ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na statku pána Ferdinanda Adamiša panoval živý ruch. V posledné dva dni mal domáci pán hodne hosťov, a teraz čistilo služobníctvo celý dom, rozostavovalo nový nábytok, vešali záclony, čistili cesty vo veľkej, na park zmenenej záhrade, pripravovali krásnu besiedku, natierali lavice a rozprávali si pritom, že pán konečne bude sa ženiť, a že dovedie do K. krásnu devušku, ktorej obraz visel v jeho spálni. „Prečo práve tú?“ mysleli, „však dcéra farára a.-ského nemôže byť taká bohatá, aby pánovi postačila. Pekná bola, je pravda; no vídavalo služobníctvo krajšie dámy v K., a tá, ktorej pán minulú zimu dvoril, bola oproti tejto ako slnce oproti hviezdičke. Prečo práve toto dieťa, ktorému z tých pekných, smutných očí svietila nevinnosť a dobrota? Bude môcť postačiť pánu Adamišovi? Bude sa tu ona cítiť šťastnou?

Služobníctvo v K. bolo vcelku so svojím pánom spokojné; muži nemuseli sa ohľadom svojich žien na neho žalovať. Mzdu platil riadne, a ak bol niekedy zlej vôle a dal to pocítiť, pri inej príležitosti hľadel zase nahradiť. Tak i včera nielen hore v jedálni, ale i dole v čeľadníku tieklo víno v hojnosti. Najmenej vypil ho pán sám. On rád bavil sa na svojich hosťoch, keď tárali alebo vyspávali svoju opičku. On napil sa radšej, keď bol sám v svojej spálni. No to snáď s príchodom mladej panej prestane.

Zrazu stíchli poznámky; pán prišiel, pozrel prácu, dal niektoré rozkazy a zavrel sa do svojej už upratanej pracovne. Na stolíku ležala poštová kapsa; otvoril, a oči mu zažiarili. Prudko roztrhol obálku neveľkého formátu, vyňal lístok drobným, krásnym písmom písaný a dal sa čítať.

„Nezmysly!“ pokrčil pán Ferdinand list. „Dievčenský vrtoch. — Čo tu píše, je síce mnoho pravda.“ Hodil sa na pohovku, zapálil cigaru. „Už v zime pri krátkych návštevách nemali sme spolu čo hovoriť. Tie nezmyselné náboženské prepiatosti plnia celé jej srdce i hlavu.“

Mimovoľne predstavil si svoje dve návštevy v A. Zlatuška pripadala mu pri nich ako bytosť z lepších, čistejších svetov. Ona tak úplne strácala sa v dobročinnosti, — taký „anjel a.-ský“, ako ju nazývali. Už či tichúčko, sťa lúč teplej poézie, predchádzala tým naskrze prozaickým domom, hotová poslúžiť každému, milovať a nepýtať protilásku; čo v škole uprostred kŕdľa detí, a či pri jej podomových návštevách. Sprevádzal ju; vedel, ako všade pracovala; pred ňou utekala choroba, núdza a smútok.

Nuž bolo to krásne, a keby bol chorý, prial by si ju mať okolo seba; ale kým bol zdravý, potreboval nie čistého anjela, ale ženu so ženským srdcom a s rýdzo ľudskými túžbami a potrebami.

Nuž, mala veľa pravdy, ale predsa… Vzhliadol na obraz. Tie sirotkové oči priťahovali tak mocne, a nie len ony, celá tá čistá, nežná, ženskej výsosti plná bytosť.

Zavrel oči a dal sa ešte raz — ach, už po koľký raz — predstavovať si život po jej boku. Mala pravdu: len ruku potreboval vztiahnuť, a na každý prst zavesila by sa mu nevesta — i pekné, i bohaté. Prečo vlastne chcel ju, ktorá prvá ho nechcela? Či len zo vzdoru, preto, že ho nechcela?

Ach, nie. Miloval ju skutočne, ako ešte nikoho, a v hlbinách duše žila túžba, pripútať si ju k boku, takú čistú, dobrú, a stať sa lepším. No ona tak dôverne, s takou úprimnou prosbou obracala sa k nemu, hľadala u neho ochranu pred zlým, bezcitným, ukrutným otcom, prosila ho ako rodného brata; keď ju oslyší —? Či mal možnosť — aj s jej otcom — násilne vliecť ju k oltáru? Nie, dnes tá doba bola preč. No tak ona sa vzoprie, radšej snáď opustí rodičovský dom, za neho predsa nepôjde, a medzi nimi navždy zívať bude priepasť.

„Nie, to sa nesmie stať!“ Prevalil sa na pohovke, zavrel oči. „Ale, keď Zlatušku Černejovu nedostanem, začnú tie už utíchnuté reči znova, lebo to nikto neuverí, že by mne niektorá dievčina mohla dať kôš.“

Ach, už tu zase boli tie čierne mračná a postavy, ktoré každú noc prichádzali a pred ktorými hľadal ochranu a zabudnutie v omámení vínom a skvostnými liehovinami.

„Ach, preč všetko sentimentálne, muža nehodné citlivostkárstvo! Sám ďalej byť nemôžem, musím mať ženu, áno ženu lepšiu, ako som sám; v jej blízkosti ony neprídu. Nech činí dobre, nech rozdáva, aby mi ľudia žehnali a aby uverili, že som prisahal pravdu. Kto rozdáva, nemohol kradnúť, nie! — Darmo prosíš, Aranka, klameš sa vo mne, ja nie som tým, za čo mňa držíš!“

Pristúpil k písaciemu stolíku, napísal krátky lístok, ktorého posledné slová zneli:

„Viem, že on ma toho sľubu nezbaví,“ vravel, zalepujúc obálku; „jeho srdce je z kameňa. No i moje musí byť z kameňa, kým ťa, Zlatuška, nedostanem; potom ti všetko nahradím.“