ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom istom čase vnišla Irenka Strakoničová do svojho, láskou starých rodičov v malý raj zmeneného salónku. Všetko, čo mladá dáma nášho veku pre svoju prácu a pohodlie potrebuje, nazhromaždené stálo jej k službám. Mladosť miluje krásu; a krásy bolo tu dosť. Ani krásny výhľad na jazero a hmlami pokryté háje nechýbal.

No dievčina zastala pred písacím stolíkom, umiesteným pri nárožnom okne, kde z vedľajšej steny z obrazu životnej veľkosti pozeral mladý muž, akoby sa chcel prizerať na toho, kto tu bude pracovať. Pred týmto obrazom zastala dievčina v nemom, posvätnom obdive. Pozadie tvoril mu o kríž opretý zlomený prápor a nad ním slová: „Za otčinu a bratov na plevenskom poli^[59] padlý Miloš Demeter Strakonič.“

Či znáte, ako môže sa cítiť srdce dcéry pri pohľade na obraz nikdy nevideného otca-hrdinu. Veď ešte k tomu hľadí na ňu tvár taká milá, obostretá pelom hrdinského idealizmu. Veď pery akoby sa práve chceli otvoriť a zavolať slovo dobré, úchvatné, a z podlhovastých očí pozerá tá dumná, zápalistá duša!

Mimovoľne sklonila sa devuška a pritisla chvejúce sa pery na spustenú pravicu, ktorá ju mala viesť životom, a ktorá už tak dávno práchnivela v spoločnom veľkom hrobe plevenských hrdinov.

„Otecko môj!“ Slzy skanuli z očí dievčaťa; a tieto mimovoľne hľadeli do neba. Tam, tam sa uvidíme. Ty si opustil všetko, aby tvoji bratia boli vymanení spod tureckého jarma. Nie Mohamed, ale Kristus mal vládnuť nad Srbiou. Kristus — —! Veď on pre Krista bojoval. Nikdy som ešte na to nemyslela. Ó, otecko môj, tvoja dcéra vstúpi do tvojich šľapají. I ona má meč, a teraz pôjde do Srbie, za ktorú si ty zomrel, aby jej priniesla Krista.“ Včera sa tá cesta do Srbie zdala len milým povyrazením. Dnes, za tohto tichého rána tu pred otcovým obrazom bolo jej, akoby šla vykonať svätú povinnosť k tým, za ktorých jej otec život položil.

Posadila sa na nízku pohovku pred obrazom, a podopierajúc vonnú hlávku do ružovej dlane, hľadela naspäť, i pred seba. Nechala mysľou prebiehať minulosť s jej krásnou slovanskou výchovou, končiacu rozhodným aktom, žiť na zemi pre Krista, a budúcnosť v ktorej mala všetko to, čo dobré ju Boh i ľudia naučili, uviesť do života. Jej matka bola Slovenka, evanjelička, tak i jej dostalo sa podľa toho vychovania. No ani ona, ani tí, ktorí ju posiaľ viedli, nikdy nezabudli, že jej otec zomrel ako roduverný Srb za slobodu svojho rodu.

„My musíme a môžeme milovať celé Slávstvo,“ hovorieval Janko; „popredne, pravda, ten ľud, z ktorého pošli naši otcovia. Ak ťa kedy Boh postaví do Srbska, ži tam ako roduverná dcéra Srbie, dcéra svojho otca. Ak zostaneš v Uhrách, buď dcérou svojej matky; buď s nami Slovenkou a buď Slovankou, veď my sme veľká rodina.“ Tak hovorieval vtedy. A včera povedal: „Buďme verní svojmu rodu; Kristus zomrel i za naše národy. Ale popredne žime pre Neho a veďme k Nemu tých, ktorých nám zverí. Verte mi, bratia, sestry, sloboda národov aj ich sláva ležia v rukách Ježiša Nazaretského, nášho prvorodeného Brata.“

„Áno,“ narovnala sa devuška, „ja budem v Srbsku Srbkou, v Uhrách Slovenkou, ale popredne kresťankou.“

Nevedela devuška, prečo, ale cítila, že sa musí ešte raz pevnejšie oddať Pánovi Ježišovi a prosiť, aby ju Duchom Svätým viedol z Mezopotámie do Kanaánu a chránil každej nevernosti. Učinila tak hneď. Keď vstávala od modlitby, bolo jej, akoby otcove oči z obrazu na ňu uprené spočívali na nej so žehnaním.

O dakoľko minút opúšťala obliekáreň v jazdeckom úbore. Umienila si, kým ešte milí hostia spia, sprobovať trochu, či nezabudla, čo ju vlani o prázdninách naučil starý otec.

S úľubou hľadelo staršie i nové služobníctvo za šumnou jazdkyňou, keď ju asi o štvrťhodinu videli odjazdiť cez park do hájov.

„Celý otec!“ myslel starší muž, štolba,^[60] jazdiaci za ňou v úctivej vzdialenosti.

Muž bol Srb. Bol odišiel so svojím pánom, u ktorého slúžil, do boja ako dobrovoľník, a vrátil sa sám s nemnohými pamiatkami po svojom drahom veliteľovi, ale bez neho; najdrahšiu nosieval ešte vždy pri sebe. Bola to pekná kader pánových vlasov, ktorú mu tento kázal ustrihnúť a zaniesť svojej milovanej žene, ako posledný pozdrav lásky od neho.

Keď sa ranený štolba vrátil, bola už pani Oľga zasnúbená s grófom Gejzom B., a muž v horkosti nad tým nedal vlasy horekujúcej matke. Sľúbil si ich opatrovať pre to malé, osirotené nemluvniatko, ktoré otcove pery nikdy nepocelovali. Ak sa podá na otca, ak nebude ako jej matka, nevernou svojeti, dá jej ich. Ó, ako sa radoval, keď včera prišla medzi nich do čeľadníka a tak krásne po srbsky vravela s nimi, ktorí boli Srbi, a po slovensky s ostatným služobníctvom.

Nuž nebol div, keď ju tá dobrá pani vychovala, a keď medzi tými milými ľuďmi vyrástla. Snáď by jej mal tie vlasy dať hneď teraz, aby nezabúdala na svojho otca, a aby — — muž sa zamračil — nejako neprišla do osídiel jej, tej zhavranenej matky a nevernej ženy. Ona je tu teraz tak blízko; darmo neprišla, iste sa chce zísť, spoznať. To zlaté dieťa nič nevie. Krv nie je voda; mohla by si ju nakloniť tak, že by sa zmierila; — a len to nie!

Naraz mimochodom obzrela sa devuška, oči sa im stretli.

„Čo sa tak na mňa dívate, Petrovič,“ zadržala koňa, aby ju mohol dohoniť, „ako čo by ste mi chceli niečo povedať?“ Slnečný úsmev pohral jej nežnou tvárou.

Mala muža v detinstve rada. Vedela, že bol s jej otcom v boji; ale hoci babička ináč robievala jej po vôli, nenechala ju nikdy dlho s ním osamote. Nemala to rada, keď jej rozprával. Načo vraj dieťa zarmucovať rozpomienkami na strateného otca, keď jeho to už i tak nevzkriesi? „Tak čo mi chcete povedať?“ pomkla zviera bližšie k nemu. Keby i nechcel, musel by, veď tak na neho hľadela, ani čo by videl svojho pána.

„Nielen povedať by som chcel voľačo, ale aj odovzdať slečne pamiatku, ktorú už roky nosím pri sebe,“ priznával sa s dojatým hlasom. Konečne bol ten okamih, po ktorom dávno túžil, tu. Malá, dosť i ušpinená, v zažltnutom papieri okrútená škatuľka ocitla sa čo nevidieť na nežnej devuškinej dlani. Medzitým čo ju ružové, nanáhlo rukavičky pozbavené prsty rozbaľovali, rozprával muž, aký poklad už roky opatroval.

Dve veľké slzy skanuli jej po oblednutých líčkach. Zarosené oči hľadeli na tmavý, stužkou okrútený závitok vlasov. To bolo viac, ako obraz; to bol kúsok z osoby nepoznaného otca.

Devuška nevedela by vysloviť, čo cítila, keď v úctivej láske pritisla pery na ten studený, neživotný, a predsa taký drahý a vzácny predmet.

Muž hľadel na ňu, a po počernej tvári ostrých rysov kanula slza za slzou. Ešte raz v celej hrôze videl pred sebou pole smrti, to pole plevenské. Videl svojho pána zomierať a počul: „To odovzdaj mojej hviezde, mojej drahej ruži, a povedz jej, že posledný môj dych i žehnanie patril jej i našim deťom. Nech ich vychová pre Srbiu a Slávstvo. Tak podaj mi tie vlasy, nech ich pobozkám; ten posledný bozk zanes jej, im, a modli sa. Kristus ukrižovaný nech je milostivý mojej duši. Jeho kríž som bránil pred zhubou polmesiaca. Umieram z lásky za bratov, dobrovoľne, ako On kedysi za mňa, a… Christos — voskres —“

Roky prešli, muž tie slová vedel spamäti. On videl pánovu tvár utíšenú, krásnu v smrti, ako ožiarenú tým svetlom lásky a tou nádejou vzkriesenia. Prečo by to konečne neporozprával dcére, čo bol by jej tak rád za detinstva bol porozprával? Áno, prečo by jej to nepovedal, keď teraz vedľa seba v tej rannej tíšine, objatí jesennými hmlami, prejazdievali hájmi a horou?

Ó, veď nikdy nemal žiaden človek lepšiu a pozornejšiu poslucháčku! Rozprával, ako sa spolu chystali, ako bojovali, a ako pán dokonával, majúc zlomený prápor pod mladou hlavou.

„Nebol dokaličený, len veľmi postrieľaný. Odchádzal temer bez bolesti. Ušla mu krv; a nemal ju kto zastaviť a nebolo ani času. On umieral, aby Kristus a nie Mohamed vládol nad Srbiou,“ končil svoje vypravovanie.

Čo sa dialo v dcérinom srdci? Tie posledné otcove slová, tá nádej v Krista, Jeho smrť a vzkriesenie — ó, ako nevýslovne blažili dušu na ceste z Mezopotámie do Kanaánu do tej zeme poludňajšej^[61] za Ježišom.

Mimovoľne hľadali oči nebo. Toho, kto ku mne príde, nevyvrhnem von. On prišiel k Nemu a je tam doma; a Kristus oplatil mu jeho lásku.

Smieť byť dcérou takéhoto otca, smieť radovať sa na večné stretnutie s ním, smieť vstúpiť do jeho šľapají, — ó, aká to opora pre mladú, zápalistú dušu, láskyplné srdce!

V tejto rannej chvíli dal svätý Boh devuške anjela, aby na klzkej pôde sveta, v ktorom musela žiť, neklesla. Tým anjelom mala jej byť rozpomienka na jej osláveného, hrdinného otca.

Či div, že devuška akosi prepočula, komu vlastne otec kader vlasov posielal? Veď ona o matke nevedela nič, nikdy nepočula ju spomínať. Matkina bytosť bola babičkou úplne zatlačená do úzadia. Babička starala sa bedlivo, aby vnučke nahradila oboch rodičov.

Devuškina myseľ, zaujatá popredne otcovým spasením, nestačila ešte uspieť ďalej, keď zrazu zopäl sa Petrovičov kôň na znak, že ho pán príliš potiahol.

Aj devuškin Vranko zaerdžal, otriasol hrivou; primäl utešenú jazdkyňu vzhliadnuť po príčine. No devuška užasla.

Asi desať krokov pred nimi, ako zo zeme vyrástla, a jesennými hmlami sťa závojom objatá, stála jazdkyňa. Irenke sa pozdalo, že nikdy ešte dokonalejšiu krásu nevidela. Tvár, pleť, oči, postava, ruky i malé nôžky, všetko na panej bolo také súmerné a krásne, že až dobre hľadieť na ňu. Na prvý pohľad zdala sa tá nežná, belostná tvár hrdá a chladná; ale cez tú hrdosť ležal závoj hlbokej zádumčivosti. A v tých podlhovastých tmavých očiach, plných nebezpečného lesku a krásy, tam akoby si čítal stesk poviazanej duše.

Bol to divný, nepochopiteľný cit, ktorý náhle, keď oči sa im stretli, ovládol srdce dcéry Dimitrija Strakoniča. Celá jej vnútorná bytosť akoby sa pohla v ústrety tej neznámej, nikdy nevidenej.

Petrovič hľadel z jednej na druhú. Videl, ako rumenec s bledosťou vystriedali sa na bielych paniných lícach. Videl posunok, akoby mala vôľu povoliť uzdu pyšnému sivkovi a preletieť a — — a čo? Snáď objať dcéru jeho pána? Hlboké mračno opovrhnutia a revnivosti pokrylo mu tvár. Táto zostrila ako oceľ. Na čele zasadlo rozhodnutie.

„Drahá slečna! Pani grófka B. si ide iste pozrieť háje; snáď aby ste jej neprekážali,“ vravel tak hlasno, že ho pani musela počuť.

Kúzlo padlo. Obe dámy poklonili sa navzájom. Grófka pobodla koňa a stála čo nevidieť po boku devušky, zdvorile sa predstavujúcej.

„Ak vám je ľúbo jazdiť hájmi, mne neprekážate,“ vravela hlasom, ktorý tak ako i celý zjav kúzlil devušku. Bolo v ňom čosi — ach, čo v ňom bolo, keby to ona len vedela! — také čosi príbuzné, — hoci pani vravela v čistej maďarčine.

Irenka poponáhľala sa jej povedať, že po štyroch rokoch vrátila sa domov, že našla tu mnoho zmeneného, a že sa chce pozrieť, aký je týmito hájmi výhľad, pretože nikdy ešte nebola tam ďalej v túto stranu veľkostatku t.-ského.

„Tak poďte so mnou,“ vravela grófka. A čo pozostávalo štolbovi, ako zaujať zase tú vzdialenosť, aká sa pre neho slušala?

„No, len no“ — myslel rozhorčene — „však ja sa o to postarám, aby naša holubička po druhý raz s tebou nejazdila.“

Medzitým jazdili obe dámy v milom hovore. Grófka s takou peknou zaujatosťou spytovala sa na devuškine osudy, že tejto nebolo ináče možno, len v krátkosti povedať, kde cez tie štyri roky bola.

„A teraz budete uvedená do spoločnosti?“ spytovala sa pani.

„Ešte nie. Idem napred k strýcovi do Srbska; na ako dlho, neviem, to závisí od babičky.“

„Sotva cez zimu; pán Strakonič bude chcieť vnučku doviesť na nejaký ples. Bude to váš prvý ples, slečna Irenka?“

„Bol by prvý,“ slnečne usmiala sa devuška, „ale nebude.“

,Musíš tejto peknej aristokratke vydať svedectvo!‘ vnzniko v jej duši.

„Nebude? Ako to?“

„Nepôjdem nikdy na nijaký ples.“

„Vy že nepôjdete na ples?“ Pani veľkým pohľadom zahľadela sa v slnečnú tvár dievčaťa.

„Nie, pani grófka. Odovzdala som sa raz navždy Kristu; kam by On nemohol ísť so mnou, ta ani ja nepôjdem.“

„To nerozumiem,“ stiahla pani čelo. ,Aká krásna príležitosť!‘ zajasala devuška. „No divno, že prvá osoba, ktorej smiem svedčiť o Tebe, Pane, je táto cudzia, pekná pani; pomôž mi svedčiť tak, aby som ju zaujala.“

Nuž Pán pomohol. Zaiste že ešte nikdy nepočula pani také krásne, radostné svedectvo o láske Kristovej a o odovzdaní sa Jemu, ako v tejto chvíli.

„A máte tú brožúru, ktorá vás priviedla k takej zmene náhľadov?“ spýtala sa pani zamysleno.

„Mám. A ak dovolíte, pošlem vám ju, pani grófka. Smiem?“ čarovné devuškine oči vnorili sa do tých tmavých, záhadných.

„Áno; — totiž nie — prijmem ju, ak mi ju prinesiete sama. Bývam tamhľa!“ vztiahla pani ruku. V rozhovore vyšli z hájov, a na východe ležal krásny letohrad, obtočený parkom, podobný viac nejakému loveckému zámku. „Som teraz sama; nik nás nezmýli. Povedali ste, že chcete svoje šťastie v Kristu prežívať s ľuďmi, s ľuďmi zblúdenými. Nuž o grófke B. vám iste vaši povedali doma, že je zblúdená, začnite s ňou.“

„Mne moji nič podobného nepovedali.“

„A čo vám povedali o Oľge B.?“

„Nič, pani grófka; nikdy som to meno nepočula.“

Bôľny ťah skrivil panine pery.

„Tak, vy ste to meno ani nepočuli? No, to tým ľahšie môžete ma navštíviť. Či, je pravda, snáď by vás nepustili?“

„Neviem, či by ma pustili, pani grófka. Ale ja sa pýtať nebudem. Kde ide o to, priniesť svetlo, tam ani tými najdrahšími nesmieme si dať prekaziť. Keď vám smiem tú knižku priniesť, pani moja, to ja prídem rada. No teraz sa už musím vrátiť, aby moji hostia nečakali na mňa.“

„Tak choďte, a zajtra do videnia!“

Devuška pocelovala podanú ruku a hľadela ešte chvíľu za miznúcou, hmlami objatou jazdkyňou. Potom i ona obrátila vranka a do hlbokých radostných myšlienok ponorená, vracala sa naspäť medzi drahých hosťov, ktorí nielenže už boli vstali, ale temer všetci prechodili sa popri jazere.

Prv než ich zavolali na raňajky, utiahol sa malý p.-ský krúžok — okrem Milice a Ľudovíta — do Irenkinho salónika. Tam im povedala, čo sa dozvedela dnes o svojom otcovi a čo sľúbila grófke Oľge B. Ó, s akým dojatím hľadeli potom oba Žilinskí i Aranka Černejová na obraz Dimitrija Strakoniča! Všetci prežívali Irenkinu istotu: On je u Krista!

Janko vyzval k spoločnej modlitbe za grófku B. Predtým ešte prečítal odsek zo Slova Božieho, a posilnení, občerstvení vradili sa čo nevidieť medzi ostatnú spoločnosť; srdcia mali plné krásnych nádejí do neznámej budúcnosti.

Milica prišla posledná na raňajky. Musela ju chyžná i hľadať.

Hľadala deva chvíľu samoty. Veď nutno bolo vybojovať dosť ťažký boj. Prosil ju Janko včera, aby nechala matku ísť s ním. Nemohla mu to zazlieť; na mamičku mali rovnaké právo. A keď mala povedať pravdu, priala si radšej sama prebojovať tie prvé ťažkosti. Povedomie, že mamička — presadená z P. do neveľkého mestečka — bude cítiť, veľmi cítiť náhlu zmenu doterajšieho života, bolo pre ňu trápne.

Ó, dobrá mamička nechcela dcéru opustiť prv, než jej zriadila domov a pomery; — ale bolo tak správne? Veď ona bola v poslednom čase tým utrpením ako nalomená. Či neslušalo sa na dcéru, aby ju nechala ísť so synom miláčikom, ktorý mal pre ňu — Milica s utajeným závzdychom musela si priznať, že on mal pre ňu viac svetla a potešenia!?

Nuž mamička prijala Jankove náhľady, a to ich tak úzko spojilo.

„No,“ — pohodila Milica hlavou, „veď i bez toho, aby človek vyšiel z Mezopotámie do Kanaánu, môže milovať, blažiť, seba zapierať a starať sa o blaho svojeti. A ja im dokážem, áno, dokážem; nechám mamičku ísť, áno, uprosím ju, aby šla, a pustím sa sama do boja so životom. Sporiadam domov sebe i svojej matke; a keď to najhoršie bude prekonané, potom si prídem pre ňu.“

Nuž podobné rozhodnutie nie je hotové za päť minút. Ale Milica vracala sa šťastná, hrdá sama na seba a na svoju zmužilosť. Dumné jej oči premerali jasným pohľadom spoločnosť, sediacu už vôkol stola. Zastihla pohľad, akým sa Janko díval na matku. „No, neboj sa,“ — podumala, „ja ti ju načas prepustím; buď šťastný. Raz išiel si sám boriť sa so životom, — teraz pôjdem ja; budeme si rovní.“

No zastihla i krátky pohľad matkin, a mimovoľne hľadala, kam tie drahé oči tak smutno hľadia.

„Ľudovít“ — Deva ucítila bodnutie v srdci. Zrazu poznala, že to, čo ju akosi od tej dodnes najdrahšej bytosti delí, nie je to len matkina náklonnosť k Jankovým náboženským náhľadom, ale — ach, matka Ľudovítovi neverila. Ona pochybovala o ňom, a to dcéru bolelo.

„Ako žiť, milovať, a nemôcť miláčka smelo spomínať pred matkou, ktorá ešte len nedávno ho tak ľúbila, ani vlastnú krv?! Lepšie je nám obom rozísť sa zatiaľ, než sa Ľudovít dokáže, a potom — ó, potom mu zase všetci budú veriť.“

No deve bolo tak úzko — veď tvár miláčika ani čo by už medzi tie jasné, mladícke tváre nepatrila. I tá veselosť, ktorú teraz dával najavo, niesla odblesk násilného vynútenia.

„Ach, nie, nie; preč, zlé, hriešne myšlienky! Ja ti verím, Ľudovít; áno, ja ti verím, do smrti veriť budem!“

Už ju videli; treba sa náhliť k stolu, zatlačiť stesk a vrelým nadšením strhnúť všetkých, zaplašiť každú tôňu, i z toho najdrahšieho čela.

*

Po raňajkách rozišla sa spoločnosť. Mládež odviedol Miloš Strakonič ešte raz na jazero. Starší páni Strakoničovci i s farárom Černejom a Ferdinandom Adamišom vybrali sa obzerať veľkostatok, pravda, vozmo. Pani riaditeľová mala prácu, a pani Karolína utiahla sa do Irenkinho salónku, písať listy, ešte v P. zaležané.

Ale nepísala pani. Sedela s hlavou do nežnej dlane podopretou pri peknom chovaninom písacom stolíku. Z obrazu hľadeli na ňu dve iskrenné, dumné oči, a ako by mali tie smelé pery vôľu spýtať sa: „Čo tak kloníš hlavu, šľachetná vychovávateľka peknej mládeže?“

Okno salónku bolo otvorené, a tam od jazera priletovali nádherné zvuky srbskej hymny. A keď tá odoznela, ozvali sa vysoké, čarovné zvuky husieľ. A dolnozemskými nivami niesli sa v kráse a nenapodobiteľnom cite slovenské trávnice.

Lež divné. Paniu tá hudba, a obzvlášť keď pridružil sa k nej ľúbezný spev, tuším ešte viac zarmucovala. Prečo? Veď spievali to tam deti jej ducha, jej deti. Ach, áno; ale spievali takto spolu naposledy. Udrie hodina rozlúčenia. Janko odíde späť do Rumunska, Milica na novú postať, na ktorú sa pripravovala, Aranka samotná do A., späť k rodičom, ktorí ju nerozumeli, Irenka do Srbska, Danko ako vyhnanec tiež, len Ľudovít vráti sa do P. A ja — ach — kam ja mám ísť? Milica i Janko prosia, aby som šla do Bukurešti. A ja šla by som rada s miláčkom synom, no ako nechať ísť dcéru samotnú?

„Dovoľ mi, mamička, nech sprobujem svoje krídla a sily.“

„Ó, dieťa!“

Pani zaplakala. Pred ňou ležal list Jurka Orfanidesa, iba dnes zodpovedaný.

„Úbohé moje dieťa, moja oklamaná Milica! Keby aspoň mala oporu; ale ona jediná nevložila ešte ruky do rúk toho nebeského Eliezera. Je to správne, aby som šla so synom, ktorý už má pevnú pôdu pod nohami, a nie radšej s ňou?

Žiť s ňou a nepovedať jej pravdu, nevyviesť ju z omylu, to by bola krivda a zrada na jej srdci; a vo mne niet sily, raniť tak hlboko.

Jurko, ja jej to teraz ešte nemôžem povedať, tak radšej musím preč. A musím s Jankom i pre spásu svojej duše. Dnes ja sama potrebujem oporu, a on mi je ňou, môj synáčik milý! Až vo mne bude celkom jasno, až Kristus bude mi tým, čím je jemu, potom sa vrátim; a ty mňa budeš potrebovať, úbohé moje dieťa!“

Na chodbe počuť jasný hlas pani riaditeľovej. Pani Karolína zodvihla hlavu, zotrela slzy; zastrčila zodpovedané listy do obálok.

Odvetu Jurkovi si ešte raz prečítala. Posledné vety zneli nasledovne:

<blocquote>

Milý syn môj!

Dobre, že zdržali pani riaditeľovú na chodbe. Mala pisateľka tých smutných riadkov čas, zobrať sa natoľko, aby vstupujúca stará pani nevidela smútok milého hosťa.

„Tak ako sa vám pozdáva Irenkina izbička, milá pani Karolína?“ spytuje sa, keď si spolu sadli na malý divánok.

„Veľmi krásne všetko; no najkrajší a najcennejší predmet je tamten obraz.“

„Zaiste,“ vzdychla pani. „Môj Demeter je ale aj vystihnutý na ňom; len prehovoriť. Tak vyzeral, keď posledný raz stál predo mnou. A na všetky moje prosby vetil: „Otčina je krvou poliata; moji bratia zomierajú. Chrabrá junač Ruska nastavuje za nich životy — a ja by som mal žiť v bezpečnom zátiší? Turci zneucťujú naše srbské ženy, naše sestry — a ja smel by som byť hluchým oproti ich výkriku o pomoc? Nie, matka moja; radšej budem na márach, ako byť zbabelcom.“

Pani zotrela si slzy z dobrotivej, starej tváre. Jemné rameno ju objalo a pritúlilo.

„Vy ma rozumiete, Karolína. Máte tiež syna idealistu, pekného junáka; aj on by bol schopný tak vás odísť, keby sa mu zdalo, že ho povinnosť k ľudstvu volá. No, to mal pravdu. Želela som veľmi, ale už neželiem. Radšej nech je pochovaný na bojisku, kde nikdy ani len jeho hrob slzami nezrosím, ako byť zbabelcom a zradcom svojeti. No, je to veľká bolesť, mať tak len jedného, i toho stratiť, a tak stratiť — — —?“

„Povedala vám, pani moja, vaša milá vnučka, čo jej dnes Petrovič odovzdal?“ spytuje sa pani Karolína v túžbe po potešení skormútenej matky.

„Petrovič? Nie; — a čo?“

Pani vyrozprávala.

„Ach, on že mal tak dlho vlasy môjho syna, a mne ich nedal?!“ zalomila stará pani rukami. „Komuže to Demeter poslal, dcére? Však o nej nevedel!“

„Nie dcére; on že to posielal svojej žene. No, čo vám je, pani Strakoničová?“

„Ó, dieťa, čo je mne? On s posledným dychom myslel na ňu — a ona už vtedy zabúdala na neho; a sotva ho zem pokryla, zabudla, a tašla za druhého!“ Pani v strnulej bolesti, bez sĺz, s mračnom na čele a horkosťou okolo chvejúcich sa pier hľadela na obraz. „Vy ma nemôžete rozumieť; no boli ste Irenke matkou na miesto jej vlastnej, zhavranenej, tak máte zvedieť.“

Nuž, pani Karolína zvedela, prečo Irenke nikdy nikto z rodiny v liste matku nespomenul, keď táto matka i žila, a predsa nežila pre svoje úbohé, otca pozbavené deti.

Mimovoľne pýtala sa pani Karolína: „Bolo to možno, tamtoho mladého muža raz milovať, a potom zabudnúť?“

Sú ženy, ktoré po mužovej smrti ani myšlienkou nikdy viac nezavadia o druhého muža; ich láska a vernosť rozumie sa sama sebou až za hrob. Medzi ne patrila i pani Karolína. Ona verila vo večnosť a čakala na spojenie so svojím mužom za bránou hrobu. Pre ňu smrť doktora Žilinského bola rozlúčením, ako keď naši drahí idú do ďalekej krajiny, ale nie rozdelením, rozdvojením. Preto úplne dala za pravdu starene, urazenej v hlbinách srdca nevernou ženou Dimitrovou.

„Tak, on ju vozil po svete, chválil sa tam jej krásou. Ona si hrala na grófku, na maďarskú magnášku.^[62] Len kedy-tedy prišiel sem. Ja však som ho odvtedy nevidela, a ju tým menej od tej hodiny, keď sa prišla odo mňa odobrať, aj od detí. No, deti boli preč, a ja som ich nedala priniesť. Načo mal zradný pohľad nevernej manželky spočinúť na nevinnej tváričke mojich vnúčat! Snáď keby bola poprosila; no zostala ako tá skala, a tak i odišla. Nikdy by nikto nebol čakal niečo také od nej.

Keď počujem vašich chovancov rozprávať a spievať, to mi vždy pripomína, ako ona prišla do nášho domu, taká prebudená Slovenka. My — poviem pravdu — sme si veľmi nevšímali národné veci, okrem Dimitrija; ten si ju však hlavne preto zamiloval, sotva raz vkročil k Milinským. Keď som ich tak vídala takých šťastných — veď oni boli ako dve deti, a musím povedať, všetci mali sme ju radi, páni i sluhovia — nikdy by som to nebolo považovala za možné, aby sa niekto mohol tak zvrhnúť.

Nebolo dosť na tom, že zabudla na Dimitrija, ale ona zapredala i svoj národ. Tak, ako sa odtrhla od vlastnej krvi, aby sa len mohla stať grófkou, tak sa odtrhla aj od svojej slovenskej rodiny. — Dnes však nikto z nich už nežije, vtedy ešte otec žil, i jej babička, — a to všetko kvôli takému lumpovi, ako bol gróf Gejza, a kvôli tej grófskej korunke a ekvipáži.

No, však jej to ešte príde draho, že pohrdla nami Strakoničovcami. Stane sa ešte i to, že, až Strakoničovci budú sa voziť v bývalých b.-ských ekvipážach, pani grófke B. dobrá bude drožka!“ dokončila starena s istým vychvaľovačným zadosťučinením.

„Dovoľte, pani riaditeľová,“ ohlásila sa konečne pani Karolína, „prečo ste všetko toto zadržali pred Irenkou v tajnosti? A kedy jej to hodláte povedať?“

„Neviem, dieťa. Prv povedať a otráviť ju nebolo možno. Ale Petrovič vie, aj druhí vedia; oni sa môžu ľahko podrieknuť. No verte, mne veľmi ťažko padne tak zarmútiť náš slnečný lúč.“

„To verím, pani moja. No, ak dovolíte, ja Irenke celú vec napíšem priamo do Srbska; urobím tak čo možno najjemnejšie. Bola by som radšej, keby som jej to mohla povedať ešte tu; lebo —“ pani položila si ruku na čelo, — „mne niečo napadá. Naša milá spoločnosť mala včera poslucháčku.“

Pani Karolína vyrozprávala svoj rozhovor s grófkou B., v parku i ako sa pozastavila nad jej krásnou slovenčinou.

„To bola ona,“ zbledla stará pani. „Teda je tu? To som nevedela. Chcela vidieť deti. Hja, teraz, keď s grófom nijaké nemá, zišli by sa jej moje krásne vnúčatká! Ó, ale mýliš sa; ony sú pre teba stratené navždy, navždy!

No, máte pravdu: Irenka to musí zvedieť. A vy jej to iste tak poviete, aby to toľko nebolelo, a zároveň aby videla tú priepasť, ktorá ju delí od tej zradnej ženy, hoci je i jej matka. No odpustite, volajú ma!“ ospravedlnila sa stará pani. A šustiac hodbávnou vlečkou, zmizla z izbičky, kde však už ani pani Karolína viacej nemohla vydržať.

Ó, veď príliv starostí a myšlienok bol taký veľký, že ho ani uniesť nemohla.

Keď už kráčala parkom, ožili včerajšie rozpomienky tak mocne, že temer počula ten včerajší plač, akým plakala grófka B. nad vlastným zničeným životom. Pani Karolína mimovoľne cítila s ňou. Zahubená slovenská duša plakala pri zvukoch slovenskej piesne, plynúcej z perí opustených detí.

Kde sa vzala rozpomienka v paninej mysli, kde nie, zazvučala sloka strašnej Dankovej piesne:

Ach, čo to pani vzala na seba!? Veď jej zrazu prišlo nešťastnej, zblúdenej grófky tak ľúto, a ona mala Irenke povedať a mala ju učiť nenávidieť matku, ktorá jej život dala! A keď ju bude milovať, čo potom?! Veď tu je priepasť! Medzi sirotou po plevenskom hrdinovi a ženou maďarského grófa nikdy nebolo už spojenia, bo to bola priepasť. V nej ako prekážka ležal celý milovaný, tlačený, šliapaný, zaživa pochovaný slovenský národ. „Čo som ja to sľúbila?“ myslela pani. „Ó, Pane Ježišu, pomôž mi; chráň Ty sám moje deti, bo pred každou z mojich dcér zíva priepasť. Pomôž, zachráň!‘