ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý, kto sa na druhý deň vo fare zobudil, bola Zlatuška. Povedomie, koho všetko tu má, a že prišiel i Danko, nedalo devuške spať. Pudená nevýslovnou túžbou po samote, v ktorej by ju nik nezmýlil, schystala sa rýchlo. Prehodila na seba jemný vlnený ručník proti jesennému rannému chladu a hmlám, ktoré padali na kraj, a kradmo pocelujúc spiace družky, vykradla sa von z domu i zo záhrady. Sama ani nevedela ako, kedy, len keď už v hlbokých myšlienkach ocitla sa pri starej zrúcanine.

Tu bola sama. Ó, sem zaiste nikto nepríde, aby ju zmýlil v modlitbe. Ach, tak veľmi potrebovala posilnenia. Veď dnes, dnes snáď príde Danko za ňou, aby jej vrátil dané slovo. Včera neprišli k tomu jediné slovíčko zameniť súkromne. Ach, jedno predsa. Ó, a to bolo práve také krásne: „Zlatuška, sme už zase spolu na jednej ceste, z Mezopotámie do Kanaánu.“ Ó, veď ona by to bola i tak videla, i keby jej nebol povedal. Veď či nevravel o tom celý jeho zjav? Či nehlásali túto pravdu jeho slová? Ach, jeho malo už čo potešiť v tom zármutku!

Hodila sa devuška na kolená a vrúcna modlitba vďaky, spojená s túžobnou prosbou za miláčika, ukrivdeného ľuďmi, ale milovaného Bohom, plynula z duše, aj keď ústa mlčali. Neodvážila sa devuška ani slovom rušiť okolitú tíšinu, v ktorej bezprostredne cítila blízkosť veľkého Boha. Keď sa po chvíli narovnala, bolo jej tak voľno, ako čo by niekto jej ťarchu bol na seba vzal, aby ju nemusela ona niesť.

„Hoci aj osamele kráčať budem životom,“ vravela tichúčko, „keď ma Dankovi nedajú, však Ty budeš so mnou, drahý Pane Ježišu. A keby chceli na mňa viacej vložiť, ako ja môžem zniesť. Ty to prekazíš a mňa ochrániš.“ Ba, tak tie m.-ské hory zašumeli, tak teskno, akoby šopkali: „Neboj sa, Zlatuška, On si ťa ochráni!“

Devušku akosi zamrazilo. Pevnejšie okrútila sa do hebkého vlniaka. Ach, škoda, že nemala so sebou svoj Zákonček,^[49] bola by si niečo prečítala zo Slova Božieho. Knihu nemala; ale zopakuje si aspoň tie výpovede, ktoré už pozná spamäti.

Zopäla si ruky na hrudi — a keď napred zopakovala si niekoľko výpovedí, nevýslovne dojemným hlasom vraveli nežné ústa:

Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených pasie ma, k vodám tichým ma privádza. Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou.

Nevedela celý žalm, tak tu postála. A tak uprostred tých jesenných hmiel, ktoré nad ňou a okolo nej zapadali, dala sa rozoberať tajomstvo smrti a merať cestu vysoko nad oblaky, domov, domov. V najtajnejších hlbinách jej vnútra zazvučala struna takým nevýslovne túžobným akordom: „Áno, domov, — domov!“

Z horných strán Slovenska na Dolnú zem presadená kvetina len s núdzou — hoci bola pod rodičovskou strechou — premáhala stesk. No teraz to nebola túžba po milovanom P., po horách a luhoch drahého Slovenska, — ach, nie. Ďaleko, vysoko, ponad ujarmenú rodnú zem, domov, domov, do vlasti slobody a svetla, a za Ním, ktorý miloval a čakal.

Ovinula devuška ruky vôkol kolien. Čierne, sirôtkové oči hľadeli ďaleko, vysoko, cez tie hmly. Ach, a tak bola ďaleko, že ani dobre známe kroky, tie najmilšie, ju nevyrušili.

Nevedela, že rozhrnulo sa húštie, a že o strom opretý stojí mladík, ten najdrahší, ktorý si pevno zovrel pery, aby nezavolali, a ktorý teraz bojoval boj, ten najťažší v živote — boj so svojím srdcom.

Ušiel i mladík z domu, kde nocoval. Hľadal tiež samotu i posilu v tíšine; zablúdil, neznajúc kam, a našiel, čo nehľadal: našiel poklad srdcu najdrahší i príležitosť, prehovoriť bez svedkov; no i príležitosť, dať „s Bohom“ snu lásky navždy.

„Bože, pomôž mi!“ vzdychol bezhlasne. A než sa devuška nazdala, sedel už vedľa nej na skale, machom pokrytej.

Strhla sa.

„Danko!“

„Dobré ráno, Zlatuška!“

Blaženosťou zrumenené devuškine líčka obeleli. Pokúsila sa začať rozhovor. Zodpovedal otázky — ach, ale nešlo to.

„Danko, nebuď smutný; veď nám Pán Ježiš pomôže!“ Oprela si hlavičku o jeho rameno. Chcela mu uľahčiť prvé slová.

„Ach, Zlatuška!“ zavrel ju pevno v náruč. Cítila, ako prudko mu bilo to úbohé, ranené srdce v mladej hrudi. — „Zlatuška, piesenka moja ľúbezná, prišiel som do A., aby som ti povedal „s Bohom“, a teraz niet vo mne na to sily.“

Pohladila ho po bledej tvári.

„Načo by si mi vravel „s Bohom?“ Či môže diaľka rozlúčiť naše srdcia? Či čas nad našou láskou rozhoduje?“

„Zlatuška moja drahá, však vieš, čo sa mi stalo?! Som snáď načas, snáď nadlho v Uhrách znemožnený, nemám pred sebou žiadnu určitú budúcnosť. Keď som ťa žiadal o tvoju ruku, stáli veci ináč; vtedy som ti mohol ponúknuť časom skromný domov — dnes ani sám ten domov nemám. A snáď dosť skoro zavrie sa more cudziny nado mnou. Verím pevne, že ma môj Boh neopustí; i že mi umožní žiť ku cti Jemu, a k blahu mojich blížnych. Áno, i to už verím, že Ježiš Kristus mi dá ešte možnosť hlásať evanjelium na Slovensku; ach, ale nebude to tak skoro. Konal by som nečestne, keby som teba chcel viazať. Prišiel som, aby som ti vrátil tvoje slovo — aby som ťa uvoľnil,“ vravel mierne, s mužným opanovaním. Pozrel na tichúčko sediacu kamarátku.

Taký zvláštny úsmev prelietol jej zádumčivou tváričkou.

„A keď si mi teraz vrátil slovo, prestaneš ma už milovať?“ vzhliadla k nemu.

„Teba? — Nikdy! Všetko mi môžu vziať, ale moja pekná, čistá láska k tebe, tá je so mnou zrastená. Tá môže zomrieť len so srdcom; i to len na zemi. Až duch môj oslávený, prostý pút, vznesie sa k výšinám — ona i ta pôjde so mnou.“

Na bledých lícach mladíka zahoreli temné ruže. Ich odblesk zfarbil devuškino líčko.

„Ach, Danko, Danko! Mne chceš dať slobodu? Či nevieš:

I mne môžu teba vziať, no moju lásku, danú samým Bohom, mi nik zo srdca nevyrve. Nechcem, aby povedali, že si konal nečestne, že si ty skazil moju budúcnosť: nech je teda tak, že si mi vrátil sľub i slobodu — no ja som i budem tvoja, keď nie tu, tak tam hore, kde večne budeme svoji. Nikdy nepodám ruku druhému mužovi. Tvoja som a tvojou zostanem.“ Ovinula obe ruky okolo jeho šije, privinula sa k nemu. Na okamih zotrvali tak v nemom objatí.

Potom sklonil sa šuhaj: poceloval nežné, spevné ústa.

„Áno, si moja a mojou zostaneš; naše srdcia ani v smrti nemožno rozdvojiť, bo to, čo nás spojilo, prišlo z neba; a ta to raz zanesieme. Ver, Zlatuška akokoľvek tvrdý bude môj pozemský život — tvoja láska mu bude dodávať poéziu. No, jedno ťa prosím: netráp sa nikdy nado mnou; a nemysli, že sa mi stala krivda.“

Pustil ju z náručia. Sadol si nižšie k jej nohám. Ponechal iba malé ruky v svojich rukách a dal sa jej rozprávať všetko; i svoje poblúdenie na dunajskom moste, i ako ho Pán zachránil skrze Janka. I za tým nasledujúcu noc jej opísal, ako prešiel na breh spásy, ako vydal sa na púť do Kanaánu.

Potom jemne, veľmi jemne porozprával jej Ľudovítovo poblúdenie. Prosil ju, aby sa zaujala brata, keďže teraz ľutuje, a — čo je prirodzené — už napraviť nemôže. No že i jeho práve toto môže priviesť k obráteniu.

Potom — aby nad tým nesmútila — rozprával jej, akú ponuku spravil mu generál; a že je hotový, túto ponuku prijať. A pritom pokúsi sa ešte raz hľadať svoje právo.

„Budem mať dosť času privátne študovať,“ hovoril jej a opisoval i poznanie svojej neschopnosti tam na železnici.

Ležala pred devuškou odostretá celá jeho duša. A keď jej to všetko povedal, videl sám ten krásny súzvuk Božieho riadenia.

Potom ju žiadal, aby mu opísala, ako sa ona vydala na púť do Kanaánu i ako sa jej viedlo. Povedala i ona jemu všetko — len jedno nie, aby ho nezarmútila: že ju chcú vydať za Adamiša. Rozprávala mu i o Martinákovi a prosila ho, aby toho muža navštívil.

Ach, dobre im tu bolo, dobre za toho jesenného rána, v tej horskej tíšine; dobre obzvlášť potom, keď on vyňal svoj Nový zákon a hľadeli spolu vniknúť do Božej pravdy. Hľadali potešenie pre úbohú, hriechom zmietanú dušu.

„Študoval som síce bohoslovie,“ priznával sa mladík, „ale ja by som mu ešte nepriniesol to, čo prinesie mu Janko. Pôjdeme oba k nemu.“

„Ach, poďme hneď,“ vzchopila sa devuška. „Než prídeme, bude Janko už iste hore. Snáď mohli by ste ísť pred raňajkami; bo neviem, či sa potom naskytne príležitosť. Odpoludnia ideme ku Strakoničovcom a zabavíme sa tam.“

„Pôjdem rád, Zlatuška. No, ešte sa napred pomodlime. Či áno?“

„Prirodzene!“

Pomodlil sa mládenec z hlbín srdca rozochveného vďakou, že tak zakončila chvíľa, ktorej sa oba toľko báli, a odovzdal ich oboch do všemohúcej ruky svojho veľkého Boha a Spasiteľa.

Doložila i devuška niekoľko slov, a potom šli ruka v ruke dve krvou Baránkovou očistené deti Božie.

Budúcnosť ležala pred nimi zakrytá. Nič nepredvídali, len tŕnie, bodlačie a boje; nič nevideli, len mrákavy. No cez tie mrákavy uchopili vierou ruku Božiu, a vložili sa v bezmocnej dôvere do tejto všemohúcej pravice.

Neprešli ešte ďaleko, zastavil ich spev.

„To spieva Janko!“

„Skutočne je to on!“ Rozbehli sa smerom skadiaľ zaznieval hlas. Rozhrnuli húštie a stáli čo nevidieť zoči-voči tomu, ktorého sa vybrali hľadať.

*

Kto by to bol chorému Martinákovi povedal, že keď po noci, strávenej v bolestiach, otvorí oči, vyplnia sa hneď za rána jeho úzkostné túžby!? Včera, keď počul od slečny Irenky, kto príde do A., bolo mužovi, akoby on mal poprednú a najväčšiu príčinu na radosť. Darmo si nahováral, že veď on nemá právo myslieť, že ho ten dobrý mladý pán z Bukurešti navštívi — on, ktorý znal cestu spasenia, i sám po nej kráčal, i druhým na ňu ukazoval. Keby bol zdravý, išiel by naproti a začul by aspoň na kozlíku^[50] nejaké dobré slovo. — No takto k lôžku prikovaný — —

Celú noc tešili muža nádeje a zmietali obavy. Nádeje, že Zlatuška k nemu privedie bratanca — a obavy, že snáď nebude môcť prísť. A hľa, zasvitávalo. Ó, kto vypovie radosť mužovu! Prišiel pán Ján Žilinský!

A neprišiel sám. Pri lôžku k smrti sa blížiacej staroby posadili sa dvaja mladíci v najkrajšom kvete jarného života.

Doviedla ich Zlatuška oboch. A keď upratala, prevetrala izbičku, odišla, zanechajúc mu vzácnu návštevu.

„Prišli sme vám prečítať niečo zo Slova Božieho,“ začal starší pán Žilinský. A už i vyňal malú Bibliu; prehrnul listy a vstal. „Napred sa pomodlíme.“

Pokľakli oba.

Muž, divno dojatý, zopäl si ruky. Jeho srdce i duša sa zachveli; tak modliť sa on ešte nepočul. Padali tie precítené slová ako rosa na jeho ubolené vnútro.

„Otče, daj sa poznať tomuto nášmu spolubratovi. Omilosti ho pre zásluhy a krv svojho milého Syna, Pána Ježiša Krista!“

Ach, to bolo, čo on potreboval, aby sa mu Boh dal poznať a aby ho omilostil!

Ani nedýchajúc, počúval potom čítané a vysvetľované Slovo Božie. Bolo to to večne platné, veľkosť svoju nikdy netratiace evanjelium o márnotratnom synovi, ktoré mladík čítal.

Ten syn utratil všetko. A keď už nič nemal, čo by otcovi priniesol, prišiel taký, aký bol, v svojich handrách, polonahý, znúdzený biedou a hriechom, — a otec ho prijal. Veď ten otec roky vyzeral deň čo deň, kedy sa syn vráti; lebo on ho miloval a milovať neprestal.

Tak jednoducho, tak zreteľne, prosto vravel mladík o tej veľkej Božej láske, tak presvedčene svedčil o nej z vlastnej skúsenosti, tak určite povedal mužovi, že ten Otec nebeský čaká i na neho a čaká dnes, aby tomu teraz uveril, aby dnes šiel taký, aký je, a že bude prijatý.

Muž nemohol nerozumieť. Ó, on bol smädný, vyprahnutý až na smrť uštvaný. A tie slová boli ako prúd živej vody, tečúcej do večného života.

Už sa zdalo, že úbohý priloží svoje ústa k tomuto prameňu a bude piť a ožije. Ach, ale kedy prepustil Satan svoju obeť bez boja a prekážok? Zvalil sa náhle na muža jeho hriech ako skalný balvan. Zastonal pod tou ťarchou, zakryla mu ona milostivú Otcovu tvár nadobro.

„Čože, vy nechcete sa vrátiť k Otcovi?“ sklonil sa Danko Žilinský k nemocnému. „Ó, poďte! — my vás doprevadíme pred Jeho obličaj. On Vás čaká.“

„Ach, ja nemôžem. Medzi mnou a Ním leží ten hriech. Ó, keby ste vy vedeli!“

„Tak počujte,“ narovnal sa Ján Žilinský: Vyznávajte sa jedni druhým z hriechov, a modlite sa jedni za druhých. Keď sa nám vyznáte zo svojho hriechu, svedok je Hospodin, že my to zachováme vo svojich srdciach. Vy učiníte podľa Božieho rozkazu a uľahčí sa vám; a my budeme vedieť, či je ten váš hriech na smrť, alebo nie je. Ak nie je na smrť, dal nám Pán tú moc, oznámiť vám Božie odpustenie v Baránkovej krvi. — Danko, prosím ťa, zamkni dvere, aby sme neboli zmýlení.“

Stalo sa. Oba mladíci pristúpili naspäť k lôžku. Janko si kľakol chorému k hlave; Daniel oprel sa o posteľ tak, že on síce mohol mužovi vidieť do tváre, no tento jemu nie.

„Ach, dobrý pán môj,“ zadržal kŕčovite Martinák mladíkovi ruku, „keď ja nemôžem svoj hriech zjaviť bez toho, aby som neobžaloval osobu vami ctenú a váženú!“

„Niet nič tak tajného, aby nebolo zjavené. Vy nesmiete brať ohľad na nič a na nikoho; tu ide o spasenie vašej duše, ktorá stála Krista Ježiša život; len vravte.“

Ešte chvíľu mlčal muž. No zrazu zmocnil sa ho asi taký pocit, ako keď väzeň nadľuskou silou vrhne sa na mreže, zavierajúce mu už roky slobodu, a prelomí ich. Muž začal. A keď raz hať bola prelomená, kto ju zastaví? Oba bledí kamdiaľ bledší mladíci sa o to nepokúsili. Oni iba mlčky pohliadli na seba; a tým pohľadom akoby sa jeden druhého spytovali: ,Môžeš tomu veriť?‘

„Tak vidíte, páni moji,“ končil muž, „tak sme my oklamali mŕtveho i živých; tak sme okradli rodinu o dedičstvo! Farár O. nepríde, aby som ho mohol odprosiť, on mi neodpustí; a jeho rodinu nemám možnosti odprosiť a napraviť. Mohol by som dať napísať lístok, vy by ste to iste pre mňa urobili, ale musel by som vyzradiť pána farára Černeja. Vec vyšla by najavo, a padlo by to na jeho drahé, nevinné deti ako škvrna. On hovorí, že ten hriech je pred Bohom vyrovnaný aj odpustený; no ja — hoci som sprostý človek — cítim, že to nie je pravda. A zdá sa mi, že — skôr či neskôr — padne to na tie drahé, nevinné hlavy jeho detí ako kliatba. Napriek tomu ja nemôžem na neho žalovať a tak spôsobiť žalosť Aranke; aká ona je, snáď by to ani neprežila, keby vedela, čo jej otec raz urobil. A ako veľmi bolelo by to nášho mladého pána!“

„Ó, však vy jej to nepoviete, pravda nie?!“ sklonil sa Danko k mužovi. Vášnivá úzkosť lásky vyznela z hlasu, žiarila z jeho očí.

Pred smrťou mávajú ľudia sluch i zrak pre poryvy duše i srdca veľmi zostrený. Pozrel muž na mladíka a pochopil, porozumel razom, kto sa to tu za jeho Zlatušku prihovára i čím ona je tomu mladému, poľakanému srdcu.

„Nepoviem, i keby som mal zhynúť,“ zakrútil hlavou. „Ja ju nezničím!“

Medzitým klesala Jankova hlava hlbšie do rúk, tlačená prudkým návalom myšlienok. To, čo sa oni tu dozvedeli, bol podvod, ktorý mohol síce odkryť Martinák, — ale priznať sa k nemu a vrátiť to, čo bolo ukradnuté mŕtvemu — ach, strašná myšlienka — mohol jedine strýc Černej. No, urobí to on?

Musí, ak nechce, aby kliatba stihla jeho obe deti. On je síce kňaz, zná Bibliu — ale nemá život z Boha. Je neobrátený, mŕtvy vo vinách a hriechoch. Nik mu to posiaľ nepredstavil pred oči, aký veľký hriech spáchal. Ja mu ho predstavím, a budem ho prosiť, aby odvrátil tú kliatbu od svojho rodu. Úbohý Ľudovít! Úbohá Zlatuška!‘ —

Mladík strhol sa až pri mužovej otázke:

„Keď ja nemôžem napraviť, môže pre mňa jestvovať milosť a odpustenie?“

„Vy ste urobili čo ste urobiť mohli, milý starček. Priznali ste sa k spoluvine, odkryli vinníka. A moja povinnosť je teraz, prehovoriť s mojím nešťastným strýcom. Bo jeho vina je strašná; a i on raz bude zomierať. Jeho zahynutie nemešká, ak neurobí pokánie. Zverte mne tú judášsku mzdu; v príhodný čas to odovzdám ta, kam to patrí. Nie rodine farára O., bo s tou vy nič nemáte; ale farárovi Černejovi. Alebo vráti všetko tam, kam to patrí, — alebo vezme si na svedomie celú ťarchu a celú kliatbu.“

„Vy tak myslíte, pane? Vy to vezmete?“ zajasal muž. A nemohol sa uspokojiť, dokiaľ mladík nemal v rukách sporiteľnú knižku a nezastrčil ju k sebe. Potom sa rozplakal a plakal dlho; stíšil sa, až keď v sluch zneli mu slová modlitby oboch mladíkov. Keď stíchla, dal sa modliť sám.

Ťarcha padla. Márnotratný syn navrátil sa so slzami bolesti k Otcovi, a Otec ho prijal.

Keď položil mu Ján Žilinský ruku na vlhké, horúce čelo so slovami: „Ver, bratu Kristus Ježiš umrel za teba, On ťa Bohu obmyl svojou krvou, tvoje hriechy sú ti odpustené,“ — a čisté pery mladíkove vtlačili naň bozk bratskej lásky, rozložil sa v mužovom vnútri pokoj, o ktorom hovorí Pán: Pokoj svoj dávam vám. Poďte ku mne, — privoláva On, ktorí ste obťažení a ja vám dám odpočinutie.

Nuž muž šiel, poslúchol a našiel odpočinutie.

Mládenci opúšťali muža vysileného predošlým priveľkým rozrušením. Odnášali si rozpomienky na tichú, miernu tvár uštvaného dieťaťa, ktoré konečne spočinulo pri Otcových nohách. — Odnášali zároveň v svojom srdci kus tej ťarchy, ktorá ho roky tlačila k zemi.

Mlčky prechádzali dvorom, kde z každého kúta hľadel im v ústrety pravý dolnozemský blahobyt, — a kde všetko privolávalo im:

„Nakradnuté, nakradnuté.“

Tu zrazu Danko zastal. Zadržal pevne bratancovu pravicu; pritiahol si ju k hrudi.

„Nemám, kde by som hlavu sklonil; ale žehnám v hrobe svojmu drahému otcovi, že zanechal mi po sebe krásne dedičstvo: svoju čestnú, hriechom nepokalenú chudobu!“

„Ó, i ja môjmu žehnám. Blahá im pamäť!“ prisvedčil Janko Žilinský z hlbín rozochvenej duše.

„Ty si ale sľúbil, Janíčko, že prehovoríš s ním. Myslíš, že ťa on bude počúvať, že vydá svoju korisť, svoj tak draho zaplatený lup? Neverím. Kto v mladosti tak mohol sa dať ovládať lakomstvom, kto roky s takým hriechom mohol žiť, toho — —“

„Toho Božia moc môže ešte potriasť!“

„Ó, by si sa nesklamal! No ak ťa vysmeje, slová chorého vyhlási za blúznenie, — čo potom?“

„Nič nerobí. Aspoň zobudím to jeho zaspaté svedomie, a Hospodin nebude viac z mojej ruky požadovať jeho krv.“

„No myslíš, že keď on nepovolí, nevráti, že to i jeho nevinné deti stihne ako kliatba? Čím je to zaručené?“ teskno spytuje sa mladší Žilinský.

„Len Achan zhrešil, len on vzal prekliatu vec — a vyše tridsať ľudí zaplatilo to životom, lebo Hospodin bol proti svojmu ľudu na zlé. Ak sa budú chcieť Černejove deti očistiť od kliatby, musia to prekliate od seba odhodiť. Som ešte príliš neskúsený, aby som to vedel iste; ale hlas duše mi tak vraví. Ak máme v nasledovaní Pána ruku, nohu uťať a oko vylúpiť, keď by nás pohoršovala — čím viac nakradnuté imanie!“

„Ale všetko nie je nakradnuté. Voľačo iste priniesla pani farárka — ostatné spolu prihospodárili.“

„Myslím, že, keď pár zrniek pšenice nedá sa nijako oddeliť od množstva kúkoľa, že lepšie je oboje zahodiť, ako roľu zanečistiť a kúkoľ šíriť. Ja aspoň — na Ľudovítovom mieste — nechcel by som časť z takto zhospodáreného základu. Sotva tetinka viac priniesla, ako oba naši milí v školách strovili. Je pravda, že a.-ská fara je výnosná; no pobyt môjho strýca v nej je vôbec veľkou krivdou pre ten úbohý, zaslepený ľud, ktorý si v ňom ctí duchovného pastiera. Zlodeji patria do kriminálov a nie pred oltár a na kazateľňu. Ó, čo na to povie Kristus?!“

Odzneli bolestné slová. Mladíci stíchli a mlčky prešli tých niekoľko krokov k domu, kde chodbou i v izbách ozývali sa už svieže, živé hlasy. Hostia povstávali a schádzali sa na raňajky.