ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sú chvíle v ľudskom živote, nad ktorými najlepšie spustiť závoj. Jednu z nich prežívala všeobecne za hviezdu uznaná Milica Žilinská. Kto by chcel pochopiť zúfalé devino počínanie, musel by vedieť, čo predchádzalo túto hroznú chvíľu.

Bolo to po skončení plavby na jazere. Za zvukov cigánskej hudby prechádzala sa spoločnosť krásne osvetlenými cestami parku. Jedni zachádzali hodne ďaleko, iní držali sa pri jazere. Ak mal kto čo dôležitého komu povedať, naskytovala sa mu nemýlená príležitosť.

Medzi spoločne sa prechádzajúcimi bola i Milica, kráčajúca v prostriedku medzi Ľudovítom Černejom a Sávom Strakoničom. Zrazu odvolali Sávu, a oba snúbenci zostali samotní, a mimovoľne utrhla sa im niť rozhovoru. Milica s istotou čakala dajaké slovo lásky, túžila po ňom ako smädný, ktorý už mnoho vody pil, ale, pretože je letná horúčosť, túži po nej znova a znova.

Nuž čakala nové vyznanie lásky, a Ľudovít — —?

Ó, v duši nešťastného mladého muža vyzeralo to, ako keď sa človek po operácii zobudí z narkózy,^[85] a bolesť začne sa hlásiť k svojmu právu. V opojení pekných chvíľ zabúdal, prečo vlastne sem prišli. Zabúdal, že sľúbil predstaviť Milicu ako svoju nevestu. Chcel a musel zabudnúť, čo tomuto predstaveniu musí predchádzať; ak sa má uskutočniť. Teraz boli sami; ďaleko-široko niet živej duše; možno zájsť ešte ďalej. Príležitosť ako stvorená, ale kde vziať silu! Nebol to síce slovanský večierok, napriek tomu oni boli tu predsa predstaviteľmi Slávstva.

Keď nedočkala sa deva slova lásky, vzhliadla a hneď aj privinula sa k nemu.

„Ľudovít, čo ti je? Aký si hrozne bledý!“

„Necítim sa dobre,“ luhal v náhlej úzkosti. „Okrem toho mám hroznú starosť.“

„Ty, starosť? A akú?“ užasla.

„Otec mi oznámil, že senior O. čaká odo mňa, že G. zmaďarizujem.“

Postála, a tie veľké otvorené oči upreli sa v nemom úžase na jeho tvár.

„Ako môže O. prísť na takú myšlienku?“ mrak opovrhnutia vyvstal na jej hrdom čele.

„Keď som podpísal reverz,“ bola by teraz jediná odpoveď; ona otvorila by cestu vyznania. Hoci, keby malo k nemu prísť, muselo by sa začať z iného konca. No kde vziať zoči-voči nej smelosť na také slovo?

„Snáď ma posudzuje podľa môjho otca,“ zamotával sa.

„Prečo podľa strýca? Však ten, hoci je národne ľahostajný, nepokúsil sa ešte v A. o maďarizáciu.“

„No tak neviem prečo,“ tajil zbabelo, „no keď na to myslím, som celý nešťastný.“

„Ach, netráp sa nad tým, veď my pánovi seniorovi O. dosť skoro ukážeme, kto sme, až len vzkriesime mŕtve G.; ak nás potom odstránia, nech; to, čo zasejeme, ostane.“ — Počuť kroky. Mladík si vydýchol. Ó, keby prišiel niekto, ktokoľvek, aby on mohol odísť! V ňom nebolo sily, dnes nie, teraz nie; srdce vravelo, že nikdy nie. Ó, to boli muky!

„Ach, pán kaplán, to ste vy?“ neobyčajne prívetivo vítal kaplána Draškóciho.

„Hľadám vás, pán Černej; pán principál^[86] si žiada niečo s vami vravieť.“

„Tak dovoľ, Milica.“

„Je to náhle?“ zavolala deva za svojím snúbencom.

„Sotva,“ prisvedčil kaplán, opanúvajúc výraz škodoradosti, ktorý nevolane prelietol mu tvárou.

Ó, ako túžil po takejto chvíli samoty s Milicou Žilinskou, a teraz mu ju Černejovci umožnili sami. Treba minúty využiť.

„Veľmi sa radujem,“ začal bez každej prípravy jednoducho, „že mi je dopriate prehovoriť raz s vami, slečna; po prvé by som sa vám rád k niečomu priznal — —“

„Mne?“ usmiala sa.

„Vám,“ prisvedčil vážne; „vy ma porozumiete. Vyrástol som bez národného presvedčenia, tak i vyštudoval. Pobyt v A. utvrdil ma v mojej mŕtvote. No dnes — vďaka vplyvu slečny Aranky — budí sa vo mne Slovák. Knihy, ktoré ste vy, slečna, posielali sesternici, čítal som i ja, a tak som vám zaviazaný vďakou za spoluúčasť pri mojom prebudení.“

„Ó, pán kaplán, to je krásne!“ zajasala deva srdečne, podávajúc ruku mladíkovi, ktorého si dosiaľ ani nevšimla, áno, ktorý dodnes bol jej viac než nesympatickým, nula — ako myslela, — národné nič; — a hľa, vplyv Zlatušky!

„Tak, čo myslíte, pán kaplán, kto má pravdu; strana, ku ktorej ste posiaľ z nevedomosti patrili, a či my?!“

„Rozhodne vy, slečna. Slovenský národ jestvuje, jeho šliapané práva kričia k Bohu o pomstu; obzvlášť kričí o pomstu to sústavné fabrikovanie renegátov,^[87] akým som bol i ja, a zradcov, akým — žiaľ — je — —“ Kaplán sa obzrel, „nechcem vravieť kto, však vy, slečna, iste viete, a bolí vás to práve tak, ako slečnu Zlatušku. Priznám sa, že zármutok, aký nad touto zradou mala slečna Strakoničová, prispel prvý k tomu, že som začal sám o sebe premýšľať; vo dne v noci prenasledoval ma ten horký plač.“

„Pán kaplán, ja vám nerozumiem,“ vyrazila deva pracne zo seba, hľadajúc oprením sa o silný dub podporu. „O čom vlastne vravíte?“

„Slečna, vy že by ste nevedeli, pre koho je Danko Žilinský, tento peknoduchý, talentovaný mladík pozbavený životnej postate, chleba i možnosti utvoriť kedy rodinný kruh, pre koho musí — ak chce žiť — dnes alebo zajtra opustiť vlasť, ktorú tak miluje, pre koho nevinne vyleteli ostatní jeho kamaráti zo škôl a stratili jeden drahocenný rok života? No, keď vás tým snáď ušetrili, tak odpustite, že som nechtiac narazil; nebudem ďalej vravieť.“

„Ba vy mi musíte teraz všetko povedať, čo viete,“ veliteľsky vztiahla deva ruku, druhou pevnejšie zachytila sa stromu. „Obvinenie, padajúce na hlavu Ľudovíta Černeja, dostalo sa iste i vám do uší, nad ním plakala Irenka, žiali Zlatuška; no je to len obvinenie.“

„Bárs by bolo, drahá slečna; kto by bol radšej ako ja. Veľa by som dal za to, keby mi dôkazy neviny Ľudovíta Černeja spočívali v rukách tak, ako spočíva dôkaz viny.“

„Vy máte dôkaz?“ zaúpela deva.

„Pán principál bol taký neopatrný, že potrhaný síce, ale celý list profesora M. i s odpisom reverzu, ktorý prinútený bol Ľudovít podpísať, nechal vo včelíne. Ako ľahko mohol prísť list do rúk slečne Zlatuške! Zastrčil som ho k sebe.“

„A máte ten list?“ ľadove spytovala sa deva.

„Mám, slečna, i pri sebe; ale vám ho nedám, ste príliš rozrušená; radšej o tej veci nevravme.“

„Nie, ba vravme; mýlite sa, nie som rozčúlená. Tí, ktorí ma šetrili, zle mi poslúžili, vám ďakujem; ak chcete dielo dokončiť, tak mi povedzte všetko.“

Nuž kaplán povedal i kde i ako prinútený bol Ľudovít podpísať reverz.

Svetla bolo tu dosť, aby deva prečítala jej dobre známe písmo profesora M. Pri prečítaní odpisu reverzu trhlo to celou rozkošnou postavou ako na popravisku pod úderom sekery. Rana zaťala rovno do srdca.

S ľadovým pokojom vypočula, akým spôsobom príde Ľudovít Černej do G. a aká ho tam očakáva práca, i že Damoklov meč bude vždy visieť nad ním, ak požiadavkám neurobí zadosť.

„Slečna, nemal som vám to predsa povedať, no vy ste ma prinútili,“ pristúpil kaplán k ľadovo chladnej deve.

Ba ďakujem vám; veľkú ste mi preukázali službu. Málo chýbalo, a bola by dnes verejne táto ruka spočinula v ruke podlého zradcu a klamára. Pred tým ste ma zachránili — áno, ja vám ďakujem; ale teraz, prosím, nechajte ma samotnú odísť do spoločnosti.“ Studená devina ruka dotkla sa ruky Draškóciho. Kaplán osamel.

Tešil sa z víťazstva, aké teraz dobyl nad Ľudovítom Černejom? Nie. Keby bola deva plakala, bol by striasol dojatie — ženské slzy všeličo odplavia. — No že tak studeno, tak pokojne prijala tú ranu z jeho ruky a ešte mu i poďakovala, ona, nevinná — to pôsobilo mu bolesť. Podlým klamárom a zradcom nazvala Ľudovíta — čím bol on? — No, však ona nikdy nezvie, čo ho primälo, aby ju tak ranil.

Myslel Draškóci s istotou, že, keď sa do spoločnosti vráti, Milicu Žilinskú tam nenájde, že deva utečie so svojím zármutkom niekam do samoty. No mýlil sa, nehľadala deva samotu. Bo sú chvíle, keď samota je hrozná — pre človeka, ktorý stratil všetko, ktorému pred očima zrútila sa budova, stavaná roky. Človek, ohromený jej pádom, vie síce, že ho stihla veľká strata, ale nemá smelosť porátať v samote celú jej hĺbku. — Tak aj deva. Veď dosť ešte bude sama, ach, dosť — —

Nezbadala spoločnosť, že veselosť hviezdy dnešného večierka kryje v sebe niečo horúčkovité. Nezbadal brat, ktorý sa objavil neočakávane, že sestrina radosť, keď ho vítala, keď sa k nemu vinula, bola ako krásny obraz ohňa bez teploty a života.

Ľudovít Černej nezbadal, prečo a ako to bolo, že v posledných chvíľach večierka ani raz nedostal sa už k svojej neveste. Bolo to však pochopiteľné. Veď sa on sám milovanej deve vyhol z cesty. Bo večer sa nížil, a on daný sľub, že ju prehlási za svoju nevestu, nemohol vyplniť.

Len jedno oko nemohlo byť oklamané; oko milujúcej matky. Ani neočakávaná radosť z príchodu syna-miláčka, ani jeho krásny prednes nezaplašil stesk z materinského srdca. Tuší ona dač, alebo zvedela, keď sa ho stráni? Ak áno: ó, ako veľmi musí trpieť moje úbohé dieťa! Moje úbohé, úbohé dieťa!

A je to pravda, že matka zabudne i na tie najdrahšie deti keď ochorie jedno; celé jej srdce letí v ústrety tomu trpiacemu.

Koľko sa pani Karolína namodlila, koľko natúžila! A keď syn, predmet jej všetkých myšlienok, v poslednej dobe prišiel — ach, prišiel zdravý, blažený, blažiaci — zjasala, poďakovala Bohu. A nechávajúc ho v tom pevnom Božom objatí lásky a svetla, modlila sa teraz za dcéru.

Sedeli pri Jankovej prednáške spolu. Milica počúvala pozorne nespúšťajúc pohľad z brata. Jej krásna ruka, spočívajúca v matkinej ruke, hneď ľadovo chladná, hneď zase horúčkovito teplá prezrádzala však to, čo nikto z majstrovsky ovládaných rysov rozkošnej tváre nemohol vyčítať.

Nevedel Janko, že z jeho vskutku pútavej, zemepisnej i národopisnej prednášky, z jeho opisov kresťanského hnutia medzi študentmi, ženami a vôbec, práve tá, ktorú popredne chcel oblažiť, najmenej rozumela: jeho matka.

Nuž nehľadala deva samotu, nedala zármutku — ktorý sťa ukrytý červ hlodal na mladom srdci — sebou ovládnuť. Dohrala zástoj hviezdy až do konca; áno, keď rozišla sa spoločnosť, ona posledná z dám stála ešte na verande po boku doktora Sávu a počúvala hrkot vzďalujúcich sa kočiarov. Nerozumela síce, čo mladík hovorí, že vyslovuje ľútosť nad tým, že tie hodiny nevídanej pre neho prelesti už pominuli. Cítila len, že z jeho bytosti blíži sa k nej dač, čo ako balzam padalo na ranu.

„Mne je priam neznesiteľnou myšlienka, že tak, ako ubehol tento večer a jeho rozkoš, tak uniknete zase aj vy,“ svedčil s prácne utajeným ohňom.

„Veď ešte neunikám,“ usmiala sa nechtiac tak, ako usmievala sa len na jedného človeka, a ako sa na toho už nikdy viac neusmeje.

„Milica, ste rada u nás? Pôsobí vám aspoň trochu rozkoš, byť medzi nami?“

„Priala by som si,“ vravela opravdivo, cítiac osteň v povedomí, že svet je široký, ale v ňom už nikde toho prelestného šťastia, „áno, priala by som si navždy zostať v T.“

„Ó, Milica, dovolíte mi, aby som smel túto vašu túžbu splniť? Len na vás záleží; pre mňa v jej vyplnení spočíva najvyššia blaženosť, jediná na zemi.“

„Milica, dieťa, vy ste ešte vonku?“ zaznel vtom generálov hlas. „A ty, Sáva, ju držíš na reči v tom chlade? Pekný lekár!“

„Ach, odpustite, Milica, neodpustím si to sebectvo,“ ospravedlňoval sa rýchlo mladý lekár. No keď už pri dverách jej určenej spálne deva ešte raz podala mu ruku, zadržal a pritiahol ju k perám:

„Milica drahá, zajtra dokončíme náš rozhovor, a vy mi potom dáte odpoveď.“

„Áno, Sáva, ja vám dám odpoveď,“ pokývla hlavou a zmizla v krásne osvetlenej spálni.

Doktor počul, ako málinko zašramotila zásuvka, a deva konečne bola sama.

Ó, čo by si pomyslel mladík, keby ju videl teraz, ako sa hodila na hebkú pohovku, vnišla oboma rukami do hustých vlasov, strhla rozkošný účes a ďaleko od seba zahodila polozvädnutý veniec ruží. Načo boli pre ňu ruže, keď máj života pominul, keď mráz zrady spálil kvieťa, keď víchor zráňal lístie nádeje, keď pred srdcom ležal život ako taká nepriehľadná púšť!? Vedela deva, že nestratila lásku; no láska zradcu, podvodníka, klamára nemala pre ňu ceny.

Deva bola hrdá; vedomie, že tak sa dala vlastnou svojou láskou zaslepiť, že bola taká zaslepená veriť tam, kde všetci ostatní videli pravdu, áno, že všetci týždne, mesiace videli ju v jej ponížení — toto vedomie pokorovalo až do prachu. Aká spozdilá, áno smiešna musela všetkým pripadať: matke, bratovi, priateľkám, priateľom, — a oni ju nechali v tom blude, v tej zaslepenosti!

Deva zúfale zaťala malé päste, zahrabala tvár do vyšívaného vankúša a do množstva gaštanových vlasov, zahaľujúcich ju sťa tmavé perute anjela smútku. Jediná uľavujúca slza neskanula z vyhasnutých očí.

Pravdymilovnosť nedala jej zabudnúť, čo ju v poslednom čase delilo od milej rodiny. Bola to ňou nenávidená nedôvera, akási hriech prikrývajúca láska, ktorú rodina prinášala oproti jej miláčikovi. Musela sa priznať, že keby bola chcela otvoriť oči, bola by musela poznať pravdu. No ona nechcela, ona radšej o všetkých pochybovala a uverila jemu, podliakovi. Nedivila sa tomu, že tak skvele zložil skúšky; nedivila sa, že taký mladý mal dostať faru, a to v takom veľkom zbore. Predostierala mu svoje plány, ako bude kriesiť ten ľud, jej zverený. Jeho videla objatého zlatožiarou idálu slovenského kňaza zrasteného s ľudom. Podľa jej predstavy on mal byť tomuto ľudu otcom, bratom, priateľom a vodcom. A on, ako zapredal svoju dušu, ako predal Danka, Jurka a ostatných svojich kamarátov, tak predával v svojej zradnej duši ten ľud; on čachroval, — aké ošklivé, aké hrozné — —!

Deva zúfale zaťala drobné zuby do šatky, aby neskríkla v návale ukrutnej bolesti. Na okamih stíchlo v jej mysli, ako keď človek, ktorý padol do priepasti, odpočíva omráčený na jej dne, i žije i nežije; bolesť polámaných údov pocíti zase, až keď sa preberie z mrákoty. Nepočula deva tiché klopanie na dverách, ani jemný, prosebný hlas: Milica moja, otvor, pusti za sebou svoju matku!“ Čo sa jej stalo, bolo príliš hrozné. Keby Ľudovíta doniesli nejak dokaličeného, hoci i mŕtveho, mala by tu aspoň jeho mŕtvu schránku, mohla by zľúbať studené čelo, siné pery. Mŕtvy miláčik zostal by — i keď by ho hrob pokryl — predmetom lásky, srdce by sa smelo kochať rozpomienkou na každý pohľad, každé slovo, stisnutie rúk alebo bozk. No takto — — ach, — hrôza! Ľudovíta nebolo; nebolo nikdy toho mladíka, ktorého obzvlášť v posledných týždňoch tak veľmi srdce milovalo. Darmo by si hľadal i jeho mŕtvolu; on vôbec nikdy nejestvoval, nežil. I rozpomienku na to úzke spojenie s tým cudzím, klamným duchom nutno preklenúť; všetky jeho slová boli lžou, a ak aj miloval, tá láska, pokalená podvodom, prestávala byť láskou; bola to vášeň.

„Kto zotrie kedy škvrnu z mojich pier,“ úpela deva, „ktoré tak často celovali pery zradcu?“

Oklamaná, potupená, zneuctená sama pred sebou, zvíjala sa deva v ukrutnej, nemej bolesti. Nie div, že nepočula silné zašramotenie dverí, i ako povolila nedostatočne zastrčená závora, veď necítila ani, ako pery — tie najdrahšie, ktoré najsladšie znajú celovať — bozkávajú jej čelo i líce, pokryté studeným potom.

„Milica moja, dieťa moje drahé!“

Násilne zdvihla matka dcéru, položila jej umdlenú, krásnu hlavu na svoju hruď a umývala studenú tvár hviezdy dnešného večierka horúcimi slzami materinskej lásky a bolesti.

To konečne deva pocítila. Pevne zavrené oči, ktoré akoby už nemali vôľu ani sa na svet podívať, vzhliadli pomaly.

„Mamička, ó mamička moja, kam sa ja ukryjem so svojím pohanením?“

Ľad praskol, a zúfalý plač — ako prúd jarných vôd, zaplavujúcich brehy a ničiacich všetko, čo do cesty prišlo — otriasol štíhlou postavou.

Sú chvíle, keď nemožno nič, len spolu zaplakať; toto bola jedna z nich. Veď čím mala úbohá matka tešiť nešťastnú dcéru, keď to svetlo, ktoré i do tejto tmy bolo by prinieslo úľavu, tak vedome od seba zamietla!?

Svitalo nad T., keď konečne podarilo sa pani Karolíne dcéru, ešte vždy plačúcu, úplne už vysilenú, povyzliekať a uložiť ako dieťa do peknej, rukou sesterskej lásky pripravenej postele. Sama ovládaná mdlobou vysilenia, klesla pani na pohovku, a blahodarný sen vzniesol sa nad oboma úzko spojenými srdcami.

V prízemnej spálni — dosť ďaleko odtiaľto — chodil farár Černej taktiež temer až do svitania hore-dolu. V jeho odmeranom kroku spočívalo čosi príšerné, tvrdé. Prečo nespal on?

Po prvé naplnila jeho srdce horkosť nad nezdarnými a nepoddajnými deťmi. Konečne už vedel, kto miatol hlavu Aranke, kto dodával jej zmužilosti, klásť odpor. Čo si namýšľal ten žobrák, ten vyhnanec — s ktorým sa Strakoničovci tak veľkopansky maznali, a ešte väčšie rohy mu stavali, než ich i tak mal, — čo si on namýšľal, uchádzať sa o jeho dcéru! ,Snáď vezme svoje husle, pojmú sa za ruku, tak, ako sa viedli, a pôjdu svetom; on bude fidlikať a ona mu k tomu pesničky skladať a spievať!? Až prídeme domov, musí sa hneď Ferdinand s ňou zasnúbiť, a o pár týždňov svadba; odpor nestrpím — —.‘

Druhá príčina k mrzutosti boli títo Strakoničovci. ,nedávno ešte bol len panským úradníkom, a dnes hrá si to na magnáša!‘ Černej z celej duše závidel Strakoničovcom ich bohatstvo i predné miesto, ktoré si dnes v okolitej spoločnosti získali, i to, že ich vnučka celým svojím pôvabom dostatočne ukázala, že sa za družku g.-ského farára nehodí. ,Taká princezná; dočká si na nejakého zlumpovaného grófa ako jej matka!‘

Vedel Černej, že jeho plán so synom tuto sa iste neuskutoční, tak radšej nech si vezme Milicu, tá aspoň dokázala niečo v svete ukázať. To myslel už na večierku, Milica mu imponovala; prial by si, aby Aranka bola jej podobná, nie taký prepiatec. Preto privolal si bol Ľudovíta a zakázal mu povedať Milici pravdu, však ona, až sa za neho vydá, a prídu domáce starosti, vpraví sa do okolností. A nápadnú maďarizáciu O. hneď z príchodu nežiadal; to sa spraví. ,Áno, dovolím mu Milicu si vziať,‘ rozhodoval Černej.

No, čo ho obzvlášť rozčuľovalo, bolo nenadále objavenie sa sestrinho syna. Ako si prišiel, ani čo by mu pol sveta patrilo! Všetci mladí ľudia v spoločnosti pred ním bledli. Čo sa smel roztáčať a chvastať?

Nemohol farár Černej uprieť, že sestrin syn robil dojem veľmi nadaného, duchaplného, vzdelaného mladíka, že mal v sebe niečo, čo mávajú ľudia veľkej budúcnosti. Čo všetko on videl a preskúmal, z toho ušli by inému dve tretiny na takej ceste. Černej závidel sestre tohto syna, hoci on sám sa ďaleko vyhol synovcovi. Ten akoby sa ho pri postretnutí pohľadom bol opýtal: „Vrátil si už ukradnuté imanie farára O.? — On sa však nestrojil vrátiť ani halier.

„A vlastne Žilinský preukázal mi službu,“ myslel. „Martinák ozdravel, odišiel od nás; keby mal ešte sporiteľnú knižku, mohol by v svojej prepiatosti niečo dokázať, čo by nieslo nemilé následky; takto nik nevie, nik nedokáže, a ja nemám nič. Nech si príde O. pre svoje, ak sa mu ľúbi; živému som nevzal, živému nevrátim. Že je to hriech podľa Biblie, nuž to viem; ale ja neverím ani v Bibliu, ani v Boha, ktorého som nevidel. Človek je tým, čím sa spraví sám. Večnosti niet, a tak dobre je užívať a využiť život, kým je tu. Keby jestvoval Boh, bol by ma musel vtedy zabiť za to, čo som urobil. A on nielenže nezabil, ale viedlo sa mi posiaľ, ako som sám chcel: zbohatol som, zveľadil tvoj majetok, O., môžeš pokojne spať. Oni by boli tvoje mozole len rozhádzali; syna — ešte len chlapčiska — dostanem na veľkú faru g.-skú, dcéru za bohatého Adamiša. Či mohlo by sa mi tak viesť, keby jestvoval biblický Boh? Nie; niet obavy, žeby ma našiel. A preto nedovolím Aranke jej náboženské prepiatosti, nech sa stará radšej o kuchyňu a komoru ako jej matka.“

Zamračil farár Černej čelo. Veď tam zdola, z tichej záhrady (stál pri otvorenom okne), akoby znova znelo:

„Nezmysly,“ hodil Černej hlavou. Veď raz kedysi dávno ten tŕním Korunovaný, o ktorom on nedeľu po nedeli musel kázať, že je Synom Božím — hoci vedel, že bol len dokonalý človek — tento tŕním Korunovaný chcel ovládať celé jeho srdce. Bol on vtedy študentom v Nemecku a znal niekoľko kolegov, ktorí sa tomu Ukrižovanému klaňali, tak ako sa Mu dnes klaňala Aranka.

Divné, divné: Černej bol tvrdý muž, tvrdý od onej noci v P., keď mu mŕtva ruka, prv než padla, pohrozila. A predsa teraz, keď tá náhla rozpomienka tak neočakávane priletela, bolo mu, ako čo by sa On, ten kráľ všetkých kráľov — ako to jeho dieťa ospievalo — ešte raz blížil k nemu. Na čele svietili krvavé škvrny, stopy po tŕňovej korune. „Poď ku Mne!“

Černeja na okamih prenikla hrôza. Potom sa zasmial sám sebe, že ešte raz je chlapcom, zavrel okno, zhasil svetlo a oblečený hodil sa na posteľ. A Ten, ktorého znova zavrhol, odišiel — odišiel navždy.

Kto z ľudí zvedel o tejto chvíli? Nikto; oni uvidia až následky a budú sa diviť, bo hoci im nevysvetlí, prečo sa to, čo potom nasledovalo, stalo.

Noc utekala a svital nový deň — ale sú duše, v ktorých už viacej nesvitne.