ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa ináč nedalo očakávať, vstali hostia v T. na druhý deň značne pozde. Dámy dostali raňajky do spální, páni spoločne; až na desiatu asi o jedenástej hodine, zišla sa malá spoločnosť do jedálne.

Oči kaplána Draškóciho špehovali Milicu. Počul bol Irenku s ľútosťou spomínať, že drahú priateľku rozbolela hlava. Nuž bôľ hlavy nepoznať práve na deve, bo jasnočervená šata vrhá ružovú tôňu na zamatovú pleť. Krásne oči okružuje síce modrý krúžok, no celá tvár dostáva tým ešte viac pútavosti.

Ach, žiadne oko, okrem oka materinského, nepozná na Milici, aká noc leží za ňou a čo leží pred ňou. Janko Žilinský, znepokojený bledým matkiným výzorom, má starosť o ňu. Nik, ach nik netuší, ako na smrť choré srdce bije uprostred nich. Veď deva ani nechce, aby kto tušil.

Posledná prišla do spoločnosti, keď už všetci sedeli okolo stolíkov v živom hovore. Pohľad jej padol na Danka, stojaceho v blízkosti Zlatušky. „Zhrešila som proti nim,“ preniklo jej mysľou, „oni trpeli, verné deti môjho národa, a ja laškovala som sa s tým, ktorý pochoval ich blaho. Kde bol môj ostrovtip, kde moja vernosť? Nebojte sa,“ zahoreli devine oči, „však ja vás pomstím.“

A predsa bol tu niekto v tom malom krúžku, ktorý pocítil istú zmenu pri deve.

Popošiel Ľudovít v ústrety krásnej svojej neveste, odtiahol jej leňošku pri stole vedľa svojej; — no čím to bolo — deva akoby ho nevidela, pozrela vedľa neho do prázdna a s úsmevom prijala generálom ponúkané miesto.

„Ona sa hnevá,“ preniklo mladíka, „hnevá, že večer prešiel a naše zasnúbenie nebolo prehlásené. Musím s ňou vravieť hneď po raňajkách a ešte dopoludnia uvediem ju našim ako svoju nevestu.“

„Milica, dovoľ,“ zastavil mladík devu, keď po raňajkách, vyzvaná Adamišom, chcela sa malá spoločnosť pobrať do parku.

Postála, ale nepozrela na neho.

„Čo si praješ?“ To zaznelo tak — ach — Ľudovít nevedel by povedať, ako, len že cítil mráz vo všetkých údoch.

„Musíme spolu vravieť.“

„Máš pravdu, — Irenka,“ zvolala Milica na kamarátku, „dovolíš, vnídeme trochu do tvojho salónku.“

„Prirodzene, drahá!“

Nuž šli.

„Čo ti je, mamička?“ sklonil sa Janko k blednúcej matke, „veď ty si chorá.“

„Nestaraj sa o mňa,“ zastonala pani, „ja nie, ale ona, — ó, Janíčko, Milica zvedela o Ľudovítovej zrade, a teraz bude s ním vravieť. Úbohé, úbohé deti moje!“

„Poď, mamička, zavediem ťa naspäť do tvojej spálne, a tam to povieme Pánovi.“

Vysvetlil mladík priateľom, že mamička potrebuje pokoj; poprosil, aby mu ju ponechali. A keď zavreli sa dvere za oboma, keď na celom tele chvejúca sa pani v krátkosti popísala mu dnešnú noc, tu šli pred trón Božej milosti, prosiť za tie dve mladé, v mori súženia ponorené srdcia.

„Milica moja drahá, milovaná,“ začal mladík v Irenkinom salónku, „ty sa hneváš. Ó, odpusti — hneváš sa, že sľúbil som včera prehlásiť naše zasnúbenie a nesplnil som.“

„Mýliš sa,“ vetila studeno; „nehnevám sa za to; ba som ti z celej duše vďačná.“

Ustúpil zarazene. Čo to bolo, hnev? Nie hnev — tento chlad, táto akási priepasť.

„Usporil si mi svojím váhaním veľkú verejnú potupu a starosť, ako dnes naspäť vziať to, čo by sa bolo včera slávnostne ohlásilo.“

V ňom všetko zmeravelo.

„Naspäť vziať?“ opakoval s hrôzou. „Snáď len nechceš naše zasnúbenie prehlásiť za zrušené?!“

„Všakver’, len medzi dvoma môže jestovať podobný zväzok; keď jeden zomrel, zväzok padá.“

„Ja ti nerozumiem.“ — Ó, začínal, začínal jej rozumieť, začínal s hrôzou chápať, že to, čo on včera zamlčal, povedal druhý; ale nechcel, nesmel rozumieť. „Ja ti skutočne nerozumiem.“

„Ako vieš,“ vravela, uťahujúc ruku, po ktorej siahal, „milovala som veľmi, z celej duše, z celého srdca Ľudovíta Černeja, nášho Ľudovíta. Kráčať raz po jeho boku, byť jeho blahom, jeho pozemským šťastím, v tom ležala celoživotná budúcnosť pre mňa; — no on mi zomrel.“

„Milica!“ skríkol mladík. Tragický hlas, ktorým deva vyriekla posledné slová, sadajúc pritom do hojdacieho Irenkinho kresla, dotkol sa jeho srdca sťa smrtiaca, studená oceľ.

„Áno, zomrel,“ opakovala a uprela na neho dnes po prvé tie krásne, dumné, milované oči; bola v nich ukrytá slza a platila tomu zomretému. „Ten Lajoš Černej, ktorý to z návodu svojho otca pochoval môjho Ľudovíta v izbe profesora M., je pre mňa úplne cudzia osoba; jeho som nikdy nemilovala, s ním som sa nezasnúbila!“

„Ustaň!“ chytil sa oboma rukami za hlavu. „Kto ti to povedal? Vieš iste, že tvoja domnienka je pravá?“

„Nelži!“ jej oči zaiskrili. „Nemysli, že môžeš ešte i dnes svoju hanebnú komédiu ďalej hrať predo mnou. Ó, ako veľmi previnila som sa na svojeti; celý rok ubližovala som im v srdci, vinila ich z nelásky a tvrdosti proti tebe. Ja som ťa považovala za martýra, a ty si bol zradca, podvodník a klamár.“

Z hrude vyrval sa mu záston temer neľudský, podobný tým, ktoré počúvavali sudcovia v mučiarňach. Zatriasol ňou tak, že na okamih zatíchla. Nemohla vidieť toľké muky na jeho tvári; bola ženou a srdce zovrelo sa jej bolesťou nad útrapou toho večera ešte tak drahého mladíka.

„Ó, Milica, buď milosrdná, nechaj sa ma aspoň trochu ospravedlniť. No áno, som tým, čím ma nazývaš, zradil som svojeť, zapredal, klamal, podvádzal; nechcem sa už ospravedlňovať. No ja som Ľudovíta Černeja nezabil; oni, ktorým klniem a klnúť budem s posledným zástonom, oni zabili ho vo mne. Ale nemohla by si sa ty, čistá, bez viny, pokúsiť o to, vzkriesiť ten umŕtvený charakter? Uváž, čo sa môže stať zo mňa, ak ponecháš svoju ruku v mojej, keď odpustíš tak, ako oni odpustili, ktorým som v prvom rade ublížil? A rozsúď, čo sa stane, ak ma odstrčíš!“

„Ľudovít, a myslíš to, čo vravíš, skutočne?“ užasla. „Myslíš, že by bolo ešte medzi nami spojenie možné? Považuješ ma za takú zaslepenú? Možno, keby si bol prišiel tam na p.-skej promenáde, keď som ťa čakala, keby si vtedy bol povedal pravdu a povedal ako ťa mučili, než usmrtili v tebe tvoje lepšie „ja“, bola by som s tebou plakala, trpela a hľadela ťa zachrániť; no ty, ako pravý zradca, sklamal si napred mňa, potom všetkých nás. Tebe spieval vtedy Danko: „Smrť zradcom!“ Už rozumiem: on chcel ťa priviesť spamätať sa — márne, márne; čo umrelo, nedalo sa už vzkriesiť. A ja by som sa mala o to pokúsiť teraz — keď ty celý rok cvičil si sa v úlohe komedianta, schopného jednak odohrať smutnohru i činohru i veselohru — nuž, podľa obecenstva — teraz?! Mnoho som sa spoliehala na svoj vplyv; taká spozdilá predsa nie som. Čo Danko roky staval, zrútil tvoj otec jediným listom. Viem, že i včerajšie zmarenie tvojho zásnubného plánu zase len spôsobil tvoj otec. Nuž v tebe niet ani mužnosti, ani charakteru, niet ničoho, na čo by sa dalo koľko-toľko stavať. Merať sa s tvojím otcom a vidieť, ako on v okamihu zvalí, čo ja prácne — snáď počas rokov — nastaviam, to ja nemôžem. Keby sme boli v Rusku, a boli by ťa transportovali ako politického väzňa na Sibír kopať v tamojších podzemných dierach preto, že si nie štundista, ale Slovák — ako nám o tom Janko včera prednášal — bola by som išla s tebou a ľúbala putá na tvojich rukách; že ťa ale odsúdili kopať národný hrob mojim bratom a sestrám v G. a tučiť sa pritom z ich mozoľov na dolnozemskej slanine, — tam ja s tebou ísť nemôžem, to si musíš hľadať sebe primeranú ženu a tvojmu otcovi primeranú nevestu.“

V salóniku stíchlo hrozným tichom.

„Milica, a keby som sám tým všetkým opovrhol,“ hodil sa zrazu mladík k deviným nohám, „keby som sa verejne priznal k vine, odhalil tortúru^[88] p.-skej inkvizície;^[89] keby som ten poškvrnený talár^[90] pošliapal nohami a g.-skú faru hodil im k nohám ako Judáš tých tridsať strieborných, keby som na vlastnú päsť začal ešte raz štúdium a dopracoval sa existencie, odpustila by si mi potom? Počkala by si na mňa? Šla by si potom za mňa?“

Život a smrť leží dakedy v moci jediného slova. Na smrť bledou devinou tvárou prelietlo na okamih dač ako zásvit.

Ó, áno, keby tak urobil, akú veľkú službu preukázal by tým verejnosti. Ako krásne pomstil by krivdy, páchané potajmo na slovenskom národe. — Ach, ale v deve nebolo Božej viery, tak v nej nebolo už žiadnej nádeje.

„Áno,“ preriekla — a kto opíše žalosť jej hlasu — „keby si tak urobil, prijala by som ťa späť ako vzkrieseného, a vložila by som svoju ruku do tvojej. Mám niečo po otcovi, vďačne dala by som to tebe, aby si doštudoval a nezávisel od svojho nešľachetného otca. — Ale o tom škoda vravieť, v tebe niet charakteru ani sily k takému činu a jeho následkom, a ja ti už nikdy nemôžem veriť; — nie…“

„Je to tvoje posledné slovo, Milica?“ vyskočil a zastal pred ňou s ramenami skríženými na hrudi.

„Posledné, Ľudovít.“

„Nemáš pre mňa ani trochu odpustenia?“

„Nie,“ vetila tvrdo. „Že si moje srdce zlomil, to ti odpúšťam; tú zradu mohla by som si ospravedlniť mukami tortúry. Ale hanebnú lož, ktorú si celý rok vykonával so mnou, neodpustím ti nikdy, tak ako nikdy neodpustím sebe, že moje pery celovali zradcu, že spočívala som neraz v objatí podvodníka.“ Pri posledných slovách deva vstala, prešla tesne popri skamenele stojacom mladíkovi. Ešte raz ovanul ho nielen vánok rezedy, ktorý mu vždy opovedal jej blízkosť, ale sladká vôňa celej tej drahej, rozkošnej bytosti, ktorú stratiť znamenalo viac, než zomrieť v mukách.

Tak prešlo popri mladíkovi jeho celé pozemské šťastie, kvôli ktorému ustúpil z úzkej cesty, na ktorú jeho noha vkročila v P., späť na širokú. Vedel, že ona nechcela do Kanaánu pre nich dvoch, a že keby sa on vybral, znamenalo by to rozlúčenie, rozdelenie. Oženil som sa alebo: Chcem sa oženiť — táto tisíc ráz opakovaná výhovorka (Luk. 14, 20) znela i v jeho duši.

„Nemôžem prísť, ona by so mnou nešla, nemôžem prísť.“

A teraz táto žena, toto jeho stelesnené pozemské blaho odchádzalo a jeho zanechávalo samotného, odsúdeného, v mukách.

Ako tak za ňou hľadel, vedel, že sa už nikdy viac k nemu nevráti, že svoje slovo nezmení. Medzi záclonami zachytila sa jej jemná šata na trochu odstávajúcu parketu; musela sa zohnúť a vyprostiť ju. Čakal, že aspoň ešte raz pozrie na neho, ale nepozrela; záclony zapadli, i dvere, a mladík osamel. Bez slova klesol pri pohovke na kolená.

Keby bola uverila jeho slovám, keby bola povedala: „No áno, sprobuj ešte raz, naprav, a keby ti všetci neverili, ja budem veriť, a keď sa dokážeš, budem tvojou,“ — cítil, že by ho tým bola vzpružila. A áno, on by jej bol dokázal, že jestvuje i pre neho ešte zmŕtvychvstanie. No, že ho odsotila, že vyriekla nad ním ten prísny ortieľ: „V tebe niet charakteru, ani sily, a ja ti nemôžem veriť,“ vzala mu poslednú pôdu spod nôh.

Mala pravdu: V ňom nebolo ani charakteru, ani sily k životnej borbe. Nehodil sa na nič, len aby zakopaný v G., tučil sa na dolnozemskej slanine z mozoľov toho ľudu, ktorý posielala ho slávna správa cirkvi uhorskej okradnúť o posledné, čo ešte mal — o poklad materinskej reči.

Ó, je to hrozné, keď tak mladosť padá do trasoviska beznádejnej špatnosti, keď posledná sila, zadržať sa dačej ruky, zmizne a s rezignáciou vysilenia zaniká život v tom kalnom, strašnom, blatnatom hrobe.

„Ľudovít, čo ti je, čo robíš?“ Kto opíše úžasný pohľad Danka Žilinského, skláňajúceho sa k priateľovi už nie kľačiacemu, ale ležiacemu na zemi!? Veď v takom položení leží snáď v horách smrteľne postrelený jeleň: trafili ho, utekal, sila vypovedala; vie, že už neunikne, no tak sa vystrel a čaká smrť.

„Danko, čo chceš? Ideš mi klnúť, zradcovi, klamárovi, podvodníkovi? Môžeš; môžete všetci šliapať po mne, zahádžte ma kamením ako Achana, zaslúžim si to.“

„Brat môj,“ mladík nevýslovne teskno^[91] a pritom s láskou v nebi zrodenou pozrel na druha, dakedy veľmi milovaného, „vstaň, nelež na podlahe, poď, vyjdeme von do prírody, tam povieš mi všetko, čo ťa bolí.“

„Von na slnce, von medzi čestných ľudí? Ta ja nepatrím.“

„Tak poď do mojej izby, tu v Irenkinom salónku nemôžeš takto ostať.“

„Máš pravdu,“ vyskočil Ľudovít; „tu niet pre mňa miesta. No povedz mi ty, ktorému som všetko vzal, kde je v šírom svete miesto pre zradcu môjho druhu?“

„Pod krížom na Golgote, Ľudovít.“

Mladíci odchádzali.

„Áno, tam bolo raz v P. po onej noci, keď si mi ty odpustil; no ja som toto miesto opustil, a teraz niet návratu. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas, hovorí Kristus. Ja som systematicky luhal a nepočujem viac Boží hlas. Keď zavrhli ma pre túto lož ústa na zemi najdrahšie, ústa bytosti, ktorá to s pravdou neberie tak prísne, Kristus nemá inej odpovede, len syn zatratenia.

Schádzali dolu schodmi a ocitli sa bez svedkov v bočnej, do zadnej časti parku vedúcej chodbe.

„Stojíš príliš hlboko, Ľudovít, než aby si mohol premerať Kristovu lásku. Keď sme my ešte hriešnici boli, Kristus za bezbožných umrel,“ vravel Danko vážne. „Nezná bezbožný človek, k čomu ho dovedie jeho bezbožnosť. Mňa doviedla temer k samovražde, bo nikdy nebol by som mohol prísť na takú myšlienku, keby som bol mal Ježiša; teba doviedla k zrade. A vševedúci Boh, ktorý od večnosti znal, čo my dvaja urobíme, keď príde tvrdá skúška, poslal predsa svojho Syna, aby bol zmierením za naše hriechy. On vedel, akí budeme, čo urobíme, a poslal Ježiša na kríž za môj hriech a za tvoje neprávosti. Ty si luhal, a večná pravda musela za to zomrieť. Ak nepočuješ Jeho hlas vo svojom vnútri, počuješ Jeho slovo, a to slovo hovorí: Ku mne sa navráť, ja sám zhladzujem tvoje prestúpenie pre seba, a na tvoj hriech nespomínam. — Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, a ja vám dám odpočinutie. — Toho, kto príde ku mne, nevyvrhnem von. Na Golgotu nechodievajú spravodliví, to je cesta len pre hriešnikov; my, ktorí sme po nej raz šli a dnes znova, keď klesneme, po nej chodievame, my ti môžeme dokázať. Sadni si, brat môj a počúvaj.“

Mládenci zaujali miesta na neveľkej lavičke v tôni mohutných gaštanov. Danko čítal:

V tom zjavená je láska Božia k nám, že Syna svojho jednorodeného poslal Boh na svet, aby sme živí boli skrze Neho. V tom je láska, nie že by sme my Boha milovali, ale že On miloval nás a poslal Syna svojho, aby bol zmierením za hriechy naše. — Ľudovít, či nie sú to mocné a krásne slová?“

„Krásne,“ vnišiel si mladík oboma rukami do hustých vlasov; „keď ty ich čítaš, dostávajú celkom iný, mocný význam.“

„Nie keď ja ich čítam, ale keď ty ich srdcom počúvaš, brat môj.“

„Danko, nenazývaj ma týmto menom,“ bránil mladík, „ty nie, od teba najmenej si ho zaslúžim; načo ukladáš si toľké sebazaprenie a poníženie?“

„Vyzerám ako nejaký stredoveký pustovník?“ pekný, jasný úsmev ožiaril vážnu, jemnú tvár mladíka.

„Nie; vyzeráš ako — — nuž, ako keby si ma skutočne miloval, a to je nepochopiteľné, nemožné.“

„Máš pravdu; z vlastnej sily ja iste najmenej mohol by som ťa milovať. Ja prvý mal by som príčinu, veľkú príčinu, hnevať sa na teba. Ak chceš vedieť: včera dali sme si so Zlatuškou ,s Bohom‘, pochovali sme našu peknú, čistú lásku a s ňou kus vlastných sŕdc; nebyť tvojho činu — ľudsky povedané — ja dnes mohol som byť tým najblaženejším človekom na svete, ženíchom. Nuž áno, ja najmenej mám príčinu ťa milovať, ale, Božia láska rozliata je v našich srdciach skrze Ducha Svätého. Ja ťa skutočne môžem milovať, — a milujem. Privítal si ma tým, či som ti prišiel klnúť. V srdci, ktoré ležalo na Golgote pod krížom, na ktoré krv Baránkova splynula, ktoré tam muselo so zahanbením priznať: Za moje viny zomieraš, Synu Boží! V tomto srdci nieto viac miesta pre kliatbu akéhokoľvek druhu.“

„Ó, by to bola pravda, ó, by to skutočne jestvovalo ešte podobné prerodenie, podobná moc! Vtedy jestvovala by nádej ešte i pre tvora tak biedneho, ako som ja! Ty mi musíš rozumieť: moje poníženie nemôže byť väčšie, keď sa ti so všetkým priznám, a ty mi povieš pravdu.“

Mladík kľačal už zase, teraz pri priateľových nohách. Skrývajúc tvár na jeho lone, priznal všetko, zopakoval všetky hrozné a zároveň pravdivé Milicine slová, i presvedčenie, aké vyvolali. Rozodral si rany srdca tak, že znovu začali krvácať. Pri posledných slovách vyskočil a skrižujúc pevno ramená na hrudi, uprel až na dno duše prenikajúci pohľad do bledej akoby zduchovnenej priateľovej tváre:

„Tak hľa odsúdila ma ona, tak odsúdil som sa sám; čo vravíš ty?“

„Že oba máte pravdu.“

Mladík ustúpil.

„Teda niet nádeje?“

„Pre Ľudovíta Černeja, toho, ktorý predo mnou stojí, nieto žiadnej nádeje. To ja viem najlepšie; roky pracoval som na ňom ako sochár, keď dlátom utvára formy v pieskovci, a ten kameň sa mu drobí. Roky pokúsila sa o to mamička i Milica márne, a dnes jeho nemožno už napraviť.“

„Danko!“ To bolo zaúpenie naľakanej duše, ktorá blúdiac uprostred mrákav nad priepasťou videla svetlo, a ono jej náhle zhaslo.

„Áno, Ľudovíta nemožno napraviť, ale sláva Pánovi, ani netreba; Slovo Božie nezná nič o podobnom obnovení, vzkriesení nášho starého človeka; ten patrí na kríž. Zradca, klamár, podvodník, slaboch Ľudovít patrí na kríž, ta, kam patril i samovrah Daniel. S Kristom ukrižovaný som. Živý som už nie ja, ale živý je vo mne Kristus. — Musíte sa znova zrodiť. — Všetkým, ktorí Ho prijali, — tam na kríži ako svojho Spasiteľa — dal právo, byť synmi Božími, tým ktorí veria v Jeho meno, ktorí… z Boha splodení sú, nad ukrižovanými mŕtvolami ktorých zaznelo: Hľa, nové činím všetko. Rozumieš, Ľudovít?“

„Áno, rozumiem. No je to až príliš veľké svetlo, aby ho moje, predtým do takej hlbokej tmy hľadiace oči mohli zniesť. Poďme niekam preč, niekam, kde by nás nik nezmýlil, a tam modli sa so mnou. Zomrel Kristus za bezbožných, za hriešnikov, zomrel i za mňa; mám i ja právo, utiekať sa k Nemu. Len jedno ma mýli,“ začal Ľudovít, keď mlčky pokročili smerom k pustovni: „Ezau nenašiel miesto k pokániu, hoci ho s plačom hľadal; Judáš nedostal odpustenia, hoci si nad svojím hriechom zúfal. Čo bude so mnou?“

„Ty nie si ani Ezau, ani Judáš, brat môj. Prvorodenstvo a s ním súvisiace požehnanie nemôže stratiť ten, kto ho ešte nemal. Mohol by som ho nevernosťou stratiť ja, ktorému z milosti už dané bolo, stať sa synom Božím skrze znovuzrodenie. Pri Kristu si nebol, a tak tvoju zradu nemožno prirovnať k Judášovi. Z jej veľkosti nedá sa síce nič ubrať, ale, sláva Pánovi, že jestvuje Golgota a kríž, na ktorý možno ju položiť; tam bola Bohom odsúdená i potrestaná.“

„Ale ľudia!“ zastonal mladík.

„Nehnevaj ľudí,“ hovorí poľské porekadlo, „lebo Boh odpustí, ale ľudia neodpustia. To sa, pravda, i pri tebe vyplní.“

„Tak ja, keby sa mi tá milosť Božia stala, že Kristus vo mne a so mnou učiní všetko nové, nikdy nebudem smieť — tak ako ty teraz — povedať, že som synom Božím; kto by mi uveril?“

„Počuj, čo stojí v Skutkoch apoštolských: Prišiel Saul do Jeruzalema, pokúsil sa pritovarišiť k učeníkom, ale báli sa ho všetci, neveriac, že by bol učeníkom. Tak povedie sa i tebe. Ale Pavel preto smelo a verejne vyznával: „Pavel služobník Ježiša Krista, povolaný apoštol, a nikto nemohol mu uprieť právo učeníka, hoci predtým hubil Božiu cirkev. Svätý Boh túto svoju vyvolenú nádobu sám legitimoval, takže na konci práve tento učeník, ktorý seba nedochôdčaťom a prvým z hriešnikov nazýva, smie povedať: Viac, než všetci ostatní, pracoval som; ale nie ja, ale milosť Božia mne prítomná. Boj výborný som bojoval, beh som dokonal, a teraz odložená mi je koruna, ktorú mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca. Potrebuješ ešte viac dôkazov Božej Lásky?“

„Nie, Danko. Božia láska, dokázaná na Golgote, je skala, o ktorú sa oprela moja slabá viera.“

Zapadli za oboma mladíkmi ťažké dvere pustovne, starý kľúč zaškrípal. Chvíľa, v ktorej duša, jedna z tých najpoškvrnenejších, ocitla sa po prvý raz zoči-voči pred svojím Bohom, mala len jedného pozemského svedka; no on ju nikdy nezabudne. Tvrdo prepúšťal knieža tohto sveta svoju obeť. Boj modlitby upomínal na Peniel. Ale čím tmavšia noc, tým krajšie svitanie, čím tuhší boj, tým slávnejšie víťazstvo.

Niečo z toho svitania a z toho víťazstva spočívalo na oboch bledých tvárach, keď konečne mladíci opúšťali pustovňu, a nie spolu, ale každý inou stranou vracali sa do zámku, kde pomaly schodila sa spoločnosť k obedu.