ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tetinka moja, písala Aranka, snáď nikto z vás nepochopí a nepocíti tak, ako ja, čím je Pán Ježiš duši a srdcu. Veď ja som tu taká samotná; nič nemám, len svoju Bibliu a tie dobré a krásne spisy, ktoré mi posielate. Ani národne, ani duchovne neporozumená, som predsa v niektorých hodinách taká šťastná, že to ústa nevyslovia. Obzvlášť ma blaží to, že za čokoľvek prosím drahého svojho Pána, On mi všetko dáva.

Pomysli, tetinka, prosila som o možnosť, stať sa učiteľkou. Otec moju žiadosť zavrhol, a začiatkom decembra som sa ňou neočakávane stala. Náš mladší učiteľ odišiel, a cirkevníci sami žiadali, že, keď mám diplom, načo by vraj koho hľadali, nuž otec nemohol odoprieť. Teraz je už i on i mamička rada, a čo potom ja! I to mi Pán môj dal, že deti ma majú veľmi rady, obzvlášť keď im rozprávam biblické histórie.

Ach, tetinka, prečo nám to tak nerozprávali? Aj my by sme boli Pána Ježiša tak milovali, ako ho tie dietky začínajú milovať!

Ako už vieš, pripravila som im, no vlastne pre celú školu, vianočný stromček. Po tri nedele chodili večer do školy učiť sa spievať. Pán mi dal niektoré piesenky, a Danko mi poslal nápevy, ktoré zase jemu bol daroval. Bola to krásna slávnosť; len neviem, kto bol šťastnejší: tie deti, či ja. A boli to moje prvé Vianoce, keď skutočne mohla som oslavovať narodeného svojho Spasiteľa; veď zrodil sa bol už v mojom srdci. Ty mi, pravda, nezazlieš, keď napíšem, že ani tie pekné Štedré večery v P. ma tak neuspokojili, ako tento.

Keď už stromček bol obraný, svetlá zhasené, išla som navštíviť Martináka. On ešte žije, ale nebýva už u nás; zaďakoval^[67] z kostolníctva, lebo pre chorobu nemohol by už vôbec zastávať tú službu. Vzal si malý domček do prenájmu. Môžem povedať, že v tej jeho nízkej chyžke je moja svätyňa. Nuž, niesla som i jemu nejaký dárok a išla som sa deliť so svojou radosťou. Ach, vonku bolo tak krásne, tak jasne, mesiac i hviezdy svietili, sneh sa trblietal. Vo všetkých oknách v dedine bolo vidno svetlá. Ľudia sedeli okolo stolov a jedli štedrovečerné večere. Mne predstavil sa Betlehem, plný pútnikov — i tam snáď tak večerali — a mne bolo, že idem s pastiermi ta do maštale, Bohom posvätenej, hľadať narodeného Mesiáša a svojho Spasiteľa. Potom som pozrela hore. Vznikla vo mne spomienka, že i tam nad hviezdami sú hody, že svätia narodeniny Božieho Syna. A nebo sa tak ku mne znižovalo, až bolo v mojom srdci, a moje srdce v ňom. Snáď až raz tam doma lepšie ti to popíšem, teraz na to slová nestačia.

U Martináka bolo niekoľko susedov, ktorí spolu s ním čítavajú Slovo Božie. Tak sme si tam spolu tú dnešnú pamiatku sprítomnili, že nám všetkým bolo okolo srdca, ako tým pastierom, ba mne tuším tak, ako tomu anjelovi, keď volal: Zvestujem vám radosť velikú, ktorá bude všetkému ľudu; lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ!

To boli moje Vianoce. Dostala som od milých rodičov mnoho krásnych darov (zdá sa mi, že aj ich moje darčeky potešili), no najkrásnejší čakal ma až po večeri. Otec mi dovolil, že smiem šperk, ktorý mi Ferdinand Adamiš poslal, vrátiť, a že ma nebudú nútiť za neho, totiž že mi ponechajú ešte jeden rok slobody. I to je dôkaz, že Pán vyslýcha moje prosby. Ach, veď čo by som urobila, keby ma tak nútili? Nikdy nemôžem ruku i srdce dať inému, len Dankovi; zhrešila by som. Veď medzi nami nie je len srdcia spojujúca láska; tak ako Váh splýva do Dunaja, tak splynuli dovedna naše duše a plynú do mora večnosti; viem, že ani tá ich nerozdvojí. Ale veľké je prikázanie Božie, ono učí rodičov poslúchať. Sláva Pánovi, oni mi dali voľnosť, kým vraj neskončím školský rok. A potom? — Ticho, duša moja; dosť má deň na svojom trápení.

Ó, aká som šťastná, že Danko je u Strakoničov, a že v Irenkiných listoch i jemu môžem písať a on mne. Priala by som si niekedy krídla. Zaletela by som z tejto cudziny — v ktorej srdce nevie si zvyknúť — buďto za drahou Milicou, s ktorou si dopisujeme (obzvlášť odkedy mám školu) alebo za vami aspoň na jeden večer k Tvojim nohám, oprieť hlavu o Tvoju hruď a počúvať svedectvo a poučenie z úst tých, ktorí nás predišli na ceste z Mezopotámie do Kanaánu. Neviem, či je to hriešna myšlienka, no niekdy sa mi zdá, že by mi ani oni nemohli dať toľko ako mi dáva Duch Svätý v skorých ranných chvíľach samoty, keď On sám otvára mi Písma. Ó, tetinka, mne je tá Kniha kníh taká jasná a taká drahá! „Budú všetci učeníci od Boha.“ On si ma vyučuje, ako Eliezer Rebeku; i tá druhého nemala. No keby som mala krídla, prišla by som veľmi rada medzi vás. A potom by som zaletela do Srbska za našimi drahými a učila by som sa od Irenky svietiť. Ako ďaleko som ja ešte za ňou! No pravdepodobne nikdy ju ani nedostihnem; ale viem, cítim, že ma Pán Ježiš miluje a príde mi „v ústrety do oblakov“ a zavedie ma napriek všetkej mojej nedokonalosti do tej krajiny poludňajšej.

Už viac ráz som sa chcela, tetinka moja, i tebe i Jankovi priznať k istému poblúdeniu, ale buďto som k tomu neprišla, alebo mi nedalo srdce. Bála som sa, čo by obzvlášť Janko povedal na to. No, keď Pán Ježiš môže vedieť a odpustil, tak i vy máte vedieť, že vaša Irenka, sotva prišla do Srbska, už temer odbehla spod vedenia Eliezerovho a uchýlila sa z cesty.

Ó, tetinka, v knihách, ktoré mi posielate, čítala som o hrdinoch a hrdinkách, ktorí vo veľkom utrpení a prenasledovaní zostali verní. No mne sa zdá, že nadovšetko ťažšie je zotrvať, keď každý miluje, na rukách nosí, chváli.

Tak viedlo sa mne, keď sme prišli do B. Strýc ani len nevedel, čo ešte má pre mňa urobiť. Miloš, Sáva (on mi zakázal, že ho nesmiem srýcom zvať, bo vraj ako by som potom menovala jeho otca) i oba mladší jeho bratia, Pavel a Demeter, boli by ma tuším na rukách nosili. Tak som bola tomu rada, že som sa usilovala utvoriť medzi nimi krásny rodinný kruh, už i kvôli Dankovi, to si môžeš predstaviť. Rozohriali sme i tetinku Milenu, sesternicu strýca generála, ktorá už roky vedie domácnosť. Je to dáma, predčasne zostarnutá, utrápená životom. Povedala by som, že už dávno nič dobré nezažila.

Tak to išlo deň po dni, až tu naraz príde strýc generál so správou, že kúpil lóžu v divadle. Dotedy divadlo nebolo ani v spomienke. V prvej chvíli ucítila som veľkú radosť. Malo sa hrať „Život za cára“, a z Ruska bola tu divadelná spoločnosť.

„Irenka, to bude niečo pre teba!“ jasal Miloš.

„I pre Danka,“ prisviedčal Sáva.

Dodnes si to nemôžem vysvetliť, že sme oba tak rýchle v tom pokušení klesli a privolili. Ba ja necítila som ani len nepokoj duše, ani som len nevedela, že idem pred svojimi milými zaprieť môjho Kráľa. Počuť ruský spev, vidieť ruských hercov hrať — celý deň bola som ako omámená, a čo potom večer, keď sme už sedeli v lóži! Opera bola krásna, herci hrali výtečne. Všetky už pochované túžby, stať si medzi nich, patriť k ním, zaburácali srdcom, každý slovenský nerv ožil, s ním všetky sny a ideály. Najradšej by som bola tie Rusky vyobjímala a vybozkávala a tým ruským bratom stisla pravice!

Obecenstvo v divadle bolo ako vo vytržení, keď hudobný zbor začal hrať ruskú hymnu. Počnúc od kráľovskej lóže všetko vstalo a vpadlo do spevu. Ja som tak spievala, že sa mnohé kukátka otočili k našej lóži.

Ako vo snách vrátili sme sa domov. Strýc bol natoľko radostne rozrušený, že vzal lóžu ešte i na druhý deň.

Tej noci spala som málo. Myslela som na veľkosť ruského národa, na budúcnosť Slávstva. Pred spaním zbežne prečítala som si síce zo Slova Božieho, no príliš rozrušená, poprvé nevedela som z čítaného nič.

Ráno vstala som neskoro. Pri raňajkách, áno celé dopoludnie hovorili sme medzi sebou najviac len o prekrásnom včerajšom výkone. Ja nemala som času ani na čítanie, ani na modlenie.

Odpoludnia volali ma bratia spraviť návštevu u primadony.^[68] Ó, išla som tak rada a bola som celá okúzlená jej láskavosťou. Neviem, ako ma prezradili, že vraj krásne spievam. Slečna žiadala si počuť slovenskú piesenku. Nuž ja, uisťujúc ju, že až teraz vlastne viem, čo je krásny spev, keď som ju počula, spravila som jej po vôli. Všetky tie lichotivé slová, ktoré z jej úst zneli ako hudba, nechcem opakovať. Ale moje srdce, to márnomyseľné srdce, bolo nimi ako omámené. Tuším, keby ma bola vyzvala, aby som vstúpila do ich spoločnosti, bola by som sľúbila bez rozmyslu. A, tetinka, celú hodinu sme boli u slečny P., a ja ani len jediným slovom nespomenula som svojho Pána, k vôli ktorému som sa bola vzdala myšlienky ísť k divadlu. Ba ani som si na to svoje odovzdanie nepomyslela. Dnes, keď je už všetko odpustené, a ja šťastnejšia v pevnom objatí Jeho ruky, dnes so zármutkom a zdesením pripomínam si to veľké nebezpečenstvo a to zaprenie.

Tak prežila som celý deň bez Krista. Prišiel večer. Hotová už do divadla, zavinutá v bielu mantilu^[69] i kapku, vošla som do jedálne. Tu bolo iba slabé svetlo; niekto bol už zhasil lampy. V tom šere sama nevidená a nerozoznajúc, kto tu je, počula som Sávov hlas:

„Ty že nejdeš s nami?“

„Nie,“ odvetil Danko. „Mám na jednej bezsennej, výčitkami svedomia ťažkej noci dosť.“

„Ako to myslíš? Vari si si robil výčitky, že si bol v ruskom divadle, ty, taký horlivý Slavian, slovenský mučeník?“

„Vieš, Sáva, ja som nielen Slavian, ale popredne kresťan; a divadlo nie je pôda, kde by mohla duša kresťana rásť a zosilnieť. Svet a Kristus — to sa nedá spojiť. Raz v hroznej chvíli, keď sa vlny súženia už-už chceli nado mnou zavrieť, vztiahol Kristus svoju ruku po mne, vzal, previedol ma po nich na breh spásy. Ja oddal som sa Jemu; a včera neobstál som v pokušení, ale išiel som tam, kde On so mnou ísť nemohol. V noci prežil som strašnú chvíľu. Veď ja nikoho nemám, len Jeho. No, ucítil som a viem teraz, že všetko by som mohol stratiť a ešte žiť, ale Jeho stratiť, to znamenalo by pre mňa smrť.“

Danko vravel tak mierne, no tak, že Sáva nemohol ináč, len mlčky stisnúť mu ruku. Ale ja — ó, tetinka, ako bolo mne! Šupiny i kúzlo padlo, spoznala som, kde som, kam idem, a že zapieram toho Pána, ktorému som sa na večné veky oddala. Nech nepríde táto chvíľa, nikdy by som nebola poznala, nakoľko má Slovo Božie pravdu, keď hovorí: „Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?“ Vnútri volal hlas: „Poď, Irena, odhoď to rúcho, tie ozdoby, hoď sa k nohám svojho Spasiteľa, ach, vráť sa k Nemu!“ No srdce začalo sa ešte ospravedlňovať a vtom volal deduško i Miloš, a vo mne nebolo sily vyznať. Veď nemodlila som sa celý deň, neodprosila som. Tak šla som. No to už neboli tie krásne včerajšie chvíle, s hrôzou obzerala som svet vôkol seba, svet na javisku. Kus nebol ten istý, bolo v ňom mnoho zakrytej špiny; včera snáď v tom vytržení nebola by som ju videla; dnes — ó, strašné! Darmo som si chcela nahovárať, že divadlo je krásne umenie, ktoré zušľachťuje ducha, znova a znova zneli mi v ušiach slová: „Išiel som tam, kde On so mnou ísť nemohol.“ Pane, si Ty tu so mnou? „Nie,“ vravelo srdce, „vo mne Ho niet — a vôkol mňa Ho tiež nebolo.

Zrazu akoby mi niekto diktoval slová: „Sú duše, ktoré vybrali sa na púť z Mezopotámie do Kanaánu a idú začas dobre po tej pravej, úzkej ceste, ale nezotrvajú; ony vrátia sa späť do sveta.“ Medzi tie duše patrila som teraz i ja.

Napravo v lóži sedela dáma, ktorá mi pripomenula krásou i vekom grófku B. Ó, čo by povedala, keby ma tu videla! — Nemohla by som veru povedať, čo ruskí herci hrali.

Ó, ako rada ocitla som sa konečne na čerstvom vzduchu. Vo svojej izbičke, keď zapadla medzi mnou a svetom závora, ležala som napred dlho bez hnutia na kolenách pri pohovke. Bolo mi tak hrozne úzko, ako by snáď bolo bývalo Rebeke, nech tak utečie Eliezerovi a stratí sa mu na púšti. Ó, ja som bola na púšti a nemohla nájsť cestu zpäť.

Konečne siahli ruky po Biblii, a prvé slová, ktoré mi tamstadiaľ oproti zasvietili, zneli: „Nemilujte svet, ani tie veci, ktoré sú na svete.“ A keď prehrnuli sa listy samy, padli oči na podčiarnutú výpoveď: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“

Ó, ja som to poznala v tejto chvíli: alebo musela som sa s celým srdcom vrátiť k svetu a vypiť pohár rozkoše, ktorý podával, milovať cele, horúcne ten svet, slúžiť tej pomíjajúcej mamone, alebo navrátiť sa úplne ku Kristu a povedať s Havergalovou: „Jedine, úplne, večne Tvoja.“ Kristu a svetu nebolo možno spolu slúžiť; polovičatosť prinášala boj a zármutok.

Ach, tetinka, to bol tuhší boj, než ten na lodi Z., ale sláva, sláva buď môjmu Kráľovi, Eliezer vrátil sa pre Rebeku, našiel ju na púšti a vzal zase pod svoju ochranu. Ó, ja už viem, čo sú to za muky, zostať bez Pána Ježiša. Danko má pravdu.

Hoci po polnoci moje svetlo zhaslo, zobudila som sa skoro za rána s podivným pokojom a tíšinou v srdci. Ó, aké vzácne a jasné bolo mi Slovo Božie! Nemohla som, len ďakovať a ďakovať.

Keď som v neobyčajnú hodinu vošla do neveľkej izby pri jedálni, v ktorej sa bratia vo dne učia, našla som už Danka tam zamestnaného usilovnou prácou. Tušila som, že tam už bude. Tiahlo ma to za ním, povedať mu všetko a poprosiť ho: „Pomodlime sa spolu.“ Sadla som si k nemu na nízky divánik, vzal moju ruku do svojich; chvíľu dívali sme sa mlčky jeden na druhého.

„Irenka, ideš mi povedať, že si sa vrátila k Pánovi?“ preriekol konečne.

„Áno, Danko.“

A potom sme si povedali všetko, no i to, že každý deň v tejto hodine zídeme sa tu spolu a posilníme spoločnou modlitbou, čo sme od tých čias ani raz neopomenuli. A, sláva Pánovi, dnes už nemodlíme sa sami. Pán dal mi potom toľko sily a radosti, že, keď sme po raňajkách v salónku sedeli okolo strýca, vyznala som pred všetkou rodinou, ako si ma Pán Ježiš našiel, ako som sa Mu oddala, i ako som Mu bola po tieto dva dni neverná. Prežila som v tej chvíli ešte raz muky, vyzneli mi zo slov i hlasu. Prosila som svoju rodinu, aby mi dovolili žiť tu v ich dome pre Krista, že so svetom nikdy viac žiť nemôžem. Ó, a Pán mi to dal, že oni mi uverili. Danko pridal svoje osobné svedectvo; a vieš, čo je výsledok toho, tetinka? Máme ráno po raňajkách domácu pobožnosť. Danko číta odsek z Biblie, a zaspievame daktorú krásnu pieseň ku cti Pánovej.

Zoznámili sme sa už odvtedy s misiou, ktorá v Srbsku pracuje. Majú krásne piesne v srbčine; Danko niektoré už i preložil.

Večer zase pripravujeme si okolo strýca generála buď literárne alebo hudobné večierky. Minulý týždeň mi povedal; „Nikdy som si nepredstavoval, že by sa opravdivé kresťanstvo dalo spojiť s takou veselosťou a šťastím, ako vidím pri vás.“ Pán naše prosby vyslýcha; vidím, že milý náš strýc je už na rozhraní, on pôjde s nami.

Pavla daroval nám Pán za brata a spolupútnika. Miloš i Sáva sú ako vymenení. Predtým ich pravidelné návštevy v klube i kasíne už celkom vystávajú.

Ako som rada, že to už len málo potrvá, a odídeme preč. Sáva sa chce usadiť ako lekár v T.

Je pravda, tetinka, však snáď už vieš, že deduško so strýcom kúpili T. Miloš prevezme tam riaditeľstvo; deduško už bude odpočívať. Pavel s Demeterom idú do Viedne, Danko s nimi; budú študovať pod jeho dohľadom. Strýc stojí na tom, aby on tam doštudoval a zložil skúšky. Sáva išiel do Pešti; nemáme už pár dní správy od neho. Demeter je trochu spurný charakter, ale Dankovi do krajnosti oddaný; až ten milovať bude Pána Ježiša, iste Ho bude verne milovať.

Ach, ja verím, že celá moja rodina vyberie sa na cestu do Kanaánu; už sa im začína v Mezopotámii cnieť za niečím lepším a slávnejším.“

*

„Kto by mi to bol na Dunajskom moste povedal — keď celý môj život pripadal mi zmrhaný a stratený, tak že už nič nezostávalo, len zomrieť — že budem ešte krásne žiť a že toľko nádeje do budúcnosti bude mať moje zradené srdce!? písal zase Danko v svojom liste. „Tetinka moja, smelo môžem povedať, že Irenka priniesla sem do tohoto domu kus P. s jeho poéziou. Keď sme sem prišli, bol to iskrenne milý, slaviansky dom; jeho obyvateľstvo — keby neviazala k nim toľká vďaka za nevýslovné dobrodenie — musíš milovať; — tak na povrchu, ale vnútri… Píšem to len Tebe, drahá naša matka, ale oni boli, počnúc od pána generála, hodne zlumpovaní — ako sa zdá celá srbská spoločnosť, kasíno, klub — a temer nikdy nie doma. Sám Pán mi dal získať si lásku oboch mojich žiakov a pripútať ich. O ostatných postarala sa ona, náš slnečný lúč.

Prvý podľahol čaru strýc. Načo by chodil starec von do nepohody, keď doma mal také teplé hniezdočko a vzduch, ani v máji, keď ona mu spievala, čítala, hrala s ním šach i domino?

Potom začal vystávať zo spoločnosti Miloš. Jazdili spolu so sestrou; musel ju vodiť po rôznych dobročinných ústavoch a pamätných miestach z vojny a z dôb pod tureckým jarmom.

Sáva preukazoval tú istú službu mne; spolu začali sme čítať daktorých klasikov. On sa ponúkol učiť ma anglicky, čo som prijal s veľkou radosťou.

Irenka žiadala bratov, aby ju učili správne srbsky. I ja som sa k tomu pripojil. Mňa zase žiadali o naučenie správnej slovenčiny; tu zase oni oba pripojili sa k nej. Pomaly nezostávalo mnoho času pre svet.

Potom prišla tá naša nevernosť s divadlom, o ktorej som vám už dávno písal, a Irenka teraz — a začal sa iný, nový a krásny život. Kam sa podel ten dom, do ktorého sme boli vošli? Už by si ho ani nepoznala, a tých ľudí temer tiež nie. Nie sú ešte novým stvorením, ale značne zmenení; a hoci viem, že jedine Pánu Bohu nášmu prislúcha česť, smiem dodať, že Irenka bola Mu nástrojom, zjemňujúcim týchto srbských orlov.

Mal som teraz príležitosť pozorovať, čo zmôže jemný vplyv nežnej ženskej bytosti na nás mužov. Radujem sa, že som smel Irenke pomerne stáť po boku, že mi môj Pán umožnil tie dary — ktoré mi dal, prv než som Ho poznal — uplatniť v tejto rodine, ktorú vrelo milujem a ktorej som tak veľa dlžen. Sláva Pánovi i za to, že oni všetci majú ma radi. Keď sa dakedy dostaneme i do tuhého sporu obzvlášť so Sávom, keď príde reč i na veci Božie, to vybúši a zhasne.

Posiaľ uctievali si len moje a obzvlášť Irenkine zásady — ako hovoria; — ale Slovo Božie nevráti sa prázdne. Dnes už vedie svetlo so tmou tuhý boj v ich srdciach; no boj skončí víťazstvom na strane Pána Ježiša. Veď my na modlitbách vedieme boj za nich, a vy nám pomáhate.

Tak ako som Jankovi už bol písal, máme teraz pred sebou cestu, Pavel, Demeter a ja. Minulý týždeň bol som sám vo Viedni, a to ako sa patrí, rýchlikom. Poslal ma pán generál vyhľadať byt, stravu, a hlavne dať nás zapísať. Modlite sa za nás, aby sme v tom veľkom meste a v tých nevereckých školách duchovne neutrpeli. Oba moji chovanci nie sú ďaleko od kráľovstva Božieho. Irenka myslí, že Pavel je už obrátený od sveta k Bohu; no ja sa obávam, že je to pri ňom ešte len nadšenie a cit, nie čin vôle. On je veľmi ideálny, taká hudobná, kvetná duša. Demeter je viac mužný charakter, svojvoľný, dakedy vzdorovitý, vášnivý; ale húževnate stály, čo si raz zaumienil. Až ho Duch Svätý premôže, on istotne bude patriť medzi tie duše, ktoré sa cieľa neminú.

A teraz niečo z mojich nádejí. Ach, tetinka, snáď len predsa nebudem musieť žiť von z drahej mojej otčiny, snáď budem smieť kázať evanjelium nášmu ľudu. Strakoničovci majú úmysel, usadiť sa v T., a pán generál chce, aby som až po matúre pripravoval oboch jeho synov súkromne. Skúšky budú skladať v Belehrade. Do Viedne ideme vlastne len preto, aby sa Demeter medzi ostatným študentstvom dostal lepšie do učenia. — Pavel má popritom navštevovať konzervatórium kvôli hudobnej technike — a ja aby som mohol zložiť kandidátske skúšky. Pán generál stojí na tom, aby som ich zložil; keď teraz som znemožnený v Uhrách, aby som vraj neplatil za nedouka. Až prídu lepšie časy (on iskrenne verí v lepšie časy pre Slovákov), až nastane prevrat pri vláde, aby som i ja mohol na základe tých kandidátskych skúšok zložených vo Viedni, zložiť pre formu ešte raz na daktorej uhorskej akadémii. Neviem, ako bude; viem len, že sa z Viedne mám vrátiť do T., a že tam mi bude možné pracovať medzi tamojším ľudom.

Irenka ide už teraz konať predprácu, chce učiť čítať malých i veľkých. Povolenie na otvorenie školy od deduška už dostala. Než príde, bude tu už vykonané, aby Strakoničovci tú školu tam smeli mať. Aké krásne výhľady do budúcnosti! Sláva Pánovi!

Tak hľa, tetinka, už nás budeš mať všetkých v práci: Milicu, Aranku, Irenku i svojho znovu šťastného Daniela. Všetci ponesieme osvetu národu, pre ktorý si nás vychovala. No, aké krásne, že prv, než sme nastúpili, osvietil Kristus večným svetlom naše srdcia a duše. „Ja som svetlom sveta,“ hovorí On; „kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života.“

Že Aranka má školu, to však iste vieš a raduješ sa spolu s našou slovenskou piesenkou. Ako často sťažuje si v listoch na svoju slabosť a nevedomosť! Keby vedela, koľko posily, áno Božieho požehnania nám obom z tých jej listov plynie a ako na ne túžobne čakáme — nielen srdce, ale i duša! Nezdá sa i Tebe, tetinka, že na ceste do Kanaánu ona najlepšie napreduje? Je sama, a predsa taká šťastná. Bojím sa, že mne Kristus Ježiš nie je tým, čím je jej, hoci mne viac odpustil, a ja by som Ho mal milovať viac.“

„Pomysli, mamička, kto ma prvý z vás navštívil v mojej samote na mojom bojisku: — doktor Strakonič! Môžeš si predstaviť, ako som sa mu potešila; len škoda, že si nebola tu, a tak jeho návšteva pre slušnosť musela byť taká krátka. Rozprával mi o našich v Belehrade, i o premenách, aké sa už stali a ešte stanú. Postavili sme spolu dakoľko veterných zámkov, no i niektoré dobré plány.

Tak sa mi zdá, že temer všetci Tvoji chovanci budú pracovať na Dolniakoch; snáď i tvoja Milica sa tam ocitne, až Ľudovít skončí. No to je ešte ďaleko! — On ma bol na sviatky navštíviť. Veľmi na ňom poznať, že je v P. samotný; sotva som ho mohla rozveseliť. No mala som radosť; zastupoval pána farára, kázal s veľkým oduševnením a krásne po slovensky. Pán farár Z. je utajený Slovák ešte z tých starých, bol ním celý natešený. Mňa má tiež rád, preto že som Slovenka. Ono mi to ľahko nepadá, neraz mlčať tu v tomto Kocúrkove, kde takzvaná inteligencia hovorí vo všetkých troch krajinských rečiach odrazu, a vlastne nevedia dobre ani jednu. Keďže som chovanka p.-ského učilišťa, tak doktori hrajú si predo mnou na veľkých Maďarov, hoci ich matky, dakedy i otcovia, nevedia ani slova po maďarsky. Keby som nemala svoje piano, neraz by som si poplakala. Zato, keď tu bol Sáva Strakonič, to sme si zahrali a zaspievali:

… od Uralu ku Tatrám — že budúcnosť patrí nám!

Mám už malý krúžok dievčat v mojej malej industriálnej škole. Zľúbala by som najradšej Tvoje ruky, drahá moja mamička, že si ma naučila tomu veľkému umeniu, dokopať sa potichúčky, nepozorovane až k srdciam detí a mládeže, a zasiať tam nepozorovane, hlboko semiačko lásky k svojeti. Aj ja im tak rozprávam, ako si Ty nám rozprávala. Za odmenu usilovnosti spievam, áno i zahrám im, alebo prednesiem daktorú báseň. Vidím už isté malé výsledky — hoci, keď daktorá dievčina príde s maďarčinou, hovorím s ňou po maďarsky, — tak pomaly nepočuť ani slova tej cudzej reči. Neraz ma to stojí veľké sebazaprenie, nepovedať všetko, čo v srdci búri, alebo nevravieť o tom otvorene, čo je srdcu najdrahšie. No spomienka na Teba, drahá, a vedomie, že musím hlboko siať, aby, i keď odídem, nemohli už vykoreniť, dodáva mi zmužilosti. Každý deň považujem ako deň boja a hotujem si k nemu bojový plán.

Až teraz poznávam, ako pre nás, ktorí chceme zachrániť náš úbohý, ujarmený, umrtvovaný národ, každá hodina, ba každý okamih je drahý. Rozdelila som si dobre čas, aby mi zostalo i na prácu ducha a tela, i na ďalšie štúdium, no i na odpočinok. Keď idem na prechádzku, beriem so sebou chorú dcéru staršieho učiteľa a mám veľkú radosť: ona sa budí. Ach, ,príde jaro, príde!‘“