História povstania slovenského z roku 1848

K dobrému pochopeniu nastávajúcich dejov potrebné je vedieť, ako slovenčina pôsobila na vyvinovanie sa národa slovenského; nech si teda nikto nesťažuje o nej dakoľko slov prečítať.

Myšlienka o potrebe slovenčiny povstala roku 1843 v duchu viacej učených mužov na Slovensku, ktorí posiaľ vo vzdelanej, od predošlých spisovateľov slovenských zdedenej a v literatúre prechovávanej češtine písanými knihami Slovákov prebudiť a k povedomiu priviesť všemožne sa vynasnažovali. Ale pozorujúc, že to do života nezasahuje, že ich spisy iba daktorí jednotlivci, najviac kňazi evanjelickí (ktorí sa knihami i v druhých rečiach písanými vzdelávať mohli) čítajú, že pri češtine celé duchovenstvo katolícke, ako aj vyššia i nižšia šľachta z národného chrámu sa vytvára, a ľud, na ktorom im predsa najviac záležalo (jak katolícky, tak evanjelický), len vo tmách nevedomosti a slepoty zostáva: umienili si živou rečou ľudu k národu hovoriť a viesť ho touto k povedomiu vyššej osvety. Slovenčina sa pomaly začala vytvárať; — ak pamiatke odchodu mládeže z Bratislavy prvé svoje perly priniesla.^[8]

Rezkým životným vystúpením slovenčiny sa stalo rozdvojenie duchov na Slovensku. Povstala stará a nová škola; prvá sa priznávala k bibličtine, druhá ku slovenčine. Ale rozdvojenie toto bolo slabé a ľahké k premoženiu. Lebo tu sa opreli ustávajúci už a od sveta z vyššej strany odtiahnutí bojovníci proti mužom a mládencom svetu sa tešiacim, životaplným, k búram prichystaným; alebo ľudia náruživí, všetko na svoju osobu vzťahujúci, čo z ich hlavy nepošlo, zatracujúci, proti mužom bez osobných nárokov, iba na vôľu, žiadosti a potreby národa ohľad berúcim, nie o svoju slávu, ale jedine o blaho národného celku sa starajúcim. — To bol teda boj nerovný; a keď Staroslováci už umĺkali alebo v ohavných brožúrach žlč svoju vylievali, mladá škola slovenská s celým zápalom a obetavosťou do života zasahovala.

Bratom Čechom ani tak za zlé mať nemôžeme, že sa proti slovenčine ohlasovali. Pochádzalo to sčiastky z nedokonalej známosti stavu a života, potrieb a okolností ľudu nášho, sčiastky z osobovania si historického práva k tomu: upomínať Slovákov na spojenie literárne, ležalo to i v ich vlastnom interese, získať čo najviac pracovníkov literatúre svojej, aby sa k boku druhým európskym národom postaviť mohli. Dopustili sa, pravda, daktorí i nespravodlivých výčitiek, čo Slovákov veľmi bolelo; ale bratská láska odpúšťa útržky jednotlivcov pravdivosti veci neznajúcich. Medzitým v Čechách i na Morave sa nachádzali geniálnejšie hlavy a vrúcnejšie duše, ktoré krok tento nezatracovali, ale v ňom iba obohatenie reči a literatúry slovanskej predvídali. K týmto patria najmä slávni Hanka, Klácel, nezapomenuteľný Slovákom Kadavý a druhí znamenití kmeňovci.

Slovenčinou sa odrazu nový život vzbudil na Slovensku. Všetko sa hore chápalo; učení, neučení, zemania, mešťania i dedinčiari k národu svojmu sa priznávať začali. Činnosť a obetavosť, zápal a vytrvalosť za veci národné nastali zo strany katolíckej i evanjelickej, jak na poli cirkevnom, tak i politickom. Slovenskie národnie noviny s Orlom tatránskym roznášali nové myšlienky a roznecovali lásku k národu: viedli ľud ku prameňu čerstvého života, podávajúc mu spôsob k jeho duchovnému i telesnému dobrobytiu. Sem patrí: vzdelanosť a osveta, kupectvo a priemysel, vykúpenie a oslobodenie sa spod urbára atď.; knihy sa nepísali pre bibliotéky, ale pre život; podávali sa v nich myšlienky záživné a zrozumiteľné, veci potrebné a užitočné. Čo všetko nezostalo bez krásnych, blahodarných následkov. Náhrady v knihách vyslovované prechádzali do života. Povstalo na Slovensku sto a sto spolkov miernosti,^[9] zakladali sa nedeľné školy, pri týchto povstali po mestách i po dedinách knihovne a čitárne; ľud vediac, že iba osvietenie rozumu jemu z biedy pomôže, priúčal sa za knihy peniaze vydávať. — Krom tých ústavov spomenutie zasluhujú na mnohých stranách Slovenska založené opatrovne a spolky hospodárske, z ktorých mnohé dosiaľ znamenite účinkujú.^[10] Nastúpilo odkupovanie sa od panštiny; holé a pusté vrchy vysádzali sa ovocným alebo divým stromom atď. Slovenskí zemania upozornení na svoj pôvod začali sa priznávať k národu slovenskému, nazdávajúc sa predtým, že by pri češtine museli byť Česi a nikdy dobrí uhorskí vlastenci. Na evanjelických školách a lýceách povstali Jednoty slovenské, v ktorých sa mládež za hodných učiteľov ľudu pripravovala. Takéto Jednoty boli v Bratislave, Štiavnici, Levoči, Kežmarku, Prešove atď. Týmto podobné podujatia sa aj na mnohých semeniskách (seminároch) katolíckych objavovali, vzrastajúc zo dňa na deň na duchu, zápale a činnosti.

Sem patrí mimo toho založenie Tatrína,^[11] spolku literárneho, pri ktorého založení veľká účasť vlastencov slovenských sa ukázala. Najdôležitejšie z jeho zasadnutí bolo roku 1846 v Čachticiach, kde z dvanástich stolíc reprezentanti národní u velebného katolíckeho farára Urbanovského sa boli zhromaždili, a zákony spolku ustanoviac, pekné peňažité obete poskladajúc, autoritu literárnu na Slovensku založili. Dosť sa proti nemu a jeho zakladateľom Maďari a maďaróni nadrapovali, ale on neprestával vydávať znamenité knihy, napomáhať na vyšších školách študujúcich jak katolíckych, tak evanjelických mládencov a inšie podujatia národné. (Napríklad Bohúňa [maliara] pri vydávaní národných krojov Tatrín napomáhal.) To sú všetko zásluhy slovenčiny! Čo za tristo rokov nevedeli vyviesť „bibličtiny“ a „češtiny“ sa pridŕžajúci, slovenčinou (v hrozných okolnostiach) pri fanatizme maďarskom za dakoľko rokov sa vyviedlo a uskutočnilo.^[12]

Čože vedia veľkého z tejto epochy preukázať Staroslováci, donkichotskí rytieri za reč od nich „lingua sacra“ menovanú?^[13][14] Veru nič veľkého; — ak vyjmeš veľkosť grobianstva, surovstva a podlosti launerovskej, lanštiakovskej, adamišovskej, klsákovskej atď.! Ukryli sa títo nevládni bojovníci zas do svojich dier, z ktorých boli slovenčinou na chvíľu vyježení, a naľakajúc sa jej, ako sršne na ňu sa oborili. Všetky dobré hlavy a činné, zapálené duše sa naklonili ku slovenčine.

Neskôr uvidíme, za čo vlastne väčšia čiastka tých ř-ových rytierov bojovala, aké boli ich úmysly a čo pod plášťom „bibličtiny“ ukrývali? Nič inšie, iba zradu proti mužom najzaslúžilejším, zradu proti národu a celému Slovanstvu. (Akoby také lanštiakovské šeplety Slovanstvu mohli uškodiť!)