z akého? On nazdal sa, že prvá tlupa — lebo v tlupách dochodili sme na Strážnicu — je už celý zbor povstalcov; no svitlo mu dorozumenie v mozgu, keď zazrel spiechajúcu druhú, tretiu tlupu ozbrojencov, ktorí mohli mu popretierať oči ku dorozumeniu. Plán viedenskej vlády, aby sa magyarische Rebellen so slovenským bagážom vyškrtili, nechcel sa dariť, nuž hľa, muselo k tomu dopomáhať — takéto nedorozumenie a tým podobné zákľuky!

Ako sa pánom Štúrovi a Hurbanovi vodilo v severno-východných stoliciach Slovenska popri cisárskom riadnom vojsku — o ktorej výprave až podnes nič vážnejšieho do verejnosti sa nedostalo, lebo i sám pán Hurban — z opatrnosti — tomu hrozitánskemu fiasku v životopise Ľudovíta Štúra miesta nedoprial, dopodrobna nie mi je známe; že ale celý zástup ten, ktorému oni stáli na čele, pod veliteľstvom Bloudekovým vyšiel takže na mizinu a padol do nemilosrdných rúk maďarských odbojcov, ktorí vešali, strieľali a palicovali prepočetných údov jeho: to známe je povšechne, ako i to neodtajiteľnou je a zostane pravdou, že zlomky zboru toho v tlupách dorážali a privteľovali sa ku zboru Hodžovmu-Žižkovmu, ktorý utvoril sa pomimo ich vplyvu až potom, keď dorozumenie ohľadom na šafárenie s majetkom národným a veliteľstvo Bloudeka ani po hor udatom, pre pánov Štúra a Hurbana povážlivom zhromaždení pražskom v zmysle Ivanova nedošlo ku prajnému výsledku.

Poťahom na zbor Hodžov-Žižkov ale musím čo očitý svedok akýmkoľvek neprajným následkom v ústretie vyznať pravdu a oboznámiť ctené obecenstvo, že veru zachodilo sa s ním zo strany viedenskej vlády pod generálom Šimuničom, Chorvátom, nielen nešetrne, ale i nanajvýš urážlivo a neľudsky; tak napríklad

1) Na hranici moravsko-uhorskej ležiace dobrovoľstvo malo za úlohu dozerať, aby vojsku odbojnému nedovážalo sa nič, čím by sa odboj podporovať mohol. Tak prihodilo sa, že zhabaný bol jeden voz nákladný so súknom, naprosto pre odbojcov určeným. Žižka rozkázal, aby sa šil z neho oblek pre mužstvo. Podotknúť musím, že dobrovoľstvo tak, ako prišlo z domu, vo svojom obleku bojovalo, kým oblek trval, potom ale obyčajne prepustené bolo v ošarpaných šatách skrze Šimuniča domov, čo Lumpen-Bagage. Lewartowského zbor bol riadne zaodiaty. Žižka chtiac vyhnúť tomuto nešváru, hľadel mužstvo zaodiať čo len aspoň dobrým kepeňom: krutá zima roku 1848/49 požadovala oblek dobrý. Čo sa stalo? Neblahej pamäti Feld-Marschall-Lieutenant Šimunič rozkázal, aby sa zhabaný náklad v celosti vydal a nazval zhabanie to lúpežou! Žižka ale nebol Slovák, ten neuklonil sa ako trsť pod sebamenšou ťarchou až ku zemi, ale ospravedlňujúc zhabanie čo nepriateľský majetok v zmysle výslovného nariadenia veliteľstva armádneho, pod sľubom, že dokáže oprávnenosť zhabania, nariadil poznove, aby sa každému, kto potrebuje odev, zo súkna zhabaného kolikosť potrebná vymerala, a na tom úsilne pracovalo, že by každý bol dobre zaodiaty. Súkno šlo z ruky na ruku a odev množil sa veľmi rýchlo, ale Šimunič nechcel dočkať času ospravedlnenia, lež rozkázal naskutku všetku zásobu i s vozíkom a záprahom vydať liferantovi. Donútený takto ustúpiť rozkazu jeho, čo ešte zbudlo, odovzdalo sa, a tým nastalo ticho.

2) Mužstvo zaopatrovalo sa, ako známe je, takmer výlučne len rekvizíciami. Obce boli povinné dávať rožný dobytok a vysluhovať potrebu chleba atď. Kým rad bol na obecnom ľude, tak šlo to riadne; keď ale prišlo dať panstvám, či to voly a či chlieb, tak zaseklo a nedajbože!

Ivanov čo veliteľ dvoch stotín asi za štyri týždne ležal na Dobrej Vode v Nitrianskej stolici. Obecná vrchnosť vysluhovala riadne, čo bolo požadované, dľa zodpovedaných poisteniek; no napokon zabŕdla. Keď bola ťahaná na zodpoveď, vyslovila sa, že panstvo grófa Erdödyho odoprelo výsluhu a ľud vyčerpaný je už značne. Stotník odovzdal richtárovi list na menované panstvo, ktorým vyzvané bolo, aby rozvrhnutú naň čiastku riadne vysluhovalo; v protivnom páde že násilne prevedie sa rekvizícia. Panstvo vzdorovalo a všetok svoj dobytok odohnalo preč. V následku toho odporu zdelil Ivanov panstvu, že v páde tom, ak by behom 24 hodín neposlalo dva voly do obecnej jatky, vyšlú sa strelci do panského zverinca a toľké množstvo diviny — bolo to v januári roku 1849 — zostrieľa sa, koľko asi zodpovedať bude váhe dvoch volov. Panstvo nielenže odoprelo, ale vyhrážajúc sa Šimuničom, kládlo tým silnejší odpor!

Vystrojil sa ihneď dostatočný počet strelcov a výsledok bol, že behom niekoľko hodín nastrieľalo sa toľko divočiny, koľko bolo práve treba, a medzi ňou i jelenica, miláčik to neobyčajný grófkin.

Sotvaže prešiel deň, dorazil ordonanc od Šimuniča, aby sa Ivanov naskutku dostavil do hlavného stanu a zodpovedal z lúpeže na zverinci grófkinom spáchanej. On, rozumie sa samosebou, dostavil sa na príslušný čas a v prítomnosti početného dôstojníctva a panského úradníka bez výsluchu nútený bol počuť tieto slová: „Ako sa opovážila vaša horda vpadnúť do grófkinho zverinca?“ — „Na môj rozkaz, Excelencia,“ bola jeho odpoveď. — „Čo, na váš rozkaz? Tak vy lúpežníkov vediete? Ja vás dám povešať ako zbojníkov; či vám nie je vedomo, že vojenskými zákonmi pod pokutou smrti zabránené je napádať majetok pokojných občanov atď. atď.“ Šlo to v podobnom zmysle dobrých päť minút. Ivanov mlčal a stál nehnute, ale hľadel mu upreno do očú, až kým docela nevyhrmelo a Šimunič neskríkol: „Zodpovedajte sa!“ — „Vaša Excelencia čo veliteľ armádneho zboru ráčila vydať rozkaz, že odpovedným robí sa každý dôstojník za riadne zaopatrovanie mužstva a ráčila návod ohľadom na stravovanie zdeliť ten, aby sa to cestou rekvizície, a síce bezohľadne, tak pri panstvách, ako aj pri obecnom ľude, na základe riadnych poisteniek dialo. Tak konalo sa to i na Dobrej Vode. Obec plnila riadne svoju povinnosť, panstvo ale odoprelo.“ Vyrozprával celý príbeh dľa skutočnosti a s tým poznamom, že sa divina všetka odvážila, na mäso riadne vystavilo poistenie, kožky ale, poneváč ich panstvo prijať nechcelo, cestou dražby odpredali — a dľa v rukách jeho (ukázal ju) nachodiacej sa poistenky peniaze tie odovzdali obecnej vrchnosti.

Možno, že sa nebude zdať pravdepodobným tento výjav — lebo i mne by sa teraz tak pozdalo — ale je predsa tak a pravda, že počas tej zodpovedi z kruhu tam prítomného dôstojníctva (boli tam generáli, plukovníci atď.) neraz zaznelo: „Tak je, celkom správne, dobre bolo, pravdu má,“ a Šimunič, ktorý stál čo sťažeň vystretý, nahol hlavu, založil ruky za chrbát a prechodil sa sticha po izbe, až dokončil zodpoveď svoju Ivanov.

„Sakrament!“ skríkol Šimunič na prítomného tam úradníka panského. „Practe sa mi z očú a vedzte, že ak nedáte mojim vojakom, čo sa bude potrebovať, dám vystrieľať celý váš zverinec, povedzte to pani grófke!“

Čo by sa bolo stalo s Ivanovom, keby tam pristojace dôstojníctvo nebolo mu prihlasovalo, neznám; dosť na tom, že bez vypočutia, a tak bez dokázanej viny boli sme Šimuničovi zberbou, lúpežníkmi, zbojníkmi atď. — no pre pána úradníka grófskeho, ktorý sa sprotivil rozkazu armádneho veliteľstva odoprením mäsa a chleba a ktorý ho vedome oklamal a lživou žalobou stotníka obvinil, nemal ničoho viac, než pratať ho z očú a pohroziť mu, aby sa mal napozore. Niektorí z tam pristojacich dôstojníkov podali Ivanovovi ruku na rozlúčenú a pán Šimunič vidiac to, vľúdne povolal ho k večeri; tento ale ospravedlňujúc svoje poďakovanie tým, že je mužstvo jeho v horách osamotené a tak prítomnosť jeho v každom okamžení potrebná, čomu i dôstojníctvo takmer jednohlasne prízvukovalo, vyhol sa tomu, a súc lichotivo prepustený, vrátil sa nocou naspak.

3) Že sa v čase povstania toho s veľmi nestálym prospechom bojovalo a že porážky odbojcov bývali takmer vzápätí víťazstvom nielen nahradené, lež práve výsledkov nadmier veľkých, známe je povše. No nie je známe, ako sa zachádzalo s nami vo vrtkavom položení a okolnostiach tých. Ak porazené bolo cisársko-kráľovské vojsko, dostával Žižka osobné pozvanie a Šimunič prekypoval sľubmi, aby len v krátkom čase a čo naviacej mužstva zhromaždilo sa, no pri najmenšom víťazstve jeho nariadil prehliadku, a čo malo už zväčša obdraný odev, bezohľadne vybrakoval a čo Lumpenvolk prepustil bez toho, žeby ho bol aspoň len stravou zaopatril. Toto dialo sa povše, keď aký-taký zdar proti odboju sa vydobyl.

4) Slovom, kde, kedy a akákoľvek zavdala sa príležitosť poškvrniť a oslabiť nás, to nikdy nevystalo. Ba ešte len i tou najpodlejšou cestou: privteľovaním podkúpených osobností k nášmu zboru — že vraj cieľom stravovania jeho — podkopávala sa česť naša všemožným spôsobom. Tak stalo sa, že súc Ivanov od Leopoldova s polstotinou komandovaný do Púchova, aby tam zlapal nejakéhosi odbojca, taký stravovateľ (Verpflegs-Official) z izby, kde stotník ten ubytovaný bol (zemiansky bol to dom, neďaleko Púchova, na pravej strane Váhu ležiacej dedinky), ukradol striebrom obíjanú krásnu tajtíkovu fajku. Asi pol hodiny po odchode cvalom na koni dobehol od dotyčného zemana posol s listom, aby sa mu fajka tá čo zvláštnej ceny pamiatka prinavrátila. Ivanov vedel, že to jeho mužstvo neurobilo, a v tom zmysle upovedomil aj hneď odškodovaného, ubezpečujúc, že ak dakto, teda jedine len ten stravovateľ, ktorý ku nám čo špión pridelený bol, krádeže tej dopustil sa; no pre zabezpečenie výsledku upotrebil toho istého posla s listom za stravovateľom dotyčným na richtára tej obce, kde práve zdržovať sa mal, písaným. Posol nenašiel ho síce už tam, ale to neprekážalo pohonu, až bol zastihnutý v Novom Meste nad Váhom, kde ihneď batožina jeho úradne prekutaná a v nej ukradená fajka nalezená bola.

Fajka poslaná bola na svoje miesto, zlodej ale, ktorý hneď vzápätí toho zločinu výstrelom z pištole ranil si ruku, a z príčiny tej bol nútený vrátiť sa nazad do Nového Mesta, eskortovaný bol do hlavného armádneho stanu — a, pomysli si, ctený čitateľ, tam bol i potrestaný. Toľkej ceny nebola naša česť hodná, aspoň my ničoho sme sa nemohli dozvedieť o treste; ale áno, nezadlho videli sme ho vyliečeného na slobode!

Tu podotknúť mi prichodí, že doraziac do Púchova, namiesto hľadaného odbojcu, ktorý asi hodinu pred príchodom naším uprchol, doručený bol Ivanovovi list, v ktorom mu uprchlík ten oznámil, že jemu cieľ a príchod výpravy bol skorej známy než samému stotníkovi, že bol dostatočnou zbrojou zaopatrený k odporu, keď ale dopočul sa o čestnom zmýšľaní a jednaní jeho, zmenil úmysel svoj a vzdialil sa predčasne.

5) Že sa s našou česťou ľubovoľne a zlomyseľne zahrávalo, toho svedectvom nepodvratným ďalej je aj rozpadnutie sa veliteľa Žižku so Šimuničom. Ústne bolo totižto narádzané, ba naložené Žižkovi dačo také, čomu on odporovať musel. Keď ale Šimunič neprestajne dorážal na neho, žiadajúc úplnú podriadenosť a poslušnosť, Žižka vyžiadal si na to písomný rozkaz: hovoriac: „Počkej, liško, však ti já postelu, jenom nech obdržím písebný rozkaz!“ Keď ale to nestalo sa a Žižka na ústne zdelený mu návod žiadosti Šimuničovej vyhovieť nechcel, pozvaný na raport zo slova do slova tak ďaleko prišiel, že musel vzdať sa veliteľstva a opustiť nás. Opisovať obšírne otázku túto nemožno; ona ale známa bude všetkým tam byvším stotníkom, tak napríklad Franciscimu, Daxnerovi — ako aj mne. Namierené bolo na celistvú hanobnú porážku slovenského dobrovoľstva. Nebude teda divno, že po odchode Žižkovom mal sa rozpadnúť celý zbor, čomu ale Ivanov z hor udatých príčin odporoval, a tak zostal pohromade.

6) Napokon ešte označiť musím položenie naše pod Komárnom čo eldorádo dejstvovania nášho s cisársko-kráľovským vojskom. Po odchode Žižkovom prevzal veliteľstvo Francisci, ktorý na rozkaz Šimuniča s hlavným oddielom pri tábore hlavného stanu služby konal; dve stotiny ale pošinuté boli na najprednejšie stráže so stanom v obci Martoš (zdá sa mi, pri Žitave), čo vedeta v najkratšej blízkosti Komárna, cisársko-kráľovským vojskom obtočeného.

*

Nech pováži ctený čitateľ, že v takom položení povinná a povolaná bola malá tá hŕstka dvoch stotín — 320 — 350 mužov — konať veľmi vážne služby, lebo stála na takrečenej stratenej stráži; no napriek tomu za dlhší čas nemala ani olova, ani pušného prachu, bárs stála v ustavičnom spojení s hlavným stanom — a prečo? To domýšľať si možno z nasledovnej skutočnosti. Keď do Komárna vchodiacich a vychodiacich zvestoňov zlapala a odovzdala hlavnému veliteľstvu, vracali sa všetci s takzvaným „Passirscheinom“ (sprievodný list) a šli kam chceli slobodne. Napokon ale, keď blížil sa víťazný nepriateľ od Vacova ku Komárnu, a to skrz dvoch dobrovoľcov posádky našej z Martoša vyslaných, menovite otca a syna Fuska, Turolúčanov, do tábora zdelené bolo: tábor ten nočnou hodinou odtiahol, dobrovoľstvo ale kam pošinúť sa, čo podujať má, náveštia žiadneho neobdržalo a jednoducho ponechané bolo svojmu osudu. Ďakovať má ono za svoje životy tamojšiemu kalvínskemu farárovi, u ktorého dvaja stotníci ubytovaní boli; ten zvestoval im takmer v ostatnom okamžení blízky príchod nepriateľa, prosiac, aby sa vzdialili, lebo nemohol by prežiť to okamženie, v ktorom by fara a byt jeho stali sa miestom vraždy a krviprelievania! My nocou pošli sme ďalej, brodiac sa močarinami a zdá sa mi, aj riečkou Žitavou, a dobrým osudom vedení zachránili sme sa.

Komu z tohoto všetkého nie je dosť patrné, že vláda viedenská zachádzala s nami tým najdvojzmyselnejším spôsobom, tomu mohli otvoriť sa oči počas bachovského panstva, a keď i to nie je mu ešte dostatočné, nech si spočíta dni nášho utrpenia od zhody viedenskej a budínskej vlády, vo smere dnešnej hegemónie maďarského plemena, ktorou vydaní sme čo mŕtvy materiál každej len možnej svevoli surovej nadvlády!

Viedenská vláda, bezohľadne a vypočítavo jednajúc tak s nami ako i s Maďarmi, mienila ubíjať jedného kroz druhého; preto nechcela povoliť ani jednému svojského víťazstva, pätila oboch a hrádze stavala tak jednému ako i druhému v cestu v tom domnení, že keď vlastným škrtením sa zoslabnú obidvaja, ona snadno postaví sa im za riešiteľa sporu!

*

Slovania národa poľského so svojou légiou ale prekrižovali tento viedenský kalkul a vtrhnúc Maďarom proti vláde viedenskej na pomoc, porazili ju na hlavu! Nesmieme z pamäti vypustiť, že Maďarom cengali už umieráčkom, keď dorazili légie poľské, a tak nie oni sami — Maďari, lež zase len my, Slovania, vykrvácali sme za slobodu ľudstva!

Viedenská vláda od nepamäti vždy dvojzmyselne jednala; tak my, ako i Maďari roku 1848/49 boli sme slepým nástrojom taktiky a sme i teraz! Maďari napriek tomu, že zdajú sa panovať nad osudom svojím, nestoja lepšie s Viedňou než my! Keby viedenská vláda zamýšľala s nimi dobre, nepopúšťala by natoľko uzdu všetkým možným len prechvatom, ktorými vyzvalo sa a v najvyšší stupeň dozrelo už rozpoltenie národností v hraniciach svätoštefanskej koruny. Nikdy nestálo Uhorsko ešte nad väčšou sopkou, než stojí dnes: zápalistej látky je nakopené na všetky strany a vo všetkých končinách jeho; len jedna iskra vhod, a výbuch obrovský obráti všetko v rumy! (Sotvaže minuli dva týždne od času, čo spisok tento zavŕšený je, a ajhľa! v úvodnom článku Vor den Wahlen ľaká sa a predpovedá Neues Pester Journal tohoto zmyslu pohromu; číslo 164, 13. júna 1884.) Ale dosť nateraz.

Ad 3) Napokon príčina nezdaru prvého slovenského povstania musí sa pripísať neskúsenosti náčelných osôb dočasnej Národnej rady.

Že Boha vyviesť z kozuba nikomu nie je možno, to stojí, no stojí aj to, že ani od Štúra a Hurbana, ani od Hodžu nemožno požadovať vojvodcovské divy, a tým menej diplomatickú zručnosť. Keď ale je tak, ako vskutku bolo, a porobili sa na všetky strany hrozitánske chyby, načo pripisovať to práve len jednej osobe alebo výlučne jednému výstupu? Dr. Hurban pripisuje Hodžovi, že vraj chabému, zapríčinenie mnohej straty; on vyhovára svoje vraj nezúčastnenie sa(?) na prvej výprave chorobou svojou. K čomu to má slúžiť, neznám, no nenie mi na pochopenie už i preto, že ináč veci opisuje, než boli vskutku, už i ohľadom na onen výstup mladoňa vo Viedni!

Že v dorozumení so všetkými slovanskými kmeňmi, vyjmúc Poliakov, podujal sa odpor proti maďarskému odboju, to dá sa ospravedlniť povinovatou vzájomnosťou natoľko, nakoľko jedna a tá istá vládybažnosť ubíjala všetky nemaďarské národnosti; no nie tak má sa vec ohľadom na prevedenie. Chcieť dačo dobrého je pekne; previesť — dobre; nasledovne len toto posledné je cnosťou a zásluhou. Vodcovia naši zastali pri prvšom stupni, to jest pri dobrej vôli, no nezabezpečili sa vzájomnosťou i ohľadom na prevedenie — a preto

a) prvá chyba záležala v tom, že sa nepočítali sily naše tak hmotné, ako i mravné vopred a natoľko, nakoľko by na hmotných silách (peniazoch) bolo nám nedostačovalo, nezabezpečili sa zavčasu; ale započalo sa dielo bez všetkého reálneho spočítania. Táto chyba pomstila sa hneď vo vzniku podujatia tým, že asi 100 zväčša inteligentnej mládeže zhromaždenej vo Viedni z nedostatku kleslo až na 30 — 40 osôb! Nedostatok tento moril podnik náš cez celý čas dejstvovania povážlivo.

b) Druhá chyba ležala v tom, že nebolo opravdivej dôvery medzi údmi Národnej rady vospolok. Štúr nechcel nič dať z rúk svojich; on nekonečným sebavedomím uchvátený prial si, aby všetko, čokoľvek sa dialo a dľa jeho ideálnej prírody zdarne previesť sa muselo, z neho samého pochodilo a na jeho účet pripadlo!

Hurban, ako povše — napriek tomu, že v Záhrebe on bol prvý, ktorý vyslovil neskúsenosť Štúra ku vodcovstvu povstania — závisel celkom od neho a bez obalu nutno mi vysloviť, čo on i sám v životopise Štúra uznáva, hovoriac, že „nebolo nikde na Slovensku porady krome Štúra“, nebol nikdy samostatnej vôle; ale čo spinka (spojka, háčik) visiac na Štúrovi, prenášal zmýšľanie i vôľu jeho zdarnými agitátorskými rečami a priateľským obchodom s ľuďmi každého zrna do národa a tým udržiaval ho v spojitosti počas celého povstania, nasledovne ani nikdy nedal výrazu myšlienke svojej zjavne oproti myšlienke Štúrovej, bárs túto súkromne málokedy schvaľoval — Hodža bol jednoduchým povlakom tej dvojice!

Z tohoto a takého pomeru nadmenovanej trojice Národnej rady samosebou musel vyrásť výsledok známy, že totižto Hodža, úplne dôverujúc v Štúr-Hurbana, akonáhle podnik urobil fiasko a la príchod náš na Myjavu, vystúpil z trojice, no dôsledne i to, čo Hurban oprávnene tvrdiť môže, nie ale z príčiny choroby, lež z príčiny nesamostatnosti a závislosti od Štúra, že on popravde čo náčelník pri prvom výstupe slovenského povstania nedejstvoval. Nemohol, nevedel, nemal k tomu pražiadnych schopností!

Myslieť si bude niekto, že hovorím toto cieľom stenčenia jeho známych neodtajiteľných zásluh o národ náš? Mýli sa: ja hovorím to v službe historickej pravdy!

Štúrovi takže ohľadom na jeho dobrú vôľu a žertvovanie sa záujmom a blahu slovenského národa, ale hlavne s ohľadom na oživotvorenie našej najpôvodnejšej slovansko-slovenskej reči všetka česť, vďaka a pamäť! Zásluhy jeho o národ náš sú dozaista nielen úcty, ale aj nasledovania hodné; no koriť sa otrockým spôsobom a bezvýnimočne osobnosti jeho — bolo by práve to najohavnejšie zneuctenie opravdových zásluh jeho! On bol takže len človek, nasledovne popri pekných vlastnostiach podrobený i slabostiam ľudským a žiaľbohu, slabosti tej najneblaženejšej, že opanovala ním slávybažnosť! Kto schvaľoval úmysel a jednanie jeho, ten získal si naskutku i priazeň; kto ale čoby len pochybnú otázku predložiť opovážil sa, bol mu Nemcom, ktorý len kritizovať, triediť a rozdeľovať sa vynasnažuje; ak ale práve protivnú vyslovil mienku, veta bola po ňom; čo slovenský svárlivec bol naveky pred ním stratený! On nevidel a neznal žiadnej vyššej vôle, žiadnej pravdivejšej a základnejšej myšlienky nad svoju; on bol v pravom slova zmysle nadaný ku hierarchii a absolutizmu!!! Hurban nebol toho zmýšľania, a že ani podnes nie je, znám; čo ale prospelo to všetko, keď závisel celkom od neho!

Štúr mal však popri tejto ešte i druhú Slovákom takmer vôbec a povšechne spoločnú vlastnosť a slabosť — ľahkovernosti. Súc srdcom mäkkým a mysľou počestnou nadaný, a z tohoto stanoviska vychodiac, takmer ani nie vstave nedôverovať slovám v priateľskom zmysle mu zdeleným, každému veril, bárs i scela neznámemu človeku, akonáhle reči a sľuby vyslovené zhodovali sa so srdcom a zmýšľaním jeho. Na týchto dvoch slabostiach, slávybažnosti a ľahkovernosti Štúra, spočívajú základy nezdaru slovenského povstania, čo odôvodňujem takto:

a) Vzájomnosť slovanská, na základe ktorej v dorozumení so Slovanmi rakúskymi podnikol sa odpor proti maďarskému odboju, postačovala mu čo dostatočná garancia podpory; to ale nedokázalo sa až podnes ničím, tým menej dostatočnou hmotnou podporou v čase nášho národného povstania.

b) Byv poslucháčom Štúra, znám, že viedenskej vláde nikdy nedôveroval a pred ňou každého vystríhal; liché sľuby, ktorými do výhľadu postavilo sa urovnoprávnenie všetkých, tak i našej národnosti, postačovali predsa k tomu, že napriek zjavným dôkazom nespoľahlivosti a dvojzmyselnosti Viedne posielaním streliva a zbrane maďarskému odboju makave prejavených dal zachvátiť sa a vstúpil bez všetkej garancie v službu tej a takej viedenskej vlády!

c) Kto zdelil Maďarom úmysel, že slovenské dobrovoľstvo vystúpi na Myjave? A či aj to náhodou stalo sa len, že práve pred príchodom naším pár dňami dorazil ta i nepriateľ a i to len náhodou, že len tak v malom počte? Vedel on, a akou cestou, že počet dobrovoľstva bude len chatrný?

d) Jednal Bloudek vojenským zásadám zodpovedavo, keď s príchodom naším hneď všetku zbraň a strelivo neznámej (nepriateľskej) odovzdal posádke? A keď i to bolo by možno vyhovoriť: keď posádka zbraňou zajatá bola a do moci dobrovoľstva padla, čím možno ospravedlniť ten krok, že ju na slobodu prepustil — že vraj — na čestné slovo, a smerom k Budínu, tedy do nepriateľského tábora?

e) Keď dokázalo sa, že Bloudek zbraňou druhý raz zajatého, na česť slova, že „proti dobrovoľcom viac bojovať nebude“, už raz na slobodu prepusteného nepriateľa znovu prepustil na slobodu, čo viazalo Štúra k tomu, že tohože a takého veliteľa naskutku neodstránil? Ba naopak:

f) Čo pohlo ho ku kroku tomu, že dal hneď na bubon uderiť a zvolať vojenský súd proti Ivanovovi v Brezovej, bez predbežného vypočutia obvineného?

g) Keď pri výprave na Senicu dosvedčilo sa, že Bloudek pod lživým zámerom, výpadu totižto nepriateľa na Brezovú, podveliteľa Žižku s jeho oddielom, asi tretinu dobrovoľstva spiatky na Brezovú upravil a bez výpadu v úteku divom naspak sa vrátil: či ešte nemal dosť príčiny tenže Štúr presvedčiť sa o nespoľahlivosti a neschopnosti Bloudeka? A napokon:

h) Čím možno ospravedlniť ten neriad, že počas celej výpravy Bloudek ani sám osobne nepokúsil sa, ale ani nikdy nenariadil vo zbrani cvičiť dobrovoľstvo? Čím, že rozdávala sa zbraň bez zoznamu komukoľvek? Čím, že s príchodom na Brezovú dovolil mužstvu hulákať a rozpŕchnuť sa po domoch bez stálej stráže a rezervy? Čím, že po porážke nepriateľskej pri Starej Turej dovolené bolo rozbehať sa, komu sa kam páčilo? A napokon čím, že pri poslednom zápase na kopaniciach nechal samojediného stotníka s nepomerne malou hŕstkou mužstva za 2 — 3 hodiny bez podpory a neukázal sa ani sám, ani mimo Žižku zhola nikto na bojišti? Atď. atď. atď. Odpoveď na toto dať, keby aj žil, nebolo by mu možné; no odpoviem za neho ja.

Idealistickej súc povahy, videl, nachodil a za úplne dostatočnú držal Štúr garanciu slávnych výsledkov v samom dorozumení sa slovanských plemien rakúskych; on zo samého toho uzrozumenia odvodzoval hneď už i skvelý výsledok čo fait accompli, akoby hotový už v rukách, a dorozumenie to pripisujúc zväčša, ba takmer výlučne len sám sebe, tým stal sa neprístupným pre každý druhý náhľad a považoval sa za alfu i omegu nádejnej síce len, ale dľa neho istej a bezpečnej slávy, slovensko-slovanského víťazstva! On domýšľal sa, že keď sa skrze neho až do času povstania dialo všetko, tak že i napotom všetko má a musí vychodiť len z neho; on počiatok i zavŕšenie hľadal a videl len sám v sebe.

Bloudek, súc mu pridelený za veliteľa dobrovoľstva čo rakúsky dôstojník, jednal vo zmysle návodu viedenskej vlády na skazu podniku; no Štúr, veriac lichotivým slovám, zvelebovaniu, sľubom a skvelým výsledkom — v nádeji — nevidel nič, nestaral sa o nič, len naslúchal chválospevom a slávospevom tej skazonosnej sirény! Veríte, alebo neveríte! Keď i neveríte, ale — tak je!

Štúrovsko-hurbanovský zbor zahynul takto a ten druhý, ktorý pozdejšie v severovýchodných stoliciach Slovenska dejstvoval, tiež pod veliteľstvom Bloudekovým, vyšiel týmto istým spôsobom na mizinu. Zbor Hodžov—Žižkov ale, ktorý utvoril sa v následku vyslovenia Ivanova v zhromaždení pražskom, že je Bloudek človek nespoľahlivý, nasledovne pod veliteľstvom jeho bojovať že nemožno: či nepôsobil nepretržite až do konca odboja, slúžiac za základ Lewartowského zboru? — Ajhľa! Príčina nezdaru prvej výpravy nebola ani tá, že niekoľko mladoňov (jeden-dvaja) nesúhlasilo s Národnou radou, ani tá, že Hodža ustúpil hneď v prvý deň z neomylnej trojice, ale áno, celistvá neschopnosť náčelníkov Národnej rady a kroz ňu podporovaného Bloudeka makavá a zrejmo-zradná nespoľahlivosť!

Zach, aby som ani neprecenil, ale ani neukrivdil zásluhy jeho u nás, môže byť teoreticky vzdelaný a na katedru úplne súci a vysoko zaslúžilý muž; vojak na poli boja nie je ale žiaden! Ináč je človek na slovo vzato čestný a dušou i telom posvätený Slovan!

Ohľadom na Bloudeka musím ešte k jasnejšiemu odôvodneniu jeho nespoľahlivosti podotknúť, že on, pod ktorého veliteľstvom navnivoč vyšlo dobrovoľstvo, súc vradený čo nadporučík do riadneho cisársko-kráľovského vojska, slúžil i naďalej bez najmenších prekážok a doviedol tam, ako som počul, až na plukovníka; napokon barón Lewartowski čo úplne čestný priateľ náš a Slovan, ak je pravda, čo som z jedného a toho istého hodnoverného ináč prameňa počul, toľkým útržkám a prenasledovaniam bol vystavený po návrate svojom ku vojsku čo major, že nebolo mu možno obstáť a musel vystúpiť! Treba k tomuto ešte komentára a vysvetlenia?!

Z tohoto všetkého vysvitá, že opis slovenského povstania v životopise Ľudovíta Štúra obsažený nespočíva na základoch pravdy a skutočnosti, a jestli by radno bolo, dľa tohoto a odchodu študentov prešporských, mne takže osobne známeho, posúdiť celý životopis Štúra: tak bez obalu, zrovna vyslovujem sa, že by taký nemal zhola žiadnej historickej ceny.

Pán Hurban môže síce niektoré z tu opísaných výjavov, napríklad uzavretie ohľadom na Štúra v Záhrebe vyslovené a posledný potyk na kopaniciach, za klebetu vyhlásiť a ja ani najmenej nepochybujem, že sa mu to uverí. No nemožno mi odtajiť:

a) že v zhromaždení viedenskom nehovoril iný, a síce len tak a to, čo hor výš udávam, lež výlučne a jedine len mladoň jeden, a síce Ivanov, ku ktorému pripojil sa ešte aj nebohý Branko Leopold Abaffy!

b) že ten istý Ivanov, mimo vedomia Bloudeka a Národnej rady s 12 ozbrojencami nezaujal kasáreň na Myjave a nevydobyl zbraň i zhabané strelivo. Akby toto ale pán Hurban zaprel, nech udá príčinu, čo pohlo Národnú radu ku kroku tomu, že práve mladoňa toho samého prvého vymenovala stotníkom, ktorý — že vraj — pre nezrelé liberalistické fantázie donútený bol opustiť vo Viedni sieň!

c) že na Brezovej nestál prvý v šíku a prvý nenapadol a nezahnal stotinu bagančošov od Senice došlú a nezajal i voz so strelivom i dvoma mužmi;

d) že v ten istý deň po druhý raz na poli bitky nezajal z Myjavy na slobodu prepustenú stotinu nepriateľskú, a keď ju Bloudek zase len prepustil i so zbrojou, že nenapadol ho, Bloudeka, a po tretí raz opätovne nehnal sa za nepriateľom, nezajal a spolu aj so stotníkom 230 mužov silnú kompániu nedoviedol na Brezovú!

e) že na kopaniciach nestál jedine a výlučne len on sám so stotinou svojou voči nepriateľovi bez všetkej podpory v prítomnosti Bloudeka!

f) že ho nenechala Národná rada vo Viedni bez upovedomenia a hmotných prostriedkov spolu i s jeho súdruhmi a neuprchla do Prahy! Napokon:

g) že im tenže Ivanov nevyčítal zaslúženú kapitolu v zhromaždení pražskom, a keď podmienky ďalšej zhody, „aby sa s majetkom národným pod kontrolou hospodárilo a Bloudek odstránený bol“, jednohlasne takmer za slušne uznaté, kroz Štúra neprijali sa, že len potom a nie skôr — ako pán Hurban udáva — zbor Hodžov-Žižkov povstal a do života vstúpil!

Že i druhý Štúrov-Hurbanov zbor pochodil tak ako prvý, to je známe, no pýtať sa mi prichodí, či aj pri tom nezúčastnil sa pán Hurban čo náčelník Národnej rady, ako že vraj pri prvom — a či úpadku toho bol asnáď príčinou tiež fantastický mladoň, ktorý vo Viedni radil držať sa rozumu, alebo práve Hodžova chabosť? Ktože bol ale ten, čo utvoril, čo zachránil od rozpadnutia sa zbor Hodžov—Žižkov? Asnáď neomylná múdrosť Národnej rady tkvela čo anjel strážny nad ním?

Veru to nebol žiaden podivuhodný výtvor Národnej rady, ale áno, bolo to dielom práve tých, ktorých uznal pán Hurban za odsúdeniahodných!

Cnosti a zásluhy mužov uctiť ctí viac národy, ktorých údmi oni boli, než preslávencov samých. Namiesto ale, žeby sme nasledovaním ich ctihodných šľapají skutkami a životom vlastným pamiatku ich prechovávali, oslavovať, zvelebovať a takmer zbožňovať osoby samé už ako také, je znakom nezrelosti, malátnosti a otupenia.

Nasledujme Štúra v tom, v čom je nasledovania hoden, a síce: obetujme zmýšľaním, slovom i skutkom život svoj blahu národa, t. j. posväťme pohodlie svoje službám jeho tak ako on; chráňme a ctime si nadovšetko skromnosť vystríhaním sa podlých výstupkov a skladajme obete ku cieľom národným nepretržite ako on; no napokon spojujme sa v jeden organický celok, tak ako to mienil a čiastočne aj utvoril on — a sláva jeho bude zvečnená medzi nami!

Slováci sú ale ako ženy, chľúbo- a pôžitkuchtiví: každý si chce pokojne a pohodlne žiť. Tak nejednal Štúr. On zavrhol pohodlie a podriadil sa službám národa. Koľkíže by z nás boli vstave vzdať sa výhodného úradu ako on?

Slováci narazili cestu hulákania a materiálneho závratníctva. Štúr bol človek prísnych zásad i ohľadom na mladistvé výstupky i ohľadom na zaopatrenie si majetku — a z tej príčiny žil náramne skromne!

Slováci žijú radi nedotknuto, ako skalný vrabec, každý sám pre seba a domýšľajú sa, že pár zlatých, ktoré na noviny, tu i tam na nejaký pomník(?) a že vraj na dôrastok nádejnej mládeže naskladajú, je obrovské dielo, ktoré vykonali na prielohom ležiacej roli národa. Štúr mimo času prísnej práce vždy bol obkolesený spoločnosťou, tu mládeže, tu osôb rozdielneho významnejšieho postavenia. On nestaval pomníky nikomu a výdavky na knihy, bárs ich mal mnoho, no ani na noviny, nepovažoval za žiadnu obeť národnú, ako sa to u nás deje. Podpora mládeže bola mu takže úplne neznámou, lebo súc sám až nadmier chudobný, nežobral u nikoho o podporu! On zhromažďoval, oduševňoval a spájal mládež okolo seba silou ducha, nie hmotnou podporou; on po celom Slovensku utvoril isté ohniská, z ktorých boli najzávažnejšie u Hurbana a Hodžu, a splietol národný život po celom Slovensku v jednu sieť. On ďalej založil aj zbierky ku cieľom obšírnejším, napríklad pre cestovateľov po súplemeníckych krajinách slovenských a na vydávanie obranných inorečových spisov atď. atď.

Tieto hlavné a — krome oživotvorenia reči našej slovenskej — takmer jediné zásluhy jeho o národ náš vytleli zo života a zostalo len prázdne lichotenie, mĺkve oslavy a otrocké korenie sa pamiatke Štúra!

Každý predmet, a tak aj človek, má nielen jasné, ale aj tônisté strany. Kto nerozozná tento rozdiel, toho možno nazvať slepým. Inteligencia povolaná je k tomu, aby rozdiel tento nielen spoznala, ale dľa toho aj stranou jasnou, teda cestou svetla vodila národ; ak to nechápe, tak vedie slepec slepých! Štúr, tak ako aj Hurban, sú tiež nič inšie nie ako ľudia, no popravde súdiac, keď to aj stojí, že o národ náš slovenský majú neodtajiteľné zásluhy, nevoľno upierať, že ako nikto, tak ani oni neboli a nie sú bez tieňa. Rozoznať teda prichodí nám aj tam jasné strany od tieňa, a keď opravdivé zásluhy slušne oceníme, prichodí nám pravde zodpovedane aj vyznať, že ohľadom na povstanie roku 1848/49 vyznačili sa jedine a púho len čo agitátori: organizátorských alebo práve vodcovských vlastností nedosvedčili žiadnych!

Nech ctené obecenstvo vyníme zo slov mojich, čo sa mu ľúbi. Ja ešte raz hovorím, ba tvrdím, keď aj dopustíme, že naše pomery presile a nátlaku Maďarov neboli zodpovedavé, že toľkej porážky, akú sme utrpeli roku 1848/49, hlavnou príčinou boli dvojjazyčnosť viedenskej vlády, zradná nespoľahlivosť Bloudeka a nadovšetko neskúsenosť a úplná nepovolanosť dočasnej Národnej rady!

Na chorobu tú, nedostatok schopného náčelníctva, trpíme žiaľbohu aj teraz, a jestli pôjdeme i naďalej smerom nastúpeným — púho agitátorským — lebo ten istý smer, čo panoval za času povstania nášho roku 1849, smer totižto fantasticko-fatalistického idealizmu a agitácie, vývodí medzi nami aj dnes: tak budeme povše len tak bedákať, stenať, žalovať a potešovať sa mĺkvymi výsledkami a prázdnou nádejou vo skvelú budúcnosť ako teraz, až dotiaľ, kým neupotrebí nás niekto — ktokoľvek — čo nevoľný materiál ku svojmu prospechu.

Zbohom!“

Očitý svedok