ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A keď i len vlnka za vlnkou by odtekala, tak predsa všetky vody odtiekli by do mora, ak nezastanú. Tak i hoci len hodina za hodinou uniká, a nejedna z nich je preplakaná, nejedna zdá sa večnosťou, predsa minie rok ako sen.

Bol zase júl. Uletela jar i pol leta, a na dunajskom moste za svitu mesiačika, zahľadený na sinú riečnu hladinu, v ktorej majestátne odrážal sa pomník veľkej panovníčky, stál samotný Danko Žilinský. Bolo to na tom istom mieste, kde vlani po zakončení jeho procesu dozrel v ňom úmysel, pochovať v tých hlbinách zradené svoje srdce i s jeho budúcnosťou.

Nuž zase bolo po skončení procesu po druhý raz obnoveného, a zase stál tu ako odsúdený. Znovu dokázalo sa, že pre Slováka v zemi jeho otcov, keď je súdený, niet spravodlivosti, len u Boha. Márne usilovali sa priatelia, márne všetku silu advokátskeho umenia vynaložil najlepší z maďarských juristov, platený generálom Strakoničom. Docielilo sa síce toľko, že ostatní odsúdení, popredne Jurko Orfanides, smú doštudovať v Uhrách, lež pre Danka nebolo milosti, jemu navždy bola vzatá možnosť, zastať na kazateľni a pred oltárom v uhorskej vlasti.

Načo mu boli teraz tie dobre skončené kandidátske skúšky vo Viedni? Načo tá neobyčajná znalosť starých rečí? Či len nato, aby, ako na stá iných, venoval a vyvinul svoje dary a vedomosti niekde v cudzine?

Nebol to už ten mladík, ktorý si vlani tu na tomto moste zúfal. A predsa hlboká bolesť, ktorú ani ten najlepší priateľ-cudzinec by nerozumel, sídlila na jeho krásnej, zvláštnou tichosťou pozastrenej tvári. Tak dívali sa dakedy českí mučeníci na svoju nadovšetko drahú vlasť, prv než ju opustili, aby nemuseli zaprieť zásady a presvedčenie, a popredne Krista.

Nuž i mladík, keby bol mohol zradiť svojeť, zmeniť presvedčenie, zahodiť zásady, pošliapať pravdu a tak potupiť Krista, nestál by teraz tu sám a sám so svojou bolesťou ako vyhnanec, nemožný v zemi otcov, biľagovaný na celý život.

No áno, nebol to už ten istý Danko Žilinský, ako vlani. Ale mladík, ktorý teraz, neobzerajúc sa, či ho kto vidí alebo nie, sklonil svoje kolená a položil hlavu na zalomené ruky, vyložené na zábradlí, ešte menej mohol opustiť svojeť. Veď Kristus v jeho srdci neznesie sa so zradou. On, ktorý, súc Synom Božím, pretože mal matku Židovku, navždy priznal sa k národu židovskému slovami: Spása je zo Židov.

Neplakal mladík, neželel svoju zmrhanú mladosť. Zaľahla na jeho srdce hrozná ťarcha, ani čo by ho profesor M. i s jeho kompániou za živa boli zahrabali. Tou ťarchou bolo povedomie, že túžby, ktoré v posledných mesiacoch tak nevýslovne zaujímali celé srdce, túžby, smieť raz — čím skorej — kázať slovenskému ľudu evanjelium, navždy musia byť s ním pochované. Vedel, že svet je široký, plný hriešnikov s Bohom nezmierených, ktorým treba priniesť Krista; no ako kázať iným, ktorým iný mohol evanjelium priniesť, a pritom vždy myslieť na tie tisíce Slovákov, ktorým cudzinec, neznajúci reč, nemôže hlásať evanjelium. Už sa nebál, že by nemal čo zvestovať tomu jednoduchému ľudu, veď Kristus obzvlášť v poslednom čase stal sa mu všetkým. Jeho by im priniesol, ó, a to by úplne postačilo.

„Otče, Otče môj nebeský, je to možné,“ zvolal hlasite, „je to skutočne Tvoja vôľa, aby som nehlásal Krista, toho ukrižovaného? Tí, ktorí sa nazývajú Tvojimi služobníkmi, ale nie sú nimi, ktorí neprávom stoja pred oltármi, oni majú kazateľne, a mne nikdy nemá byť umožnené, aby som mohol hlásať spasenie, znovuzrodenie, obrátenie? Nie je možné!“

Mladík vyskočil, pritisol skrížené ruky na hruď.

„Vtedy by oni boli všemohúcimi a Ty bezbranným. No ja som tak veril, prosil, i milí moji prosili; ó, Otče, Otče môj, prečo si ma nevyslyšal!?“

Mladá hlava klesla k hrudi. Za bledým čelom kolovali myšlienky ako zbúrené vlny, leteli za tými, ktorí tiež spolu sa modlili — a márne, márne —.

Pred zrakom duše zastal i ten kedysi taký drahý, navždy stratený kamarát.

„Ach, Ľudovít, Ľudovít! On skončil s vyznamenaním; posvätili ho, ide domov; — a ja —.“ Bolestná závisť zachvela srdcom, no len na okamih.

„On bude stáť na kazateľni, — on, ktorý lož zo slabosti nevyznal, k pravde neprenikol, a tak utiekol Eliezerovi — je na púšti, vyprahnutý, s Bohom i ľuďmi nezmierený, svedomím štvaný — a bude kázať evanjelium — on, zradca. — Ach, nechcel by som byť na tvojom mieste, úbožiak!

No, úbohá cirkev! Cirkev? — — Čo je cirkev? — Zhromaždenie svätých. — Kde je v Uhrách zhromaždenie, ktoré by tak mohlo byť nazvané? —

Pred mysľou mladíka zastalo zrazu celé zriadenie evanjelickej cirkvi v Uhorsku s jej neobrátenými kňazmi, seniormi a biskupmi, s jej cirkevnými inšpektormi, generálnymi konventmi, synodou. Bolo mu, akoby niekto tuhé beľmo stŕhal z jeho očí. — Veď tu nebola vôbec cirkev. Tu bol len svet, bezbožný a nábožný, ceremoniálny a beznáboženský — a on tak veľmi želel, že nebude smieť nikdy patriť k nim, k farárom, ktorí medzi sebou mali takých Černejov a Ľudovítov, a kde bohoslovie smeli vyučovať takí profesori M. a K.!?

„Ustanovil Kristus len farárov, keď povedal: „Choďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu?“ A apoštol Peter myslel na farárov, keď hovorí: „Vy ste kráľovské kňazstvo?“ Nie! No tak nad čím ja teraz vlastne želiem? Čo vzali mi dnes? Možnosť, dostať faru a stáť pod tortúrou niektorého inšpektora a biskupa. Želiem, že nesmiem zastať na kazateľni ako „velebný pán farár“. Ó, len sa priznaj, moje spozdilé srdce, a daj si povedať pravdu. Keď v Nemecku vynikajúci farári opúšťajú fary, aby mohli lepšie slúžiť ľuďom pri evanjeliu, — ja potrebujem napred kazateľňu a kostol, aby som smel kázať Krista, toho ukrižovaného? Keď mi skutočne ide o Krista, aby ho môj ľud poznal a bol spasený, či treba mi nato biskupskú posviacku?“

Lodný signál prerušil mladíkove myšlienky. Z diali vidno, ako, rozrážajúc vlny, keruje ku brehu parník.

„I ja som ako tá loď,“ vravel a hodil ešte pohľad dovôkola po tom milovanom kúsku sveta, kde srdce zažilo najvyššie pozemské blaho i najväčšie muky, a kde — čo viac hodno — stala sa mu večne trvajúca milosť, „áno, ako tá loď, nesená rozbúrenými, spenenými vlnami blíži sa k prístavu, tak i mňa tie vlny zanesú bližšie ku prístavu večnosti.“

Pobehol a o krátky čas zastal už na palube lode, ktorá čo nevidieť ponesie ho v ústrety novému odseku života.

Nedokončený list odpočíval zavrený v zápisníku pod skríženými rukami na hrudi mladíka ponoreného do tichého sna, ležiaceho na palube na tvrdej lavici. Slnce nazeralo mu do zádumčivo peknej mladej tváre. Obzrel sa i nejeden zo spolucestovateľov, no zaiste nik by neuveril, že tento mladík bol dvarazy súdený a odsúdený na stratu všetkého, čomu na zemi strojil sa žiť.

Ach, najlepšia poduška pod hlavu je nevinné, očistené svedomie!

Ba či tak spať mohol i profesor M. a Ľudovít Černej?