ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým zastal farár Černej nad posteľou svojho kočiša. Zamenili spolu obvyklý pozdrav.

„Tak, čo ste ma dali volať?“ spytuje sa Černej, sadajúc na stoličku k posteli. Hlas jeho znie sucho, poloúradne, ako treba vravieť farárovi pri chorom.

Odpoveď nepadá mužovi ľahko.

„Vidím, ich Milosť, že sa to so mnou blíži ku koncu. Viem, že musím umrieť, — ako umrieť, keď človek nie je zmierený ani s Bohom, ani s ľuďmi. Keď na duši tlačí hriech, ako zastať pred vševedúcim Bohom?!“

Muž zhlboka vydýchol. Pozrel na svojho duchovného pastiera. Tento hľadí do zeme a tenkými prstami bubnuje po operadle stolice.

„Chcete, aby som vám prislúžil Večeru Pánovu?“ prehodil zase tým poloúradným tónom.

„Rád by som prijal Večeru Pánovu, ich Milosť,“ vzdychol chorý bolestne, „ale nemôžem ju tak nehodne prijímať, ako som to činil tie dlhé roky.“

Teraz pozrel farár hore. Hľadeli chvíľu obaja muži na seba a — rozumeli sa vzájomne.

„Od tej noci,“ pokračoval bývalý kostolník s.-ský, „leží na mne ten hriech; ja viem, cítim, že Boh mi ho neodpustil.“

„Aký hriech?“ zamračil chladné čelo farár. „Tá vec bola predsa moja, a nie vaša. Keď ja mám s tým pokoj, čo vás to nepokojí!“

„Ach, ich Milosť,“ znova zastonal muž; „keď vraj ten, kto pomáha ukrývať, je práve taký, ako ten, kto vzal!“

„Snáď len nechcete povedať, že to považujete za krádež?!“

„Ach, pán farár, cez roky chcel som si nahovoriť, že ja s tým nič nemám, že oni museli vedieť, čo robia, ale keď má človek pred Bohom zastať, vidí veci v inakšom svetle. On mal predsa rodinu, chudobnú rodinu. A keby aj bohatá bola bývala, všetko jedno; patrilo to im. Mňa veľmi páli tá lož, ktorú som vyslovil, aj môj podpis na záveti, — ale nadovšetko tie peniaze, ktoré ste mi vtedy dali. Prosím, ich Milosť, nech si vezmú tam v tej kasničke mám sporiteľnú knižku; je tam viac, než som dostal, to bude za úroky, ja s tým umrieť nemôžem. Vždy som si myslel, že to vašej Zlatovláske poručím — ale nemôžem, ó, nie, to je prekliate, falošne nadobudnuté, neprinieslo by jej tiež len kliatbu.“

„Z vás tuším vraví horúčka!“ vstal Černej.

„Nevraví, pán farár. Nech vezmú tú knižku, prosím ponížene, nech ma sprostia toho bremena!“ Muž zalomil prosebne chudé ruky.

„Vyrazte si také myšlienky z hlavy,“ vetí farár prísne. „A to vám hovorím, nech to pred nikým nespomínate! Ak to bol vtedy podvod, previedli sme ho spolu, a musí s nami do hrobu, nezabudnite!“

„Ach, pán farár, a nedá sa už nič napraviť? V Slove Božom stojí, ak budeme vyznávať svoje hriechy, verný je Boh a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti.“

„Vyznávať, vyznávať!“ rozhorlil sa neobyčajne Černej. „Však vyznajte Bohu; dajte si prislúžiť Večeru Pánovu, a bude dobre.“

„Mne duša hovorí,“ zakrútil vážne muž hlavou, „že sa ten citát tak nerozumie. Pánu Bohu vyznať nepotrebujeme, ten aj tak zná, čo sme my dvaja urobili.“

„No snáď len nebudete chcieť vedieť viacej, ako ja, váš farár?! Hovorím vám, nehýbajte staré veci, na ktoré Boh dávno zabudol!“

„Nech sa nehnevajú, ich Milosť, ale v žalme stojí: Neprávosti naše položil si pred seba. Keď ich má pred sebou, nemôže zabudnúť.“

„Nuž, či neviete, že krv Krista Ježiša očisťuje nás od každého hriechu? Môj hriech je očistený. Tak dajte aj vy váš očistiť, a bude dobre.“

Farár priateľsky poklepal chorému po pleci, povedal ešte niekoľko citátov a tým podobných slov a odišiel.

V izbičke zostala úbohá duša nad priepasťou. Uchopila by sa tých diktovaných citátov, keby nevedela, že farár im sám neverí, a že ony v takom prípade nemajú platnosti.

„My sme spolu okradli mŕtveho i jeho rodinu. On nevstane, aby to od nás pýtal — ale sú tu deti jeho dedičov. Ó, Bože môj, daj mi nájsť niekoho, kto by im aspoň tie judášske peniaze odovzdal!“

Muž plakal hlasite, ale nik ho nepočul na zemi, nik neprišiel, aby potešil! Počul ho Pastier, hľadajúci stratené ovce? Vyslyší jeho úpenlivú prosbu? —

*

Neďaleko loveckého zámku prechádzal sa v tom istom čase Ferdinand Adamiš. Chvíľami vyňal z náprsného vrecka listiny, ktoré mu včera pošta priniesla. Listiny tieto konečne oprávňovali ho, nazývať sa dedičom riaditeľa Adamiša. Prečo nejasal tak, ako si predstavoval, že jasať bude, až sa mu vyplní táto túžba srdca, ktorej tak mnoho obetoval? Mal už dedičstvo; statok strýca Adamiša zákonným právom patril jemu. Pravota bola skončená, česť jeho mena ratovaná, nik nemohol ju viac napadnúť; — tak prečo nejasal? — Prečo nejasali prarodičia v raji po páde? Vedeli už, čo je dobré a zlé, vyšinuli sa nad zákon Boží, dosiahli slobodu ducha, po ktorej zatúžili, otvorili oči a — poznali svoju nahotu. Poznali, že to, čo ich posiaľ ako rúcho zakrývalo — svätá nevinnosť — navždy bolo stratené. — I veľké stromy bývajú malým červíčkom rozožrané. Ten červík, ktorý vnútri mladého bohatiera žral, ustavične privolával: „Oklamal si; vzal si, čo nebolo tvoje, podhodil si falošný závet, zakryl si zlodejstvo krivou prísahou, a nikdy, nikdy viac nedá sa to už odčiniť!“ — Tento červ, čo ako zatlačený, dobrými dôvodmi umlčovaný, tak bude žrať a žrať, až ožltnú líca švárnej, mužnej tváre, zbrázdi sa hrdé čelo, obelejú čierne vlasy, vpadnú oči, ich oheň vyhasne — a z človeka, na obraz Boží stvoreného, zostane vrak — — ! Ach, škoda tej peknej mladosti!

Je choroba ktorej ešte nenašli lekárstva na žiadnej lekárskej fakulte; je vnútorný, zhnisaný, boľavý vred, ktorý neoperujú na žiadnej klinike. Na túto chorobu deň čo deň umierajú tisíce. Na ňu — ó, beda! — umierajú i synovia a dcéry môjho ubiedeného národa; oni, ktorí by tento národ boli mali zdvihnúť! Ó, hriech, strašné slovo, kto zmeria tvoju skazonosnú hĺbku —!?

Pohodil Ferdinand Adamiš hlavou, sadol na schodík, kde v ten prvý podvečer sedela Aranka Černejová. A dal sa horlivo premýšľať, ako si devušku vypýta, ako ona bude jeho, ako ju obklopí rozkošou bohatstva. Ak pri jej zmýšľaní nebude chcieť ísť do spoločnosti, tým lepšie, aspoň sa on sám bude kochať v jej blízkosti.

Vedel s istotou, že mu ju Černej dá, rád dá. Že si ju získa, o tom nepochyboval. Veď aká bola k nemu prívetivá! Koľko si dala záležať na tom, aby ho priviedla k svojom náhľadom, predne náboženským, potom národným. Nebol od toho už ďaleko, stať sa k vôli nej Slovákom; jej národné, pekné nadšenie ho zahrievalo. No, čo sa náboženstva týkalo, pre neho bolo najlepšie, zostať hodne ďaleko od tých vecí. Bo keby to, čo ona vravela a z Biblie čítala, bolo pravdou, vtedy bol on zatrateným, biednym človekom, pre ktorého nebolo už milosti. Striasol dojatie, zahnal preč myšlienku na Krista a Jeho učenie; chcel sniť o šťastí, o pozemskom šťastí. A pekne sa mu to snilo, medzitým čo padali hmly, zvestujúc, že ide jeseň so svojimi orkánmi a plušťami, a blíži sa zima, zima studená; podkosí mraznou kosou každý kvet — zomrie život — —.