ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým letel parník, nesený sinými vlnami dunajskými, diaľ a ďalej. A na palube, opretá o zábradlie, sedela Irenka Strakoničová. Mnoho očí spolucestovateľov upierali sa na devušku, zosobnený to slnečný lúč, no ona si ich nevšímala. Na jej lone spočívajúca knižočka a malý lístok pútali predtým celú jej pozornosť. I teraz nevidela v súmraku sa tratiace krásy pobrežného kraja, hľadela ponad ne vyššie, ďalej za oponu. Hľadela, ako slnce zapadalo i utvorilo ponad vodou ohnivú bránu, prv než zdanlivo ponorilo sa na odpočinok do chladnej vodnej postele. Premýšľala devuška o tej južnej zemi, kde už slnce nezapadá, a o Ňom, ktorý tam čaká na duše, Jemu zasnúbené. Zlatuška dostala pozvanie v onen podvečer tam v P. K nej — cítila to — blížilo sa teraz, keď si knižočku prečítala druhý raz. Rebeka vraj spočítala vopred náklad, prv než sa vydala na tú púť. — Nuž aj Irenka počítala. I ona mala pred sebou životný cieľ, i ona mala ideál. Obdarená krásnym hlasom a mnohými vlohami, obzvlášť dobrou pamäťou, strojila sa prehovoriť starých rodičov, aby jej dali súhlas ísť k opere. Chcela sa vzdelať za speváčku, chcela dakedy, ako Nadina Slavianska, získavať slovenskými piesňami lásku a svetové uznanie slovenskej hudbe a umeniu. Neraz si spolu o tom rozprávali s Jankom Žilinským!

Ach, kde bol on už od tohto ideálu! „Nechoď, Irenka,“ písal jej v lístku ležiacom na jej lone, nechoď k opere; ani si nevieš predstaviť, aká skazenosť panuje tam, aké ohavnosti; draho je tá sláva speváčky zaplatená. Boh daroval ti hlas k svojej sláve, a nie aby si ním do vytrženia uvádzala ľudí, že by pred tebou, sťa pred nejakým božstvom, padali, ako som to videl i tu. Z ohľadu na teba prezrel som si ten divadelný svet zblízka a presvedčil som sa, že je to hrozné otroctvo. Povedomie, že také reťaze nesie náš ,slnečný lúčik‘ učinilo by ma veľmi nešťastným.“

Nuž, devuška pripúšťala, hotová bola uveriť; ale keď tento ideál padne, čomu potom žiť! Áno, cítila: niečo musí byť vyvolené: alebo i napriek všetkému sláva sveta, čo ako draho kúpená, alebo opustenie Mezopotámie a púť za Kristom i cez púšť odriekania.

„Irenka, čo dumáš? zaznelo vtom vedia nej. Nežné rameno družky ju objalo.

„Porátala som náklad, či mám ako vystavať vežu.“

„A aký je výsledok počtovej úlohy, tej najvážnejšej v živote?“

„Ešte nie je spočítaný, bo, keď môj ideál padne, tak čomu žiť? Ty, drahá, v najhoršom prípade staneš sa učiteľkou a môžeš viesť celú malú rodinu, dorast, — na ktorom všetko záleží — ku Kristu. A hoci aj ako štátna učiteľka, môžeš zakoreniť hlboko v útle slovenské duše lásku k svojeti. A keby sa ti ani to nepodarilo, keď len privedieš ich vernou prácou k istej osvete a vzdelanosti, tak pomôžeš zdvihnúť národ. No mne to nedovolia; Irenka Strakoničová neštudovala preto, aby si vyrábala chlieb. Ak nepôjdem k divadlu, tak budú odo mňa žiadať, aby som sa skvela v spoločnosti. Nastáva mi úloha sťa motýľmi obletovanej módnej dáme, ktorá udáva spoločenský tón. Viem, že by som pri divadle nemohla slúžiť Kristu, ani ísť za Ním. No, zdá sa mi, že doma u starého otca Mu práve tak nebudem môcť slúžiť, a ten život tam mi pripadá taký bezúčelný.“

Kaderavá hlavička klesla smutno do malých rúk. Na palube stíchlo. V tej chvíli kľačala už Zlatuška pri nohách priateľky, nevšímajúc si, že tvoria obe príliš krásny obraz, aby neupútal mnohých.

Nesmúť, Irenka! Ja si myslím, že my máme rozhodnúť len to, či chceme sa vydať na púť za Ježišom alebo nie; On v nás rozvidní. Mne teraz len tie slová ustavične napadajú: „Skúmajte Písma, lebo vy domnievate sa mať v nich večný život, a ony svedectvo vydávajú o mne.“ Janko, keď zatúžil po Bohu, obstaral si Jeho Slovo a pátral v ňom. Ak chceme za Ježišom, i my tak musíme učiniť.“

„Ja som si tiež už kúpila Bibliu, priznala sa Irenka. „A ty?“

„Takpodobne. Nemyslíš, že by sme mali ísť a všetky tie citáty obsiahnuté v našej knižočke vyhľadať a prečítať, a tiež i text deja a oné porovnanie svadby z evanjelia?“

„Nedbám, poďme, bo mňa tá vec nepokojí. Janko prosí, veľmi prosí, a ver, ja by som šla tak rada po ceste, na ktorú on vykročil! Mne bolestne je pomyslieť, že naše ideály sa už delia tak ďaleko; jeho ideál je tam vysoko v nebesiach, a môj tu dole na zemi.“

V ihravých očiach zaleskli sa slzy. Ucítila devuška to rozdelenie, spomínané ústami Božieho Syna. Pôsobilo jej bolesť, že stoja už tak ďaleko od kamaráta detinstva, a že nemá krídla vzniesť sa k nemu a s ním spoločne letieť vyššie, tak ako si to snívali v blaženej dobe šťastného detinstva.

Vnišli do malej kabíny, ktorú riaditeľ Strakonič obstaral pre vnučku. Svetlo bolo už rozožaté. Vyňali z kufríkov Slovo Božie a usedajúc spoločne na pohovku, dali sa čítať, hľadať, porovnávať, takže ich pri tom zastihla temer polnoc.

„Poď, Irenka, teraz sa pomodlime!“ povravela zrazu Zlatuška. „Pán Ježiš je tu s nami; ja Jeho blízkosť cítim kamdiaľ viacej.“

„Nemáme knihy!“

„Nie. Ale veď On nás i bez knihy rozumie. Ja Mu chcem povedať, že chcem ísť za Ním, že pozvanie prijímam, aby ma On teraz naučil, ako mám idúc cestou Jemu slúžiť a pre Neho žiť.“

Na okamih zdalo sa, že Irenka nepokľakne; no zrazu hodila sa na kolená.

„Prijímam pozvanie, Pane Ježišu, a ďakujem Ti zaň. Odpusť mi celý môj doterajší život, strávený bez Teba, očisti moje srdce, aby mohlo byť chrámom Tvojho Ducha, a veď ma sám. Som neumelá, biedna, Ty vieš; ale chcem byť Tvoja tu na ceste i tam v onej slnečnej krajine!“ tak volali Zlatuškine pery v rastúcom nadšení.

Keď stíchli, dodala Irenka:

„Pane Ježišu! Ty vieš, že ja som zlá, že nijako nemôžem sa rozhodnúť, ísť za Tebou, ba ani nie som hodna, aby som šla. Ach, mne nemožno opustiť zemský ideál, ak Ty mi nedáš do srdca nebeský ideál, pre ktorý by som mohla žiť. No, Ty vieš, že by som rada šla za Tebou, že nechcem patriť medzi tie duše, ktoré neprijali pozvanie, ale bojím sa, aby som nepatrila medzi tie, ktoré sa vrátili z polcesty. Ó, Pane Ježišu, vyveď ma hoci aj nasilu z tej Mezopotámie — —“

Slová dovŕšil plač. Obe devušky sa objali a plakali spolu. Prvá stíšila sa Irenka, vstala. Jej tvárička niesla zrejmý odblesk vybojovaného boja. „Tak, už sú putá pretrhané,“ vravela s vážnou tichosťou, „cesta voľná. Ale dobrú noc, pôjdeme si odpočinúť; zajtra uvíta nás už deň na púti z Mezopotámie do Kanaánu.“

„Áno, do náručia dobrého Pastiera, ktorý nás hľadal, našiel, odpustil všetko a prijme raz do svojho stanu večne.“

*

Keď na druhý deň vychádzali obe dievčatá na palubu, vraví Aranka:

„Premýšľala som o tom, že musíme sa i my snažiť činiť tak, ako činil náš Pán na zemi, lebo je žiadúce, aby kráľovská nevesta podobala sa Ženíchovi. On chodil, dobre činiac, On šíril a dokazoval lásku ľuďom. V mojom srdci je jej teraz tak mnoho, že najradšej by som oblažila celú túto s nami cestujúcu spoločnosť.“

„Myslíš, aby sme ľuďom poslúžili? Ó, s radosťou! Ale nezdá sa ti, Zlatuška, že by celá táto spoločnosť mala byť upamätaná na Toho, ktorý ju až do smrti kríža miloval? Veď oni snáď všetci žijú tak, ako posiaľ my, bez Neho, a nie pre Neho. Ak znáš spamäti daktorú z ranných piesní, ktoré sme sa v preparandii učili, staňme si tam na kraj a zaspievajme dvojhlasne. Bude to síce len po maďarsky, ale veď nás snáď všetci porozumejú.“

Vrelé stisnutie ruky bolo odvetou devušky. Vyhľadali si tichý, osamelý kútik, a ponad vodnú hladinu niesol sa zrazu spev, ktorý svojou krásou, citom a zbožnosťou zelektrizoval všetky srdcia. Zatíchla vrava, smiech i šramot. Počerné, ostré tváre plavcov pozastrel nezvyklý cit. Cestujúci potichúčky pristupovali bližšie, túžiac, aby pieseň trvala hodne dlho. Keď stíchla, ozvala sa v zbore prosba o pokračovanie. Zardená Zlatuška požiadala, ak by niekto navrhol známu pieseň, ktorú by aj iní spolu mohli s nimi spievať, boli by vraj veľmi rady. Ozvalo sa dakoľko návrhov. Konečne zvolili asi desiatim známu pieseň, a tú teraz spieval už celý zbor, vedený dvoma čistými sopránmi. Po odoznení pristúpil k devuškám najprv starý kormidelník. Po jeho vráskovitej tvári kanuli slzy. Krútiac čiapkou v rukách, poďakoval za dobrodenie preukázané mu spevom. Potom prikročil starší pán, podľa odevu zrejme evanjelický farár, a predstavil sa devuškám. Zvediac od Aranky, že je dcérou jeho kolegu, začal s nimi milý, priateľský rozhovor.

Podarilo sa devuškám počas tej už len krátko trvajúcej plavby preukázať viac služieb lásky, ktoré boli s vďakou prijaté, a šírili dovôkola priateľskú náladu. Ale najväčšia služba lásky bola tá, ktorú za rána preukázali všetkým cestujúcim, to krásne upamätanie na Neho, pre ktorého a skrze ktorého je všetko, na Ježiša, Syna Božieho.

Tak minula sa cesta, a než sa Aranka nazdala, zavrel ju už otec v náruč. A potom — medzitým čo vítal farár Černej veľmi zdvorilo milého hosťa — objala ona starého priateľa z detinstva, kočiša Martináka. Odkedy sa pamätala, slúžieval u nich a vypestoval obe Černejove deti. Čím to bolo, či stálym stykom s pánom, no mal tento muž veľmi mnoho podoby s farárom v chladných spôsoboch. Jeho okolie ho veľmi nemilovalo, on tiež málokoho. Lež obe deti miloval vrelo, a tieto mu túto lásku oplácali, obzvlášť Aranka.

Tam doma v A. uvítala si mamička dcéru a budúcu nevestu (ako dumala) veľmi srdečne. S materinskou hrdosťou hľadela na obe dievčatá. Vskutku boli také prelestné, že kaplán Draškóci, vidiac ich, temer ústa zabudol zatvoriť, keby ho pani farárka veselým zvolaním: „Nože, neskamenejte, pán brat!“ nebola natoľko k sebe priviedla, že vystrúhal jednu z najneobratnejších poklôn, aká sa mu kedy podarila.

Hneď z príchodu zvedeli dievčatá, že mamička po tieto dni očakáva hosťa, Arankinho bratanca, Ferdinanda Adamiša. Aj to sa dozvedeli, že pán riaditeľ sľúbil Irenku nechať v A. celé štyri týždne. Potom vraj sám príde pre ňu, aby u neho ostatný čas do jesene strávila spoločne i s jej bratom, dosiaľ u strýca v Belehrade vychovaným, a s rodinou, ktorú na panstve očakávali.

Štyri týždne spolu! Potešili sa devušky, a ešte viac, keď im oznámili, že Černej pozval tetinku Karolínu i s Milicou a prirodzene i Ľudovítovho priateľa, Danka Žilinského, až oba mládenci poskladajú skúšky. Ach, bol to pekný výhľad! —