ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým prechádzal sa Danko Žilinský smerom k Dunaju. Mieril k dunajskému mostu. Priateľská ruka spočinula mu na pleci a zastavila ho. Pred ním stál Jurko Orfanides i s otcom.

„Kam ideš, Danko, teraz?“

„Ja len na prechádzku. A vy?“

„My už domov.“

„Nuž, tak hľa skončili vaše prepiatosti, pán Žilinský!“ s rozhorčenosťou vravel starší Orfanides, keď zamenili boli dakoľko slov. „Sebe ste spravili najhoršie, a nás všetkých zamočili. Škoda mozoľov vašej matky i mojich.“ Mladíka akoby nožom bodol. Toto obvinenie, túto výčitku z tejto strany nečakal.

„Otče, nevrav,“ bránil syn. „Či nevidíš, že Danko najviac stratil spomedzi nás všetkých?“

„To znám. No, i on mohol byť bez toho, i my.“

Inokedy by sa mladík spýtal: „Akú máte na mne vinu?“ Poukázal by plamennými slovami na nutnosť a potrebu literárneho spolku medzi študentstvom, skresal by Orfanidesa tak, že tento by ho ešte odprosil; — dnes bol príliš ranený mužovými slovami, než by sa chcel ospravedlňovať.

„Máte pravdu,“ vetil studeno, „načo som myslel, že treba chrániť vašich synov? Mal som ich nechať zhynúť v odrodilstve, alebo zapredať svojeť za kus chleba. Odpustite mi tú prepiatosť, že som sa opovážil milovať svoju materinskú reč a svoj biedny národ!“

„Tak som to ja nemyslel,“ zmiatol sa Orfanides; „len viete, braček, mali ste byť opatrnejší a nezakladať tajné spolky.“

„Otče, však verejný nám nedovolia!“

„No, nebudeme sa tu na ulici hádať, ty choď pána Žilinského odprevadiť, ja si idem odpočinúť!“ Páni sa navzájom odporúčali a oba mládenci kráčali už sami dunajským mostom.

„Nehnevaj sa na môjho otca; on si nerozmyslel, čo vraví,“ vyhováral Jurko.

„Nehnevám. — Je rozhorčený, čo je pochopiteľné. Chladí si hnev, na kom môže. No, nevravme o tom. Kedy odchádzaš?“

„Zajtra vlakom o šiestej. Som veľmi rád, že sme sa tu zišli, lebo bez rozlúčenia odísť ma bolelo, a k vám ísť a uvidieť ešte raz jeho, to som nemohol.“

„Jurko, prosím ťa, nedrž Ľudovíta za zradcu, keď nemáš dostatočných dôkazov!“ zaúpel mladík.

„Ba, Danko, prosím nezatváraj oči pred pravdou. Nedá sa odtajiť, že sme chovali hada na prsiach; teba uhryzol najbolestnejšie. No, aby si nemyslel, že len bezzákladne opakujem svoje tvrdenie, dnes ti už môžem podať i dôkaz: môj otec bol na domluvu u profesora M., a ten mu ukázal reverz, ktorý Ľudovít podpísal, ktorým sa nás odriekol; a to ho zachránilo. Nehnevám sa na neho, že donútený tortúrou otázok, menoval naše mená; hotový som trpieť s tebou za svoje presvedčenie; — no, čo chceš mať väčšiu zradu: podpísať reverz a potom ešte začas stavať sa naším, spievať s nami, rečniť, hotoviť sa — vraj — k odporu, k utrpeniu?! Prosím ťa, Danko, povedz Milici, ako veci stoja. Nech nepodá ruku zradcovi, lebo tá pravica, do ktorej by vložila svoj osud, zapredala nás za kus chleba. Ona nezná, ani nikdy nezvie, ako som ju miloval. Bol som schopný vidieť ju šťastnú po boku muža, ktorý by bol jej lásky hodným. Ale umorila by ma myšlienka, že sa dala podviesť takému zbabelcovi, akým sa ukázal Ľudovít Černej. S Bohom, Danko! Mal by som sa ťa spýtať, čo hodláš ďalej, ale viem, že dnes nemôžeš mi na to dať odvety. S Bohom, kamarát dobrý, zlatý! Nevýslovne ťažko padá mi, rozlúčiť sa s tebou. Bol si mi viac, než kamarát, než brat; Boh ti odplať tvoju lásku, tvoje obete!“ Zľúbal mladík so slzami v oku smutné líca druha.

V meste zažíhali vždy viac a viac svetiel. V blesku osvetlenia jagalo sa celé nábrežie, obzvlášť pomník kráľovskej panovnice. Na Dunaji kolísali sa osvetlené parníky. Mizol súmrak, všade plno svetla, len na nebi žiadnej hviezdičky. A v dvoch mladých slovenských dušiach, ktoré sa tu lúčili na dunajskom moste po rokoch šťastného spolužitia, lúčili navždy — krivdou rozdelené — nesvietilo žiadne svetielko. Lebo kde vziať lúč, keď nádej umrela…?

Ešte jedno objatie — a o posledný stĺp dunajského mosta opretý, stál osamelý, opustený slovenský sokolík, ktorý na otázku: „Čo bude s tebou zajtra?“ — nemal odpovede. Mnoho prešumelo v posledných dňoch nad hlavou osamelého mladíka a nezronilo tú mladú hlavu, nezlomilo to svieže srdce. Teraz klesla k hrudi, klesla pod úderom poslednej rany, pod dôkazom zrady milovaného priateľa.

Tak šumeli háje z druhej strany Dunaja, tak hučala voda pri nohách. Jurko nechcel viac Ľudovíta vidieť — a on — ako ho má vidieť on — —? Keby sa staviteľovi zrútila veľkolepá stavba, keby sochárovi nejaký vandal dokaličil jeho dielo, keby maliarovi zamazala zhubná ruka jeho najdokonalejší obraz — ako sa môžu ísť dívať na zrúcaniny toho, čo ich slávu zvyšovalo, a čoho viac nieto? Nuž ako môže Danko Žilinský pozrieť do tváre Ľudovíta Černeja? Toľko na ňom pracoval, preporodenie tohto mladíka bolo jeho ctižiadosťou, a teraz, keď jasal nad dokonaným dielom, nebolo ho viac, lebo nebolo viac Ľudovíta Černeja. Lajoš Černej navráti sa do A. storazy horší od toho, ktorý kedysi sem prišiel. Áno, už nežil Ľudovít. Umrel a pochovali ho v byte profesora M.; s ním však i kus Dankovho života. Ó, Aranka, keby si ty vedela!

,Aranka!‘ — Mladík sa zimnične zachvel. ,Veď ona je jeho sestra — a on nás zradil! — Ó, to i ty si pre mňa stratená! Veď nemám budúcnosť, som žobrák, biľagovaný vyhnanec. Stratil som všetko, — všetko…, všetko…!‘

Znovu siahol si mladík na hlavu. Strnulo hľadel do spenenej vody. „Ó, tam dolu bolo by tak dobre; tam je pokoj, tam už niet tých ukrutných bolestí. Tam možno oželieť stratu dievčaťa, tam možno zabudnúť zradu; tam, áno, a len tam! Čo má moja matka zo mňa? Ona sa bezo mňa vyživí, keď jej už nepadnem na obtiaž. Národu som sa obetoval, preň žiť som sa pripravoval, ak ho mám opustiť a nebyť mu viac na úžitok — tak nech ma radšej prikryjú vody rodnej rieky. Bude tak, ako som povedal: „Kto ma zradí, tu nech si ma hľadá.“ No, ešte nie som so všetkým hotový. Ešte som dlžen dakoľko slov Ľudovítovi, vysvetlenie Milici, rozlúčenie Aranke, ,s Bohom‘ svojej matke.“

Vyňal mladík zápisník, sadol si pri zábradlí naproti elektrickej lampe a písal. Ľudia chodili okolo neho. Daktorí sa i obzreli — lebo čo vie človek o bolestiach svojho spolublížneho? Nič! — A šli ďalej. Bolo to ako kedysi, keď olúpený, od lotrov ranený umierajúci ležal medzi Jeruzalemom a Jerichom, a kňaz a levíta ho obišli.

Tak, už bola posledná veta dopísaná. — Mladík doviedol sa tými listami do takého zúfalstva, že mu už na skočenie z tej výšky nebolo treba nijakého pobádania. Zastrčil zápisník k sebe, tak aby nepremokol, a — „No, keď si už hotový, tak teraz pôjdeme domov!“ zaznelo mu od chrbta dobre známym, drahým, dávno nepočutým hlasom. Obzrel sa, ukázal pritom vnútornou mukou, zúfalstvom strhanú tvár.

„Janko, to si ty? Nemožno!“

„Prečo nemožno? Myslel si, že vás nechám samých trpieť?“

Ó, vrelé bratské objatie a bozk, kto tvoju sladkosť opíše! Ľadová kôra praskla a z očí mladého bohoslovca vyrinul sa náhle prúd uľahčujúcich sĺz. Predsa nie je celkom opustený. Janko prišiel, keď i pomôcť nemohol, prišiel spolu trpieť a potešiť.

I oči mladého muža zvlhli. Nevravel: „Neplač!“ Vedel, že je to veľká vec, keď mládenci Dankovho rázu plačú.

„Dlho sme na teba čakali,“ vravel vrelo; „tak som si ťa šiel vyhľadať.“

Ustal Danko náhle v plači; zľakol sa, že teraz príde otázka: ,Čo si písal?‘ a po nej musí prísť vysvetlenie. Povedať Jankovi: ,Chcel som skočiť do Dunaja —?‘ Ó, len to nie. Skutok pripadol teraz mladému bohoslovcovi taký zbabelý. Veď to bol hriech! No, Janko sa nepýtal ani teraz, ani vôbec. Vznešená duša! Patrne rozumel; ale mlčaním láska prikryla hriech.

„Prišiel som nielen, aby som vás potešil, ale aj porozprávať sa s profesorom M. Ty si vôbec nijaký spolok nezaložil, ale ja. Na mne leží vina. Tvoja vec ešte raz musí prísť na pretras,“ vravel mladý muž živo, sviežim, pekné nádeje zobúdzajúcim hlasom. Vzal priateľovu studenú ruku, a pokročili.

„Prečo by si sa ešte ty mal do toho zapletať?“ bránil Danko.

„Mne to neuškodí, som z ich dosahu. Mnohé prekážky stavali sa mi do cesty, ináče už predvčerom by som tu bol býval.“

„Ó, i tak je dobre. Tetinka je veľmi smutná, a vo mne nebolo sily, potešiť ju, mal som sám so sebou dosť.“

„Verím ti, brat môj. No, nekloň hlavu, my predsa konečne zvíťazíme; naša vec je svätá, za ňu hodno i trpieť. V utrpení leží sláva. Len utrpenie a krivdy vychovávajú veľké charaktery.“

„To vravíš ešte i dnes, i napriek svojmu zmenenému presvedčeniu?“ podivil sa Danko.

„Napriek môjmu presvedčeniu? Kresťan po obrátení začína ešte len byť opravdivým národovcom. Všetko dobré a pravé: národ, vlasť, svojeť miluje i potom, lenže čistejšie a vernejšie.“

Vrelé stisnutie rúk bolo odvetou na srdečné slová. Nimi roztavila sa kôra cudzoty, akú v Danielovom srdci vyvolali Jankove listy. ,On je predsa len náš!‘ zajasal v duši. Pred polhodinou nebol by veril, že by ešte mohlo jestvovať niečo, čo by ho už na zemi potešilo.

V živom hovore premerali cestu a ocitli sa čo nevidieť v chodbe domu. Ako kráčali ku dverám salónku, zastal zrazu Danko. Tam zvnútra ozýval sa živo hlas Ľudovíta Černeja. Ľaliová belosť pokryla líca zradeného mladíka, zrumenelé predtým rýchlou chôdzou. Mimovoľne oprel sa o chladnú stenu chodby, zavrel oči; bolesť straty, ktorú pocítil tam na moste, zachvela ním znovu, rozryla ranu srdca.

„Brat môj, choď len ty za nimi,“ vraví trasúcimi perami. „On je tam. Jurko povedal, že ho nemôže vidieť; — a čo ja mám povedať? Vieš, ako som ho miloval, ako sa s ním mazlil, koľké v neho skladal nádeje, — a on sa mi tak zvrhol. Ver mi, neželiem tak stratu vlastnej existencie, ani toho, že usúdené mi je umrieť v cudzine, keď už nemožno žiť národu vo vlasti. Je ešte jedna strata, ktorá ma postihla, ktorou je šťastie môjho života navždy pochované, — ach, i nad ňu ma viac bolí, že, hoci by som i svety prešiel, môjho Ľudovíta viac nenájdem.“

„On je teda predsa zradcom!“ bôľne splynulo z úst Žilinského. „Vieš to iste?“

„Iste.“

„Tak poď, brat môj, vnídime napred do našej izby.“

Obaja mladí muži pokročili. Čo nevidieť zavreli sa za nimi dvere izbičky, ktorú dva roky spolu obývali. Ó, koľko krásnych, vzletných rozpomienok priviazané bolo k týmto stenám! Jankova prítomnosť oživila všetky… Čo zostalo z tých snov, z tých ideálov, ktoré on tu rozviňoval a ktoré oni na základoch ním položených ďalej priadli?

Zalomil zrazu Danko ruky, pritisol si ich na hruď.

„Janko, keď tak všetok život dusia v nás, keď každá iskrička čistejšieho vzletu a rodoľubstva tak musí zhasnúť, my už predsa tej presile neodoláme, nám je predsa usúdené len umrieť. Bo čo je národ bez reči, čo je bez ideálnej mládeže? Za krátky čas stáť budú Tatry ako mohyla, ako pomník nad hrobom pochovaného slovenského národa. Ach, áno, pravdivé sú to slová:

Naši predchodcovia mali nádeje, a ony zhasli; zhasli i naše. Či prídu ešte po nás ľudia, schopní, znova dúfať, veriť, strádať, pracovať a umierať?“

V návale beznádejného stesku hodil sa mladý bohoslovec na kolená, zahrabal tvár do pohovky — a izbičkou preletelo zaplakanie. Tak plakávajú muži na hroboch nádeje.

Hlava druha, podoprená do oboch dlaní, klesala k hrudi níž a nižšie. No zrazu sa pozdvihol. V nasledujúcej chvíli kľačal už vedľa plačúceho a hlasom, ktorý dakedy vysoko vedel mládež povzniesť, zanôtil pieseň neznámu, nikdy nepočutú:

Mimovoľne ustal Danko v plači. Všetky slová neboli by docielili to, čo docielila pri hudobnej slovenskej duši táto pieseň. Lebo Slováka vtedy umrtvia, keď mu celkom zakážu spievať. Ak je len polomŕtvy, hoci už i na máry zložený, začni mu spievať, on ešte raz ožije a zdvihne sa.

Stíchla pieseň, a priateľ priateľovi ležal dlho v nemom objatí. Áno, nebolo pomoci; — ale Kristus mohol pomôcť.

Uchopil Danko vierou Krista ako Spasiteľa pre svoj národ, zložil v Ňom nádej. Bola to veľká, krásna myšlienka, ktorá ho nad priepasťou zúfalstva, do ktorej padal, zachránila a zdvihla; ona umožnila mu ďalej žiť. Do duše vtiahol po búrke slávny pokoj, aký vtiahne do nej, až mladík raz konečne pozná a vierou prijme Pána Ježiša čo svojho osobného Spasiteľa.

Asi o polhodiny sedeli už oba bratanci v kruhu rodiny. Nechcel by Danko po druhý raz prežiť pocity, aké ním zalomcovali, keď pri vstupe do salónku našiel Milicu s Ľudovítom pri piane a počul ich spievať:

Napadol mu odkaz Jurka Orfanidesa, ktorý mu pre Milicu zanechal.

Úbohá, nešťastná, zaslepená Milica! On jej to nemohol povedať, nie: od neho bolo by to ako pomsta pre Ľudovíta. Ľudovít sa musel odhaliť sám, ak bol v ňom ešte kúsok citu.

„Dovoľte, nech aj ja si niečo zahrám a zaspievam,“ vraví, keď zakončili pieseň. Oblednutý, zrumenený Ľudovít okamžite robil mu miesto. Milica ochotne vstala od piana. Danko mohol i chcel spievať. ,Ó, to on sa už potešil!‘ jasala v duchu.

Zazvučali akordy pod štíhlymi prstami hudobnej ruky, zazvučali, sťa ohlas hromov; k nim pridružil sa mocný, srdce krásou a citom prenikajúci hlas, a salónkom, smerom k zatvoreným oknám, akoby si nimi chcel preraziť cestu von do tichej noci, letela pieseň, nikým nečakaná:

Mladíkov hlas triasol sa ku koncu primocným dojmom. Líca mu horeli, oči žiarili. Ani jeden z poslucháčov nezostal bez záchvevu. Milicino srdce ochladalo primocným návalom sebe odporujúcich pocitov. Neodvážila sa pozdvihnúť očí k Ľudovítovi. Zato hľadel na neho Janko. Videl kamdiaľ väčšiu bolesť v jeho líci i to, že len s núdzou udržuje sa, aby hlasite neskríkol. Prišlo mu mladíka veľmi ľúto. Ó, keby bol mohol pozrieť do jeho duše!

Pieseň presadila Ľudovíta do pracovne profesora M. ,Áno, on mi vzal tam všetko. Kde je peľ pravdy a krásy z mojej duše? Veď ja som už len biedny, opovrhnutiahodný luhár; on vzal mi čistotu, nevinu, on uvrhol ma do poroby divých vášní. Veď som stratil sám seba. K nim patriť nemôžem, a svojeť som si zapredal. — No, ak bude ešte dlho spievať, musím mu padnúť k nohám a vyznať — a potom ma oni zavrhnú, a Milicu stratím, stratím navždy!“

Ešte nestačil mladík domyslieť, dospieval Danko a obrátil sa temer veselo k tetinke i ostatným.

„Aký som teraz šťastný, voľný! Už ma nič neväzní, len čo mi všetko vzali; nemusím sa viac ostýchať povedať pravdu. Tá prednosť mi pred tebou zostala, Ľudovít. Ty teraz mnoho musíš skrývať, aby pravda nevyšla najavo a neodhalila ťa v pravej podobe. So mnou je to teraz tak, ako s našimi predkami, keď prekonali mučenie, keď sa už nemuseli ničoho báť, keď už vedeli, že musia umrieť, a mali na to dosť sily.“

„Syn môj drahý,“ objala pani mladíka, „veď ty preto ešte nie si odsúdený na smrť!“

„Myslíš, tetinka, že by som Bohu neďakoval, keby ma radšej boli odsúdili na smrť? Dovoľ, nech ti zaspievam ešte jednu pieseň, veď to bude posledná, ktorú si na vašom piane zahrám.“

„A čo tu robiť, drahá Milica? Mne treba ísť za mamičkou a potom preč, čím skôr, tým lepšie. No, nechajte ma zaspievať.“

Nuž nechali ho. Ale akými pocitmi v srdci ho počúvali, pero neopíše:

Dospieval mladík, ale malá spoločnosť nezabudne túto jeho pieseň. Sám uviedol rozhovor na iný predmet, poprosiac Janka, aby im niečo rozprával zo svojho života v Bukurešti, čomu priateľ s porozumením a s radosťou vyhovel.

*

Bola noc. V izbičke, ktorú Ľudovít Černej a Danko Žilinský roky spolu obývali, kde tak mnohé blažené chvíle spoločne prežili, odpočívali teraz každý na svojom lôžku. Svetlo elektrickej lampy zvonku — lebo rolety neboli spustené — ožiarovalo útulnú izbičku. Dlhý prúd padal na Dankovu posteľ, tvoriac svätožiaru okolo tváre spiaceho mládenca, obostretej tichým snom. Po mnohých prebdených nociach spal Danko skutočne spokojne, spal vďaka tichému, peknému zakončeniu večernej chvíle. Vyžiadal si bol Janko Žilinský dovolenie, prečítať rodine odsek zo Slova Božieho. Volil z Izaiáša kapitolu 49 a prehovoril jednoducho, no s celým srdcom o veršoch 13 — 16, o tej v nich obsiahnutej materinskej láske Pána Ježiša, o menách vyrytých na Jeho dlaniach tam na Golgote.

Ó, čo tejto malej, ubolenej rodine bolo treba, bolo slovo Božej lásky, na ktorej by sa mohli zahriať títo cudzinci vo vlastnej zemi otcov — uistenie, že jestvuje Niekto, kto skutočne sa stará, nezabudne, pomôže. Po prvý raz počula Karolína Žilinská a jej deti tak s celým presvedčením hlásať o Božej láske, a že táto Božia láska patrí jej i jej deťom. A keď potom nakoniec vyzval Janko k spoločnej modlitbe, privolili ochotne všetci. A dobre im padlo po prvý raz počuť dôverný rozhovor s Bohom, vyliatie celej duše pred Ním.

Uľavilo sa malej rodine úľavou, akú vždy so sebou prináša takéto priblíženie sa k Bohu, ktorý je láska, pravda a pokoj. Uľavilo sa obzvlášť Dankovi. Ach, veď jestvovala ešte spravodlivosť a porozumenie i pre ujarmeného Slováka. Veľké Božské srdce bilo v hrudi Syna Božieho láskou i pre ten zmučený a mravne zničený jeho rod.

Táto veľká, nadzemská Kristova láska ukolísala mladíka v sen. I prisnilo sa mu, že stojí na dunajskom moste, že hotuje sa skočiť a utonúť vo vlnách. Vtom zastal mu niekto cestu, ale nebol to Janko. „Tak poďme domov!“ volal ho hlas nikdy nepočutý. Vzhliadol do tváre rušiteľa. Bol to Kristus, taký, ako Ho maľujú na obraze, keď podáva ruku tonúcemu Petrovi. Áno, bol to Kristus a volal: „Poď so mnou!“ Poslúchol, vložil ruku do vystretej pravice, zišli spolu na vodu a kráčali po rozbúrených dunajských vlnách. Dankovi bolo i sladko i úzkostne pri tej prechádzke.

„Kam ideme?“ spýtal sa konečne. A hlas, ktorý nemožno zabudnúť, odvráva láskavo:

„Z Mezopotámie do Kanaánu.“

Potom hmly zastreli všetko, a kdesi zďaleka bolo počuť plač. Násilne zobudil sa mladík. Otvoril oči; — leží na posteli v izbe. Krásnej vidiny už niet — no plač znie ďalej. Pozrie vedľa seba — a temer sa zľakol tej mladej, tmavovlasej hlavy, ktorá oprená ležala na jeho poduške. Ach, Ľudovít, jeho Ľudovít kľačí pri ňom a plače. Oplakáva vinu; — tie horké slzy nezmyjú viac škvrnu zrady z duše pokalenej ňou.

Hlboká sústrasť zachvela mladým srdcom. Veď Kristus miloval aj jeho! Kde sa vzala, kde nie, zaznela v duši, výpoveď: Keď sme my ešte hriešnici boli Kristus umrel za nás. My — či sme my oba rovnako hriešni, on, zradca, — a ja, zradený? Podivné!

Zase letela myseľ tam na most. ,Nebyť Janka — ba nebyť Boha, ktorý ho včas poslal, ja by som ležal už dakde na dne rieky ako studená mŕtvola, biedny slaboch, zbabelec, ktorý nebol schopný vziať kríž a niesť ho za Kristom — a duša? Veď by som sa vtedy bol navždy odtrhnul od Krista, s Bohom nezmierený, samovrah — aké hrozné to slovo! No, aký hrozný to hriech: ja bohoslovec, ktorý chcel kázať o Kristu, ktorý som mal ľudí viesť k Bohu…!‘

Hľadel mládenec do prázdna. Priateľov plač nebránil mu upadať do myšlienok nečakanej sebaobžaloby. Bol to síce len sen, ale Dankovi nad všetky poklady vzácnejším zdalo sa, môcť tak kráčať s Kristom po tých rozbúrených vlnách života z Mezopotámie do Kanaánu.

Kto môže opísať tie veľké okamihy, keď duše zobúdzajú sa zo spánku smrti, keď rodia sa k novému životu, keď svätý Boh so svojou láskou tak blízučko priblíži sa k človeku, že, bleskom pravdy náhle ožiarený, taký aký je, musí sa Mu poddať, hodiť k nohám!?

Zdvihol Ľudovít Černej hlavu, pozrel slzou skaleným zrakom do tváre priateľa, ako si tu ležal taký tichý, bledý, oči zavreté, na čele mrak sťa v boji, okolo pier odblesk slova prosby. Inokedy zobudil by ho, spýtal by sa: „Čo ti je?“ Dnes nemal nato právo — on — dnes nie a nikdy nie.

No zrazu ožiaril priateľovu tvár blesk zvláštneho svetla. Hruď si z hlboka vzdychla, ruky sťa k modlitbe zopäl sa na nej, pery sa pohli a splynulo z nich: Kristus Ježiš prišiel na svet, aby hriešnych spasil, z ktorých ja prvý som! i primalo Ľudovíta Černeja rýchlo povstať. Pri jeho ľahkom zašramotení pozdvihli sa dlhé Dankove riasy — a dvoje očí hľadelo na seba dlhým, nepopísateľným pohľadom. Konečne znova podlomili sa Ľudovítove kolená.

„Danko, odpusť, som vinný; zradil som vás, áno, zapredal. Neospravedlňujem sa; ale ver, nebolo vo mne sily odolať. No, keby som bol vedel, aké muky ma čakajú, radšej by som bol umrel. Podpísal som nezmyselný reverz, a musím ho teraz držať, lebo, keď vy ma odvrhnete, odvrhnúť musíte, mne nik nezostane, len oni. — Mne je hrozné na to myslieť! Zradcovi nikto nemusí veriť, ale pri pamiatke tej doby, keď som bol ešte nevinný, ti prisahám, že nikdy neľúbil som svoj národ tak, ako ho milujem dnes, keď je pre mňa stratený. Ó, kto mi navráti, kto mi navráti, čo som hriešne sám utratil?“

Zase klesla tmavovlasá hlava mladíka na podušku v nemej, zúfalej bolesti.

„Brat môj, vzmuž sa! Či nevieš, že krv Krista Ježiša očisťuje nás od každého hriechu?“

Pozdalo sa Ľudovítovi, že Dankov hlas nikdy neznel krajšie a nežnejšie, ako v tejto chvíli.

„Ty nazývaš ma bratom? Ó, Danko, chceš, môžeš mi odpustiť?“

„Už áno, brat môj; sláva Pánu Bohu. Ty želieš, uznal si, aj prosil; mne to postačí — no i vyššiemu Sudcovi, než som ja, to postačí. Ak budeme vyznávať svoje hriechy, verný je Boh, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti. Ja ti môžem len odpustiť — no On môže i nevinu vrátiť.“