História povstania slovenského z roku 1848

Po hraniciach sa už tma rozkladala a iba na Žalostinej pozlátený obláčok sa zdal vítať vysloboditeľov národa. Bojovníci chceli tu tábor po poliach rozložiť a pod holým nebom aspoň do polnoci bivuakírovať. Vtom ale novým neočakávaným divadlom boli prekvapení. Neďaleko onoho obláčka naraz vždy väčšie a väčšie svetlo žiariť začalo, až neskôr poznali, že to plápolajúca na Žalostinej vatra rozloženého ohňa, ktorú z okolitých strán zídení obyvatelia zapálili, chtiac uvítať priateľov svojho národa. Oheň vatry tejto ožiaril celé okolie. „Sotvaže skrze niekoľko Židov náš príchod,“ — píše Hurban — „stanujúcemu na Vrbovciach a Myjave vojsku maďarskému v známosť uvedený bol, už aj ľud správu tú od svojich priateľov dostal. Vojsko v najtrápnejšom strachu konsignované hľadelo na zbiehanie sa ľudu, počúvalo piesne slovenské a pred jeho očami študenti a mladá chasa mestská vyberala sa s puškami, pištoľami, šabľami a išla vítať bojovníkov slovenských. Už bol padol šlár a závoj svätý z nedotknuteľnosti autority Kossuthových mandátorov a jeho terorizmu slúžiaceho vojska. Hranica teda nebola ostrážená guľami maďarskými, ale plápolom ohňov a duší slovenských.“ — Stúpajúcim ozbrojencom slovenským vždy nové a nové ohne a vatry sa stavali pred oči, až naposledy na každých dvesto krokov po vlnovatých vŕškoch kraja tohoto po samú Myjavu splápolali rozkladané ohnivé vatry. Celé toto vrchovaté okolie pri tme a daždi dostalo skrze tie mnohočetné ohne podobu dákej čarovnej, fantastickej, tajnostiplnej krajiny, akú si živá fantázia ľudu nášho maľuje, keď o zakliatych zámkoch a krajinách rozpráva, do ktorých vraj vysloboditelia tiež iba cez tmavé húšte, v daždi a pľušti iba slabým zďaleka sa blyštiacim svetlom vedení prichodia. Taký bol pohľad v tejto osudnej, tmavej, daždivej noci na svätú zem slovenskú.

„Z Myjavy vyšlo meštianstvo bojovníkov s horiacimi fakľami a velikým zástupom ľudu slávne prijať a uvítať. — Na ceste hádzali ženy a panny chlieb, koláče, pečene do vozov. A v meste bol pripravený nocľah pre ustatých bojovníkov slovenských. Títo nováci boli dnes celý deň až do 12. po polnoci ustavične na nohách. Chutno im teda padol sen na zemi slovenskej!“

V dome výbornej pani Koléničky založil sa hlavný stan národných bojovníkov na Slovensku; tu bývali prvé hlavy — a vodcovia povstania slovenského. Tu sa prijímali vyslanstvá okolitých obcí, vydávali sa rozkazy pod pečaťou a podpisom Slovenskej národnej rady, stadiaľto sa rozposielali Príhlasy ku slovenskému národu a tu sľubovali pokánie hriešnici a zradcovia národa slovenského. Pamätný zostane dom tento i rodina v ňom bývajúca vernému synovi a dcére Slovenska.

„Vojsko konsignované čakalo, čo sa bude robiť. Parlamentár vyslaný oznámil komandantovi, že príchodčí sú Slováci, hotoví bojovať pri tróne cisárskom za jednotu ríše a sväté právo národnosti svojej, trebárs obom sa vyhráža maďarské ministerstvo. Kto pri tomto stojí, že je ich nepriateľom a že s tým sa mienia biť. Veliteľ odpovedal, že on svojimi rozkazmi nezavdá príčinu k boju, ale že aby ani strana národná dnes nič nezačínala! Podané mu proklamácie talianske prijal so sľubom, že ich zdelí svojim vojakom.“