ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pripadal pani farárke Černejovej pobyt milých hosťov ako sen, keď pred večerom toho istého dňa chodila po pustej a.-skej fare, zamestnaná upratovaním.

Odišli Strakoničovci a odviezli so sebou do T. i Černejovcov i Žilinských. Zviezli so sebou i farára Černeja i kaplána Draškóciho.

Zostala pani sama, ale neľutovala samotu, bo videla sa hodne zblížená k svojim pekným plánom. No veľa by dala za to, keby sa mohla pozrieť, čo jej deti teraz robia. „Snáď sú teraz pri večeri,“ dumala. „Čo im asi dala prihotoviť pani Strakoničová, u ktorej hostiny bývali chýrne?“

Nuž bolo by to stálo za podívanie — i tá skvelá tabuľa, i pobyt v parku t.-skom, ktorý za ňou nasledoval.

Ležalo síce panstvo grófa B. v neprehľadnej rovine, zato bol zámok obtočený — (ktorého južný front obýval riaditeľ Strakonič) — báječne krásnym parkom. Tu tienisté, dávnoveké háje vzhliadli sa vo veľkom prirodzenom a menších umelých jazerách. Tu uprostred znova kvitnúcich ruží šumeli striebropenné vodomety a z malebne napodobených skál vytekali rozkošné kaskády.

Na menších jazierkach plávali snežné labute, väčšie jazierko nieslo na siných vlnách lodice, plné šťastnej mládeže.

Keďže grófi B. nestrojili tohto roku navštíviť svoje sídlo, ponechali Strakoničovcom — ako už neraz počas dlhej riaditeľovej služby — úplnú voľnosť použiť — okrem privátnych komnát panstva — všetko v zámku. Knihovňu, obrazáreň, skleníky, ekvipáže^[51] — všetko im stálo k službám. Spravil síce generál Strakonič dakoľko vtipných poznámok o požičanej sláve, no bolo mu milé, že si bude môcť zajazdiť na bujnom tátošovi z grófskej maštale.

Ach, veľa krásy znajú bohatí ľudia utvoriť okolo seba. I tu jej bolo veľa. Temer by človek zabudol, že je na Dolnej zemi, zabudol, že nikde, nikde — i keby si si oči vyhľadel — nevidíš rodné vrchy a hory. Veď za ďaleko siahajúcou ohradou parku už nič nevidíš, len púšť, — aj keď, pravda, úrodnú, — po ktorej tak hlucho, bez ozveny, zanášal sa jesenný vietor.

Dal riaditeľ Strakonič park osvetliť — obzvlášť pri jazere; ale nadovšetko báječnejšie osvecovala ho nebeská nočná lampa, nazerajúca svojím blýskavým svetlom do najtajnejšieho úkrytu.

Neďaleko jazera, opretý o strom, stál farár Černej. Hľadel na osvietené lodice, na spoločnosť na nich.

Počúval snáď ich krásny spev? Ach, nie! On rátal. Nikdy nezdalo sa mu spojenie so Strakoničovcami také vytúžené, ako práve v tejto chvíli. Tá nádhera jedálne i tabule, od ktorej nedávno vstali, táto prelesť tu dovôkola…! Veď vravelo sa, že Strakoničovci spojenými kapitálmi kúpia od grófa T., a tak bude toto všetko čo nevidieť ich. Mladí grófi boli už dnes svojmu riaditeľovi mnoho dlžni. Až umrie starý gróf, on doplatí, oni radi prepustia. Dobré im to bude prehrať v Monte Carlo…!

Vysoko stúpali vlny plánov a projektov v mužovej hlave, až sa celé, indy tak studené srdce nimi zahrialo. A od jazera letelo v čistom štvorspeve:

Nevýslovne žalostne letel zvuk nad vodou. A vedľa zamysleného farára zaznelo:

„Dovoľ, strýčko, rád by som s tebou prehovoril!“

Odtrhol Černej chladné oči od jazera; utkveli zadivene na tvári Janka Žilinského.

„Ty si tu? — A čo nie si medzi nimi?“

„Bol som, strýčko,“ odvráva šuhaj, a vážnou tvárou preletela akási bôľna tôňa, — „ale túžim po dakoľko okamihoch súkromného rozhovoru s tebou.“

„So mnou?“ opravdivo zadivil sa farár. „Neviem, čo by sme my dvaja mohli mať spoločné. Ale vrav, som ti k službám.“

„Dovoľ, zavediem ťa asi desať krokov; je tam akási napodobená pustovňa, bude dobre, keď vnídeme do nej.“

Pokročili. Černej nepovedal nič. Iba bokom pozrel na švárneho mladíka a mysľou ako blesk prelietla mu myšlienka: ,Snáď je to on, koho si moja Aranka zvolila, a chce ma teraz žiadať o jej ruku. Ó, môj drahý — hoci si mi sestrin syn — pre teba taký kvet nevyrástol!‘

Vkročili do jaskyne zmenenej v pustovňu, osvietenej iba červenkavým svetlom malej lampičky. Usadil sa na jedinú kamennú lavičku s chladnou dôstojnosťou, primeranou odmietnutiu, ktoré malo zatým nasledovať.

Mladík oprel sa o kľakadlo pod obrazom akéhosi svätého. Chvíľu zavládlo skoro príšerné mlčanie. Iba zvonku priletovalo sem tak žalostne — a rozoznal si zvlášť čistý Zlatuškin hlas:

,Ó, sestrička moja, keby si ty znala, čo ja teraz hýbať musím, nenašla by prístav tvoja duša až pri sklenom mori!‘

„No, Janko, na to sme sem prišli? Ak máš chuť snívať, ja som už von zo snov,“ zažartoval Černej. Pozrel strmo na mladíka, ale keď stretol sa s pohľadom plným akéhosi sústrastného zármutku, mimovoľne stiahol čelo.

„Ani ja nesnívam, milý strýčko,“ vraví mladík vážne. „Bárs by som si prial, aby to, čo som dnes ráno počul v Martinákovej izbe, bol iba strašný, bez následkov dosnívaný sen.“

„K d e si počul?“ vyšiel si Černej. Jeho na okamih zdesená tvár schladla, zľadovela znovu.

Mladík nemohol hľadieť na neho. Oči mu padli na jeho pridlhú ruku s tenkými prstami, a mimovoľne sa zachvel. Pozdalo sa mu, že v nej zároveň vodí druhú, žltú ako vosk, a tá ruka že píše.

„U Martináka, tvojho kočiša a bývalého kostolníka v Š.“

„A čo ti môj kočiš mohol také dôležité rozprávať, že to musíš až mne povedať?“ ľahostajne povráva Černej. Položil si pravú nohu cez druhú.

„Ó, strýko, veď ty vieš, čo mi asi Martinák mohol rozprávať, ktorý bol svedkom smrti farára O.!“ Mladík zrumenel.

„Ja nič neviem!“ Čelo mužovo pokryl mrak. „Martinák má horúčku, blúzni. Môžem ja vedieť, čím ťa zabával?“

„Strýko, ty skutočne nevieš, čo stalo sa v tú noc medzi smrťou farára O. a jeho pohrebom? — No tak dovolíš, aby som ti to opísal tak, ako mne bolo povedané.“

„Nedbám,“ hotovil sa farár počúvať so studeným úsmevom na bezfarebných perách.

Lež úsmev hasol, až i nadobro zhasol.

Mladík opisoval tak živo, tak strašidelne. K tomu toto osamelé svetlo, toto príšerné, hrobu podobné okolie prispievalo k tomu, aby na pamäť človeka prišlo späť všetko.

Zrazu Černej vyskočil.

„Prestaň!“ zvolal hnevlivo. No i cez hnev poznať, ako sa mu hlas trasie. „Vari som chlapec, aby som počúval videnia starého, blúzniaceho muža, a držal ich za pravdu. Alebo snáď sa len neopovážiš tomu veriť!?“

„Strýko! Na smrteľnej posteli ľudia neklamú. A Martinák neblúznil!?“

„Žilinský!“ Dvaja muži stáli si oproti. Kto opíše, čo v jednom i v druhom búrilo?!

Dvoje očí meralo sa rovnako nezlomným pohľadom.

Konečne bol Černej prvý, ktorý svoje studené musel sklopiť.

„Martinák nemá žiadneho svedka, ktorý by mu jeho lži dosvedčil,“ vetí studeno.

„Ó, jedného predsa!“

„Koho?“ Zdalo sa, že farár k mladíkovi priskočí. Jeho oči zaiskrili temným bleskom.

„Boha, ktorý všetko videl, počul, vie a bude súdiť. On hovorí: Nieto nič také tajné, aby nebolo zjavené.“

„Aj, ako to tebe krásne sluší, keď sa dáš kázať farárovi!“

„Odpusti, strýko, ja teraz nekážem farárovi; nebol to vtedy farár, ktorý zhrešil, ale človek. A tento človek má deti, a tie deti ponesú trest za jeho hriech.“

„Poznať, ako výborne znáš Bibliu. Či si tam nečítal: Nebudú synovia trestaní za otcov?“

„Ó, viem, že to tam stojí; ale aj — — —“ mladík nedovravel.

Z diaľky počuť kroky, hlasy. Zdalo sa, že vnídu sem; ale nevnišli, stratili sa vo vedľajšom stromoradí.

Černej sadol späť na lavičku. V tej chvíli kľačal už mladík pri jeho nohách.

„Ó, strýko, z celého nášho rozhovoru vidím, čo sa stalo v p.-skej fare, nemožno ti odtajiť. Nerobím si nároky smieť ťa súdiť, nie; prišiel som ťa len prosiť: Čiň pokánie, zanes tento strašný zločin ta, kam patrí, k nohám Pána Ježiša. Lebo, kým to neučiníš, leží kliatba na tebe i na celom tvojom rode. Ó, uváž, kliatba Božia na zlatovlasej hlavičke tvojej dcéry, tvojho nevinného, dobrého dieťaťa!“

„Vstaň! Čo kľačíš?“ odsotil Černej synovca nohou.

„Nuž, predpokladajme, že vec by bola pravdivá; čo myslíš, potreboval by som teba? Či by som nevedel sám, že treba činiť pokánie?“

„A činil si ho, strýko? Ja nevidím!“

„Čo? Vari pokánie!? Môže to niekto vidieť?“

„Biblické pokánie áno. Zlodej musí vyznať, vrátiť a nahradiť nad to; to je pokánie, a to si ty neučinil. Martinák ma prosil, aby som túto knižku poslal rodine farára O.“ Mladík vyňal z náprsného vrecka knižku. „No, ja ju tam oddať nemôžem. Kde je ostatné, tam musí byť i toto; lebo celý obnos musí byť prinavrátený, aj s príslušnými úrokmi. Tak, strýko, dokiaľ všetko nevrátiš, opatruj i toto. Martinák sprostil sa ťarchy; nech leží ona na tebe a tlačí ťa tak veľmi, že by si nemohol vydržať a musel ju tak striasť, ako ju striasol tvoj sluha.“

Studené zasmiatie preletelo pustovňou. Černej vzal knižku a než mohol mladík zabrániť, potrhal ju na kúsky.

„Toľko dostane odo mňa rodina farára O., aj s úrokmi. Čo ja mám, je moje a bude moje. Ak chcete, choďte ma žalovať. Ty povedz, čo si videl vo fare O.-vej, a on nech blúzni. Táto knižka bola ako-tak ešte jedným dôkazom, a ty nemáš ani svedka, ktorý by dosvedčil, že som ju ja potrhal. Čo je moje, je moje. A ak má farár O. čo pohľadávať, no tak nech príde a žiada; s ním sa vyrovnám.“

„Pamätaj, strýko, nebude to dlho trvať,“ vravel na smrť bledý mladík, „a ty sa budeš musieť s farárom O. vyrovnať. On si pre svoje príde. A to, čo si si neprávom prisvojil, zmizne spred teba, takže tvoje oči budú na to hľadieť; lebo Boh nebude posmievaný. Máš pravdu: na svete nikto ťa nemôže žalovať; Martinák dnes-zajtra umrie, a ja som nič nevidel. No obžalovaný si dávno, a prídeš raz na súd; a prídete tam spolu: farár O. i ty.“ Mladík málinko zdvihol klobúk, poklonil sa zdvorilo a odišiel. Za ním letelo ešte jedno studené, vynútené zasmiatie.

*

V tom čase sedeli na pohodlnom diváne v utešenej izbičke, pripravenej pre Irenku, pani Hadviga Strakoničová a pani Karolína Žilinská — dve výzorom i povahou zaiste veľmi rozdielne dámy. Pani Strakoničová, i napriek prekvitajúcim už šedinám, prezrádzala bývalú južnú krásavicu. Impozantná postava ohnivých očí i dnes ešte v skvostnom svojom úbore predstavovala peknú starú dámu. Videl si na nej, že vedela život užívať tak, aby jej priniesol všetko, čo od neho požadovala.

Panie mali pred sebou utešený šperk, ktorý sa len tak jagal bleskom zlata a drahokamov, a pani Strakoničová rozprávala, že raz má zdobiť Irenkinu hlavu a šiju.

Už bola ukázala dobrej Irenkinej vychovávateľke, — pocťujúc ju tak najvyššou dôverou — prekrásnu devuškinu výbavu i striebro, aké pre ňu určila. Už sa pani Karolína bola dozvedela, že polovica tejto výbavy náležala jedinej dcére pani Hadvigy, ktorá ale v pätnástich rokoch umrela, krátko po smrti svojho jediného brata. A tak to odložené bolo pre milovanú vnučku. Tak prišli až po šperky, až po tento vzácny skvost.

„Nemôžem vám ani vypovedať, pani Žilinská, ako veľmi túžim už po okamihu, keď moja Irenka zastane predo mnou v plesovom úbore, zdobená týmto skvostom,“ rozprávala pani živo, obracajúc drahokamy k svetlu. „No nedovolím, aby jej prvý krok do sveta, jej prvý triumf bol inde slávený, ako doma. Vy máte vzácny podiel na výchove mojej vnučky; vám sa môžem so všetkým zdôveriť. Mám vzácny plán: Nechám teraz Irenku ísť so strýcom — keď si to on tak veľmi žiada, — ale v karnevale^[52] vezmem ju späť k nám. Otvorím celý rad skvostných plesov. Na týchto plesoch prirodzene nesmú chýbať Irenkine priateľky a priatelia. Istotne rátam s tým, že mi vašu rozkošnú dcéru zveríte. Černejovci mi svoju Zlatovlásku neodoprú. Poistila som sa tým, že som Irenku teraz tak dlho v A. nechala. No dúfam, i váš syn bude sa potom môcť uvoľniť.

Príde švagor so svojimi synmi i s mojím vnukom. Som už stará dáma, ale omladnem v tých deťoch ešte raz. Dokážeme okolitému svetu — ktorý sa kedysi, keď sme sem prišli, nad nás vypínal — čo sú Strakoničovci a čo oni zmôžu. Vám i to môžem povedať: je už len otázka času, kedy prevezmeme T. od B. Starý pán gróf je nemocný. Zo dňa na deň čakáme správu z Nizzy,^[53] že zomrel, a mladí —“ pani mávla pohrdlivo rukou — „jeden väčší lump, ako druhý; sotva čakajú, aby mohli predávať!“

Dobre padlo panej tak živo rozprávať poslucháčke tak pozornej a mlčanlivej; ale v najlepšom prúde ju pretrhli. Povinnosť domácej panej volala do jedálne. Vložili teda panie šperk do škatuľky, zamkli prezreté poklady a vyšli spoločne na chodbu, skadiaľ si už pani Karolína sama chcela hľadať cestu za deťmi.

O dakoľko minút kráčala už pani samotná cestami parku. Kráčala s hlavou hlboko sklonenou, divne dojatá, nezvyklé rozrušená. Zrazu postála a mimovoľne položila jemnú ruku na čelo.

„Prečo ma to tak rozbúrilo? Či pred nedávnom nebola by som považovala podobnú budúcnosť za tú najkrajšiu a najlepšiu pre svoju Irenku? Či nedala som si na tom záležať, aby, až raz zastane ako hviezda spoločnosti, oslepila túto spoločnosť bleskom svojej dievčenskej čistoty? Vedela som predsa dávno, čo Irenku očakáva. Pravda, tak nádherne som si to nepredstavovala. Vedela som, že v zime uvedú ju do spoločnosti. Plán pani Hadvigy je ten najlepší: zvolať ten svet sem. Svet, — svet,“ — opakovala pani. „To je svet, — a ona sa oddala Kristu. — Dá sa to spojiť, ten zmysly omamujúci šperk, ktorý ju učiní každému srdcu nebezpečnou a presvedčí ju o jej kráse, tá projektovaná zimná rozkoš — a Kristus? Nie, to nemožno spojiť. No tu a takým spôsobom ona pri Kristu zotrvať nemôže.“

Znala pani ešte veľmi málo z Božích vecí. Tak nevedela, že Ježiš tých, ktorí sa Mu zverili, ak len pri Ňom zotrvať chcú, verných zachová, a zo svojej ruky nepustí. Ale cez búrky a boje, cez tmy, vody i oheň dovedie k cieľu, vysoko, ta, kde za nimi nemôže svet, ktorý opustili.

V hlbokých myšlienkach ponorená, nezbadala pani, že si pomýlila cestu, hoci vzďaľujúci sa spev ju mohol presvedčiť. Zastala konečne na rozhraní tienneho, mesačným svetlom magicky osvieteného stromoradia.

Tu v diali rozprestieral sa pekný výhľad. Osvietené jazero, lodice a na nich pekná spoločnosť. No jej pohľad padol i bližšie, a pani mimovoľne ustúpila.

Asi tri kroky od nej vzdialená sedela na lavici pri umelej skale akási dáma. Šat i výzor veľmi vznešené. Tvár, bokom sem obrátená, belostná, sťa z alabastru^[54], pravidelná a krásna. Dáma mohla mať tak do štyridsať rokov.

Kto bola ona? Čo tu robila? Ako sa to dívala? Sedela nahnutá vpred, majúc ruky okolo kolien ovinuté, a hľadela so strnulosťou človeka, ktorý nie a nie sa dosť vynadívať. Okolo krásnych pier neznámej spočíval taký divný výraz, že pani Karolína nemala tej smelosti, prejsť popri nej a vyrušiť ju.

Vtom priletel od jazera čistý, vysoký zvuk slávičieho Irenkinho hlasu; niesol sa tichou, jesennou nocou. „Kolíše sa čln na jazere sinom,“ spievala devuška. Spievala tak dojemne a krásne, že, nech tak spieva na javisku veľkej opery, zasype ju dážď kvietia a vencov.

Pri slohe:

lámalo sa celé srdce v cite a v clivých slzách. Toľko čara spočívalo v hlase speváčky, že pani Karolína ním natoľko zachvátená, zabudla na neznámu. No zvuk bolestného závzdychu, všade jednak pôsobiaci, upamätoval ju, že nie je sama. Obzrela sa.

Neznáma nesedela už na lavičke. Stála pri skale, majúc zalomené ruky vyložené na nej, hlavu položenú na nich a plakala.

Ak predtým nemala pani smelosti, prejsť popri nej, teraz pripadlo jej to tvrdo. No divný akýsi ostych bránil pristúpiť a spýtať sa: Čo plačeš?

Spev znel len ďalej. Pri slohe:

medzitým čo na jazere odmenil speváčku potlesk, zaznelo z pier dámy, ktorá sa náhle narovnala: „Moja ho nikdy nenájde.“

„Prečo nie, pani moja?“ pristúpila zrazu pani Karolína. Okolnosť, že neznáma prehovorila po slovensky, dodala jej razom smelosti.

No, ani rachot hromu nebol by ju mohol viac poľakať, ako tá jemná, tichá otázka.

Dáma sebou trhla. Spravila posunok, akoby mala vôľu utiecť. Potom, medzitým čo siná bledosť pokryla jej líce, narovnala sa s akousi hrdou urputnosťou.

„Odpustite,“ mierne ospravedlňovala sa pani, „poľakala som vás nemiestnou otázkou.“

„Nemám čo odpustiť,“ s hrdou vzdialenosťou vetila neznáma. „Pani patrí iste k tamtej spoločnosti!?“

„Áno. Sú tam i moje deti i moje chovanky.“

„Chovanky?“ prchavý rumenec preletel lícami neznámej. „Smiem paniu prosiť, aby mi to vysvetlila? Som grófka B.,“ dodala, ako v náhlom rozhodnutí.

„Tak? Dcéra alebo nevesta majiteľa veľkopanstva?“ užasla pani Karolína.

„Nie. Som žena grófa Gejzu B.“ Veľké, krásne grófkine oči hľadeli priamo do paninej tváre akoby chcela povedať: ,Myslím, teraz už vieš dosť.‘ No na panej vidno, že ešte nič nevie.

Ako bolo, ako nie, sedeli obe panie čo nevidieť na lavičke, a pani Karolína objasnila, prečo nazýva väčšinu členov spoločnosti svojimi chovancami.

Grófka podoprela hlavu do priehľadnej dlane a počúvala.

„Tak ste vy teda vychovali i vnučku riaditeľa Strakoniča?“ splynulo jej konečne z pier.

„Áno. Bola som taká šťastná, nazývať to dobré dieťa svojou milou dcérou.“

Grófkina hlava klesla do oboch rúk.

„A vie Irena Strakoničová, čo stalo sa s jej matkou?“ spytuje sa akosi tvrdo.

„S jej matkou? Zomrela vraj, keď bola ešte v perinke.“

„Nie je to síce pravda,“ vstala grófka, „ale lepšie pre ňu, že verí, čo jej za dobré uznali povedať. No vy sa so mnou bavíte, pani Žilinská. Ďakujem za dôveru. Spevom dolákaná prišla som sa podívať, kto oživil mŕtve sídlo predkov môjho muža. Bývam neďaleko. Môj kôň by mohol stratiť trpezlivosť, tak pôjdem.“

Pani pevnejšie omotala hodvábny šál okolo hrdla, posadila na hlavu stranou odložený jazdecký klobúk, zdvihla bičík a rukavičky — uklonila sa jemne, a už zmizla v húšti. No zrazu postála. Obzrela sa ešte raz smerom k spoločnosti i sem.

„Dovoľte jednu prosbu!“

„S radosťou!“

„Nespomínajte pred nikým zo Strakoničovcov, že ste ma tu videli; usporíte im nepríjemné rozpaky.“

„Divné“ — myslela pani Karolína, zachádzajúc za deťmi — „grófka B., a vraví tak krásne po slovensky. Pritom akoby sa divila, že o nej nič neviem a nemám ju vraj spomínať. Prečo plakala?“

Nik nedal odpoveď. Škoda — ba snáď dobre. —