ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[45]

Pri všetkom fanatizme — ktorý najvyššieho stupňa bol dosiahol, ako sa povesť o schôdzke liptovskej rozniesla — Ľudovít Štúr sa vybral s Jurkom Hodžom (bratom Michalovým) dolu Považím do Prešporka. Jeho cesta skrze maďarské štafety už popredku bola oznámená; a človek nevie, či to má osudu, či riadeniu božiemu pripísať, že predsa nepadol do krvožíznivých pazúrov maďarstva. Niže Žiliny pri moste budatínskom (kde o osem mesiacov, 11. decembra 1848 a 2. januára 1849 dva razy vyprášili Slováci Maďarov), stála varta, ktorá mala naložené Štúra pristaviť a vrchnosti oddať. Ale táto ho prepustila. Prijdúc do Veľkej Divine k Závodníkovi, a tu prenocujúc, včasráno sa vybral do Trenčína na jednom krytom maďarskom voze, na ktorom sa práve z Nitry farárov kaplán bol doviezol. Hneď po jeho odchode ho hľadal u Závodníka Kossuthov komisár Szeghi; ale darmo. Štúr pri vzbúrenom Váhu dlho sa baviť musel, kým ho previezli; a to zas k jeho šťastiu slúžilo; lebo ak príde o hodinu prv do Predmiera, kde zastal a kŕmil, zíde sa s najväčším košútistom Trenčianskej stolice Móricom Maršovským. Tento behal za ním na koni, hľadajúc ho v predmierskej krčme; a len desať minút predtým ako Štúr dorazil do Predmiera, bol odišiel do Bytče v tom domnení, že Štúra u Geromettu zastihne. Šťastlivo sa potom dodal až do Trenčína (sídla vtedajších maďarónov), kde sa do druhej hodiny po polnoci zabavil, čakajúc na príležitosť. Z Trenčína odišiel do Bošáckeho Podhradia; tu strávil dva dni u výborného šľachtica, bývalého župana Trenčianskej stolice, Gejzu Ostrolúckeho. Z Podhradia chcel ísť na Modru do Prešporka, v redakcii si poriadky porobiť. Prijdúc večer s Hodžom do Modry, gardisti po všetkých uliciach vystavení prichádzajúcich oslovia: „Kto je?“ Títo zavinúc sa do kepeňov, šli až ku fare, príbytku Karola Štúra, evanjelického farára tamojšieho. Gardisti ich iba po faru prenasledovali, Štúr vystrojac spoločníka svojho do Prešporku, bavil sa u brata. Lež na druhý deň pred večerom pribehne jedna ženička s chýrom, že hŕba gardistov i vojska sa ženie na faru. Štúr videl, že prišla doba: dať sa chytiť, alebo utiecť. Nerozmýšľal dlho, ale uchytiac zo stola pištole a klubúk, utekal bočnými dvermi do poľa. Podarilo sa mu uskočiť. O chvíľku vrútili sa gardisti do príbytku farára modranského v tej nádeji, že chytia Ľudovíta Štúra; ale už bolo pozde. Štúr utekal do hôr modranských k Veštíkovi, tamojšiemu horárovi. Tento výborný starec, trebárs nemocný ležal, vstal z postele a vyprevádzal ho v tmavej noci cez hory a skaliská za viacej hodín až do Jabloňového ku Galbavému, katolíckemu farárovi. U tohto bola práve schôdzka maďarských pánov, Štúr sa teda do letníka utiahol a dva dni tam meškal; opatriac ho šľachetný vlastenec tento peniazmi, odviezol ho ku železnici. A Štúr vyslobodený z osídel maďarských prišiel do Prahy, kde bol bratsky uvítaný.

Rovným spôsobom cestoval i Hurban z Liptovského Sv. Mikuláša, a tak dôležité sú udalosti muža tohto sa týkajúce, ako tie práve spomenuté. Hurban v tom presvedčení, že nič nezákonného neurobil, ibaže stojí na nohe bezpečnej, viezol sa pokojne naspäť; a na ceste akousi tajnou nespokojnosťou bol iba domov ku svojej rodine ťahaný. Píše o tom takto:^[46] „Ešte mi raz na ceste napadlo — abych len dal hnať kone zrovna domov a nestavovať sa ani v Súľove, ani nikde, ale vtom ma hneď anjel môj polapí za ruku a pošepnul mi: ,Nie, ktovie, či vidíš viac svoju sestru‘; — dňa 13. v noci som dorazil do Súľova… Mlčky som sa viezol popod skaly dumné a srdcom mojím tiekli smutné myšlienky, nevedel som, ale duch predsa videl, čo ma čaká za novina v Súľove. Klepem na dvere — klepem na okno — otvoria sa dvere, a tam vidím zúfalé tri postavy — a letia mi všetci v náručie s plačom! Prvý pohľad môj padol na Teba, lebo som v Pavlovi^[47] videl Teba! ,Čo robí žena moja?‘ — spýtal som sa. A on vyhodil pár slov o nebezpečenstve — a abych sa domov nevracal. — ,Nie, ja idem domov,‘ povedal som. ,Nech ma len lapia, veď uvidia, čo znamená spravodlivých ľudí lapať.‘ — ,To nesmie byť,‘ odpovedal kostolník, ,a keď oni pôjdu, ja tu zostanem, abych nebol svedkom toho nešťastia!‘ — Ja som dlho stál na svojom, až ma premohli tieto dva dôvody Pavlove: ,Pani farárka to mať chcú, aby nešli domov,‘ — a druhý — ,ani domov nedôjdu, čo ich lapia cudzí ľudia!‘ A vyrozprával mi, že ho lapili v Bystrici (Považskej) a pýtali sa ho, či je on nie ten Hurban.^[48] — A vskutku dobre som urobil. — Ty si môj anjel strážca! Ty si ma vyslobodila v prvom nebezpečenstve. Do nebezpečenstva sa ísť nebojím, ale lapiť sa dať na ceste bez dokázania dačoho, to bych nechcel. Poslúchol som teda — a nechajúc Ťa na Boha, odišiel som včasne ráno (14. mája) do bezpečnejšieho kraja, ako je Trenčiansky, nechajúc všetko tak, čo som mal, a vezmúc so sebou iba jednu pištoľku…“ Píše ďalej takto: „Zahoďte starosti o mňa, o seba, o nás — a starajme sa všetci o vyslobodenie ľudu nášho! Teraz sa radujme, že aj nášmu národu nastal už ten čas, v ktorom jeho vyvolené rodiny trpieť môžu zaň. Jednej rodiny vďačné trpenie za národ nešťastný je evanjelium pre celý národ!…“ „Ach, kde je,“ — pokračuje, „kde je čo skôr ten čas, v ktorom budem môcť v myšlienke na Teba a na slovenský môj národ s mečom v ruke vystupovať! Dôverujem si, že aj potom vykonám svoju úlohu tak, ako som vždy vykonával, čo som mal pred sebou.“ „Keď sa ja v čase príhodnom zjavím, ja viem, že môj ľud ma pozná!“ — To písal utiahnutý Hurban v Rusave na druhý deň po svojom úteku!

Vráťme sa do Súľova. Hurban v ten istý deň (14.), v ktorom sa vybral do Súľova, dorazil až na Rusavu. A po jeho odchode prišla celá deputácia maďarská ho hľadať do príbytku jeho sestry, skadiaľ bol práve odišiel. — Hurban zmizol, a nik nevedel kam a ako, čo zavdalo príležitosť ku všelijakým povestiam (najmä u Slovákov väčšiu obľúbenosť v rozprávkach ako v skutočných dejoch nachádzajúcich). Jedni vraveli, že v drotárskych šatách preoblečený utiekol na Moravu; druhí, že ako olejkár chodí po Slovensku a búri ľud proti Maďarom atď. Spomenutie zasluhuje povesť fantastická, dľa ktorej Hurbanove kone vraj bez pána a bez kočiša do jednej tmavej doliny či jaskyne vrazili a tak dlho dupotali, kým odvedené neboli.)

Od ministéria naložené bolo Hurbana chytiť akýmkoľvek spôsobom, a nízki ľudia sa tešia, keď môžu na dákom svoju pomstu vyliať: Gardisti teda v okolí Hlbokého ako zvetrelí behali, aby dostanúc ho, na jeho mukách tešiť sa mohli. Najmä senická garda (číri Slováci) sa vyznačila svojou ochotnosťou, uderiac na prietržského evanjelického farára Paulinyho, že uňho musí byť Hurban ukrytý, a nenájduc ho vo fare a v kostole, vrútila sa do samej krypty a bodákmi a šabľami ho z práchnivého popola mŕtvych vyhrabávala!^[49]

Keď sa divokí gardisti na Hurbanovi pomstiť nemohli, pomstili sa na jeho koňoch.^[50] Tie dohnal kočiš bez pána na Myjavu. Občanov tunajších a okolitých nevysloviteľný zaujal žiaľ, vidiac kone bez Hurbana a nevediac, čo sa s ním stalo. Každá duša slovenská zaplakala nad miláčkom svojím a sväté boli slzy tieto; lebo neplakali preto jeho krajania, že by im bol býval po krvi rodina, ale že mysleli v ňom stratiť vyvolenca a najvrúcnejšieho priateľa — národa slovenského.

Človek tŕpne, keď počúva, čo sa po odchode Hurbanovom v jeho dome a s jeho ženou robilo! Zvestovatelia maďarskej slobody, postaviac pred faru šibenice, s náramným krikom — „Už ho máme, ideme ho vešať!“ — do izby opustenej manželky Hurbanovej sa vrútili a tam podľa obyčaje svojej hospodárili. Aké ona pritom v hroznej neistote postavená muky znášať musela, každý si ľahko predstaví. Ale či také barbarské zachádzanie s nevinnou dušou nevolá o pomstu a o spravodlivosť božiu do neba? — Ó, človečenstvo, jak zblúdilé sú ešte deti tvoje!

*

Nato zasadol štatariálny súd v Senici zložený z Konráda, fanatického starca, Šuberta, Peťka a dvoch kňazov evanjelických Tesáka a Klsáka. Títo vyšetrovali a súdili Hurbana spôsobom celkom španielskym, zoženúc ľudí a prinútiac ich terorizmom svedčiť na také veci, o akých nič nevedeli a nepočuli. Tak napríklad jeden sedliak prisahal, že istý rukopis, ktorý celkom od druhého bol písaný, Hurban svojou rukou napísal. Od takýchto prestrašených ľudí zbierali potom vynútené svedectvá, že z toho osem veľkých hárkov narástlo.^[51] — Takéto súdy sa nad neprítomným Hurbanom so stavaním šibeníc robili; ale božia vôľa ho k inším veciam určila a zlosť nepriateľská v krátkom čase zahanbená bola.

*

Môže svet vidieť spravodlivosť maďarskú; a čo Slováci u Maďarov vyhrali!^[52] Okrem ukrutného s nimi zachádzania ešte i nasledujúci slávneho maďarského ministerstva výrok:

„Že sa národné pohyby ukazujú, povzbudené od kňazstva a rozširovanými slovenskými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí, keď ho i niektoré právomocnosti o to žiadali, náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“

To je zas nový dôvod, že nie jednotlivci, ale vláda maďarská zákonom chcela vykoreniť Slovákov.

Vodcovia národní sa na každý pád museli vysťahovať z Uhorska, ak nechceli pod náhly súd padnúť preto, že Pán Boh v nich to povedomie vzbudil, že sú Slováci!

Za Štúrom a Hurbanom odišiel i Hodža do Prahy.