ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zamestnaný uväzovaním tabličiek,^[38] stál v svojej izbe pred zrkadlom kaplán Draškóci. Zvonenie, ktoré tak dojemne harmonizovalo s plačom Irenky Strakoničovej, volalo ho k povinnosti, pochovať dieťa, ktoré sa len včera bolo narodilo. Ako tak hľadel do zrkadla, videl v ňom i okno a pri ňom stojaceho Ferdinanda Adamiša.

„Počujte, pán Adamiš,“ obráti sa zrazu k zamyslenému mladému mužovi, „viete, že Černej podpísal reverz, a len tak odniesol celú kožku z P.?“

„Tak? Nie, nepočul som. Kto vám to povedal?“

„Ja to viem z listu profesora M. Okrem toho principál, keď som mu list vrátil, sám sa predo mnou vyslovil v tom zmysle, že synovi napravil hlavu.“

„Nuž to vlastne bolo celkom múdro. Načo pre nejaký ideál, z ktorého sa človek nenasýti, pokaziť si budúcnosť? No, to mi je temer divné, že oni predsa prišli sem; veď je tu tiež Žilinský, ktorý bol odsúdený.“

„Hm,“ významne položil kaplán prst na čelo, „tu treba kombinovať. Či ste videli, ako veľmi radostne vítala Aranka Černejová bratanca Žilinského, a že on ju skoro na rukách zaniesol, keď sa stretli na chodbe?“

„Čo tým chcete povedať?“ chladno spytuje sa Adamiš, zohnúc pritom pravítko tak, že sa div na poly neprelomilo.

„Ach, nuž nič. Pani farárka ma poctila dôverou, že vraj Irenka Strakoničová sa má stať pani Černejovou. To ostatné si domýšľam: práve tak môže sa stať Aranka Černejová pani Žilinskou. Žilinský je pekný chlapík. Je dobrý Slovák, národovec; oni v P. spolu rástli, iste si dobre rozumejú. Jeho postavenie v Bukurešti — ako mi pani farárka včera povedala — je vraj výnosné. Má dobrú podporu ešte z čias, kde jeho otec bol tam lekárom viacerých rumunských bojarov^[39] — dnes-zajtra postúpi. Bude to neškodná partia. A nás dvoch zavolajú snáď za družbov — vás ako rodinu, mňa ako domáci prídavok. Ale povinnosť ma volá. Do videnia, pán Adamiš!“

Páni sa navzájom poklonili.

Kaplán na chodbe škodoradostne luskol si prstami: „Ale som mu zakúril! Nebudem sa len ja zožierať; zožieraj sa aj ty!“ a išiel vykonať poslednú povinnosť lásky k blížnym.

A Adamiš na okamih stál ešte nehnuto pri okne. Potom sa zrazu prudko uderil do čela.

„Ja som predsa vykonal kardinálnu hlúposť, že som si ju už nevypýtal. Že som ich nechal prísť sem — —! Je pravda, chcel som; ona prekazila. Nuž, prirodzená dievčenská hanblivosť. Ale mal som ísť za otcom, vypýtať si ju, a požiadať o súkromný rozhovor s ňou, a potom konať. Takto čo? Vari budem čakať, aby mi ju niekto vzal? Nie. Musím so strýcom ešte dnes prehovoriť, a potom i napriek celej spoločnosti dostanem sa k nej. Pochybujem, že by zanedbala starého Martináka i dnes; počkám si na ňu čo aj tam. A keď pôjdem späť, musím dostať ,áno‘, musím. No, keď to teraz prišla taká panslávska spoločnosť, treba si zahrať na dobrého národovca. Kým ťa dostanem, Aranka, budem Slovákom s vami; potom ty prejdeš na moju stranu. Si Lajošova sestra, dcéra svojho otca — a krv nie je voda — — a — — —“

Nedomyslel. Vnišiel Černej.

„Ty si tu len sám, Ferdinand? Kde je Žilinský?“

„Aha,“ bodlo mladého muža, ,už sa na neho pýta.‘

„Keď sa prezliekal, povedal, že sa ide pozrieť do záhrady a pred dom, aký vraj tu máme výhľad.“

,No, teraz ťa nenechám len tak odísť,‘ podumal pritom mladý muž. A keď si Černej, zavierajúc matriku, sadol, pristúpil zrazu k nemu.

„Strýčko, len dakoľko slov!“

,Aha!‘ pomyslel Černej teraz. „Čo si praješ?“ povráva ľahostajne.

„Strýčko, daj mi Aranku za ženu!“ Mladý muž násilne dusil v sebe náruživé hnutie.

„S ňou si už vravel?“

„Nie. No keď mi ty sľúbiš, postarám sa o to, aby som sa k nej dostal.“

„Vieš, ja som ju ešte nemienil vydávať, je ešte mladá,“ vyhováral Černej. „Počkaj aspoň rok.“

„Veru, to!“ zaburácalo všetko v mladom mužovi, ,aby si jej zatiaľ našiel druhého! I teraz si už nechávaš dvere otvorené.“

„Čakať nemôžem; potrebujem sa oženiť. Aranka nie je primladá, však má už osemnásť rokov.“

„Napriek tomu. No, ja ti nechcem prekážať; hovor s ňou. Moje zvolenie máš, ak aj ona privolí.“

Černej ani na okamih nepochyboval, že dcéra rozhovor, ktorý s ňou viedol, nezabudla. Jeho plány prišli do pravej koľaje, kärovali k vytúženému cieľu.

Tu vnišiel listár, prinášajúci poštu i telegram. Černej otvoril telegram a vyskočil.

„Čo to máš, strýčko?“

„Telegram od Strakoniča: „Prídeme dnes večer.“ To je znamenité; musím ísť oznámiť Terézii, aby sa podľa toho zariadila.“

Oba páni vyšli z izby. Pre túto zvesť volali Irenku zo záhrady.

Pani Karolína vymohla od švagrinej, že im nebude večeru dávať, až keď prídu hostia. No, museli prijať aspoň olovrant a zákusky.

Všetky tri devušky pomáhali pripravovať všetko pre noc. V telegrame stálo: „Prídeme.“ Márne premýšľala Irenka: ,Kto to môže byť?‘

Ľudovít s Jankom šli do školy — kde i tak jedno miesto mali zahovorené — vyžiadať ešte druhé.

Adamiš s kaplánom vyhľadali si u kurátora — bohatého dolnozemského sedliaka — pohodlný a veľmi vďačne sľúbený nocľah.

No tak môžu už hostia prísť, už ich čakajú.

*

Keď už na uvítanie boli hotové všetky prípravy, ocitli sa vo farskej kancelárii Černej so synom samotní.

„Pretože v poslednom čase mal som veľkú príčinu, hnevať sa na teba — bo, nech nezakročím, bol by si dnes práve tak na tom, ako ten chudák, Žilinský — dúfam, že to teraz napravíš. Prajem si, abys’ na direktora Strakoniča spravil dobrý dojem, vôbec na všetkých Strakoničovcov — na koho popredne, to ti nemusím vravieť.“

Ľudovít skoro zadivene pozrel na otca.

„Nesprával som sa ešte nikdy v spoločnosti ako nejaký mameluk^[40] alebo orangutan;^[41] v A. sa spoločenským mravom učiť nemusím,“ povráva rozmrzene.

Otcove oči zmerali syna chladným pohľadom; ale keď zo synovho zraku pozrelo oproti čosi cudzie, nepriateľské, mimovoľne sa vyhli.

„Akým tónom to vravíš so mnou? A to za to, že som ťa ratoval?“

„Ratoval?“ zasmial sa šuhaj divoko. „Ba otrávil, povedz radšej! Nazval si Danka chudákom; ó, to je boháč! Ja som bedár, zoblečený sám zo seba!“

Černej neoplýval nikdy prílišnou citlivosťou voči svojim deťom, ale zo synovho hlasu vyznel taký rozlad chorej duše, že sa ho to predsa dotklo.

„Nebuď prepiatcom, mysli triezvo,“ povráva skoro láskavo, nakoľko jeho studený hlas láskavosť pripustil.

„Ó, ja som bol triezvy; triezvy, lebo som bol zdravý. Teraz je moja duša opitá zármutkom, uštvaná ako divá zver, očakávajúca, kedy ju trafí strela. Mám byť triezvy — a čo minúta čakám, že vyjde najavo, že som zradcom. Už teraz nemôžem vydržať pohľady drahej Zlatušky a Irenkiných sladkých očí — a čo potom! Otče, keď si mi mal tak nohy podraziť, to si ma mohol priamo doraziť.“

„Mlč, nezdarný chlapče! A čo som mal nechať, aby ťa boli zahnali z P. ako psa? Mal som dopustiť, aby všetky moje mozole vyšli nazmar? Čo má Žilinský zo svojej tvrdohlavosti? Miesto toho, aby už bol svojej biednej materi pomáhal, bude jej teraz sedieť na krku. Tu mučeníctvo o suchom chlebe je veľmi krušná sláva.“

„A zrada za mastným hrncom je veľkolepá sláva, pravda?! Čo mám ja z nej?“

„Nekrič!“ Zložíš skúšky, čím skôr, tým lepšie. Požiadam farára B., aby si ťa dal vysvätiť — on chce na penziu — staneš sa tam administrátorom a konečne farárom.“

„Tak? To bude tých tridsať strieborných, za ktoré som zapredal dušu? A ja mám byť farárom, ja? No pekný, čistotný farár: podvodník pred oltárom a komediant na kancli! Otče, ak máš ku mne kúsok citu, tak nebudeš žiadať, aby som sa stal kňazom; ja sa viac za kňaza nehodím, ani do žobráčne — nie to pred oltár! Vysluhovať sviatosti, hlásať odpustenie hriechov — ja, ktorý som svojich bratov zahubil, a ktorého hriech nie je odpustený — lebo, keď ľudia neodpustia, ani Boh nemôže odpustiť!? Danko odpustil, ale Jurko nikdy neodpustí; a keby on — ale jeho otec nie. Nenúť ma byť farárom, nechaj ma študovať práva. Taký švindler^[42] ako ja, hodí sa lepšie za advokáta.“

Ktovie, čo bolo v synových slovách takého, že až toľkú bledosť vyvolalo na tvár farára Černeja!? No ku koncu vrátila sa mu farba.

„Myslíš, že zmetám peniaze na ulici? O tom mi nevrav a nehnevaj ma; lebo ak ešte jedno slovo počujem, vyženiem ťa z domu, živ sa sám!“

Posledné slovo zaznelo tak tvrdo, tak studeno, že mladíka zamrazilo do najhlbších hlbín duše.

Ach, a v ňom nebolo sily povedať: ,Áno, pôjdem, radšej pôjdem, ale druhý raz svoje svedomie a svoju dušu nezapredám!‘ Stíchol a bez slova opustili s otcom izbu.

*

Nedohovárala pani farárka švagrinej za dcéru, hoci i našla bola Aranku kľačať pri tetinkiných nohách ešte hneď z príchodu, keď jej pomáhala pri prezliekaní. Nedohovárala, bo cítila sa akosi stiesnená v blízkosti pani Karolíny. Cítila mimovoľne, že tým, čím bola švagriná všetkým svojim chovancom — popredne svojim deťom — ona Aranke byť nemôže.

,Ja som ju tak ranila, že až zamrela; — a na jej hrudi hľadala si úľavu,‘ podumala vtedy a povedomie viny mimovoľne zavieralo jej ústa. ,Nuž ona má iné zásady, ale ja to s mojou dcérou myslím najlepšie; a keď ma Aranka poslúchne, bude mi niekdy vďačná. Z ideálov sa ešte nik nenasýtil.‘

K Milici cítila sa pani viac priťahovaná. Imponovalo jej nenútené, voľné vystupovanie, i to niečo, čo všetkým veľkomešťanom je vrodené, a čo na dedine ani za drahý peniaz nekúpiš. Bavili sa spolu dobre.

Nevedela, pravda, pani, že si Milica povedala: ,Hoci ona nie je ako moja matka, ale je to Ľudovítova matka, chcem ju milovať; a postarám sa, aby ona zase milovala mňa.‘

Tak prišiel pozdný večer a s ním i opovedaní, očakávaní hostia.