História povstania slovenského z roku 1848

Národní vodcovia pri počiatku vyviňovania sa života slovenského vyučovaním mládeže, spisovateľstvom, cestovaním po zemi slovanských kmeňov a oboznámením sa s prvými hlavami slovanskými kládli nevedomky základ budúcnosti národa vlastného. Lebo teraz, kde sa pohli, všade ich známi a priatelia vítali, ich žalobám uverili a podávajúc im ku dielu novému pomocnej ruky, ich žiadosti vyplňovali a napomáhali.

Slováci, ktorí zahoreli láskou k rodu svojmu, až do najnovších časov boli čistej myšlienke posvätení, v umení a vo vedách pohrúžení: „myšlienka bola ich zbroj, myšlienka ich pole, myšlienka ich výhľad do budúcnosti“. Neboli medzi Slovákmi žiadni diplomati tajných kabinetov, politici v každom okamžení sa pretvarujúci, ani komandanti vojska, zbehlí v taktike vojenskej — súc napospol pred salónovým, diplomatickým a kabinetným svetom do samoty odsúdení. Celá takrečená inteligencia slovenská iba napredok seba a potom národ svoj vzdelať a osvietiť zamýšľala. Inteligencia táto záležala z mužov a mládencov, ktorí v rodinnom kole pri veselom speve a rozhovoroch najviac o národných predmetoch sa zabávajúc, zlosti a hrôzy, ako i líškavé a podvodné reči sveta ani ako mak si nevšímali a zo samých úradov sa vytvárali,^[74] aby v národných prácach svojich prekážaní neboli; začo ich ľudia nízki (iba po chlebíčku pachtiaci) za podivných a mníchov svetu odomretých vyhlasovali. — Títo mužovia a mládenci slovenskí, ktorí iba dakedy si pieseň o „slobode“ a „boji“ zaspievali, naraz v ideáloch svojich — čarovnými povesťami o „slobode“, „barikádach“ a „divadle“ nie viac ideálnych, ale skutočných bojov a krvavej vojny — pretrhnutí, čo si počnú, kam sa obrátia? — Kde je ale myšlienka, duch i sila posvätenia sa, tam je všetko možné. — Z tichých, pred svetom opovrhnutých „mníchov“ povstali bojovníci slovenskí.

Pri výhľadoch na vojnu, ktorej Slováci vyhnúť nemohli, prvé bolo postarať sa o mužov v týchto veciach zbehlých, taktike vojenskej priučených. A tu zas pozorujeme, že národní vodcovia boli poznali budúcich komandantov ešte vtedy, keď sa o vojne nikomu ani len nesnívalo.

Hurban v mladosti svojej, ako vyslanec Ústavu prešporského, cestujúc roku 1839 po Morave, oboznámil sa v Brne s jedným kadetom, Bedřichom Bloudekom a spolu i so Zachom, ako mužom už vtedy veľmi skúseným. O tomto poslednom písal Hurban na priateľov svojich roku 1840 takto: „S Borivojom (t. j. Zachom) som sa dlho a prospešne rozprával. Borivoj je človek, ktorý je vstave nielen pluky komandovať, ale aj v kabinete riadiť loď obce v rozbúrenom mori svetopanstva.“ Takto pôsobila osobnosť Zachova na mladého Hurbana. — A skutočne Zach a Bloudek boli hrdinovia neskoršej drámy slovenskej a k týmto dvom náčelníkom národných povstalcov sa pripojil i Janeček.

Bloudek a Janeček byli vystrojení pred septembrovým povstaním na Slovensko, aby tam kraje a terén budúcich výprav vojenských prehliadli. V Nitrianskej stolici navštívili Myjavu, Brezovú, Vrbovce atď. Na hornom Slovensku prešli cez Turiec, Kremnicu, Banskú Bystricu. A na týchto stranách sa nezadlho objavia i národné boje slovenské.