ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na celkom inom mieste, dosť hlboko v hájoch, sedela na machom a papradinami obrastenej skale Irenka Strakoničová; rozprávala družke na nižšom balvane sediacej niečo, čo obe devušky zaujímalo v najvyššej miere.

„Nuž tak vidíš, i ja mám svoj zármutok,“ končila s povzdychom. „Poslala som jej rozličné spisy, modlím sa ustavične za ňu; ale odkedy viem, že je to matka, opustila ma úplne smelosť, navštíviť ju. Veď pomysli: ako cudzia — odkedy všetko znám — nemôžem prísť, a ako dcéra — —. Ó, ver, je to veľmi bolestné!“ Devuška pritisla zopäté ruky na hruď.

„Verím, Irenka!“ Nežné ramená ju objali. Družka sedela už pri priateľke a zotierala náhle vytrysknuté slzy z jemných líc.

„Ach, nechaj sa ma vyplakať — tak je to dobre. Opriem si hlavu o tvoju hruď, ty znáš, drahá, čo je bolesť srdca; teba nezatienim, ty môžeš zaplakať so mnou. Veď uváž, ona tak blúdi — snáď, ba iste už i na svete nešťastná. Vytrhnutá z horskej rodnej pôdy, presadená do bahna, žije bez svetla, bez Krista. — A ja ju nesmiem pred mojimi ani spomenúť, bo je to moja matka. Keby veci ináč stáli, grófka B. je naša susedka, kto by mi prekazil, navštíviť ju spoločne s tebou? Janko by nás mohol doprevadiť, priniesli by sme jej svetlo; takto nemožno.“

„Neplač, Irenka, radšej sa pomodlíme; a ver, Pán Ježiš, ktorý našiel cestu k našim srdciam, nájde ju i k jej srdcu.“ Také prosby, ako tá, ktorá na skalách odoznievala, prednášaná dvoma srdcami, prerážajú nebesia. Keď stíchla, vraví zrazu Zlatuška:

„Irenka, ja myslím, že cesta k srdcu tvojej úbohej matky je v I. Kor. 13.“

„Láska. To viem, drahá; a nie je pre mňa ťažká; akokoľvek milujem svojho otca, srdce cíti lásku i k nej, ktorá mi život dala. Ale ako túto lásku dokázať? Čo by si spravila ty na mojom mieste?“

„Ja?“ Zlatuška vstala. Slnce utvorilo okolo nežnej postavy zlatožiaru, pocelovalo čisté čielko — oltár poézie — i spevné ústa. Sirôtkové oči zahľadeli sa polosnivým, polozádumčivým pohľadom do tajomnej zelene hôr. „Išla by som k tej peknej panej ako dcéra, povedala by som jej, že viem už, čím mi je, poďakovala za život a dala by som jej pocítiť, že ju ľúbim ako dcéra, ľúbim napriek všetkému, a preto, že ju ľúbi môj Kráľ.“

Žiara vytrženia skrásnila tvár Irenky Strakoničovej, keď zastanúc po boku priateľky, vravela pomaly — viac sama k sebe:

„Áno, ja pôjdem za ňou ako dcéra, a Ty mi na to, Pane, dáš príležitosť; ona uverí v moju, a potom v Tvoju odpúšťajúcu lásku.“

„Babička s tebou spokojná nebude,“ v zamyslení podotkla Aranka; „ale: i my tedy máme za bratov duše klásť, čím viac za vlastnú matku.“

„Ach, babička, deduško! Zlatuška, tá cesta do Kanaánu sa úži, povážlive úži.“ Rozkošná hlavička klesla k hrudi.

„Ach, Irenka, sídelné mesto onej poludňajšej krajiny je vysoko, nad najvyššími horami; a to vieš, že tam doma, na Slovensku, najbližšie končiarom boli najužšie chodníky.“

„Máš pravdu. A čo ja tebe vravím o úzkej ceste? Kto ju má užšiu, ako ty, drahá naša piesenka! Ak nie je to pre teba veľmi smutné, povedz mi, Zlatuška, čo si dnes ráno robila v spálni svojho otca.“

Ľahunká tôňa smútku pokryla oblednuté líčka; sotva znateľný závzdych zdvihol mladú hruď.

„Radšej by som nevravela, ale dôvera žiada protidôveru. Otec si ma dal zavolať a oznámil mi, že dnes pred všetkými vami oznámi moje zasnúbenie s Ferdinandom.“

„Zlatuška, nemožno! A Danko?“ obe biele ruky zakryli devuškinu tvár. „Však ty si nemohla pristať na to?!“

„Nemožno.“ Spustila ruky, pozrela na priateľku, do tej čistej, bolestným vytržením zastretej tváre. „Ja som mu povedala, že to, čo Černej svojou zradou zapríčinil, zničiť totiž pozemský život a šťastie Danka Žilinského, že to Černejová nekorunuje zradou jeho lásky a srdca. A keď chcel jeho tupiť,“ devine líčka zahoreli, „tak som si svojho miláčka zastala pred oboma rodičmi; prišla k nemu i matka. Jeden hrozil, druhý dohováral. Bola to strašná chvíľa. Otec opustil ma so slovami: „Ferdinand pôjde s nami; odpor nestrpím. Pôjdem k slúžnemu,^[92] vezmem dišpenzáciu^[93] od ohlášok, jedna postačí; o dva týždne budeš Adamišovou.“

„A tvoja mamička?“

„Ona robila výčitky. Tupila moje kresťanstvo, ktoré nezachováva ani prikázanie o rodičoch. Ach, to bolo temer ešte hroznejšie. Neviem, kto mi pomôže, Irenka, vlastne ako mi Pán pomôže. No jedno viem: keby som mala — v nočnú hodinu vyhnaná do búrky, dažďa, víchru a mrazu, bez prístrešia a domova blúdiť dolnozemskou púšťou, — radšej to, ako opustiť a.-skú faru v Adamišovej ekvipáži. Viem, že otec hrozbu splní. Od Adamiša nečakám uznalosť; on vie, že ho nemilujem, a nechce ustúpiť. No i to viem v tejto chvíli, viac než kedy indy, že s ním pred oltár nepôjdem; môj Boh mi divne, ale iste pomôže.“

„Zlatuška, Zlatuška moja!“ To bolo žiaľnejšie zaplakanie.

No Aranka Černejová nespojila teraz — keď priateľka plakala nad jej krivdou — svoje slzy s družkinými.

„My ti pomôžeme, dá to Pán; tetinka Karolína nemôže, na ňu padá vina, že ťa tak vychovala; mňa by nepočúvali; ale je tu moja babička, strýc generál, prehovorím s nimi.“

„Nie, Irenka,“ pomaly zakrútila devuška hlavou. „Keď som potom zostala tam samotná, a kľačiac pri okne v hrôze a strachu, aký na mňa prišiel, premýšľala, koho poprosiť z ľudí o pomoc, bolo mi zrazu, akoby sa môj Pán celkom nízko sklonil ku mne, a jemne, veľmi jemne vravel: Neboj sa, lebo ja som s tebou; nestrachuj sa, lebo ja som tvoj Boh; ja sám ti budem pomáhať. Tak nechaj len Jeho, On pomôže; ja Mu verím.“

Pri posledných slovách zišli obe devušky zo skaly a pritúlené jedna k druhej mlčky strácali sa v hustej zeleni hájov.

„Ja Mu verím!“ opakoval pritlmený mužský hlas. „Fantastka! A ak On predsa nepomôže? Mám vôľu merať sa s Ním, s týmto neviditeľným Sokom. Teda tak ďaleko sme už, milý nádejný pán svokor: ohlášky s dišpenzáciou? Znamenitá myšlienka. Vari sa my dvaja, ty a ja, bojíme toho husľového rytiera? Ten nám ju predsa neodvedie, nemá kam. Pozlátil by som ťa, Ľudovít Černej, že si sa tak kamarátsky o to postaral, aby sa z neho v budúcnosti nestalo niečo veľkého. Vlohy by tu boli; no načo sú vlohy a talenty v Uhrách pre Slováka? On ich i tak musí zakopať. Nuž ale — isté je isté. A teda radšej v búrke a mraze blúdiť dolnozemskou púšťou, ako v mojej ekvipáži!? No, to práve nie je lichotivé; ale nech, len keď budeš moja. A keď raz budeš moja, Aranka Černejová, potom sa porátame. Túžim popredne po tvojej osobe, a tú mi Černej dá, a ty celkom pokorne budeš sedieť po mojom boku v mojej ekvipáži, až pôjdeme z A.“

Spoza skál vystúpil Ferdinand Adamiš, nahol sa cez ostrý balvan, aby mohol dlhšie stopovať bledé oblečenie a obrysy miznúcich prelestných ženských postáv.

A kde bola Milica predtým, kým zvuk zvončeka zvolal malú spoločnosť ku skvostnej tabuli?

„Nechaj ma, Janko,“ povedala bratovi, ktorý ju stretol v dolnej chodbe, keď navždy rozlúčila sa so svojím pozemským šťastím, „sú chvíle, keď samota je nám vítaná.“

„Verím, sestra moja, no i nebezpečná.“

„Prečo?“ usmiala sa tým divným úsmevom, v ktorom niet ani svetla, ani tepla. No keď postrehla na seba uprený pohľad, plný bratskej lásky a sústrasti, ktorý bez slova apeloval na rodinný pokrvný cit, mimovoľne ovinula obe ruky okolo bratovej šije. „Nestaraj sa, sama sa z toho dostanem, keď len tá hrozná chvíľa je už za mnou.“

Pohladil i bozkal ju.

„A predsa nechaj ma ísť so sebou!“

„Nie!“ vymanila sa. „No chceš snáď vedieť, čo sme tam robili?“

Pokývol mlčky.

„Pochovali sme popri Dankovom i naše šťastie.“

„Rozišli ste sa?“ Jeho to neprekvapilo, a predsa zaznel vo vždy jasnom hlase hlboký stesk. Mladík ľúbil sám, a cítil to roztrhnutie dvoch mladých sŕdc vo svojom vlastnom srdci.

Vedela, že s ňou súcíti. Keď znova privinul ju k sebe, zastonala, ako dakedy stonávajú ranení; ale nechcela, nemohla by povedať, ako sa rozišli s jeho kamarátom a jej blahom — jemu nie. Cítila, že on by nesúhlasil, — on nie; snáď ani ostatní. Bozkala ho a unikla.

Ó, keby i všetci prišli: mamička, Zlatuška, Danko, Irenka, a vinili ju z tvrdosti, ona nikdy nebude ľutovať, že konala tak, ako konala — premýšľala, zavierajúc za sebou dvere kvetnej siene a dala sa chodiť pomedzi vonným krovím, ktoré včera v osvetlení tak báječne ihralo v dúhových farbách.

Pomstila Danka, Jurka i ostatných kamarátov; očistila sa od škvrny, ktorá tým spojením lipla i na nej. Že pritom jej vlastné srdce vykrvácalo, čo na tom, keď len putá boli polámané, zločin preťatý! Však aj Kristus kázal „uťať“; nuž ona poslúchla. Keď rozťala zlatú niť vzájomnej lásky, spájajúcej dve srdcia v jeden celok, oba diely cítili rovnakú bolesť. Bolo to prirodzené, no i spravodlivé.

Pritisla obe ruky na miesto, kde zúrila ukrutná bolesť. Kde sa vzala, tu sa vzala rozpomienka, ako čo by teraz stáli so Zlatuškou na schodoch a.-skej zrúcaniny:

„Predstav si, Danko by sa zvrhol, on pod tlakom, ktorý na ňom leží, prešiel by do nepriateľského tábora, aby dostal faru, čo by sme urobili my? Pravda, my by sme prestali milovať. Ach, a môj Ježiš miluje aj zradcov.“

„To je Kristus“ — zakrútila deva hlavou; „tak človek nemôže milovať. Čo vedela by som ešte na ňom milovať? Veď toho, ktorý to tam ostal v Irenkinom salónku, som ja nikdy neľúbila; kde by som bola mohla ľúbiť takého ošklivého slabocha! Ja pravda, milovala som jeho osobu, pohľad jeho očí, zvuk hlasu, zradnú, klamnú tvár, zradné pery, a ešte zradnejšie srdce — a to všetko je stratené! Ako to povedala Aranka: „My dietky Božie musíme a môžeme trpieť viac než vy, ale v tom je ten rozdiel: my netrpíme samy a bez nádeje. On môže nahradiť otčinu, domov, rodinu, priateľov, ideály, všetko, aj mňa.“

„Keby som teraz mohla tak veriť ako ona, keby Kristus bol mne tak všetkým ako jej, nestála by som tu teraz tak sama,

Veď ja už nemám nikoho a nič; matka, brat, priateľky, priateľ — všetci vybrali sa do Kanaánu; jeho, ktorý išiel so mnou, s ktorým som prežívala svoje pekné zemské šťastie, som stratila; — áno, ja nemám nikoho v tom šírošírom svete!

Nebolí ma tak, Ľudovít, že som ťa stratila, ako že vlastne teba nikdy nebolo; milovala som prelud, výtvor svojej obrazotvornosti. Ach, ako privyknúť tej myšlienke, že toho mladíka, ktorý bol predmetom mojich snov a túžob, nikde, nikde, nikde niet!“

Zalomila rukami. Plakala by, ale nemala sĺz — —.

A tak zostane to už navždy. Bola ešte taká mladá, život iba ležal pred ňou; ako ho prežiť, keď ničoho niet, čo by vyplnilo tú prázdnotu v srdci? Ako žiť taká opustená, taká sama? Chcela si povedať, že bude žiť národu; — tá myšlienka bola zrazu taká studená…

Nech nie je s Ľudovítom zasnúbená, bola by sa vžila s celou rozkošou do úlohy učiteľky. Takto, pretože sa už mesiace vžívala do úlohy, akú mala zastávať po boku milovaného muža, mimovoľne úloha vychovávateľky strácala pre ňu význam. Uvedomila si, že za jeden rok úplne zunovala boriť sa so životom v pomaďarčených školách, kde hneď farár, hneď škôldozorca sťa pašovia stáli nad ňou.

A aký by bol výsledok tej borby? Keby sa jej v najlepšom prípade podarilo vychovať slovenskému národu dakoľko dcér a synov, prídu títo do vyšších škôl, a tam vydrezírujú z nich takých Lajošov Černejov, také trstiny bez vôle a charakteru.

Ó, keď veci tak stáli, ako žiť a načo žiť!? Sklesla bezvládne na schod kamennej Kvetny. Ruky ovinula vôkol kolien, strnulo hľadela do prázdna a do priepasti.

Zrazu v tej tíšine a samote, slovo za slovom, blížila sa k nej rozpomienka na skvostný chválospev Zlatuškinej lásky:

„Šťastná Zlatuška!“ podoprela si dievčina hlavu do dlane. „No či by som sa i ja nemohla stať tak šťastnou? Či nenahradil by potom i mne všetko On? Či neukázal by mi, ako, čomu a komu vlastne žiť? Možno, iste; no vo mne niet žiadnej túžby po Ňom. A keby som povedala, že chcem, že už chcem z Mezopotámie, bolo by to, ako by som sa plazila ku krížu teraz, keď ma všetko sklamalo; že preto idem, pretože vo mne niet sily, premôcť ten zármutok, tú stratu. A on, ktorý raz sám, ako trstina — teraz už viem prečo — hnaný, šľahaný zlým svedomím, klonil sa na ich stranu, a len mnou bol zadržaný, on by videl, že i ja som trstinou. Janko by povedal, keď vraj Pán ma nemohol zobudiť bozkom, no tak to učinil úderom. Nie, to nie je pre mňa!“

Ak kedy, tak teraz bol ten najnepriaznivejší okamih, vybrať sa do Kanaánu. Keď nechcela Mezopotámiu opustiť vtedy, keď matka, brat i sestry zvali — nechcela, lebo sa obávala, že by musela utratiť to pôvabné zemské šťastie. — Teraz, keď to šťastie predsa len stratila, musela svojim zásadám zostať verná a dokázať, že možno pevným charakterom trpieť i bez Krista, a predsa neklesnúť.

Namáhala sa pozbierať svoje myšlienky; veď prv, než príde späť medzi ostatnú spoločnosť, musí mať aspoň plán ďalšieho života. Či vrátiť sa na svoju stanicu, či hľadať iné miesto, či ísť s bratom a matkou do Rumunska? Nie, ta nie; oni otočení sú samými veriacimi — ako ich nazývali. — Tak čo, ach čo? Počula temer búchanie v sluchoch; každý čuv^[94] v nej bol podráždený a napätý.

„Kto mi ukáže nejakú postať, kde by som mohla ešte užitočne žiť?!“

„Milica, vy tu?“

Sú chvíle, keď ľudský hlas je pravým dobrodiním.

„Tu, doktor Strakonič, ako vidíte,“ usmiala sa žiarivo.

Bol lekárom, ale nevidel, že lesk hlboko vpadnutých očí je horúčkový, že červeň líc je klamná. Videl len ju, ktorú hľadal, po ktorej túžilo celé jeho srdce.

„Konečne som vás našiel.“

Ju tie slová i hlas, ktorým boli vyrieknuté, oblažili. Bolo jej ako človeku, ktorého, keď sám pred sebou do blata padol, niekto dvíha ocenením. Ešte bol na svete niekto, kto ju hľadal.

„Prečo ste ma hľadali?“ vyriekla jednoducho.

„Ó, Milica, či ste už zabudli, že náš rozhovor včera zostal nedokončený?“ divil sa.

„Zabudla, Sáva,“ priznala sa úprimne, a spravila mu miesto po svojom boku, pri nohách Kvetny. „Prežila som tak mnoho; bolela ma hlava.“

„Počul som. A už vás nebolí?“ staral sa. Siahol po jej ruke. „Aká horúca.“

„Ach, nechajte lekára stranou,“ pokúsila sa o žart; „radšej mi pripomeňte to, čo som zabudla.“

Oči mu zaiskrili ohňom pravého južana.

„Vyslovili ste včera túžbu, zostať v T., a ja som vás žiadal, aby ste mi umožnili, dovolili túto túžbu splniť.“

„Ach, je pravda!“ zbadala sa. „Nuž a ďalej?“

„Milica, smiem povedať, ako by sa táto vaša túžba, od ktorej závisí moje celoživotné blaho, dala splniť?“

Oheň jeho očí i hlasu — dač v celej jeho bytosti zahrialo jej v žiali schladnuté srdce. Ale ešte vždy netušila, nerozumela.

„Smiete,“ dovolila.

Nuž on povedal, a ako povedal! Len južan nájde pre predmet svojej lásky také mená, pre opis tejto lásky také obrazy; len on stiahne do ľudskej reči toľko horúcich slnečných lúčov.

Na deviných lícach, spočiatku bledých, zahoreli ruže. Bez slova prijala to horúce, slnečné vyznanie lásky. Hľadela pritom do švárnej, slávskej, mužnej tváre, na tie smelé a pevne krojené pery. Ó, tieto pery vraveli pravdu!

„Priznám, že neraz skladal som hold k nohám krásy, ale nikdy nemilovalo ešte moje srdce. Všetko bohatstvo s hlbokou úctou spojenej lásky odložilo si pre vás, ktorá ste pre mňa súborom všetkej lásky tela i ducha. Ak mi podáte ruku, ak umožníte, aby som spoločne s vami mohol žiť Slávstvu, vzkriesite všetko, čo ešte vo mne spočíva nezobudené.“

Na okamih zavrela oči; hlava sa jej zakrútila. Ešte len pred chvíľou hľadela do desnej priepasti; pred sebou púšť a zmarený život, a teraz — — On ako fénix^[95] na krídlach svojej lásky chcel ju vyniesť na výslnie. Nemusieť sa boriť životom, nemusieť zápasiť o chlieb a existenciu — nie, nesená na rukách lásky, obstaraná, neodvislá — smieť s rovnozmýšľajúcim mužom pracovať i žiť pre Slávstvo — ó, aký výhľad!

Už sa zdalo, že deva vloží ruku do prosebne vystretej pravice. No zrazu akoby ju niekto preniesol do P. navždy strateného. Akoby hľadeli na ňu dve drahé oči, a drahšie ešte pery rozprávali o láske, a prijali v odvetu sľub vernosti až po hrob.

,Ľudovít!‘ skríklo devino srdce. Ach, načo táto rozpomienka; veď jeho niet! Zasnúbenie bolo zrušené, ona voľná; pre Lajoša Černeja nebolo v srdci nič, len opovrhnutie. A p.-ský Ľudovít nevstane nikdy z hrobu.

Napriek tomu ohavná je každá lož; Sáva bol toho hodný, aby zvedel celú pravdu.

Nuž mladík zvedel. S otvorenosťou svojej povahy povedala mu deva všetko. Opísala spoločnú, peknú lásku, zradu i klam. I ten hrozný zármutok, ktorý ju včera postretol, a to dnešné vymanenie zo zneucťujúcich pút.

„Podala by som vám ruku, doktor Strakonič,“ končila; „prišli ste ku mne teraz ako osloboditeľ; no ako podať vám to zlomené, zradené srdce? Ste mi veľmi drahý. Kráčať po vašom boku pokladala by som si za česť. Slniť sa na vašej láske bolo by pre mňa hotovým lekárstvom. No, vy si zaslúžite viac, a to vám ja teraz podať nemôžem; vy mi uznáte.“

Počúval ju s hlavou sklonenou do oboch dlaní. No keď stíchla, padli ruky, zakrývajúce bledú tvár, a deva ocitla sa zrazu v pevnom, náruživom objatí.

„Ó, staň sa mojou! Na výslní mojej lásky ozdravie tvoje ranené srdce, zabudne podlého zradcu a naučí sa ešte raz milovať. Nepýtam teraz lásku; to, čo mi môžeš podať, úplne mi postačí. Privoľ a buď mojou!“

Hlava jej klesla na jeho hruď.

„Sáva, chcem byť tvojou; no prv, než spojí nás zásnubný bozk, rozváž, že moje pery celovali ústa zradcu.“

„Kristove pery Judášov bozk nezneuctil. I tvoje sú čisté.“

Dosiahol mladík to, za čo prosil. A na jeho česť treba povedať, že s pravou mužnosťou — berúc do ohľadu ranené devino srdce — uspokojil sa len so sesterským pocelovaním. On sám sotva sa dotkol rozkošných deviných ústok.

„A teraz mi dovoľ, aby som ťa hneď pred obedom predstavil ako svoju nevestu. On sľúbil včera, sľub nedodržal. Nech vidí i on so svojím čistotným otcom, že skutočne trvale a navždy sú preťaté všetky nádeje hrať s tebou klamnú hru.“

Ešte raz chcel pochovaný p.-ský Ľudovít vstať z hrobu a hlásiť sa k svojim svätým právam — no deva spomenula si na svoje včerajšie pohanenie a poníženie. Zavládla ňou horúca túžba, pomstiť sa strýcovi Černejovi. Krok bol urobený, ona so Sávom zasnúbená, načo tajiť? Čo na veky malo byť uťaté, bude uťaté razom a trvale.