ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lehotka (alebo Lhotky), dedina za hranicou ležiaca, bola strediskom malého zboru bojovníkov slovenských. Tu sa ešte raz zišli dovedna, vedúc so sebou dakoľko zajatých, medzi nimi Padušického, notára staroturanského a dvoch vojakov z pluku kniežaťa pruského. Padušický, hryzený svedomím a strachom omdlievajúci, v tom domnení, že už ostatná hodina mu odbila, hodil sa na ceste do najväčšieho blata na kolená — a prosil a plakal ako naničhodná baba „o milosť“. S takou babou Slováci nič mať nechcú; a preto odprášili ho domov, aby šiel ukázať svoju biednu hlavu na pleciach. To sú tí víťazi maďarskí! — Vojaci boli i s puškami pustení, za čo zvelebovali cestou meno slovenské.

*

Hrozné bolo položenie junákov slovenských; nepokoj ich zväčšovala i tá prípadnosť, že obyvatelia tunajší do hôr začali pred nimi, ako ozaj pred dákymi lotrami, utekať. — Naposledy týchto predsa prehovorili, uspokojili a utíšili. — Za dlhý čas ale potom ešte špatné povesti sa roznášali po Morave o bojovníkoch slovenských, ktorými povzbudení daktorí šarlatáni opovážili sa ohavným spôsobom a klamstvom od ľudu peniaze vydierať.^[102]

Z Lhotiek sa mal zas rozísť malý zbor Slovákov po širokom svete. Bolo to bolestné, dojímavé lúčenie; scény utešené priateľstva a dôvery v Boha. Brat bratovi tiskol ruku, dávajúc ostatný raz „zbohom!“ — a netušil a nevedel, kedy, kde a ako sa s ním zíde. Jedni sa poberali k rodine, druhí ku známym, tretí k priateľom. Lež čože počali tí, ktorí ani jedného, ani druhého v cudzine nemali? — Smutné, žiaľne to bolo lúčenie! Národní vodcovia slovenskí odišli popredku do Hradišťa. Medzitým „búrka vo dne dokonaná na zemi, začala pokračovať v oblakoch. Nebo sa zatiahlo hustými, čiernymi mračnami. Blesk neprestával, pravda, pretínať temnotu stonásobným oslepujúcim križlovaním sa priestranstvom hlbokého neba, ale tým sa iba hlbšia tma tvorila. Hromy hrozili zdruzgotať kopce myjavské a temeno dvojhlavej Javoriny. Nato sa roztrhli čierne, dažďom preplnené oblaky. Vlasy dupkom vstávali na hlave. Dve hodiny trvali tieto hrôzy nebeské, na zem posielané.“ (Hurban)

Ale národní vodcovia k búrkam a blýskavici, k hromom a víchru dávno navyknutí nedali sa ani týmto velebno-krásnym zjaviskom nebeskej prírody odstrašiť. Prišli v noci do Hradišťa, skadiaľ potom pod cudzími menami sa odobrali do Viedne.

Spomenutá búrka náramne pôsobila na gardy maďarské; za viac dní sa neopovážili priblížiť ku Brezovej a Myjave, trebárs mali pevný úmysel mestá tieto na popol obrátiť. Samo nebo zastavilo vresk maďarský a ochladilo zbúrené a kypiace náruživosti nepriateľov slovenského národa!

Búrka táto je všeobecne známa na Slovensku. Neobyčajne ona bola roztiahnutá a rozšírená; mnoho si potom o nej ľud vyprával, nazdávajúc sa, že ona predzvestuje hrdinu a spasiteľa, ktorý s nebeskou silou, nadzemským vojskom otočený, príde vykúpiť národ slovenský z poroby maďarskej!

„Ako sa pozostatky bojovníkov slovenských z Lhotiek ďalej vystrojili: jedni z nich boli masakrovaní od cisárskeho vojska na cestách a po uliciach miest moravských; a druhí v Hradišti ako väzni strážení a zadržaní, iba na rozkaz ministra vojny, peniazmi a pasmi zaopatrení, vypustení boli.“