ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > História povstania slovenského z roku 1848

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Mikuláš Dohnány:
História povstania slovenského z roku 1848

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

čitateľov

32. Vznešená starosť ľudu

Po tomto víťazstve celé Považie stálo na nohách, očakávajúc vyrojenie povstalcov slovenských. Bola by sa celá táto dolina koryta Váhu pozdvihla!^[93] Lež primladé bolo ešte vojsko slovenské k tomu, aby sa bolo mohlo odvážiť do rovín. Okrem toho Národnej rade dobre bolo známe, čo sa robí v Senici, na Starej Turej a v Jablonici. Každá piaď zeme musela byť vybojovaná. Prekážok mnoho a podpory žiadnej, mimo tej, ktorú dávala krv a duša národa potlačeného a ku slobode svojej sa vymáhajúceho.

S vrúcnou nábožnosťou pochoval národ dňa 25. septembra svojich padlých; Hurban držal reč nad otvorenými hrobmi, do ktorých mali byť položené prvé obete lásky slovenskej. Pohnutie bolo veliké, ale obyčajného plaču nebolo. Cítil teraz každý potrebu obetí a slávna bola smrť, to každý videl.

Prešlo pár dní v pokoji; Národná rada pokračovala v organizácii národných bojovníkov, rozposielala vyjednávateľov po obciach, zbierala ľud a neprestávala od cvičenia vojenského. Mládež, dôstojníci, i sám ľud, všetko bolo činné a ochotné. Počet bojovníkov vzrastal.

Hurban po celý tento čas ležal v zimnici, ale duch jeho natoľko panoval nad opadnutým telom, že kde bolo treba jeho rady, slova, pomoci, vždy bol ku všetkému hotový. Neraz bledý, s vysadnutými na čele kropajmi potu, oslabnutý, iba duchom mocný, vystúpil a rečnil k velikému zástupu zhromaždeného ľudstva a sila i žiara očú jeho, výmluvnejšia než sama reč, podpaľovala srdcia i duše tisícov udatných bojovníkov slovenských!

Aby som aspoň slabo nakreslený obraz podal o všeobecnej účasti ľudu na povstaní tomto, ako sa sám o seba a o svojich bojovníkov staral, uvediem nasledujúci príklad. V jeden deň bola vyšla z magazínu všetka potreba, a ľudu bolo do 6000 chlapov, ktorý mal byť nasýtený a zaopatrený. Všetko sa úzkostne staralo, a nik nevedel dať rady. — Šli k Hubanovi, spytujúc sa ho, čo sa má robiť? kde sa vezme potrava? Hurban povedal, aby čakali do obeda, že potrava musí prísť. — Čakali; prišlo poludnie — a nikde nič. Prešla hodina a všetko bolo v najväčšej úzkosti. — Naraz sa strhne krik a zo všetkých strán hučí: „Sláva,“ „sláva!“ — naproti rodákom, ktorí na mnohých vozoch prichádzali so všetkou možnou potravou a potrebou pre bojovníkov slovenských. — To je krásny dôkaz vyššieho národného života a príklad vznešenejšej starosti, ako starosť iba o seba samého a svoju malinkú rodinku. Národ je vtedy šťastný, keď sa cíti byť jednou velikou rodinou!

^[93]Dopisovateľ z maďarskej strany píše o tom do Slováckych novín takto: „Keď sa u nás tá povesť, že Hurban do Myjavy prišiel, rozšírila, rozumnejší ľudia hneď všetko vynaložili, aby národné stráže proti nemu vystrojiť mohli, ale usilovnosť táto len v Trenčíne a iných mestečkách súcit našla; dedinských obyvateľov nielenže sme proti Hurbanovi naviesť žiadnym spôsobom nemohli, áno, k obávaniu bolo, že vedľa sympatie, ktorú k Hurbanovi preukazovali, podľa neho povstanú… Obyvatelia v Srní natoľko už Hurbanovým duchom razili, že u týchto sme násilne hospodu vydrieť a hneď prvý deň v Zemianskom Podhradí evanjelického školského učiteľa v Srní, Hečku, a na druhý deň potom jedného papiernika a v Stankovciach richtára ulapiť museli.“ Pokračuje ďalej: „V Mnešiciach počujeme, že Hurban Starú Turú zaujať sa chystá a že Staroturania za pomoc prosia, tam by sme tedy vytiahnuť mali; ale z tej príčiny, že mnohí Vrbovského tábora námery a Staroturanov silu nepoznali — bársako sme nútili, najviac z tej príčiny, že vedľa zákona zo stolice von vyjsť nemusia, ani pohnúť sa nechceli.“ (Č. 29, str. 115)