ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Maďari k najväčšej moci už boli prišli, maďarské trojfarebné zástavy v celom Uhorsku po vežiach, verejných i súkromných (privátnych) domoch povievali, po mestách sa stromy slobody stavali, cisárske orly dolu škriabali a verejne po uliciach, kaviarňach, hostincoch sa za maďarstvo agitovalo; všetko s maďarskými kokardami ako zvetrelé behalo, garda po vŕškoch a dolinách sa zvŕtala; a keď maďarský terorizmus na kriela sa schytoval, aby čo skôr s mečom a štrangom na Tatry zasadol a stadiaľ hrôzy po Slovensku vysielal, v tom čase v Nitrianskej stolici sa objavia slovenské bielo-červené kokardy, po vežiach a domoch vejú slovenské zástavy, po mestách a kopaniciach ozýva sa pieseň „Bije zvon slobody, čujte ho národy“, (pozri Prídavok 1.) — držia sa schôdzky a naposledy vystúpi Hurban na zákonnej ceste verejného zhromažďovania sa (ako sa po celej Európe robilo), vyučuje ľud o jeho národných právach, jemu tak ako Maďarom od Jeho jasnosti udelených a poistených, a rokuje s ním o jeho politickom stave.

„Dňa 25. dubna,“ píše Hurban, „bola na Brezovej usporiadaná divadelná zábava a ples, ku ktorému sa zo všetkých okolitých strán prihrnulo obecenstvo plné zvedavosti a očakávania dní a dejov nových. — Po dokončenej zábave a plese nasledovalo rečnenie. Rečnilo sa ku krásnej pleti a ku mládeži o veľkosti časov prítomných, o povinnostiach národa slovenského. Pán Hostinský zarečnil báseň Dunina Borkovského Piesne slovanské, ktorými v najkrajšom národnom obleku zhromaždené krásne pohlavie hlboko dojaté a celé mládenectvo z tuzemských ohľadov do ríše ideálov vytrhnuté bolo. Okamženie toto upotrebil rečník nový,^[39] hovoriac o živote vyššom, ukrytom dosiaľ v piesňach a teraz na divadlo dejov vystupujúcom.

Rečník hovoril o zemi otcov svojich, pokrytej a zavalenej kliatbou cudzoty — o pokolení a rode slovenskom zatajenom vo sne zapomenutia, žaloval na ukrutenstvá spáchané na krvi a mene slovenskom vo vlasti svojej vlastnej, v domove krvou i obeťami a množstvom zásluh vykúpenom. A upozorniac na valné časov a vecí prevraty v dobe najnovšej, rozlieval sa prievalom búrnym po poli svätom povolania a povinností slovenských.“

„Piesne slovanské,“ pokračoval ďalej, „sú to v duši národa, čo je sen panny vyšším ducha-letom nadanej, ktorej srdca živosť s ducha plnosťou jednako rozkvitať počína, ktorá po živom dni v svojej anjelskej nevinnosti sníva o drahom obraze budúceho milenca svojho. Spanilá panna novotou podivno-krásneho sna rozradovaná vzbudí sa zo snov čarovných, obzerajúc sa kladie ruku na horúce srdce a nerozumie tomu vlnobitiu vnútorných rozmanitých pocitov. Ona prebraná k životu cíti, že to bol sen, ale pamäť citlivej panny má v mysli utkvený jeden obraz milý, ktorým sa srdce v tajnosti rado baví, takže za bleskov ranných slnka túžba po večere a noci snívavej letí k nebesám, aby rozdumaná v tom pokojnom oddelení duše od tela v drahom sne mohla hľadieť na milovaný obraz.

Ona sníva o tajomstve svojom a ani mať drahá netuší hlbiny srdca dcéry svojej, nebadá sny dieťaťa tajnosťou blahoslaveného. Toto sú v duši národa nášho piesne naše — snívané, ďalekosiahajúce, hlbokomyslivé. Do týchto sa pohrúžte, panny slovenské, týmto dušu svoju otvorte, mládenci sniví, bujarí, tieto záhadky života národného spytujte, mudrci mysliví, slovanskí, tieto tajomstvá živobytia slovenského vysvetlite činmi velikými, obetovaním svojím, vy silní mužovia, vy ramená vyvolených synov slovenských.

Lež nechcite, útle panny naše, ani vy, šľachetné panie slovenské, hneď rukou omakať, čo je to láska k národu. Ani ty, svet mladý slovenský, nežiadaj si vyrátané mať úžitky z obetí národných a tešiť sa ovocím z pocítených iba vyšších svetov! Nezháňajte sa, priatelia národa, po úpisoch a pergamentoch odmenných za videnie svoje budúcich požehnanejších časov! Slovom, oddeľ sa, rod náš spanilý, slovenský, od panujúceho sveta, ktorý popredku zhrňuje do kapies svojich úroky bohaté za svoju na obdiv sveta vystavovanú — tú veľmi chudú cnosť a vyvoľ si čistejšiu cestu, poznaj plemena a mena svojho hlboké poníženie a prispej obetovaním času, imania, darov a spôsobnosti, ba aj samého života k povýšeniu, uvoľneniu, osláveniu jeho.

Ako nevypovieš, čo v hlbinách piesní slovanských je ukryté, čo žije v nich život večný, prenášaný z pokolenia na pokolenie, tak nežiadaj vyslovenú mať lásku k rodom slovenským, ktorá obživuje povolanejších synov a dcéry slovanské a ktorá aby obživila aj plemä slovenské, starať sa máš! To má byť jediná starosť naša, aby sme sa pohrúžili do obrazov skvelo-bohatej, snívavej mysli a duše národnej a zahoreli túžbou neuhasiteľnou po uvoľnení, osvietení poníženého pred národmi sveta národa vlastného. V tento sen uver ako panna v obraz budúceho milenca, nič to neškodí, že nepriatelia neveria na tajný sen tento duše tvojej, nič neškodí, že nás za bláznov držia pre snívanie lásky našej, len zadržme v dušiach horúcich ohnivé tieto obrazy o blahu budúcom, a isteže sa uskutoční zdanie naše a isteže vyjde ono zo snov lepších duchov na divadlo skutočné života národov. Toto snívanie — je život lásky. A keď toto budete mať — obetovanie mať budete a z obetí vyjde dennica práva nášho i slobody našej.

Teraz nemyslite na otáčajúci nás živel spupného maďarstva, preto žiara tváre vašej a usmievavé oči zrádzajú mi duší vašich spanilé pohnutie: a toto je lásky plod! Tento stĺp citu, túto lásky bezohľadnosť zachovajte i v búrach na nás sa valiacich i v budúcich snáď nehodách, a po búrke vyjde cieľ ten čistý, skutočný na svet, ktorý sme videli vo snách našich, o ktorých sa svet nazdával, že boli iba bláznovstvá. Plnosť lásky ale vyžaduje nielen uchvátenie (entuziazmus), ako to prítomné vašich duší je, lež zadržanie takého stavu cez búrky, nie dlhé síce, ale dlhých následkov-plné. Vynaložme teda všetko v dobe tejto, ktorá keď odplynie bez celkového nášho jej upotrebenia a skutkov vlastných v dejinstve zaznačenia, stratili sme najmenej jedno stoletie. Vynaložme všetko na to, aby keď história vek tento do chrámu svojho vytiahne, i náš stĺp tam so cťou stál. Doba táto je nič inšie, iba dobou; skoro zas po nej nastúpia roky, v ktorých sa iba to bude do života pratať, čo v nej, v dobe teraz sa blížiacej spružným, živým, mocným sa objavilo. Ak teraz dač veľkého neukážeme — stratíme stoletie a kliatba ľahne na hroby naše; naproti tomu ale, keď sa budeme namáhať obsah podania a piesní slovanských uskutočniť obeťami, dejami a svedomitým napnutím síl dobrých, vyhráme bohatstvo i lekárstvo jedného celého stoletia národu nášmu; v ňom sa zacelia a zarostú všetky rany, ktoré vrúbalo do tela národa nášho deväť nešťastných století!

Po reči tejto, ktorej sme iba značnejšiu čiastku podali, nastúpila veselosť a istá oslávenosť všetkého, čo sa spievalo, hovorilo a robilo. Čoho následky v živote boli ešte oveľa patrnejšie. Domov prišlé ženy a panny, ktorých mužovia a bratia neboli na zábave tejto prítomní, oborili sa na nich s citom výmluvnosti a zápalitosti duše, dohovárajúc im, že na tomto národnom sviatku účasti nemali, vyzývajúc a povzbudzujúc ich k nastávajúcemu boju národnému. Za krátky čas bolo celé okolie zanesené národnými kokardami; dievčatá plietli vence a šili červeno-biele zástavy a sviatočné obleky si videl po dedinách a kopaniciach i krom sviatku a nedele. Prvý krok po tejto zábave bol krok povedomia národného mesta Brezovej.“

„Brezová sa dala,“ pokračuje Hurban, „za príklad druhým a uzavrela poslať susednému veľkému mestu Myjave zástavu s národnými farbami ako znak národného zmýšľania a spolu ako otázku, čo by jej suseda na toto osvedčenie odpovedať zamýšľala. Lež aby sa nezdala byť dotieravou, uzavrelo sa vyslať najprv vyslanstvo, ktoré by úmysly darcov a pohnútky, z ktorých dar ten pochádzať mal, obci myjavskej vyjavilo.“

Za ten čas, čo sa o návrhu rokovalo, priletel chýr o príchode vyslanstva do Myjavy, kde bolo na trhu z okolitých strán množstvo zhromaždeného ľudu. Medzitým na Brezovej bolo daktoré slabšie duchy pochybovanie o výsledku dobrom napadlo, ba strach, keď sa na to okom maďarónskeho úradníctva hľadelo. Druhí sa zas tešili na tie hnevné tváre kossuthovcov, až sa im donesú povesti do uší o slovenských zákonných pohyboch. Povedomie mal každý to, že nič inšie sa nemôže robiť, iba čo sa inde koná; zbratrovanie sa, posielanie si zástav, držanie verejných rečí pri schôdzkach, vítanie bratstva, hľadanie rovnosti, užívanie slobody, to boli všetko veci, ako sa hovorí, na dennom poriadku. Pravdaže u Slovákov sa to prvý raz robilo. Nuž, ale či to veci prekáža? Veď aj Francúzi, Nemci, Maďari, Vlachovia neboli od sto rokov v jari 1848, oni tiež počínali také manifestácie, a tak mohli aj Slováci dňa 25. dubna tohože roku dač podobného urobiť. A preto strana smelšia sa ani nedala odradiť a odstrašiť od úmyslu už raz ustanoveného.

Povstala starosť o budúceho vodcu a rečníka deputácie tejto, aby sa nevydával darobne do nebezpečenstva jak zo strany stoličných úradníkov, tak tiež aj zo strany luzy, ktorá na Myjave zhromaždená ľahko by sa mohla všelijakých výstupkov dopustiť, čo by potom všetko nepriatelia proti strane národnej upotrebili. Ale darobné boli prosby aj hrozby. (Hurban na koni postavil sa na čelo vyslanstvu.) Výprava bola slávna, na vozoch, na koňoch i peši.

Pohľad na Myjavu bol strašno-velebný. Jeden temný pochop, žiaden nevedel, skadiaľ pochádzal, mali všetci v hlave; pochop tento bol skorého sa sťahovania Židov „do Hamsterdámu“. Každé dieťa volalo: „Žide, pujdeš do Haimsterdamu!“ Spočiatku žart prešiel odrazu do zakoreneného predsudku a presvedčenia, že tomu skutočne tak bude v krátkom čase. Vprostred tohoto množstva obojeho pohlavia ľudu bol patrný počet aj osôb darobných, ktorí so žiadnymi dobrými úmyslami sem neprišli. Obyčajné to bolo v tom čase, že trhy bývali preplnené ľudom zvedavým, každý šiel na trh ako mešťania do kaviarne, aby dač nového počul, z čoho sa stalo, že takéto trhy boli skutočne orgán tej stojazykovej povesti, ktorá takú veľkú úlohu (rolu) hrala v posledných časoch. Ľud bol napospol zaujatý predsudkami proti Židom a šľachte. Kto zná hospodárstvo židovsko-panské v Uhorsku za času panovania maďarského, ten si vie vysvetliť tieto hrozné zjavenia. Ľud až horel pomstyžiadosťou. A také obecenstvo čakalo na brezovskú výpravu, o čom, pravda, aspoň v toľkej miere nemali tušenie údovia vyslanstva. Medzi mestským domom na Myjave, kde o päť mesiacov neskôr stráž maďarská, a domom vtedajšieho notára Mikuleckého, pred ktorým tohože času bola postavená stráž slovenských povstalcov proti Kossuthovmu ministerstvu, bolo tisíce nabitých hláv; po obidvoch stranách cesty stoja stromy a toho času stáli hromady nakladeného dreva, ale i drevo i stromy boli pokryté zvedavou chasou, mužmi i ženami a reťaz z množstva zostavená prestierala sa hore hlavným rýnkom až k neprehliadnutiu. Pohľad to bol dojímavý, ale mal i dač hrozného v sebe. Jednotlivé tváre až veľmi podozrivo, ba môže sa povedať, že strašlivo vyzerali. Takýchto pohľadov sa nenazdali údovia vyslanstva. Pri tvári pokojnej, osvietenej nádejou, černela sa ako oblak skazou a hromom naplnený tvár zakabonená, opilstvom spotvorená a zlými úmyslami zdivočená! Pod bránou domu Mikuleckého stáli dve postavy potmešilé, ich malé, blýskavé, ako sklo matné biele oči sa vyvracali a zdali sa hľadať svoj predmet medzi blížiacimi sa vyslancami národnými. Z mestského domu gánili potuteľne posmešné tváre úradných osôb. — Takýchto pohľadov veru a takých výjavov žiaden z vyslancov nečakal. Všetkých oči a strnuté mysle boli obrátené na vodcu a rečníka. Množstvo sa podobalo rozbúreným vodám — a beda, ak nenájde rečník slovo, ktorým by každá vlna do koryta svojho mohla byť uvedená!

„No len poďte, veď vás hneď poznáme, s kým držíte!“ ozval sa takto netrpezlivý jeden z množstva, ku ktorému, alebo lepšie, medzi ktoré vyslanstvo prišlo a s ním sa pomiešalo. Hneď za tým smelcom vypínala sa postava plecitá s kyjom v žilovatej pästi, tento chlapisko, točiac kyjom svojím nad hlavami, dokladal: „Aleže pravdu hovorte, ináče…“ Vedľa tohto stojaci silný, mladý muž v meštianskom odeve, obrátiac sa ku vyhrážajúcemu sa a chytiac ho silne za žilovaté jeho rameno, upomínal prísne: „Ty korheľ, čože nevidíš, kto sedí na koni! To je pán H***!“ Zurval onen zložil kyj a strhol klobúk so širokou strechou. Väčšia čiastka mužov mala klobúky dolu strhnuté. Slnko bolo veľmi horúce. Tichosť nastala po tomto prológu. Sviatočné to bolo divadlo, pri ktorom uzdu mala v rukách morálna prevaha ľudu, panujúc nad zvedenými a umele (kunštovne) nastrojenými náruživosťami. Srdce vo všetkých nás tĺklo.

„Jeden z vás, priatelia a rodáci!“ (začal Hurban, stanúc do strmeňov, aby ho všetci lepšie počuli) „chce nás skusovať, či sme my priatelia vaši; druhý sa nám hrozí — ak nebudeme pravdu hovoriť. Dobre; to máte zvedieť. Trebárs vám vyznám, že som si vás tak nepredstavoval, a my sme ani inším cieľom sem neprišli, iba že by sme obci Myjavskej národného zmýšľania obce Brezovskej znak, zástavu s národnými farbami v dar ponúkli a jej priateľstvo susedské osvedčili. Na otázku, s kým by sme držali? — odpovedám, že s tým, kto drží s národom slovenským! Ale iba hlúpy človek môže to nevedieť, s kým bych ja a títo moji priatelia držal! (Sláva, sláva mu! — ozvalo sa po celej Myjave.) A čo sa druhého týka, spytujem sa vás sám, či naozaj chcete pravdu počuť? (Pravdu — pravdu chceme! — zahrmelo tisíc hlasov.) Nuž teda počujte tú pravdu! Slováci sú v tejto krajine najstarší obyvatelia, odjakživa bojujú za ňu, splácajú daň, a predsa sú v nej iba ako v klietke vtáci, nevoľní, potlačení, opovržení! Tak to bolo; ale my teraz hovoríme, že to tak nemá byť. Či tomu nie je tak? Pravda je to, a či nie? (Áno, pravda, pravda! — hrmelo nanovo.) Túto národnú pravdu musíme najprv dosiahnuť, teraz sa iba o túto máme starať! („A hory naše čo, ktoré nám páni pobrali?“ volal jeden hlas.) Starali ste sa od viacej storokov o hory a role, hnoj a dobytok, Slováci! a čo ste vystarali bez života národného? (Tak je, tak je! — volali jedni a smiech sa tu i tu zjavil.) Hlavná teda je predsa vec národnosť, t. j. právo to, aby sme toľko platili v krajine, ako ktorýkoľvek iný národ!“ A tu sa pustil rečník vysvetľovať potrebu jazyka národného vo veciach verejných, pri súdoch, v školách, v zákonodarstve; potom, obrátiac oči na Kossutha a jeho náhončích, uvádzal ich nebezpečné zásady a vysvetľoval prostonárodne následky stadiaľ vytekajúce na život národný! Časom na smiech obracal maďarónov a ich učenie, čo všetko s náramným hlukom, pozdravovaním, prisvedčovaním a na slávu vyvolávaním sprevádzané bolo. Vtom ale, ako povedal rečník, že Slováci bývajú od nepriateľov svojich za zlých ľudí, za zberbu, lúpežníkov, nečistých a všetkej potupy hodných ľudí vyhlasovaní, strhol sa krik a lom! „Páni a Židia tak hovoria, poďme na nich!“ — tak niekoľko hlasov spredku a za ním dobrá polovica prítomných sa ozvala. „Nie tak, krajania!“ (pretrhol krik tento rečník.) „Inakšie to vezmime hore! — Pozrime do seba, či v tých výčitkách niet dač pravdivého? Či nemáme napríklad i my teraz medzi sebou mnoho ľudu darobného? Dakoľko kmínov, lúpežníkov? No, tu snáď len niet takých, ale či nemá takých národ sem a tam? Ja hovorím: že veru má! Mnoho je veru na Slovensku kúkoľa medzi pšenicou. Lež či aj Maďari nemajú svojich šibalov, lotrov, vrahov, nečistých a potupy hodných ľudí? (Smiech, áno, veru majú!) Nuž ale teda pre dakoľko ľudí zlých nesmie sa odsudzovať celý národ náš. My istotne, ktorí splácame kráľa, vydržujeme krajinu, bojujeme za ňu, píšeme, kážeme, učíme, zem obrábame, kupectvo prevodzujeme, a tak užitočnými sme kráľovi aj krajine, cirkvi aj národom iným, zasluhujeme také uznanie a právo ako ktorýkoľvek inší národ. Naša teda starosť musí byť, aby čo najviac takýchto bolo a čo najmenej tých, ktorí iba čo Židov rabovať a pánov zabíjať chcú. (Pochvala z jednej, zmätený zhovor z druhej strany; ten bujný opilec chriptal: „Takých rečí nepotrebujeme.“) Počúvam, že takýchto upomenutí nepotrebujete. Dobre teda, nech vystúpi ten mudrák na moje miesto, ja slová moje tratiť nechcem,“ — a tu začal schádzať rečník z koňa svojho; — na to ale sa strhol krik odporujúceho ľudu, ktorý hneď odstránil tamtoho opilca a prosil rečníka o pokračovanie. Rečník pochválil ľud za tento dôkaz jeho šľachetnosti a poriadkumilovnosti. Takýmto spôsobom pol druhej hodiny trvalo vyučovanie ľudu prítomného, ktorý iba časom pochvalami prednášaných právd pretrhoval rečníka. V behu reči, keď všetkých mysle boli privedené k jednému presvedčeniu, a jednomyseľná pochvala za podiel sa dostala rečníkovi, vyliezali pomaly aj úradné osoby myjavské a postavili sa dokola deputácie a vylíčenými, ale zle zakrytými slovami vítali prítomné vyslanstvo. Lebo celé zhromaždenie jednomyseľne uzavrelo vďačne prijať zástavu národnú a vystaviť ju na zvonicu, taktiež osvedčiť svoje celkom národné zmýšľanie susednej obci brezovskej, s ktorou obec myjavská chce rukou v ruke k vyžiadanému cieľu národnému kráčať. Celé obyvateľstvo myjavské sa aj chvalitebne držalo vo všetkých búrkach nastalých, a iba daktorí myjavskí patricijovia, a menovite tehdajší i potomný úrad zradne si počínal, a rád by bol svoje mesto do rúk Kossuthových oddal, lež našiel odpor hrozný u obyvateľstva samého. Semian, kaplán tehdajší, dom pani Koléničky, Valášek a Vdovia boli stĺpy, o ktoré sa tisíce myjavského slovenského obyvateľstva zhromažďovali, majúc na nich svojich vodcov, radcov a priateľov v tom nebezpečnom čase.

Zhromaždenie toto v najväčšom poriadku, v radosti, v objímaní sa, plese, výskote rozchádzalo sa pomaly a rozmýšľal jeden-každý o prednesených pravdách. Tamtí dvaja pod bránou Mikuleckého osvietili sa, a nepriložili ruky ku dielu, k akému boli najatí. — Rozdával sa tu potom prvý príhlas: „Bratia Slováci!“ v slohu novejšom politickom spísaný a vo Viedni vytisknutý, ktorý ľud až — takrečeno — hltal.

Taký bol počiatok novovekých slovenských pohybov.“

Vo Vrbovciach sa tiež držalo národné zhromaždenie a pri tej príležitosti sa „dereš“ verejne pri vyspevovaní (v Prídavku pod číslom 2 naznačených piesní) — spálil.

Najpočetnejšia národná schôdzka sa držala na Brezovej dňa 28. dubna, kde viactisíc ľudí z okolitých obcí a panstiev od Šaštína až po Vrbovce a Myjavu sa zišlo, aby sa tam každý strany vydobudnutých práv a slobôd poučil a o žiadostiach strany reči a národnosti svojej poradil, ktoré by verejne v zbore stoličnom predniesť sa mali a ktoré od celého zástupu prijaté a na podpisovanie ďalej porozdávané, obecenstvu podávame:

*

Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej

1. Žiadame, aby národ slovenský v stolici Nitrianskej i všade, kdekoľvek on býva, smel aj mohol úplnú a dokonalú účasť brať v zhromaždeniach správy národne-stoličnej, a tak aby sa všetko to, čo sa jeho týka, ako práva rokovania, pravoty, súdy a porady len v jeho národnej slovenskej reči držané a vykonávané boli. Lebo už nechceme trpieť viacej ten múr, ktorý nás delil, to jest reč v pravotách, súdoch a zákonoch nám nezrozumiteľnú, ale chceme aj my Slováci rozumieť všetko, čo sa o nás, skrz nás a prostriedkom nás robiť bude. A tak menovito

2. Žiadame, aby sudcovia pre Slovákov len Slováci boli, dokonale vyučení jazyku materinskému, aby tak súdy prísažných spravodlive a verejne vykonávané byť mohli. Žaloby, prosby, pravoty, súdy úradné, oznamovanie zákonov, slovom všetko verejné sa prihlasovanie k národu slovenskému má sa diať v reči slovenskej. Potom

3. Žiadame zriadenie škôl národných dokonalé, a to síce: ako počiatočných alebo elementárnych, tak aj reálnych meštianskych a vyšších škôl a ústavov. Reč vyučovania pre synov slovenských nemá byť inakšia ako slovenská, aby na základe slobodného vyučovania, ďalej slobodného národného vyvinovania sa slovenského náš národ si mohol vychovať synov jemu a krajine verných.

4. Žiadame, aby správa národná stolice Nitrianskej na tom nástojila, že by sa čím skorej do poriadku priviedol spôsob, ktorým národ a ľud náš na sneme vo svojich vyslancoch má byť zastúpený. To sebou donáša potreba, aby sa k voleniu takýchže vyslancov hneď na budúci snem peštiansky náležite prikročiť mohlo.

5. Žiadame a žiadať neprestaneme teraz a napotom a navždy, aby našej národnosti právo od všetkých národov v Uhorskej bývajúcich uznané bolo. A následkom tej dôvery, že žiaden národ v Uhorskej s nami bývajúci nebude žiadať od nás samovraždu národnú, že totiž nebude chcieť žiaden národ a žiaden človek, aby sme my o to pripravení boli, pre čo inšie národy umierať za povinnosť si pokladajú. — A tak následkom tejto dôvery žiadame, aby národná vláda stolice tejto na tom nástojila pred celou krajinou, aby toto sväté právo národnosti a reči našej zákonom tak poistené bolo, že by sa ono nielen v politickom živote vždy viac rozvíjalo, ale aby aj skrze spolčovanie sa, teda skrz spolky, skvitanie národné za cieľ majúce, novej sily nabývať mohlo. Najmä nech vláda národná bude svedomitým strážcom, aby sa tie hrozné časy naspäť nevrátili, v ktorých Slovák so svojou rečou a národnosťou v spoločenskom živote neuznaný a v posmech uvádzaný bol. Lebo náš národ si už teraz na žiaden spôsob a vonkoncom svoju národnosť potlačiť a znivočiť nedá. A preto sa osmeľujeme žiadať a skutočne

6. Žiadame úplné bratstvo a úplnú rovnosť medzi národmi v Uhorskej krajine prebývajúcimi, čo toľko znamená, aby sme my Slováci slobodne svoje národné obyčaje a zvyky zadržiavať a pri zástavách krajinských aj naše národné zástavy bez prekážky vyvesovať mohli. S rovnosťou tou národnou je aj to spojené, aby sa slovenskému národu žiadne panstvo inšieho národa nad ním nevystavovalo, a tak ani reč jedna nad druhou nepanovala, ale všetky národy a reči rukou v ruke svoju slobodu, svoju rovnosť a bratstvo proti vonkajšiemu nepriateľovi obraňovali. A čo sa týka ťažkostí z tohoto bratstva a z tejto rovnosti pochádzať mohúcich, žiadame, aby sa mienky národov vypočúvali. Duch človečenstva a kresťanstva, ktorý tieto časy slobody doniesol, vynájde istotne také prostriedky, ktorými sa rozličné národy bez ukrivdenia jeden druhého spoločne budú môcť riadiť.

7. Žiadame, aby národná vláda v Nitrianskej stolici bratskú náradu urobila stoliciam maďarským, aby ony po svojich školách a ústavoch pozakladali stolice reči slovenskej pre Maďarov, ako tiež aby na našich školách národných učitelia reči maďarskej platení boli, aby sa vzájomne zblížili, takže by Maďari hovoriacich Slovákov po slovensky a Slováci Maďarov hovoriacich po maďarsky rozumieť mohli.

8. Žiadame, aby žiadosti tieto naše týmto činom vyslovené a prednesené najprv do úradnej zápisnice stoličnej zapísané a všetkým právomocnostiam Uhorským, Chorvátskym a Slavonským, nie ináče Jeho výsosti miestokráľovi Uhorskému Štefanovi a slávnemu ministériu Uhorskému v známosť uvedené boli tým cieľom, aby všetci opravdiví a skutoční priatelia slobody a človečenstva sväté naše právo zastávať a podporovať ráčili.

„Z národného vrchnosti oznámeného a v Brezovej držaného zhromaždenia“

*

Pred prečítaním týchto žiadostí predstavil Hurban významnosť a dôležitosť tejto schôdzky poriadanej, pokojnej a prvšej, tým cieľom zavedenej, aby sa tu poradil, ako si na ceste zákonnej má svoje nové slobody a práva udržať, upevniť a svojej národnosti verejné uznanie vydobudnúť. Pri čítaní vyššie vyložených žiadostí ľud pri každej osobitne vysvetlenej svoju mienku — či privolí na ňu alebo nie — povedal. Pripomenutia hodné je, ako ľud náš ku slobode opravdivej privedený aj v najväčšej radosti nábožnosť svoju vyjavuje. Tak hlbockí občania, vrátiac sa domov a po ulici si prespevujúc „Hrad prepevní jest atď.“, prosto do kostola, „tam, kde sa im“ — ako sa jeden z nich vyslovil — „vždy hlas slobody ozýval“, pobrali a viac pesničiek vyspievali, ďakujúc Bohu za taký deň radosti. Večer si potom celú dedinu osvietili. To bolo prvé sviatočné pocítenie slobody slovenského ľudu nenúteným osvietením dediny.^[40]

Tieto schôdzky znamenite pripravili cestu k nasledujúcemu povstaniu slovenskému a boli príčinou toho náramného morálneho strachu, ktorý neskôr dakoľko šuhajov do Nitrianskej zbrojnou rukou vstúpivších narobilo.

Vystúpenie Hurbanovo maďarónov na týchto stranách strachom a hrôzou naplnilo, ale iba po kútoch púšťali chýry a hrozby, aby vraj dal pozor na seba, že by ho J. Dóžov osud nezastihol, a narobili kriku po maďarských a nemeckých časopisoch, opisujúc Hurbana ako buriča, rebelanta, pansláva atď., ktorý si chce vraj tŕňovú korunu upliesť na hlavu. — Ministérium maďarské ustanovilo vyšetrovanie proti nemu, ale stoliční páni sa neopovážili po jeho odchode robiť inkvizície v Hlbokom.