ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno nepanoval v a.-skej fare taký živý ruch, nekonalo sa — obzvlášť v kuchyni — toľko príprav, ako teraz. Pani farárka celkom strácala sa v svojom kuchárskom umení, a až tak mladla radosťou. Po prvé čakala syna, po druhé švagrinú i neter, ktoré — pretože boli veľkomešťanky — umienila si pansky uctiť, tým viac, že i Janko Žilinský strojil sa navštíviť rodinu, ako svedčila posledná správa. Že i ten chudák Danko mal prísť, malo len toľko váhy, nakoľko pani farárka mladíka ľutovala za to, že si vlastnou vinou skazil budúcnosť, hoci kvôli Ľudovítovej budúcnosti by bolo lepšie potrhať s ním všetky styky. Ale veď, keď toľkí prídu, on sa medzi nimi stratí; a nech trochu okreje a obživí sa, veď čože i tak z neho ďalej bude!?

Uznala pani farárka za dobré, nepovedať obom dcéram — ako devušky nazývala — čo sa stalo v P. Vedela, že sa tam u Karolíny všetko dobre znášalo, nechcela ich zarmútiť. Že sa Ľudovít na otcov rozkaz podrobil všetkému, čo profesor M. žiadal, uznávala za správne; veď, darmo je, čelom sa nedá stena preraziť.

Keď sa už nížil podvečer, upratovala pani Terézia s Arankou v komore čerstvé pečivo. A tu sa pozrie matka bokom na svoju ľúbeznú dcéru. ,Aká je zamyslená! Ba či už Ferdinand vravel s ňou? Musím predsa zvedieť a dať jej aspoň pokyn. Tak sa zdá, že sa posledné dni správa k nemu akosi vzdialenejšie. To mi je síce milšie, ako to rodinné kamarátstvo, bo z toho nikdy veľa nebýva, no predsa —.‘ Tu dcéra pozdvihla zlaté riasy a oči sa im stretli.

„Praješ si niečo, mamička moja?“

„Nie, Aranka. Vlastne chcela som sa ťa len spýtať, či ste sa niečo s Ferdinandom nepohodli, keď si včera nechcela s ním na prechádzku; a vôbec vidím akúsi cudzotu pri tebe.“

Dcéruška položila pečivo, odhrnula zlaté vlasy z jemného čielka.

„Mamička moja, ja ináč nemôžem, ver mi!“ povráva, a ružičky na líčkach jej obeleli. „Mne by bolo vôbec milšie, keby on už odišiel.“

„Aranka!“ zamračila sa pani. „Či takej zdvorilosti a pohostinstvu učili ťa v P.?“

Dcéra ešte viac obelela.

„Nemrz sa, mamička. Vieš, že som bola k nemu zdvorilá, i že som sa spolu s Irenkou namáhala, aby bol u nás šťastným; no on si to ináč vykladal, a to nemá a nesmie byť.“

„A prečo nesmie?“ dráždive usmiala sa pani. „Snáď nie je dosť švárny, dosť bohatý, vari by neposkytol vyvolenej svojho srdca dosť skvelú a šťastnú budúcnosť, aby si smel robiť nádeje, že sa ňou stane moja dcéra?“

„Ale načo robiť si nádeje, ktoré nikdy nemôžu byť splnené?“ ticho zašopkali devuškine pery.

„Aranka moja, len nie žiadne prenáhlenie. Rozváž si dobre, čo vravíš,“ temer prísne podotkla pani. „Za dnešných dní také partie nerastú na stromoch, ako je Adamiš. O kom si snívaš ešte, čo chceš viac?“

I dcérina tvár akosi sprísnela; odrazilo sa na nej niečo tragické, keď, narovnajúc sa v celej prelestnej výške, preriekla:

„Pre mňa bohatstvo nemá ceny; čo ja chcem, je láska. Pri zasnúbení musí nevesta srdce zadať — a ja mám len jedno na zadanie.“

„Snáď len nechceš povedať, že si ho už zadala?!“ zľakla sa pani Terézia, bo zmocnil sa jej pocit neblahého tušenia, akoby za takých okolností jej vysnívaná budova dcérinho šťastia sa mala práve tak zrútiť, ako sa zrútilo pečivo pod jej rukami. „Aranka, dieťa zlaté, nemuč ma, povedz pravdu, komu si zadala svoje srdce?“

Devuška oboma rukami zakryla si tvár, zružovela až pod zlaté vlasy, keď ústa sotva zašopkali:

„Dankovi Žilinskému!“

„Komu?“ V paninom zvolaní ležalo niečo, čo okamžite primälo devušku spustiť ruky.

„Dankovi!“ vravela s nehou, s akou možno vysloviť len jedno meno.

„Hlaďmeže, o akého zaťa by sa nám postarala!“ zažartovala pani Terézia. „Vari ste si aj sľúbili!“

„Áno, mamička, sľúbila som Dankovi, že na neho počkám, kým bude hotový.“

„Ó, dieťa moje, kým ten bude hotový, ošedivieš; veď pre neho niet žiadnej budúcnosti.“

„Prečo tak vravíš, mamička?“ prosebne vystrela dcéra ruky proti matke. „Však už má zložiť kandidátske skúšky. Bohoslovcov je málo, fara sa mu iste skoro trafí, Pán Ježiš to dá, a keby aj nie hneď, veď ja počkám. Nie mi je tak náhlo utekať od rodičov, ako im je náhlo vystrojiť mňa zo svojho domu.“

Slová pichli matku. Privinula dcéru k sebe.

„Nuž veď ani nám by nebolo náhlo, ale Ferdinand čakať nebude!“

„Veď ani nemusí,“ vymanila sa dcéra z matkinho objatia; „bo márne by čakal. Ja nikdy dané slovo nezruším, nikdy!“

Na okamih stála pani celá zdesená. Veď to, čo dcéra vravela, nemohlo, nesmelo sa stať. Potom striasla dojatie.

„Aranka moja, nechcela som ti povedať celú pravdu, no teraz už musím. Nezazlievam ti, že si sa zamilovala i v prenáhlení sľúbila. Sama sa však presvedčíš, až on príde — bo, dúfam, že bude mať toľko cti v sebe, že tak učiní. — Nuž až on príde, vráti tebe svoje slovo i slobodu, bo pre neho v Uhrách niet budúcnosti. Pre ten študentský — ako oni vravia, panslávsky — spolok, ktorý založil a udržoval, je z p.-skej akadémie vyhodený. Skúšku mu zložiť nedali, prirodzene, kandidátske skúšky zložiť nemôže, a keby aj, nik ho nevysvätí. Tak iné nezostáva, len vziať batôžok a ísť za hranicami šťastie hľadať. Takýto mladík, ktorý ľahkomyseľne uvrhol seba i iných do celoživotných ťažkostí, by ti bol slabou oporou pre život, i keby sa to nebolo stalo. No, ako veci stoja, pre takého chudáka, ktorý sotva k čomu poriadnemu v svete príde, nechovali sme my našu jedinú dcéru, nevynaložili toľko na jej výchovu a vzdelanie.“

Pani chcela ešte niečo dodať, vzhliadla hore a výkrik zdesenia vyrval sa jej z hrudi. Veď sťa kvet, ostrou kosou náhle podkosený a k zemi zložený, padla jej ľúbezná dcéra na studenú, tvrdú dlažbu.

„Aranka, Aranka!“ zdvihla pani devuškinu hlavu. Obrátila k sebe tú milostnú tvár na ktorej veľkými písmenami písala neviditeľná ruka: Uprostred pokoja stala sa mi horkosť najhorkejšia.

„Ako si to ona vzala k srdcu!“ vzdychla pani, kriesiac všemožne dcéru k životu. Konečne zodvihli sa zlaté riasy, a tie krásne, sirôtkové oči tak žiaľne pozreli na matku, akoby sa pýtali: ,Načo ma voláš späť do života, keď si napred vyhasila svetlo môjho šťastia?‘

Pani neodvážila sa dcére pripomenúť, čo predtým spolu vraveli. Jej srdce sa zovrelo pri pohľade na dcéru, ktorá tak ticho, bez slova vstala z chladnej dlažby, a práve tak ticho odchádzala. ,Ide sa niekam vyplakať,‘ myslela pani, ,to jej najskôr uľaví. Darmo je, raz sa to musela dozvedieť, a dobre len, že som jej to mohla povedať prv, než oni prišli. Ale‘ — sľubovala si pani — ,Karolíne poviem, ako mi to strážila dcéru, dovolí jej romány za mojím chrbátom a sľuby! A jemu tiež poriadne vyčítam, nech len príde! Aj keby ho neboli vyhodili, čo sa on opovážil, — taký bedár, ktorý ktovie, kedy by bol dostal nejakú brdárku — čo on mal pozdvihnúť oči k mojej dcére, ktorá dostane pár tisíc vena, a pár tisíc po našej smrti!‘

Rozhorčená pani farárka v spechu dokončila prácu a šla do kuchyne dozrieť, či sa prasiatka dobre pečú. „Veď ona sa vyplače, a bude dobre,“ bol posledný dôvod, ktorým seba uspokojila.

Škoda, že sa nešla pozrieť za dcérou! Ba dobre, veď devušku, kľačiacu pri okne, — zalomené ruky na ňom vyložené, a hlávku na nich — by ona i tak pochopiť nemohla. To more súženia, ktorého kalné vlny tam v P. pred pár dňami pokrývali celú rodinu, ktorá sa mohla k sebe túliť a navzájom tešiť, toto more prelialo sa nad osamelým, jarným kvetom. Merala devuška jeho hĺbku, videla v tých kalných čiernych vlnách tonúť milovaného mladíka. Cítila nával temer telesnej belosti k srdcu. Do uší zneli jej úryvky matkiných slov: „Pre neho v Uhrách niet budúcnosti, ani miesta — vziať batôžok a ísť za hranice hľadať šťastie — príde, aby ti vrátil slovo —.“ Zakrútila hlavičkou. „Nie,“ vraveli ústa. „Všetko ti mohli vziať, drahý, milovaný, budúcnosť, jestvovanie, vlasť, domov — len mňa ti nik vziať nemôže, tvojou som bola v šťastí, keď slnce nad nami svietilo, tvojou budem, i keď tie kalné vlny súženia sa zavreli nad tebou; pokryli nás oboch, ale nerozlúčia. Ach, Pane, Ježišu!“ chcela sa devuška modliť, no zdalo sa jej, že hovorí do prázdna — že ju Ten, ktorého tak odo dňa ku dňu viac milovala, opustil. Ach, iste ju opustil, veď či by bolo mohlo prísť na nich toto súženie, keby On bol býval prítomný? Mohol On dopustiť takú krivdu? Bolo pravdou, čo hovoril: Hľa, ja s vami som až do skonania sveta? Alebo bolo to všetko, čo ju týždne blažilo, klam, prelud? Ach, ocitla sa devuškina duša na pokraji strašnej priepasti. „Pane Ježišu!“ skríkli zrazu ústa zúfale, „neopúšťaj ma, ja chcem v Teba veriť, keby sa mi dostalo ísť aj cez údolie tieňa smrti. Ó, ak je to všetko pravda, čo som uverila, poteš, ó, poteš ma Ty sám, veď nikoho nemám, kto by ma potešil. Irenku zarmútiť nemôžem, a ona by mi nepomohla. Pomôž Ty mne prežiť tie hodiny, než oni prídu, i potom, i potom. Ó, Pane Ježišu, poteš ma, poteš ma!“

V izbičke stíchlo. Pomaly stišovala sa hruď, prudkým dychom hýbaná. Miesto strnulej bolesti divný pokoj pokrýval bledú tváričku slovenskej piesenky, pomaly zavinul i celú nežnú postavu.

Zrazu otvorili sa krásne oči, zahľadeli dlhým pohľadom k nebesiam. — „Ďakujem, dobrý, drahý Pane Ježišu,“ vraveli ústa tichučko. „Tak, ako potešil si teraz mňa, tak iste bol si i s ním a potešíš i jeho. Ty mi dáš silu, aby som jeho nezarmútila, až príde hodina rozlúčenia, lebo už snáď nie za živa, ale až po smrti, tam u Teba, v tej poludňajšej krajine, tam budeme svoji.“