ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo, len dve drožky — a jedna už prenajatá?!“ ozvalo sa niekoľko hodín po odchode Černejovských hosťov v prístave k.-skom. „Kam by sme sa mestili? Treba vyhľadať toho, komu drožka patrí, snáď ju prepustí!“

„Nemrz sa, otče; veď sa to nejak spraví.“

„Ba, strýčko, snáď aby sme posadali na tie paripy?“

„Netáraj, Miloš, nehnevaj strýca! To má zato, že chcel nasilu najprv do A. a až potom k nám.“

Rozhovor viedli štyria páni. Posledne vraviaci bol statný sedemdesiatnik šedivých vlasov, obočia i fúzov. Ten, ktorý prvý dal výraz svojej nevoli, bol muž asi päťdesiatročný, vo vojenskej rovnošate, s odznakmi a radmi prezrádzajúcimi vysokého dôstojníka. Jeho syn i synovec krútili sa okolo neho, udobrujúc ho. Oba boli pekne urastení švárni mladíci, podľa rysov tváre i dľa reči synovia Srbie.

Starec i s oboma mladíkmi pokročili za lodným úradníkom a za nosičom ich batožiny. Dôstojník zostal sám pri prázdnej drožke, tvrdiac, že ju vraj musí dostať, keď tu pristúpil mladík, ktorého viedol kočiš k drožke, a hodil dnu neveľký kufrík i svoju paličku. Pozdravil pritom zdvorile dôstojníka.

„Ach, vy ste Srb? A vám patrí tá drožka?“ rýchle, temer radostne obrátil sa muž. „Kam idete, prosím?

„Do A.“^[43]

„Do A.? No, to je znamenité. A len sám?“

„Len, pane.“

„Výborne. Tak vy nás ratujete. Aj my ideme do A. Sme štyria, i batožiny máme mnoho; tak, braček, zvezte sa s nami a prepustite nám drožku.“

„Páni idú tiež do A.? Ku komu tam prosím, ak sa smiem spýtať?“ zaujate spytuje sa mladík.

„K farárovi Černejovi. Vy sa usmievate; dokonca i vy tam idete —“

„Áno, pane.“

„No, tak nám iné nepozostáva, len sa predstaviť. Hľa aká šťastná náhoda!“ volal dôstojník naspäť prichádzajúcim pánom. „Tu; hľa pán — —?“

„Žilinský,“ poklonil sa mladík.

„…Žilinský ide do A. Jemu patrí drožka; zvezieme sa spolu.“

„Žilinský? — Ktorý, Danko či Ján!“ vpadol do reči mladší mládenec.

„Danko.“

„A ja som Miloš Strakonič, brat Irenky Strakoničovej. No, dovoľte, prosím: môj deduško, direktor Strakonič, môj milý strýc, nevlastný jeho brat, generál Strakonič, a môj úctyhodný strýc, dr. Sáva Strakonič,“ dodal so smiechom, ukážuc na staršieho mladíka.

„To je originálne,“ mädlil si ruky generál. „No tak, sadnime čím skôr a jachajme. Ja hneď tu zostanem.“

„Ba, otecko, tamtá drožka je lepšia. My dvaja s pánom Žilinským nasadneme tuto, a vy dvaja to budete mať pohodlnejšie.“

„Á, pravda, aký šarmantný! Nič, môj drahý; mne sa chce trochu pohovoriť.“

„Tak poď, Sáva, musíš sa už uspokojiť len s dedovou spoločnosťou; veď si v A. nahradíš;“ dobrodušne mienil direktor.

Páni si posadali, a už dvíhali sa okolo nich kúrňavy prachu.

„Veď vy tedy nie ste Srb!“ začal generál, keď už jachali.

„Nie, pane. Som Slovák.“

„A ako správne vravíte po srbsky!“

„Som Slavian.“

„Dobre povedané, sem pravicu! To sa mi páči. No, či ste ma snáď počuli, rozkríkať sa, že ste hneď začali po srbsky?“

„Počul som vás, páni, ešte na lodi vravieť po srbsky.“

„Vy ste sa i na lodi s nami viezli? My sme vás nevideli!“ užasol Miloš.

Mladík sa usmial;

„Neboli sme v jednej triede.“

„Keby sme to boli vedeli, vy by ste boli museli prejsť k nám, Irenkin kamarát! Čo mne ona o vás všetko popísala, obzvlášť o vašej hudbe, to je až úžasné!“

Okolo mladíkových pier pohral úsmev.

„Naša Irenka, náš slnečný lúč, vidí všetko zo slnečnej strany. No, odpustite, že sa opovažujem slečnu Strakoničovú tak pred vami nazývať. Žili sme štyri roky pod jednou strechou ako jedna rodina, prežívali spolu radosť i žalosť. Spolu snívali sme sny aj ideály mladosti pod záštitou a na srdci matky, ktorá nahrádzala nám vlastné naše matky, hoci i nebola našou matkou. A nie je to ešte tak dávno, čo sme sa rozišli. Ťažko a cudzo padá nám vpraviť sa do spoločenských formalít.

„Ba, rád by som vedel,“ zamračil generál čelo, „prečo by ste sa do nich mali vpravovať? Vravte len o našej Irenke tak, ako ste predtým vraveli; mne je to milé. Ale je pravda, počuli sme, že pani Karolína Žilinská so synom i dcérou majú byť v A.; sú skutočne tam?“

„Myslím, že asi v tomto čase dorazia. Prišli predošlou loďou. A keďže vedeli, že prídem, obstarali mi túto drožku.“

„No, to je dobre, bo už som sa bál. Brat môj sa mrzel; jemu nebolo milé teraz ta ísť; no ja nemám dlhý čas voľnosti. Irenku vidieť chcem; a chcem popredne poznať jej vychovávateľku, a i tú — ako ste povedali — rodinu, čo si tie štyri roky v P. tak pekne žila.“

„Aj, pán generál vie niečo o našom peknom živote?“

„Prirodzene. Veď, tu hľa, Miloš bol u mňa. A keď prišiel list od Irenky, všetci sme ho čítavali; pravda, boli tie ohlasy nečasté.“

„Ako ste sa usmiali! Vari Irenka moje suchopárne listy tiež čítavala vo vašom krúžku?“ namietol mladý Srb.

„Prepáčte. Tvorili sme jednu rodinu; čo jedného blažilo alebo rmútilo, zdôveril sa všetkým.“

„No, keby som to bol vedel, bol by som si dal lepší pozor!“ vnišiel si mladík do havraních vlasov.

„Ale, Miloš, ani sme sa nespýtali posiaľ, čo bolo ďalej s vami? V poslednom liste podotkla Irenka, že ste pod akousi obžalobou z panslavizmu.“

„Skutočne. To nám musíte bližšie objasniť; začnite tam, kde to malo svoj pôvod.“ Generál oprel sa do rohu starého kočiara.

Mladíkovi bolo to i milé i trápne zároveň, že má práve on o tom rozprávať. Ale veď prídu do A., a tam sa o veci i tak bude vravieť. Ak to povie teraz, môže oboch pánov poprosiť, aby aspoň oni nevraveli; usporí Ľudovítovi i tetinke strasť a obzvlášť jej, drahej milovanej Zlatuške. Chcel povedať len v krátkosti, nedalo sa. Generál mal mnoho otázok. Treba bolo objasniť nutnosť literárneho spolku, jeho cieľ i prácu. Ešte raz prežil mladík tortúru minulých týždňov, dobu inkvirovania^[44] i konečného rozsudku. Keď skončil, mimovoľne zavrel na okamih oči. Bolo mu, akoby stál znova na dunajskom moste, pod nohami spenené vody — a dolu pod ním peklo, jeho ohlas v srdci, naplnenom zúfalstvom. Strhol sa, bo silné rameno objalo ho náružive. V sluch zneli nebárs vyberané slová, sypané na hlavu p.-ských profesorov a celého toho systému. Mimovoľne oprel si mládenec hlavu o širokú mužovu hruď. Ach, veď opustenému nečakaný prejav iskrennej^[45] sústrasti býva taký drahý!

„Tak čo teraz, Danko?“ zvolal zo strnutia vytrhnutý Miloš Strakonič. „Nechajme tých ,pánov‘ stranou, vravme ako brat k bratovi. Čo teraz? Teda nedali ti skúšky zložiť, nemôžeš byť kňazom?“

„No, veď to práve nie je to najvýhodnejšie postavenie vo svete!“ zmraštil čelo generál, medzitým čo sa mu mladík vymanil z objatia. „Vy mi aj tak pripadáte príliš nadaný na popa.^[46] Aj keď vaši evanjelickí kňazi sú trochu vzdelanejší ako naši pravoslávni popi — ale vás predsa škoda za popa. Ste ešte mladý; vyštudujete iný odbor vedy. Ak chcete mať nezávislé postavenie a voľný prístup k ľudu, staňte sa lekárom. Pansláv alebo nie, keď duša sedí na jazyku, lekára zavolajú predsa.“

Bôľny ťah pohral mladíkovými ústami.

„Necítim síce v sebe žiadneho povolania stať sa lekárom, no i keby som cítil, nemám možnosti študovať ďalej, bo nemám prostriedkov. Čo popredne potrebujem, je nejaké miesto, kde by som si mohol toľko usporiť, aby som mohol vôbec pomýšľať na ďalšie štúdiá. No, predbežne sa ešte pokúsim zložiť skúšky na inej uhorskej akadémii. Viem, že ma môj Boh neopustí.“

„To miesto ale, ktoré spomínate, ešte nemáte?“ podoprel generál čelo do dlane a hľadel tak bokom, so zrejmým súcitom na mladíka.

„Nie, pane. A neviem vôbec, ako by som si ho mal hľadať. To, čo nás postretlo, zastihlo ma celkom nepripraveného; musím sa ešte len vpraviť do toho.“

„Ja by som o jednom mieste vedel.“

„Vy, pán generál?“ ožil mládenec.

„Strojil som sa hľadať pre svojich dvoch najmladších synov vychovávateľa, ktorý by im pomohol dobre zložiť matúru.^[47] Vy krásne vravíte po srbsky. Vám štúdium bolo rozkošou. Vy iste viete zachvátiť mládež i zapáliť ju za dobré veci; ak je vám ľúbo, prijmite miesto u mňa. Postarám sa, aby ste boli v mojej rodine ako syn a usporili si na ďalšie štúdiá. Teda sem ruku!“

No, mladík bol príliš zmätený. Prišlo to tak náhle a nečakane — táto pomoc. Keď súženie a núdza dosiahli najvyšší stupeň, veľkosť Božej lásky, Božieho riadenia — ktorú v tom poznával — temer ho ohromila. Nie div, že nevkladal hneď ruku do podávanej pravice. No generál, vidiac jeho dojatie, znovu objal mladíka.

„Tak, ujednané: Ak vám nedovolia zložiť skúšky, prídete ku mne; ja na vás počkám.“

„A ja si už vopred predstavujem Irenkinu radosť. Strýčko, to Irenku potom skôr k vám dostaneš. Bude sa jej zdať, keď Danko je u nás, že má tu kúsok svojho p.-ského domova. Musíš totiž vedieť, že strýc vyžiadal od našich starých rodičov, že mu Irenku začas dajú, a teraz chce ju na to naviesť. Sáva a ja máme pomáhať.“

„Mám totiž troch synov a žiadnu dcéru. Hoci som si vždy prial mať dcéru, nebola mi dopriata. No tak aspoň neter chcem začas uvítať v našom orličom hniezde,“ dokončil generál živo. Zrejme mal dobrý úmysel vrátiť mladíkovi na okamih stratenú rovnováhu.

Cesta vo veľmi príjemnom hovore míňala sa, ani si nezbadal.

Vedel Danko Žilinský, že bola Irenka sirotou, i že mala brata, s ktorým sa málo znali. Teraz sa dozvedel obšírnejšie, ako veci stoja. Direktor Strakonič mal len toho jedného syna, ktorý, vyštudoval v dosť mladom veku hospodársku akadémiu a stal sa správcom rozsiahlych panstiev grófa B. Oženil sa s dcérou advokáta Milinského. Za krátky čas povýšil ho starý gróf na riaditeľa. No prišla rusko-turecká vojna. Demeter Strakonič neodolal túžbe vradiť sa medzi osloboditeľov ujarmených bratov. Bol dôstojníkom. Horúca krv kolovala jeho žilami. Opustil výnosné miesto, ženu, dieťa a tašiel do paľby a ohňa. Medzi víťazmi, ktorí zostali na bojisku a krvou i životom zaplatili vymanenie svojich bratov spod tureckého jarma, bol aj on. Dojemné bolo počúvať syna, ako rozprával o chrabrom, sebaobetavom otcovi.

„Ja sa ako vo snách pamätám na neho. Krásny junák, pravý hrdina. A hoci ma bolí, že ho niet, že už tak dávno hnije v zemi, predsa mi je milšie, že ho rodná čierna zem pokryla, že mu bol určený hrob hrdinu, osloboditeľa, ako mal celý život byť otrokom maďarského grófa, závislým od jeho priazne.“

„Irenka však nikdy otca nevidela?“ namietol Danko.

„Nie. Narodila sa, až keď on bol už na bojisku,“ odvetil generál. „Potom som vzal Miloša k nám a vychoval ho so svojimi chlapcami. A babička si vzala vnučku k sebe.“

„A Irenkina matka?“

Generálova ruka spočinula na ruke pýtajúceho sa. Pohľad akoby vravel: ,Ďalej sa nepýtaj!‘ Nuž mladík sa nepýtal, ale v kočiari zavládlo na okamih trápne mlčanie. ,Čo v tom bolo?‘ dumal Danko. Irenka vravela, že matka nežije. No musel to byť tragický koniec, že i generála — obzvlášť však syna — ešte dnes tak dojímal. — Ale musí Miloša potešiť.

„Však vy, pravda, znáte Nikolovu hymnu?“ mladý Srb sa strhol.

„Prirodzene!“

„No tak si ju spievajme, ak chcete.“ Danko priamo zanôtil: „Onamo, onamo!“ Miloš vpadol. Trápny dojem bol strasený. Odznievala pieseň; za ňou druhá, tretia. Súmrak zaľahol už nad svetom. Zrazu zastala prvá drožka. Z nej vyskočil Sáva Strakonič.

„Čo je?“ volal generál.

Zastavil i druhý koč.

„Ale, vy sa tu tak zabávate. Kto vídal, odsúdiť mňa k tortúre mlčania!“ odvráva syn polomrzuto, polo káravo.

„No, abys’ nepovedal, že som ti otčimom, tak sadni; ja idem za bratom. A dobre sa bavte.“

„Tisíckrát vďaka!“ Doktor vrele objal otca.

„Tak, nechajme ich,“ hovorí generál k bratovi, prechádzajúc do jeho drožky. A sadajúc vedľa neho, dokladá: „Nech sa bavia. Je to iskrenný mladík ten Žilinský.“

Jachali^[48] ďalej, a dolnozemskou pustatinou niesli sa čo nevidieť v čistom trojspeve hrdinské srbské piesne — ohlasom troch spriaznených slavianských sŕdc.

V hovore, speve letel čas ako sen, takže temer prekvapené: ,Už?‘ ukĺzlo obom Srbom, keď prvá drožka zastala.

Danka sa zmocnil podivný, nepochopiteľný pocit; i radosť bola v ňom, i žalosť na neopísanie. Veď uvidí Zlatušku, — ale prišiel sa od nej odobrať; prišiel sem dosnívať sen jedinej, prvej mladíckej lásky, prišiel túto lásku pochovať. ,Nech akokoľvek potom zúri bolesť, keď len ešte aspoň raz ju uvidím — — — Prečo som bol taký veselý? Mám príčinu k veselosti? — A prečo netešil by som sa blahu svojich blížnych? Či nemôžem veriť, že i tamtie hodiny šťastnej, bratskej zhody dal mi môj dobrý Boh, aby mi cestu sem uľahčil a umožnil mi prísť šťastnému, a oblažiť ešte raz, naposledy všetkých, ktorých srdce milovalo?‘ No kočiar zastal, a dumy boli pretrhnuté. Keď napred privítala sa Irenka Strakoničova s rodinou, a táto rodina priateľsky pozdravila jej vychovávateľku i priateľov, keď Černejovci uvítali vzácnych hosťov, prišiel konečne rad i na Danka Žilinského, stojaceho trochu v úzadí. Pani farárka i predtým si ho všimla, a mimovoľne podumala: „Aký švárny mladík! Ako pansky sa drží! Nik by v ňom nepoznal učiteľovho syna. Nuž škoda ho, ale pre moju dcéru taký chudák nie je.“ No temer sa zarazila, uvidela ako všetci za mladíkom pobehli: Ľudovít, Janko, Milica, Irenka. Prvá, ktorá k nemu pokročila, bola Karolína, a posledná popošla mu v ústrety Zlatuška. Paniu mimovoľne bodol pohľad, akým sa krásne dcérine oči podívali na mladíka, keď bez slova na okamih vložila svoju ruku do jeho ruky.

Čo nevidieť ocitla sa celá spoločnosť na fare, a o malú štvrťhodinu pri skvostnej dolnozemskej tabuli. Privítala pani farárka vnútri ešte raz všetkých hosťov, medzi nimi i Danka. Nastala nálada taká živá a veselá, že podobnej v a.-skej fare nikto posiaľ nevidel. Mnoho prispieval k nej živý, zhovorčivý generál Strakonič. A čo potom po večeri, keď všetka mládež podľa najlepších síl rozvinula peknoduchú zábavu! Veď ani čo by si p.-ský salónik s jeho hudbou a poéziou do A. bol preniesol.

Už týždne nebol Ľudovít tak iskrenne naladený, ako dnes. Veď prišiel Danko! A nielen že prišiel, ale aký! Ani čo by mu znova tie v P. ostrihané krídla boli narástli. Hral srbským bratom slovenské piesne i na piane i na husliach. Prednášal srbské hrdinské básne, a pritom bolo v jeho bytosti čosi také nezvykle dobré a jasné, čo mimovoľne utvorilo slávožiaru okolo jeho uchvacujúcej bytosti. Boh, Kristus tvorili základný tón jeho rozhovorov. Či div, že rozveselila sa i Zlatuška, že jasala Irenka, že jemná tvár pani Karolíny oživovala novými nádejami? Ach, veď on nebol zlomený; jeho ideály nehasli; ony položené — na pevnejší základ — pretrvajú i túto strašnú skúšku.

Ľudovítova povznesená nálada rozohriala blahom Milicino srdce tak, že rozvinula celé kúzlo svojej príťažlivej povahy. Bavila sa obzvlášť so Sávom Strakoničom. Jej bolo tak voľno a milo v blízkosti mladého Srba! A jemu? — Jemu ešte nikdy do cesty neprišla deva taká prelestná, nielen telesnou krásou (videl už väčšie krásavice na juhu), zato umom, nehou pravej ženskosti a pritom slávskym zápalom, schopným uchvátiť i masy.

Starší hostia cítili sa pri šťastnej mládeži výborne. Ich obzvlášť zabával Janko Žilinský. Ferdinand Adamiš hral znamenite Slováka, natoľko, že mu generál pochvalne poklepal po pleci: „Veľmi ma teší, že vás nezachvátil prúd maďarstva. Zostaňte svojmu rodu verným; to ctí každého muža. Slávstvo má veľkú budúcnosť.“

Počas večera pozval riaditeľ Strakonič všetkých Černejovcov, Žilinských i Adamiša na svoj statok. Volal i kaplána Draškóciho. Keď i farár Černej a pani farárka nesľúbili, ostatní nemohli odoprieť. Ba práve naopak, prijali pozvanie radi; veď išlo o to, spraviť radosť i drahej Irenke.

Už bolo hodne neskoro, keď konečne rozišla sa spoločnosť na odpočinok; všetkým hosťom padol po dennej únave znamenite.