ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po skúškach v p.-skom učilišti. Deň plný trápneho očakávania pominul a zdarným výsledkom oslnené navrátili sa všetky tri priateľky do rodného hniezdočka, ako menovali svoj domov v P. Keď nížil podvečer svoju tvár nad svetom, prechodila sa malá, živo zahovorená spoločnosť v ozdobnom parku na druhej strane Dunaja. Prechodili už pri brehoch, očakávajúc malý parníček, ktorý ich mal previezť na druhý breh.

„Tak, dnes sme tu naposledy takto spolu,“ ozvala sa zrazu Milica. „Ktovie, či a kedy bude nám dovolené ešte spoločne žiť!“

„Nespomínaj, Milica!“ pritúlila sa Aranka k sesternici. „Mne je tak žiaľno! Tak, ako sme my cez tieto roky žili, nebudeme nikdy viac. Dnešným dňom prchá sen, ideme v ústrety skutočnosti, v ústrety vážnemu životu. My dve ešte s Irenkou pokocháme sa navzájom za krátky čas tam doma u nás, potom —.“

„Potom len aby neplatilo o nás:

akosi teskno doplnil devuškine slová Danko.

„Nekloňme hlavy!“ vzrušila sa Milica. „Taký je život. Čo sme sa napremýšľali a natúžili po zaujatí životných postatí! Keď konečne cez rozlúčenie prídeme k splneniu túžob, niet príčiny želieť. Rozpomienka na tento blažený, spoločný život bude sa ako zlatá niť ďalším naším životom. Čo ty myslíš, Irenka?“

„Mám návrh: Podajme si ruky a sľúbme, že uvedieme v skutok všetko to dobré a krásne, čomu nás učila tetinka Karolína a že, kdekoľvek a do akýchkoľvek okolností prídeme, zostaneme vernými Slovákmi a Slovenkami.“

„Sláva, Irenka!“ zvolal Danko, a všetky pravice podali sa tej malej, kvetnej rúčke. Posledná bola pravica Ľudovítova, no nik to nezbadal, bo práve prichodil malý krúžok bohoslovcov, a všetci odprevadili malú spoločnosť na parníček, ktorý ich unášal tichými vlnami Dunaja.

Aranka stala si k železnému stĺpu. Jej zádumčivé oči, plné sĺz, obzerali prelestnú^[7] krásu mesta pamätného dakedy pre Slovákov — mesta, v ktorom dnes tie roduverné slovenské duše tak mnoho museli znášať zaznania, utláčania, krivdy a nespravodlivosti.

V blesku osvetlenia jagal sa pamätník veľkej ženy a cisárovnej na brehu Dunaja, ani čo by s bielym svojím koňom chcela urobiť skok do tej hĺbky.

Popri vysoko rozložených viniciach letel vlak. Jeho ostrý hvizd pripomínal Aranke, že zajtra, už zajtra unesie ju preč, ďaleko, ďaleko, — a hoci to bolo domov, predsa sa jej zdalo, že do cudziny.

Je to zvláštne, ale pravda, že kto roky prežil na horných stranách uprostred romantickej krásy vrchov, hôr, riek, údolí, ten na Dolniakoch neskoro, alebo vôbec nikdy neprivykne. Obzvlášť mladé, poetické duše cítia sa tam ako vtáčatká s ostrihanými krídlami, zovrené nesplniteľnými túžbami. Tak opustiť všetko, milé P., jeho krásny kraj, drahú, rovnozmýšľajúcu rodinu, ten pekný život, ktorý sa už nevráti a — obzrela sa devuška, jej čierne oči hľadali dakoho i našli, a stretli sa s dvoma duchaplnými očami… „Ach, ako opustiť teba,“ vravel devuškin pohľad, a pohľad mladíka náhle vzplanul akoby prosil: „Nechoď, nechoď; mne nemožno ťa stratiť!“

Vtom pristála loď. Milica s Irenkou a Ľudovítom šli odprevadiť priateľku, ktorá tiež cestovala s nimi. Aranku a Danka vyprevádzali mladí bohoslovci až po dom. Tetinku nenašli doma; slúžka povedela, že šla vraj do sklepu.^[8] Zostali teda oba mladí ľudia sami. Keď Danko chcel rozsvietiť plynovú lampu naplno, nedala Aranka.

„Je tu dosť svetla z vonkajšieho osvetlenia; prosím ťa, zahraj mi ešte svoj cyklus slovenských piesní, veď ho už tak ľahko nepočujem.“

Násilne zatlačil bolestné hnutie srdca, vyvolané jej hlasom i slovami, otvoril si piano a začal hrať. Tak krásne, tak úchvatne, s celou dušou, s celým srdcom nehral ešte nikdy predtým, ale ani už nikdy potom, ako v tejto chvíli. Nemohla vydržať v leňoške, do ktorej sa bola usadila. Čarom hudby pritiahnutá zastala vedľa neho, oprela sa o leňošku, v ktorej sedel. On neznal, nespozoroval, až keď začínal hrať piesenku:

pozdvihol hlavu, pozrel a videl, že mu stojí tak blízučko.

— Nie k svojej matke ona nepríde, ale k nemu, k nemu nepríde, keď zaletela za tú horu vysokú! Či nechá ju odísť bez toho, aby jej povedal, čím mu bola, čím mu je i naveky zostane? Nemožno! Sú sami a je to posledný večer. — Prešiel zrazu dakoľkými akordami do A-mol, a k hraniu pridružil sa už i spev plný citu, ktorým srdce bolo preplnené:

Malá ruka spočinula na jeho pleci.

„Nehraj, nespievaj,“ vraveli chvejúce sa pery. „Mne je tak nesmierne žiaľno pri tej piesni!“ zakryla si druhou rukou oči. Poslúchol, ustal. Narovnal sa prudko, a než sa nazdala, zavrel ju do náruče: „Zlatuška!“

Oprela si hlavu o jeho hruď a zaplakala. Nebolo medzi nimi dvoma treba vysvetľujúcich slov, znali i rozumeli, čo cítia.

„Ideš domov,“ vravel po chvíľke, „a predsa do cudziny; no, ja hoci i zostávam, cudzinou je mi celý svet, keď stratím teba. Ó, Zlatuška, si krásna, mladá, bohatá; pri mojom boku očakávala by ťa len slovenská chudoba. Všetko toto majúc stále na zreteli, zdráhal som sa povedať, čo moje srdce k tebe cíti, — cítilo už dva roky. No, teraz v hodine rozlúčenia, keď viem, že nie je možné naše srdcia roztrhnúť bez toho, aby nevykrvácali, musím ti predložiť otázku: Budeš mojou? Počkáš na mňa? Smiem si prísť pre teba, až budem hotový? Zlatuška, milujem; no, či som i milovaný?“

„Áno,“ zašopkali ružové ústa tichúčko a predsa dosť zreteľne, aby mladík počul. Potom zavrel ich zásnubný bozk, ktorým dve srdcia splynuli dovedna v zväzok, ktorý ľudia neroztrhnú, diaľka nerozdvojí, nad ktorým ani telesná smrť práva nemá. Tetinka našla ich ešte v tom súmraku, zato srdcami v lúčoch svitajúceho nového májového rána.

Danko vyskočil zo stolčeka, na ktorom sedel pri devuškiných nohách s hlavou opretou o jej kolená, pobehol materinskej priateľke oproti. Nezbadal, ako bledá, ustaraná je jej dobrotivá tvár; poponáhľal sa oznámiť jej svoje šťastné sladké tajomstvo. Vypočula ho, bozkala i jeho i zlatovlasého svojho miláčka. No len súmraku možno ďakovať, že nevideli pohľad, akým sa pritom podívala na oboch, keď ju prosili, aby to, čo jej oznámil, nikomu nevravela.

Hodiny rozlúčenia, kto vás opíše!? Len jedno bolo všetkým divné: tetinka Karolína ako čo by ani neželela stratu milých dcér, ktoré s toľkou láskou vychovala, keď tak akosi náhlila s odchodom.

„Mamička, veď je ešte priskoro na loď,“ s plačom povráva Milica a tíši skoro nervózny matkin spech. No, táto ju nepočúva. Pri Dunaji (bo necestovali obe devušky vlakom, ale vodou) objíma ich ešte jednu po druhej i dva-tri razy, obzvlášť Zlatušku. A keď prešlo rozlúčenie, keď odrazila loď od brehu a nesie sa na siných vlnách ako pekná, siná labuť, vzdychla pani zhlboka: „Chvála Bohu!“ a bez ďalšieho slova navracia sa s troma ešte pozostalými deťmi domov.

Tam, keď zavreli sa za nimi dvere salónku, ktorý pripadal Milici taký pustý, že jej znovu slzy vyhŕkli, obrátila pani starostlivý pohľad na oboch zronených synov.

„Mala som vám včera dač oznámiť,“ povráva s povzdychom, „ale chcela som, aby obe naše kvetinky odišli pokojné, veď pomôcť vám i tak nemôžu. Včera bol u nás profesor Z., keď ste vy boli za Dunajom. Žiadal odo mňa správu o vás, musela som ho zaviesť do vašej izby. Prezrel všetko, čo sa prezrieť dalo a kázal, aby ste dnes vraj k nemu prišli. Naša nádej, keď pred dvoma týždňami všetko tak hladko prešlo, je zmarená. Danko môj drahý, podľa všetkého na teba je obrátená pozornosť. Prosím ťa, buď teraz opatrný, neprenáhli sa v slovách, aby to nemalo zlé následky tak pre teba, ako pre tvoju matku a tiež i pre Ľudovíta.“

Okamih stáli mladíci ako ohromení. Potom Danko vzal ruku materinskej priateľky, pritiahol si ju k perám. „Vďaka, tetinka, že si nám to zamlčala včera; lež nemaj starosť, veď my z toho šťastne vyviazneme. Vzmuž sa, Ľudovít!“

„Tebe je ľahko vravieť; no, čo povie môj otec, ak ma následkom toho nechajú prepadnúť?“ zasmušilo odvráva mladík. „Vravel som hneď vtedy, aby sme spolok rozpustili; to máme teraz z tvojej neústupnosti.“

„Ľudovít, ako to vravíš?“ káravo zamiešala sa Milica. „Vari je Danko príčina nespravedlivosti profesorov?“

Chlapec sa okamžite opanoval. „To nevravím; nuž a keď nás volajú, nech. Ale je už čas, ísť na prednášky.“

Prišiel podvečer. V opustenom salónku samotná sedela Milica. Dopisovala list bratovi do Bukurešti a čítala pritom — ach, po koľký raz už — jeho list. Všeličo mu boli odpovedali na tú prvú zvláštnu správu o zmene náhľadov, akú im podal. No, on zase i v tomto liste opisoval veľkú Božiu milosť, moc Baránka Božieho, vymaniť z hriechov, šťastie a svetlo, v ktorom bola jeho duša teraz ponorená. „Život je boj, Milica,“ stálo na jednej strane, „neznáš, čo ti prinesie. Nadovšetko potrebuješ určitú oporu, aby si, keď by sa tak tvoje nohy poranili o tmavé hory náhleho súženia, neutonula v ňom. Píšeš, že tí, ktorí sa obrátili, opovrhujú všetkým, čo je krásne, ušľachtilé a dobré na svete, že povyšujú sa nad ostatný svet, trvajúc v pochmúrnej pokore. Tu, drahá, dovoľ, aby som ti odporoval. Keď náš Boh nás zdvihol vyššie nad kal sveta, my už dolu nemôžeme. Až tvoje oči budú otvorené tak, ako moje, vtedy uzrieš, že niet na zemi ničoho, čo by bolo schopné dušu trvale oblažiť. Bez Krista niet ani pravej krásy, ani ušľachtilosti, ani dobra.“

„Nie, to je prepiate,“ krútila deva hlavou. „Podľa tohoto ani v nás nebolo by ani krásy, ani dobra, ani ušľachtilosti, bo veď i my sme žili posiaľ — nutné priznať — bez Krista, keďže nežili sme len pre Neho a kvôli nemu. Ak má Aranka pravdu, že prijatím onej brožúrky prijali sme teraz pozvanie na púť z Mezopotámie do Kanaánu, to ja sa na tú púť ešte vydať nemôžem. Načo som sa učila, načo pripravovala, zaujať miesto v svete, keď teraz by som mala odložiť stranou všetky túhy po vyniknutí a tak po pozdvihnutí národa, pochovať všetky ideály a žiť už len pre nebo, len pre večnosť! Mne sa ešte chce žiť na svete, okúsiť slasť a rozkoš zeme. Predo mnou leží borba. Najprv dostanem učiteľskú stanicu — mám ju už sľúbenú — potom, až Ľudovít bude hotový, nastúpime spoločne životnú púť. Neznám, akého druhu mohli by byť tmavé hory súženia, ktoré Janko spomína! Som šťastná dcéra dobrej matky, prekonala som vlastnou silou všetky prekážky, a napriek tomu, že nezaprela som svoje slovenské presvedčenie, mám diplom a mám — čo ešte viac, áno nadovšetko — miláčika, ktorý je vzor šľachetnosti a dobra. On so svojím dobrým, zápalistým srdcom, so svojou mäkkou dušou je mi zárukou budúceho šťastia.“

Deva prehodila list a čítala v bratovom liste ďalej:

„Pýtaš sa, akého druhu bolo pokušenie, ktorého príval ma tak desil? Ó, Milenka, sláva Pánu, že si tak čistá, že ti to ani napísať nesmiem, aby som nepokalil nedotknutý pel tvojej neviny. I to je milosť Božia. No, jedno ťa prosím teraz z vlastnej skúsenosti, aby si neverila tak bez podmienky mužom, ktorí celým srdcom nie sú Kristovi. Mravná, na morálke založená čistota je bublina, ktorú spláchne prvý mráz pokušenia. No, prosím ťa, never ani vlastnému srdcu, never vo vlastnú čistotu; v nás leží to všetko, čo iní vykonali.“

Podoprela hlavu do dlane. Boli to síce slová prepiate, no do istej miery mal pravdu. Zdvihli sa dakedy také kalné myšlienky, také čierne pohnútky, vyvolané tu dákym románom, tam zase predstavením v divadle. — Ale prirovnať sa k tým, ktorí skutok vykonali — veď myšlienka nie je skutkom! „Nie, nebudem myslieť, ani písať, dnes už nie!“ Pribehla k oknu, otvorila, nahla sa von, pozorujúc živé prúdenie ulicami. „Títo všetci ľudia, tieto pekne oblečené dámy, dvoriaci páni nežili len pre Krista, oni žili na zemi, popredne zemi a boli šťastní; i ja s nimi budem šťastná. Poprosím Janka, aby ma neznepokojoval, ešte nie — — —“

Vtom udreli na dóme zvony a zazvonili žiaľno. I letel zvuk kovu k nebesiam ponad plytkú márnosť zeme. Rozprával o Tom, ktorý, i keď mohol zostať v sláve na svojom tróne, zostúpil do poníženia a žil, zabúdajúc na seba, len pre ľudské pokolenie až do smrti, a to do smrti kríža, a pre ktorého toto ľudské pokolenie žiť nechcelo.