ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pochmúrnej chyžke, kde polozapustená záclona len sporo púšťala dovnútra lúče svetla, ležal na lôžku starý, chorý muž. Na vráskovatej tvári vidíš zďaleka stopy dvojakého utrpenia. Pery zviera telesná bolesť, z vpadnutých očí hľadí smútok duše, s Bohom nezmierenej. Muž bol sám. A predsa nie sám — okolo neho stáli postavy a deje z minulosti, a ako v laterne magike^[13] prechádzal popri ňom celý život, strávený ďaleko, — ach, ďaleko od toho Boha, pred ktorého tvár sa dnes-zajstra musel postaviť.

Ach, tak sa mu pred oči postavila rodná dedinka ďaleko na Slovensku, vysoko nad hlbokou priepasťou s mnohými ťažkosťami vystavaný chrám. K nemu neraz konal hore cestu medzi starými lipami aj ako chlapec-zvonár, aj pozdejšie ako muž, ktorému bola zverená úloha kostolníka. Kto by mu to bol povedal, že svoj život skončí tak ďaleko od rodiska, na Dolnej zemi, že ho nepochovajú vedľa jeho ženy a detí, ktoré mu tak dávno tam doma smrť vzala. Neprivykol nikdy v tejto rovine. Teskno bolo mu vždy po vrchoch a horách rodnej zeme. I teraz by radšej zaletel a umrel tam, v rodnej dedinke. Tam —? Nie, ach nie, nerád zomiera človek tam, kde hrešil.

Pred mužom stála večerná hodina — tak, akoby sa to dnes stalo, hoci bol vtedy ešte mladý, a dnes šediny pokrývali jeho hlavu. Vracal sa z mestečka S., kde chodil lekárovi oznámiť smrť farára O. Ako zamieroval k fare, padalo von jedným oblokom veľké svetlo. Mimovoľne zamieril k tomuže oknu, pozrieť, čo to znamená. Vosková svieca, postavená so sviecňom na okne, osvecovala tam vnútri strašnú vec, ktorá sa nikdy, nikdy nemala stať. Tam ležal vystretý mŕtvy farár O., a živý pozdejší farár s.-ský podpisoval jeho mŕtvou rukou závet. Čo podpísal, nevolaný svedok vtedy nevedel; to zvedel až pozdejšie. Ó, by sa nikdy nebol na to pýtal! Ale zdesený výraz kaplána Černeja, keď sa vo farskej chodbe postretli, vyvábilo mu na pery otázku:

„Čo robili, pán kaplán, s pánom farárom? Videl som cez okno.“

Kaplán nemohol tajiť. Slovo dalo slovo, a kostolník musel dať za pravdu: rodina farára O. si to nezaslúžila, aby po ňom dedila. Kaplán Černej sľúbil i dal za odmenu mlčanlivosti pekný dar, áno dával každoročne až podnes.

Dávno, dávno pálila táto mzda Martináka. Farár Černej istotne zabudol, čo raz učinil, že porušil svätosť smrti a použil mŕtvolu na podvod, — ale kostolník nezabudol nikdy. On — keď Černej, zvolený na Dolniaky za farára, opúšťal S. — nemohol vydržať v rodnej dedinke, bo vždy sa mu zdalo, že ich tie steny farskej budovy vyzradia. Dobre bude, odísť ďaleko, ďaleko. Veď i tak už nikoho niet, pre koho žiť: žena umrela, deti odvolala za sebou.

Vtedy muž na to nemyslel; — dnes cítil, veril: to bola Božia odplata. Ach, jemu bolo tak zaplatené. — A Černej podnes všetko mal, čo si len duša požiadala, i pokoj duše — —

Mal ho skutočne? Ako to bolo možné? Nevedel úbohý, hryzením svedomia trápený muž, ktorému evanjelium otvorilo oči, že je to veľmi nebezpečný, biedny stav pre nesmrteľnú dušu, keď zločinec má pokoj, a len pokoj duše.

Keďže sa blížila smrť, myslel muž, že bolo by treba dať si prislúžiť Večeru Pánovu, — ale ako, komu? Mal Černej právo, vysluhovať Večeru Pánovu a vziať do tej poškvrnenej pravice kalich Pánov? Je pravda, bol tu kaplán, ale zavolať si jeho a obísť farára, to nešlo. A umrieť bez sviatosti — —. Nemyslieval Martinák na Boha, nemal Pána Ježiša zjaveného, ale Večeri Pánovej pripisoval čarodejnú moc, ako temer každý Slovák, hoci jej hlboký, prekrásny význam mu nikdy nikto nevysvetlil.

Ako sa tak muž v bolestiach tela i duše na lôžku zvieral, vrzli málinko dvere, a na prahu v slnečnej záplave zastala devuška, zosobnená to slovenská piesenka. Na tácke niesla čerstvé ovocie. Muž si zhlboka vydýchol. A ako ju vítal, — sťa spasenie! Mohol; priniesla mu mnoho úľavy.

Sotva vymenili pozdrav a ona zvedela, ako v noci spal, dala sa robiť poriadok. Otvorila okná, dvere. Pustila svieži, jemný vzduch. Poutierala vlhkou šatou nábytok, keď napred bola zamietla dlážku. Dala kytke, včera prinesenej, čerstvej vody, aby krajšie rozvoniavala. Potom umyla mužovi tvár i ruky, pričesala šedivé vlasy. Pritom rozliehal sa jej oživujúci hlas izbičkou, ako zlatý zvonček. Keď odstránila zbytky raňajok, a muž občerstvil sa prineseným ovocím, zavrela okná a pritiahla si drevenú stoličku tesne k posteli:

„Teraz vám budem čítať.“

Ó, ako sa tešil na tieto chvíle, keď tak, ako stálo v Slove Božom, toto „malé dieťatko“ páslo ho na zelenej paši.

Dnes prišla devuška až po 1. kap. v I. epištole Jánovej, kde je napísané, že Boh je svetlo, a v ňom niet nijakej tmy, a že ak budeme vyznávať svoje hriechy, verný je Boh a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy, a očistil nás od všetkých neprávostí.

„Čo myslíte, slečinka,“ spýtal sa zrazu muž, „čo to znamená, že Boh je svetlo?“

Pozdvihla sklonenú hlavičku.

„Ja myslím, Martinák, že, ako toto svetlo všade vnikne a všetko presvieti, tak aj On. Bližšie vysvetliť vám to neviem, ale cítim, ako teplé lúče toho svetla vnikajú do mojej duše i srdca, zahrievajú i obživujú ho. Tma je niečo zlé a smutné; a v našom Bohu nieto ničoho zlého, ani smutného.“

„Áno, v Bohu niet hriechov. A tá duša, v ktorej je hriech, je tmavá,“ doložil muž.

„Áno, Martinák, i moja bola tmavá; ale čím viac sa usilujem činiť vôľu Pána Ježiša, tým viac sa rozvidnieva. Lebo, keď Božiu vôľu prijímame za svoju a činíme ju, vtedy prejde do nás niečo z Božej bytnosti, tak, ako keď si ja stanem do týchto lúčov a nechám sa nimi cele prežiariť.“

„Teda všetko, čo nie je podľa Božej vôle, je hriech, je tma,“ rozvažoval muž. „Ale tu stojí niečo o vyznávaní hriechov. Myslíte, že človek nemôže dostať odpustenie, len keď vyznal? Komu vyznať? Však Boh je svetlo, On vidí všetko.“

Podoprela čielko do belostnej dlane. Ach, bol to taký dojemný pohľad, ten umierajúci muž, syn ľudu, o ktorého sa posiaľ nik nestaral, ani ho neučil, a to panské dieťa v útlom rozkvete; nemajúc učiteľa, pátrali po večných Božích pravdách — —.

Áno, bolo to dojemné i smutné, že sa tak dialo v dome kňaza. Upomínalo to na tú izraelskú dobu, keď kniha zákona bola nájdená a mladučký, šestnásťročný kráľ začal v nej hľadať kňazmi zabudnutú Božiu pravdu.

„Neviem, Martinák,“ povravela devuška. „No, myslím, keď tu stojí: verný je Boh a spravodlivý, keď budeme vyznávať hriechy, že nám ich odpustí, že, keď sme zhrešili proti Nemu, máme vyznať Jemu, a keď proti ľuďom, tak aj ľuďom. A včera som zase čítala v epištole Jakuba: Vyznávajte sa jedni druhým z hriechov. Ale čo vám je, Martinák?“ Naľakane položila malú ruku na bledé mužovo čelo.

„Čo mi je? Ó, dieťa drahé, i ja mám čo vyznať, ale ako, komu? Mne tiež prv nemôže byť odpustené!“

„Ublížili ste dakedy ľuďom? Žijú ešte? Dá sa to napraviť?“ doliehala otázkami, chcúc ho vytrhnúť zo strnulej bolesti.

Zakrútil hlavou.

„Nežijú, a nič sa napraviť nedá. Ja zhrešil som raz na mŕtvom, odškodení boli živí, to by mohlo byť napravené; ale neleží to v mojej moci.“

„Povedali ste, že komu vyznať? Poprosím otca, aby za vami prišiel, on vám iste poradí,“ ponúkala sa láskavo.

„Váš pán otec?“ pozrel na ňu zvláštnym pohľadom. No zrazu sa narovnal. „Áno, máte pravdu; s ním budem hovoriť, on môže pomôcť, on jediný. Pomodlite sa ešte so mnou, a potom ho poproste, aby ma navštívil.“

Poslúchla. Prv, než odišla, pohladila ho ešte po čele, urovnala mu ešte šedivé vlasy a zanechajúc po sebe slnečné stopy nežnej lásky, zmizla z chyžky.

Kráčajúc v hlbokom zamyslení dvorom, nezbadala, že jej niekto ide v ústrety, že na ňu čaká, až keď mužné rameno privinulo ju k hrudi. Vzhliadla preľaknutá. „Ach, otče!“ Ten, za ktorým pospiechala, bol tu, a taký neobyčajne láskavý.

Hoci farár Černej bol muž — ako sa vraví — viac chladnej, zdanlivo bezcitnej povahy, Aranka predsa bola jeho miláčikom. Ešte za detstva dokázala ona jediná vylúdiť úsmev na tých tesných perách. Pyšný bol na jej krásu, vlohy, — teraz na jej vydarené vzdelanie a na jej skvelú budúcnosť, akú jej chystal po boku Ferdinanda Adamiša. Adamiš so svojím majetkom mohol dnes-zajtra dať sa voliť za poslanca do snemu.

Aké rozdielne boli v tomto okamihu myšlienky otca a dcéry, keď jeden k druhému sa privinuli a ona jeho nečasté bozky oplácala! Ona myslela na úbohého muža, za ktorým chcela otca — ako spovedníka — poslať v nádeji, že úbohému pomôže v pokoji umrieť. On predstavoval si ju v Pešti ako pani poslancovú, obklopenú leskom bohatstva a slávy sveta a krátkeho tohto života.

Zodpovedala mu otázku, skadiaľ prichádza, a povedala Martinákovu žiadosť.

„Dobre, pôjdem za ním,“ preriekol s istým mračnom na čele, a tak neprišla k tomu, aby mu vysvetlila, čo vlastne Martinák od neho chce. „Napred poď so mnou do mojej izby. Mám vyplniť tabelu,^[14] budeš mi diktovať mená.“

Vedela od detstva, že otec nezniesol odvrávanie, nechcela ho teda rozhnevať prosbou, aby radšej najprv šiel za Martinákom. Vnišli spolu do jeho pracovne, zasadli k stolu; ona diktovala, on písal. Tabela čo nevidieť bola vyplnená.

Tu zrazu kázal otec dcére, aby si sadla k nemu na pohovku.

„Chcem sa ťa niečo spýtať,“ vravel po chvíľke mlčania. „Čo myslíš o Ferdinandovi Adamišovi?“

Uprela na neho zadivený pohľad nevinných očí.

„Nuž, ako sa ti pozdáva? Všakver je to pekný človek a príjemný, každý ho musí mať rád.“

„Ó, áno“; prisvedčila úprimne.

„Som rád, že sa v tomto zrovnávame,“ vravel skoro nežným hlasom; „bo vidím, že Ferdinand mieni to naozaj, uchádzajúc sa o tvoju pravicu. Buď pripravená, že dnes-zajtra požiada ťa o ruku. Vravím preto o tejto veci s tebou, bo chcem ti povedať — je to i moja túžba, — aby som vás videl spojených.“

Ako keď ostrý mráz ošľahne útly kvet, tak zachvela sa devuška; kvetné líčka obeleli ľaliovo. Razom akoby ju niekto preniesol do tetinkinej izbičky, zaznelo v jej sluch:

„Smiem si prísť pre teba, až budem hotový?“

„Otče, ty sa mýliš,“ vravela. Vstávajúc oprela sa o policu s knihami, bo hlavička sa jej zakrútila návalom pocitov. „Medzi Ferdinandom a mnou nie je nič, len rodinné priateľstvo.“

Usmial sa rozvážne.

„To je predbežne dosť z tvojej strany; z jeho strany videl som viac. Moja dcéra je prikrásna, aby urobila len povrchný dojem na človeka, akým je Adamiš.“

Vystrela prosebné malé ruky proti nemu.

„Ja ten dojem ale nechcem, nesmiem vyvolať, lebo mi ho už nemožno opätovať.“

„Hlúposti, dieťa!“ zamračil sa. Ty tomu nerozumieš. Si primladá. To všetko príde časom.“

Zrumenela až po zlaté vlásky.

„Á — mýliš sa, otče, ja láske už rozumiem; práve preto nesmiem dovoliť, aby ma Adamiš miloval. Ja nie som viac svoja; moje srdce i slovo je už zadané.“

V pohľade, akým podíval sa Černej na dcéru, bolo viacej zadivenia než hnevu; zadivenia, že ona vôbec odvážila sa mu vzdorovať. Že sa v P. do niekoho zamilovala a v prenáhlení dievčenských citov i slovo dala, nemohol jej tak veľmi zazlieť; to slovo i tak nemalo platnosti kým ho on svojím povolením nepotvrdil.

„No, teraz nebudeme ďalej o tomto predmete vravieť; vieš, že si prajem Ferdinanda, a žiadneho druhého. Idem za Martinákom.“ Pokývol jej prívetivo a odišiel.

A ona stála ešte chvíľu tam na tom mieste, kde ju opustil, ako taký mrazom ošľahnutý kvietok. No, zrazu sa narovnala sťa v túhe striasť náhle naloženú ťarchu, zakrútila hlavičkou. „Neboj sa, Danko, tvoja Zlatuška zostane ti verná. Ja nikdy nebudem iného, len tvoja. Nikdy. Pane, pomôž mi!“