ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásny letný podvečer objímal a.-skú faru. Bolo po večeri, ktorú milým hosťom nastolila pani farárka. Teraz vodila ona pani Karolínu Žilinskú po veľkej zeleninovej záhrade, ktorá popri hospodárstve tvorila časť jej chvály. Rozprávala zhovorčivá pani zamyslenej švagrinej, ako od minulého roku vzrástlo ich hospodárstvo, koľko prikúpili láncov rolí, že veľmi lacno dostali do prenájmu z panských lúk, koľko má ona teraz kráv, že držia i kŕdeľ oviec; a koľko prasiat veľkého plemena odpredala tohto roku.

„Viete, Karolína,“ dodala s tajuplným úsmevom, „treba sporiť; Arankina výbava — hoci pripravujem ju už roky — stojí mnoho. Musíme kúpiť nejaký krásny nábytok, aby Ferdinand nepovedal, že moja dcéra prišla k nemu s prázdnymi rukami. Peniaze však nedostane hneď, to Černej, váš brat — však ho znáte — nedá; ale veď netreba, a do hrobu nevezmeme nič so sebou, budú sa raz mať z čoho deliť moje deti. Teraz mám zase novú starosť; Ľudovít v auguste stane sa v G. zástupcom; no je to už celkom isté, že ho senior O. dosadí tam i za farára. Draškóci si však robí nádeje, no on musí ešte počkať, trafí sa aj jemu. Niektorí cirkevníci boli tam za neho, iným sa nepáči. Nuž treba aj Lajoša vyštafírovať^[82] a zariadiť koľko-toľko, veľa nie, veď keď dostane faru, bude si i Maru hľadať; a neviem — môj muž si vzal do hlavy dač, ja sa bojím, že z toho nič nebude, vy však, Karolína, by ste mi mohli povedať, čo myslíte. Znáte nevestu, ktorú mu vyhľadal; znáte, či by ona pristala na to, stať sa pani farárkou Černejovou?“

Nevidela pani bledosť poslucháčky, ani prchavý rumenec rozrušenia, pokrývajúci na okamih priesvitné, jemné líca.

„Myslíte snáď Irenku Strakoničovú, Terézia?“

„Dobre ste uhádli. Tak čo? Vy ste ich mali roky spolu v dome; mal sa on okolo nej a ona ako k nemu?“

„Medzi Irenkou a Ľudovítom bol vždy pekný, bratsko-sesterský pomer; no že ani ona jeho, ani on ju nemiluje, to viem.“

Pani prešla si jemnou šatkou cez čelo. Bolo jej horúce. Cítila sa — vo vedomí, že Ľudovít miluje jej dcéru — ako vinná voči jeho matke, len čo táto matka s touto voľbou súhlasiť nebude. Že Milica nestojí v ceste dosiahnuť Irenku, to vedela, nato znala svoj slnečný lúč príliš dobre. Nikdy nepodala by Irenka ruku zradcovi svojeti, a nikdy nedali by Strakoničovci svojho miláčika proti jeho vôli.

„Vy ste ešte vždy idealistkou, milá Karolína,“ zasmiala sa pani Terézia. „Nepýtam sa, či bola medzi nimi láska; to príde — keď sú raz dvaja svoji — dosť skoro. My dvaja sme sa ani neznali, môj a ja, a tu sme; ja len myslím: išla by ona za neho, a dali by mu ju Strakoničovci?“

„Irenka bez lásky do manželstva nevstúpi,“ málinko usmiala sa pani, „a Strakoničovci ju iste len tomu dajú, koho ona bude milovať; sú to tiež v tejto veci idealisti. Okrem toho nie im je náhlo, rozlúčiť sa s dieťaťom, ktoré ich na staré dni blaží.“

Do líc pani Terézie šľahli ruže rozrušenia.

„Nemyslím, že by pani riaditeľová — vždy sa zabudnem, že Strakonič je už sám sebe riaditeľom — chcela mať z jedinej vnučky starú pannu. No snáď pre ňu hľadajú lepšiu partiu; môj Lajoš by im bol možno málo.“

„To neznám, Terézia; ba verím, keby videli v tomto kroku vyplnenie túžby vnučkinho srdca a jej pozemské šťastie, že by sa nevzpierali.“

„No, čo nie je, môže ešte byť,“ vydýchla si pani farárka.

„Prehovorte, milá moja Karolína, Lajoša, aby, až zajtra ta pôjdeme, uchádzal sa o Irenkinu priazeň; vy máte na neho vplyv, vás skorej poslúchne.“

„To nemôžem, Terézia.“

„Prečo?“

„Pretože viem, že Ľudovít ani mňa v tejto veci neposlúchne; on vyhľadal si už nevestu podľa svojho srdca, a všetky moje námietky, že vy s touto nevestou súhlasiť nebudete, tak ako s ňou nesúhlasím ani ja, zostali bez výsledku.“

„Čože? On že má nevestu? Snáď nejakú známosť, aké študenti v pochabosti utvárajú a ktoré z dnes na zajtra zabudnú?!“

„Nie, Terézia; osoba, ktorú si vyvolil, nehodí sa k takej povrchnej známosti; je to jeho snúbenica, s ktorou, až vám ju predstaví, hodlá sa verejne zasnúbiť.“

„A kto je to?“ sťažka vydýchla si pani Terézia. „Veľmi by som bola šťastná,“ smutno vetila pani, „keby som na túto otázku smela ostať odpoveď dlžná.“

„Nie, nie, povedzte!“

„Moja dcéra Milica.“

Vedľa pani farárky ani čo by uderilo.

„Milica!?“

Keby to bol niekto druhý, zvolala by: „Z toho nebude nič!“ No voči matke predsa nemohla.

„A ako to príde? — No, čo sa pýtam; Milica je pekné dievča a musí sa jej nechať, že tak ľahko žiadna nemôže sa jej postaviť po boku. Čo sa mňa týka, nemala by som nič proti tomu; mám ju rada ešte od jesene, ale môj sotva s tým bude súhlasiť, on chce pre Lajoša lepšiu partiu. Však nemajte mi za zlé, pani švagriná.“

„Ó, ani najmenej. Znám svojho brata, a povedala som Ľudovítovi to isté.“

„No ani vy — vraj — s tým nesúhlasíte; z akého ohľadu?“

„Ľudovít Černej bol mojím chovancom; no odkedy na návod svojho otca podpísal reverz — o čom Milica posiaľ nevie — nehodí sa viac za manžela pre moju dcéru.“

Jemný panin hlas sa príliš chvel, aby mohol znieť tvrdo alebo prísne; a predsa cítila pani farárka úder do tváre vo vážnej odpovedi švagrinej.

„Môj syn jej je nie dosť dobrý pre jej dcéru!“ Divné: v tej chvíli zabudnutá bola Irenka Strakoničová i všetky veľkolepé plány, ktoré — okrem toho — ktovie, či by sa aj uskutočnili. Ak chcel Lajoš Milicu, nesmela pýcha jej matky prekaziť; ona musí byť jeho. Čo, vari kvôli takým hlúpym národným prepiatostiam nemali by sa tie deti zobrať?

Mimochodom rátala pani: „Milica tiež po matke dostane čiastku, a keď ona — taká Slovenka — vydá sa za neho, nebudú mu ten reverz Slováci spomínať; verejne to známe nie je, zabudnú.“

Mlčky pokročili obe panie späť k fare, a — každá zobraná do svojich myšlienok — nemýlili jedna druhú. Nezbadali, že nevolaný, nečakaný svedok vypočúval celý ich rozhovor. Za hustým živým plotom okolo veľkej stodoly, ležal na trávniku kaplán Draškóci a čítal. — Vlastne robil sa, že číta. No sotva kroky oboch pani v diali odzneli, vyskočil. Oči zahoreli mu divým ohňom.

„Tak teda mňa nechali chodiť do G., aj Černej, aj senior — a spolu už dávno mali vec vybavenú, že on, ktorý ešte ani nekaplánoval, bude tam farárom!? No, počkaj! Aby si nedostal ten judášsky peniaz, to prekaziť nemôžem; ale Milica Žilinská tak málo bude tvoja, ako Irenka Strakoničová. Ona teda nevie; nikto nemal tej smelosti, raniť tú peknoduchú devu, ani vlastná matka nie. Tým viac bude rana bolieť, a tým bude ona hlbšia a nevyliečiteľná. A čím skôr — tým lepšie.“

*

Ten istý júlový večer, ktorý počul tieto slová, počul tam na schodoch starej zrúcaniny, ako rozprávala kamarátka milovanej kamarátke svoje pekné plány do budúcnosti, ktorú po boku miláčika mala stráviť v neďalekom G.

G. bola veľká, čisto slovenská dedina. Ó, čo všetko dalo sa tam vykonať! Ó, nevedela rozkošná deva, opierajúca tmavovlasú hlavu o lono „slovenskej piesenky“. Nevedela, aké reťaze a putá, aká tôňa vlečie sa za jej miláčikom, stojacim pre ňu v žiari svetla, a že táto tôňa dosadí ho do G. s poviazanými rukami i svedomím, a jej meno, desné meno je: zrada! —

No sestra vedela, a preto obelievali prelestné, nežné líčka kamdiaľ viac. „Úbohá, úbohá Milica!“ vyjadrovali sirôtkové, spod rias na rozhovorenú priateľku zahľadené oči. Vedela Zlatuška, že Danko, po druhý raz a nezvratne odsúdený, musel sa pustiť životom ako čln na sinom jazere. A ten, ktorý mu k tomu dopomohol, aby jeho loďka snáď nikdy na zemi k rodinnému prístavu nepriplula, ten mal žiť v takom blahu, chystanom rukou lásky.

Dopriala Zlatuška bratovi to blaho, necítila v srdci žiadnu horkosť voči nemu, ktorý navždy pochoval nielen Dankove, ale i jej pekné, pozemské šťastie. No bolo jej tak nevýslovne teskno nad Milicou. Najradšej by ju objala a so slzami poprosila: „Milica, nechoď za neho, nepodávaj ruku Ľudovítovi, nie je to ten náš Ľudovít! Lajoš Černej ocitne sa len preto v G., pretože od neho právom žiadať a čakať budú, že g.-skú cirkev, ktorá sa ešte dodnes držala, pomôže zmaďarizovať.“

No ako jej to mohla povedať ona, dcéra svojho otca a pokrvná Ľudovítova sestra, ona, nevesta Danka Žilinského, olúpeného o životnú postať? Ružové ústka zavierala detinská úcta a sesterská láska. Keby Milica bola na ceste do Kanaánu, bolo by jej možno povedať: „Pán Ježiš ťa poteší, On nahradí; On, ktorý nahradil mne Danka, nahradí tebe Ľudovíta, ži s nami Kristu a národu.“ — Takto kto mohol Milici nahradiť Ľudovíta, ktorého tak milovala? „Mne Danka vzali, ale on je preto môj, a raz večne budeme svoji; ja môžem myslieť na neho, žiť s ním, modliť sa za neho, áno kedy-tedy oblažiť ho pár slovami. Milica, keď sa raz rozíde s Ľudovítom — pre národ, pre zradu — pretože oba Krista neprijali, tak ničoho viacej niet, čo by ju s ním spojilo. Ona tú peknú svoju lásku musí zo srdca vyrvať, pošliapať: pre ňu nebude viac Ľudovíta!“

Ach, devuška cítila temer telesnú bolesť pri tejto myšlienke. Než mohla zabrániť, vypadla osamelá slza z jej krásneho oka na dumné, mysliteľské čelo kamarátky.

Iskrenné devine oči náhle vzhliadli.

„Ty plačeš, Zlatuška!“ Na okamih zovrelo sa srdce divnou bolesťou. Matka netešila sa z jej šťastia, a Aranka — Ľudovítova sestra, plakala. Čosi čierne, zastierajúce ružový svit blaha šťastnej nevesty, zaľahlo na myseľ. „Spýtaj sa jej, prečo plače!“ radil rozum; „ona ti povie pravdu!“ Lež divné: deva tú pravdu poznať nechcela.

„Milica drahá, odpusť!“ v zmätku ospravedlňovala sa devuška, „porovnala som osud Ľudovítov s Dankovým.“

„A môj s tvojím“ náružive objala deva družku. „Odpusť, že som tak sebecky rozprávala o našom šťastí pred tebou. No ver, ešte i pri Dankovi sa všetko k dobrému obráti, ani on sa nestratí, keď i nebude to tak, ako sme si my mysleli.“

„Verím, Milica. Čo sa Danka týka, jeho život sporiada Pán Ježiš, ktorému sa odovzdal a prenechal. On jedine, ale iste poteší človeka i v tých najťažších hodinách, keď celá budova doterajších túžob, ideálov, úmyslov, ľuďmi nemilosrdne zbúraná, pred našima očima rozpadne sa v prach. — Dovolíš, Milica, aby som ti zaspievala svoju najnovšiu piesenku?“

„Ó, prirodzene, drahá!“

Mráčik istej nevôle zmizol z dumného čela; deva znovu položila hlavu družke do lona, a m.-skými horami po šírej, dolnozemskej rovine nieslo sa nežne, ako vánok vonnej lásky, poslaný od srdca k srdcu:

Stúpal spev v kráse, nežnosti a sladkosti; no kto opíše dojemnú moc poslednej slohy?!

V Miliciných očiach zligotal sa vlhký lesk. „Keď Danka stratila,“ dumala deva, „no tak ona všetku lásku preniesla na Ježiša. Aká úchvatná to oslava lásky ku Kristu!“

„Zlatuška, a či meno „Danko“ stratilo už prvé miesto v tvojom srdci?“

„Nie, Milica. Ale ako hviezdy blednú, keď slnce vyšlo, tak bledne každé, i to najdrahšie meno pred tým jedným najdrahším, najsladším.“

„Tak, keď ale niet pre teba už iného pokladu, len On, keď jedine v Ňom je tvoja krása, sláva i blaho, čím ti je náš doterajší poklad, náš národ?“

„Nezabudni, Milica: spievala som, že v Ježišovi je cena najvyššia. To pripustíš, že Stvoriteľ má vyššiu cenu, než stvorenie — staviteľ, než dom; tak On, pre ktorého a skrze ktorého je všetko, On, ktorý je daný za svetlo národom a za spasenie až do posledných končín zeme, musí mať vyššiu cenu, než tieto Ním stvorené, ním udržované národy!“

„Nuž, to pripustím; ale uváž sama, nie je trochu prepiate, spievať, že len Jeho srdce vernosť drží? Máš vôľu zrušiť ty vernosť Dankovi? Zruší on kedy vernosť tebe?“

„To sa iste nikdy nestane!“ Pekné ružičky zahoreli na bielych líčkach. „No keď napriek všetkému zostaneme našej láske a jeden druhému verní, vtedy málinko spodobáme sa Jemu, ktorý nás tak miloval — keď sme boli ešte Jeho nepriateľmi — ako ani tých najdrahších nevieme milovať. Alebo si predstav: Danko by sa zvrhol, pod tlakom, ktorý na ňom leží, prešiel by do nepriateľského tábora, aby nemusel do cudziny, aby dostal faru, čo by vtedy urobili naše srdcia, moje srdce?“

Tôňa bledosti pretiahla Milicinými lícami. „Pravda, my prestali by sme milovať?!“

„Prirodzene; ako ináč!?“

„Ach, a môj Ježiš miluje aj zradcov. On zná našu podstatu, má v pamäti, že sme prach. On, keď i musí odsúdiť hriech, miluje hriešnika. On, ktorý sám naše hriechy vyniesol na drevo, On sám, raz pokúšaný, jedine môže pomôcť pokúšaným. Keby Danko nemal Jeho, neviem, či by v tom súžení obstál. Ale, že má Jeho, tak viem, ó, viem, že obstojí, bo On ho miluje verne, večne. On mu môže nahradiť všetko: otčinu, domov, rodinu, priateľov, ideály, všetko.“

„Aj teba?“

„Aj mňa, Milica,“ tichúčko, no s pevným presvedčením vydýchla si devuška.

Obe priateľky vstali.

„Podľa toho vás, ktorí ste sa vydali do Kanaánu, ktorí máte Ježiša, nebolí žiadna strata; vy ste úplne odumreli podobnej slabosti, ktorú my nazývame zármutkom a žalosťou,“ s istou iróniu podotkla deva.

„Niet strát, ktoré by nám v onej poludňajšej zemi neboli nahradené. Bolesť, vyplakaná na Jeho srdci, nebolí tak veľmi; žalosť On osladí, zármutok utíši, a keď neodvráti ostrierany, namierené na zemi na srdce, tak dá silu preniesť a neklesnúť. Alebo uváž sama,“ narovnala sa naraz Aranka v celej štíhlej, na mladú palmu upomínajúcej výške — posledné lúče svetla sťa svätožiara objali ten celý, nedostižne milostný zjav, pozastrený teraz zádumčivo tragickým nadšením, — „myslíš, že by som mohla zniesť všetko to, čo prišlo na mňa? Danka mi vzali, a ako toho jelienka v horách budú ho naháňať z miesta na miesto, trafeného strelou zrady. Tu doma nemám ani otca, ani matky. Otec ma chce predať Ferdinandovi za mamonu a matka — hoci vie, komu moje srdce patrí — večne patriť bude — podporuje oboch v ich snahe. Pretože ja nikdy nepovolím, povoliť nemôžem, dnes-zajtra nebude miesta pre mňa v dome mojich rozhnevaných rodičov. Ó, povedz, Milica, keby som nemala Jeho, ktorý mi je i všetkým: otcom, matkou, bratom, priateľom, silou i svetlom, keby On tú horkosť nesladil, ten žiaľ nemiernil, keby nebolo istoty, že každá vlna žiaľu, každý deň, plný boja, nesie ma bližšie k onomu večnému domovu svetla a slobody, či mohla by som obstáť? Áno, Milica, my, dietky Božie, musíme a môžeme trpieť, mnoho trpieť, viac než vy, ale v tom je rozdiel: my netrpíme sami a bez nádeje.“

Kto podá Zlatuškinu krásu v tejto chvíli! Celá výsosť ženského srdca, schopného najhlbšej bolesti, zobrazila sa v očiach zvlhnutých slzami, a okolo spevných ústočiek. Ach, ak sa niekedy podobala slovenskej piesenke, bolo to v tejto chvíli.

No kto opíše nepochopiteľný pocit, ktorý prenikol Milicinou dušou?! Bolo to ako také tiché, kdesi z ďaleka, z vysoka prichádzajúce: „Poď i ty!“ „Šťastná Zlatuška, môcť tak veriť, stáť duchom tak vysoko, tak blízko neba! Ó, ako dobre pre ňu, úbohú, ale ja — nie — ešte nie, mne nechce sa tej odriekajúcej lásky, mne chce sa ľúbiť ľudsky, pozemsky a tak byť milovanou, mne chce sa blažiť, pozemsky blažiť, a slniť sa v tom krátkom, žiarivom zemskom šťastí.“

Je pravda, že Janko netrpel núdzu a Irenka žila obklopená blahom. Kresťanstvo neprinášalo samé odriekanie, podobné Zlatuškinmu a Dankovmu. Prinášalo však tú zvláštnu čistotu, ktorú tak veľmi vidieť i na mamičke, a ktorá zužovala v srdci dač (Milica nevedela by tomu dať meno, ona by povedala: „dač zemské“). A Milicino srdce týmto „dačím“ bolo teraz celkom naplnené, tak naplnené, že sa ani k podobnému súcitu nemohla vyšinúť, aký by u nej indy takéto Arankine slová vyvolali.

„Som sebecká, som; nechcem byť, nesmiem byť; ó, ona je čistejšia odo mňa.“

„Poď, Milica, i ty dosiahneš tú vnútornú čistotu,“ volal ešte raz, ešte skľúčenejšie onen hlas.

No deva hodila hlavou: ,Nie, nie!‘

Nevedela Zlatuška, čo deje sa v priateľkinom vnútri keď opúšťali starú zrúcaninu. Nečakala ani sústrasť, ani odvetu; neprekvapilo ju družkino mlčanie. „Ona bude na Teba myslieť, Pane môj,“ modlila sa ticho; „Ty sa dáš poznať i jej; a keď vlny súženia zavrú sa nad drahým srdcom úbohej sestry, Ty aj ju potešíš tak, ako nás.“