ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V úhľadnom salóniku, ktorého dve vysoké okná dovoľovali výhľad na siné vody dunajské a cez ne na brehy, posiate hustým stromovím, — sedeli na sklonku jarného dňa dve devušky. Jedna zabraná hlboko v štúdium rozprestretej mapy, druhá zamestnaná písomnou prácou. Nebolo divu, že boli obe také usilovné, veď skúšky v učiteľskej prípravovni^[2] boli už tak blízko. Každej z nich išlo o to dostať za odmenu štvorročnej, často duchamornej práce vytúžený učiteľský diplom.

„Zlatuška, odpusť, že ťa vyrušujem,“ zavolala zrazu študentka prezerajúca mapu, „poď mi, prosím, pomôcť, nemôžem nijako nájsť hranice Arábie a Kanaánu.“

Bez odvrávania odložila devuška pero, narovnala sa; i vidno, ako dobre padne toto narovnanie štíhlej, útlorastlej postave. Dobre pristalo tomuto zjavu meno, ktorým na ňu družka volala, hoci bolo to len poslovenčenie jej krstného mena „Aranka“, akým ju tam doma na Dolniakoch, a i tu v učilišti p.-skom menovali.

Zlaté vlasy bohato zdobili nežnú hlavičku, zlaté riasy skrývali tak rady oči, dvom čiernym sirôtkam podobné, a padali na zastrené líčka pelom nevinnosti. Snivý výraz na čele i v zraku priniesol jej ešte iný názov: „Ty naša slovenská piesenka.“

Popošla devuška k družke, objala ju okolo krku a opierajúc zlatovlasú hlávku o jej čierne vlasy, pomáhala usilovne hľadať, až i našli.

„Tak, ďakujem.“ Vrelý bozk odmenil ochotu. Dievčina zavrela atlas, hodiac rozhodne hlavou: „Na dnes už dosť; keď sa príliš unavíme a presilíme, konečne na skúškach ani neobstojíme.“

„Kto? Vari ty, Milica!“ s istým obdivom pozreli čierne oči devuškine do družkinej tváre.

„Bolo by zle, aby som ja mala prepadnúť,“ zasmiala sa srdečne takto pochválená; „bo neštudovala som len pre vzdelanie, ako vy dve; mne treba diplom k ďalšiemu životu.“

„Nemôžeš vedieť, Milica, ktorá z nás ho bude najviacej potrebovať!“

„I to je pravda. — Lež kde je naša Irena tak dlho? Dva razy mohla už tu byť.“

Na dverách zaznelo zaklopanie.

„Či slobodno prekročiť svätyňu vedy?“

„Len ďalej!“ zavolali dievčatá a popošli v ústrety dvom mládencom, ktorí sa tak od seba delili, ako noc a deň. Prvý čiernovlasý i čiernobrvý, so žltkastou pleťou pravého bruneta, krátkozraký, s tesno prižmúrenými očami, ktorým ťažko udať farbu, s tenkými perami, bez každého ešte páperka nad nimi.

Druhý tiež síce tmavovlasý, no bielej tváre, krášlenej malými fúzikmi ponad ústami rečnícky pristrihnutými, ktoré tak dobre harmonizovali so smelým, otvoreným čelom a duchaplnými, tmavými očami. Áno, ako noc a deň, a predsa prichádzali to tu dvaja nerozluční priatelia. Prežívali podnes verne spolu všetky útrapy, aké prináša so sebou študovanie na maďarských školách pre dvoch slovenských mladíkov, ktorí sa nechcú stať renegátmi.

„Dobrý večer!“

„Dobrý večer!“

Mladíci ocitli sa čo nevidieť v salónku; vidno na nich, že neprišli na návštevu, že sú doma. Nuž a boli. Veď žili v tomto domove spolu s družkami už viac než štyri roky, a jedine tomu možno pripísať, že zostali posiaľ nedotknutí kalom sveta pod materinským dohľadom šľachetnej ženy.

Keď sa pani Karolína Žilinská presťahovala so svojim mužom a deťmi do P., opustiac Bukurešť — kde bol jej muž mnoho rokov lekárom, a temer by sa tam bol porumunčil — bolo jej to pravou rozkošou, že bude konečne zase žiť medzi svojeťou. Nebola to žiadna vynikajúca žena, ale mala v celej bytosti vrodené umenie šíriť okolo seba slovenský živel a lásku k svojeti.

Keď krátko po príchode do P. ovdovela, mužom hmotne dosť dobre obstaraná, neutiahla sa do súkromia, ale vzala si práve väčší byt a brala k sebe do stravy a opatery slovenských študentov. A keby páni profesori boli vedeli, ako táto žena sústavne podkopáva to maďarské vlastenectvo, ktoré oni svojim žiakom s toľkou námahou vštepovali, boli by ju istotne vystrojili za hranice. Ale jednoduchej, drobnej osôbky nik si nevšímal. Veď jej skromno odiata postava s tou vždy prívetivou, usmievavou tvárou naskrze neoprávňovala k žiadnym obavám vlastizrady. A predsa vštepila každému chlapcovi, ktorý u nej býval, tú najvlastizradnejšiu myšlienku, že je on Slovák a že má ako Slovák žiť i mrieť, a že ohavné je stať sa za kus chleba zradcom svojeti.

Konečne dostalo sa pani Karolíne tej radosti, že dal jej do stravy vlastný brat, farár Černej, svoje obe deti: syna Ľudovíta (ktorého doma Lajošom zvali) a dcéru Aranku. Prv ešte prijala k sebe mužovho synovca, Danka Žilinského. A pozdejšie prišla za Arankou do preparandie^[3] študovať i dcéra bývalého Černejovho spolužiaka, Irenka Strakoničová, polovičná Srbka, veď mala babičku i matku Slovenku, a to horlivú. Tak tu mala pani Karolína pekný krúžok okolo svojich detí, Janka a Milice.

Pekný to bol život po tie štyri roky, len škoda, že na zemi nič nemá trvania. Prvý odišiel Janko; dostal službu v Bukurešti protekciou bývalých priateľov doktora Žilinského. A keď sa skončí školský rok, zložia skúšky všetky tri dievčatá. A až zložia kandidátske skúšky Ľudovít Černej a Danko Žilinský, odíde každý na životnú postať, osmutnie dom pri Dunaji i osamelé srdcia. No, škoda na to vopred myslieť!

Toho snáď držala sa i mládež v salónku, ba i medzi nich vstúpivšia pani Karolína. Živý, veselý hovor, ba i smiech ozýval sa stadiaľ. Potom zazneli zvuky piana a prekrásny spev slovenských piesní uchvacoval srdcia.

Rodievajú sa v slovenskej zemi také všestranné talenty, ktoré často, zakopané, nikdy neprídu k pravej platnosti v svete; pochádzavajú obyčajne z nízkosti, kde im chýba možnosť pre ďalší vývin.

Takýmto talentom bol i Danko Žilinský. Bola to pekná, všestranne nadaná duša. Keď sadol ku pianu — počiatkom hudby naučil ho doma na starom štrkáči zomrelý už otec, biedny dedinský učiteľ — tu zdalo sa ti, že máš pred sebou technicky vyštudovaného hudobníka. Jedným siahnutím do klávesov vylúdil toľko citu, že až srdce uchvátil, a čo len chcel, či plač, či smiech, či rozkoš alebo bolesť, všetko mu ten nástroj podal. A keď pochytil husle a zatiahol slovenskú piesenku, keby si bol polomŕtvy, i tak by ťa obživila. Ak vzal dajakú literárnu prácu pred seba, každá sa mu zdarila. A keď prišlo na rečnenie, tu cítil si, že bol na to zrodený, aby vládol nad ľuďmi slovom. Vychovaný vo veľkej chudobe, študoval s mnohým odriekaním, bo jeho matka, úbohá učiteľská vdova, zriekla sa toho najpotrebnejšieho, len aby ho zašatila. O ostatné musel sa starať sám. Tie roky, ktoré strávil v P., tvorili jediný svetlý bod bod v jeho živote, hoci i tu musel zápasiť tvrdo, akokoľvek mu dobrá tetička pomáhala.

Prv, než odišiel Janko Žilinský do Bukurešti, riadil a zhromažďoval k sebe malý krúžok slovenskej mládeže; prirodzene na vzdelanie sa v materinskej reči. Tento krúžok zdedil — a zriadiac ho v tajný spolok, i na bohoslovie pretiahol — Danko Žilinský. Jemu všetko záležalo na tom, aby, až oni dakedy budú kázať slovenskému ľudu Kristovo evanjelium, robili to čo možno najzrozumiteľnejšie a najlepšie. Janko zhromažďoval malý spolok v byte oboch priateľov Danka Žilinského a Ľudovíta Černeja. A hoci spolok trval už dosť dlho — pretože sa mládež chránila akéhokoľvek druhu neviazanosti, ba i spievania piesní, ktorými by sa bola mohla prezradiť — posiaľ nebol vypátraný.

Pravou protivou Danka Žilinského nielen zovňajškom, ale i vnútorným ustrojením bol Ľudovít Černej. Vychovaný doma v hojnosti, vystrojený a opatrovaný všetkým, čo treba, bez prekážky mohol sa oddať študovaniu. Nadania nebolo u neho mnoho. Mal dobrú pamäť, zato málo vytrvanlivosti. Len Dankovmu dohľadu možno pripísať, že, keď i nie výtečne, predsa dobre poskladal skúšky cez všetky tie štyri roky. Hoci sa v okamihu zapálil za dobrú alebo peknú vec, keď dostavili sa prekážky, strácal hneď pôdu pod nohami a ochabol. Pripisovalo sa to na vrub mäkkej, citlivej povahe a vraj dobrému srdcu, pretože vedel byť veľmi zábavným. Keď chcel, podarenými žartami a vtipmi dokázal zakryť svoje často i dosť plytké zmýšľanie a názory.

Pani Karolína jasala, že svojmu bratovi vychovala (ktorý bol skôr všetkým iným len nie národovcom) z Ľudovíta syna Slováka. Ona materinsky lipla k mladíkovi.

Milici bol viac než bratancom a kamarátom. Jeho netajené uchádzanie sa o jej priazeň nezostávalo bez odozvy.

Danko miloval v ňom vzkriesenú slovenskú dušu — ako vravieval — na vzkriesení ktorej tak horlivo pracoval roky.

„Ba ja sa ti divím,“ povedal mu raz zapisovateľ tajného spolku, Orfanides, „že si toľko na Černejovi zakladáš. Mne často pripadá, ako taký pekne vyvinutý orech, ale bez jadra.“

„Nevrav, Jurko, neubližuj. Ver, je to zlatá duša; no to zlato sa musí prečistiť. Pochop, on dakedy zaujme veľkú farnosť na Dolniakoch. Ako dobre bude, mať tam konečne stĺp našej svätej veci!“

Zasmial sa Jurko Orfanides.

„Nuž, ty si ako zaľúbená dievčina; láska prikrýva množstvo hriechov. Ale to ti musím povedať, že — podľa mojej mienky — keby naša vec bola podopretá takými stĺpmi, akým bude Černej — neručím za to, že zostane stáť.“

*

Lež poďme za malou spoločnosťou. Práve ju rozosmial Ľudovít podareným prednesom komického výstupu medzi istým spolužiakom a profesorom. Tu roztvorili sa dvere, a malá, jemnou rukavičkou pokrytá ruka rozhrnula záclonu. V strede tmavých záhybov zastala dievčina, pre ktorú musel by si dlho hľadať príhodnejší názov, ak by si ju nenazval slnečným lúčom. Keď obrátila k tebe jasnú, sviežu, kvetnú tvár, keď uprela ti do tváre ihravé, výrečné oči, nemožno, aby sa tvoje srdce nezahrialo. Nebola krásavicou v pravom slova zmysle, no honosila sa — počnúc od tej svojvoľnej, kučeravej, tmavovlasej hlávky až po malú nôžku — čarovnou prelesťou, ktorá ľudské srdcia nevedomky podmaňuje. Svojvoľná bola, to si videl na prvý pohľad, ale nebola zlá, ó, nie; okolo rozkošných ústočiek ležalo toľko detinnej dobroty, že až milo bolo na ňu pozrieť.

„Irenka ide!“ zavolali všetci akoby jednými ústami, a už vedú túžobne očakávanú do svojho stredu. Jeden odoberá jej klobúčik, druhá rukavičky, tretí odťahuje pre ňu leňošku, štvrtá odnáša balíček, ktorý priniesla so sebou. Ona odpovedá na všetky strany, ihravé oči blúdia s rovnou láskou z jedného na druhého. Najskôr vybozkávala drahú tetinku a odovzdala jej, čo kázala priniesť, a potom hodila sa do rohu pohovky.

„No tak, už ma nechajte vydýchnuť si!“

„A potom čo, Irenka?“ sklonil sa Ľudovít.

„Potom vám dám dač dôležitého.“

Začalo hádanie, čo by to mohlo byť. Jeden vravel to, druhý ono, no šibalský úsmev a pohodenie kučeravej hlavičky svedčilo opätovne, že nie a nie.

„Irenka, nemuč nás!“ objala zrazu Milica kamarátku. Jej výrazná, duchaplná tvár s hrdým čelom, prezrádzajúcim pevnosť charakteru, krásnymi perami odtlačila odblesk všeobecného napnutia. Tu siahla malá ruka do kapsy a — list od Janka!

„Komu?“

„Ach, mne!“ zvolala Milica a už siahla po objemnom, rumunskou známkou opatrenom lístku.

„Priniesla som a dám ti ho len pod tou podmienkou, že ho nahlas prečítaš!“

„Ó, prirodzene, veď Janko nemôže inšie písať, len čo sa nás všetkých týka. On zná, pred akým vážnym krokom stojíme, nechce nás nechať bez napomenutia. Tak dovolíte!“

„Bratia, sadnite si!“ ponúka Zlatuška. Mládenci poslúchli. Ľudovít zaujal pohodlné miesto v leňoške, Danko sadol si na valec pohovky, na ktorej sedeli obe dievčatá v srdečnom objatí. Túlili sa k sebe — také krásne splynutie slovenskej piesenky so slnečným lúčom. Posledná záplava zapadajúceho slniečka padala na devu, hotujúcu sa čítať rozbalený list. Svetlo objímalo jej antickú postavu a hlávku krášlenú ponad dumným čelom tmavými pletencami sťa vencom. No, ono padalo i na list a pomáhalo deve čítať. Jej zvonný, čistý hlas rozliehal sa sieňou v modulácii, prezrádzajúcej dobrú prednášateľku. A list, ktorému podobný táto malá spoločnosť nikdy nečakala, znel nasledovne:

<blocquote>

Milovaná družka blaženého detinstva!

Nasledovali pozdravy a list končil. Vnútri priložený bol ešte lístok pre matku a malá nemecká knižočka s nadpisom: Z Mezopotámie do Kanaánu.

„Tak, čo na to poviete?“ spustila Milica list do lona a pozrela v netajenom úžase po milej rodine.

Čelo Dankovo bolo stiahnuté v mrak, na všetkých tvárach viac-menej odblesk neurčitého, trápneho pocitu, aký vyvoláva u nás dač, čo ani pochopiť, ani poňať nemôžeme, dač, o čom nevieme, kam to vradiť.

„Nie, to by som nebol čakal,“ zvolal Ľudovít, „také prepiatosti, a to náboženské, od Janka — od Janka! Veď list znie, ani čo by v ňom uvádzal históriu svojho obrátenia nejaký potrhlý dolnozemský nazarén.“

„Ba tunajší baptista!“ stiahol ešte viac čelo Danko. „Prečo nepísal nám prv a nezdôveril sa, že tonie v pochybnostiach a v istom duševnom rozklade, nuž, veď by sme mu boli poskytli svetla; ale ide, neznajúc ani kam, a vrhne sa v náruč premrštenosti a blúznivosti.“

„Len nie tak prísno, budúci pán farár!“ zastavila Danka i v reči i v prechádzke Irenka, narovnavšia sa na pohovke. „Nenachádzam, že by bol vykonal Janko dač zlého. Vnišiel, kam i viac ľudí šlo, počul pekne spievať, rečník vysvetlil mu, čo on práve potreboval, on sa uspokojil, je teraz šťastný a posiela nám knižočku, ktorú si vraj z lásky k nemu všetci máme prečítať.“

„No, snáď až dakedy inokedy, Irenka, teraz si radšej zaspievajme.“

„Nie, Ľudovít, prosím, prečítajme si teraz,“ zaprosila Aranka; „knižočka je malá, ešte sa dosť i naspievame.“ Krásne devuškine oči spočinuli na Dankovi tak veľavravne a tak ako sa to vedeli pozrieť len tieto oči a len na tohoto mladíka. Za tento pohľad by on i Dunaj preplával i hory preletel, keby mu narástli krídla, nie to jednu — i keby akokoľvek odpornú — knižku prečítal.

Nuž a knižka Jankom Žilinským poslaná sa veru nepáčila mladému bohoslovcovi. Nepatril medzi tých racionalistov^[4] — neveriacich ani v božstvo Kristovo, ani v hodnovernosť Písiem — akými vynikala p.-ská akadémia, ó, nie. On mal svoje pravoverné, na Symbolických knihách založené presvedčenie. No, Jankov list účinkoval asi tak, ako by bol účinkoval lístok na daktorého kolegu Saula Tarzenského, písaný tam dakde z Damasku, krátko po onom nečakanom stretnutí sa s Ježišom Nazaretským. Vzal Danko knižočku z Milkinej ruky, a v salónku ešte raz stíchlo.

V knižočke sa opisoval najprv dej, ako poslal Abrahám svojho sluhu Eliezera, aby z jeho rodného domu priviedol ženu svojmu synovi Izákovi. Ďalej ako Eliezer prišiel z Kanaánu do Mezopotámie, do mesta Náchor, ako poznal i získal Rebeku, ako sa Rebeka roztúžila po Izákovi, všetko opustila a išla s Eliezerom do Kanaánu a stretla sa s Izákom v krajine na juhu, on ju vzal do svojho stanu a mal ju rád.

Tento dej bol alegoricky obrátený na ľudské duše. Prichádza vraj Duch Svätý, aby Pánovi Ježišovi, Synovi Božiemu, Synovi kráľovskému nahováral nevestu a keď sa Mu jej srdce podarilo získať pre Pána Ježiša, ako vedie ju životom z Mezopotámie sveta do onoho nového Kanaánu. Tam v zemi poludňajšej, kde slnce viacej nezapadá, čaká na ňu jej kráľovský Ženích, aby ju uvítal a uviedol do stanu svojho Otca, kde ju očakáva láska a blaženosť na večné veky.

Knižočka bola tak pútavo písaná, že ju nebolo možno odložiť neprečítanú. Štyri posledné kapitoly sa zaoberali štyrmi dušami. Prvá nechcela sa dať nahovoriť a zostala v Mezopotámii. Druhá dala sa nahovoriť, opustila Mezopotámiu, ale chcela ísť do Kanaánu svojimi cestami, zblúdila a zahynula. Tretia, keď prišla na púšť, a dostavili sa prekážky, tak sa obrátila a vrátila späť do Mezopotámie. A tak zo troch ani jedna neuvidela kráľovského Syna. Nespočinuli nikdy v Jeho náručí, neuvideli onú poludňajšiu krajinu, kde uprostred svadobnej, sladkej rozkoše navždy zanemeli všetky zástony, plač a žiale zeme. Na večné veky boli vypovedané z tých večných stanov, kde v mori Božej lásky ponorené duše nič viac necítia, len lásku, lásku, lásku a z nej vyplývajúcu blaženosť. Štvrtá išla, zotrvala na púti, nedala sa odstrašiť púšťou. Idúc cestou dala sa naučiť Duchu Svätému, ako prísť pred kráľovského Ženícha, čím Ho oblažiť, ako žiť pre Neho. Ona celou cestou svedčila každému, kam putuje. Nejednu dušu roztúžila po kráľovskom Synovi a konečne spočinula na srdci, ktoré bolo raz pre ňu kopijou preklané. A tak bola za svoju lásku navždy odmenená a nasýtená.

Tak ako strašne opísaná bola strata troch predošlých duší, tak v skvelých, uchvacujúcich farbách opísané bolo šťastie duše, ktorá prišla z Mezopotámie do Kanaánu.

„Sú štyri triedy duší,“ končila knižka; „čitateľu, čitateľka, do ktorej patríš a patriť chceš ty? Sú duše, ktoré pozvaním pohrdli a za Ježišom ísť nechcú. Druhé, ktoré pozvanie prijali, ale chcú ísť za Ním podľa zdania svojho srdca, na svoj, nie na Boží spôsob. Tretie, ktoré idú začas dobre po tej pravej, úzkej ceste, ale nezotrvajú a navrátia sa späť do sveta. A konečne štvrté, ktoré zotrvajú až do konca a dedične obdržia všetko. Čitateľu, čitateľka, medzi ktoré patríš ty? Si už na ceste z Mezopotámie do Kanaánu?“

Posledné slová už len s námahou prečítal mladý bohoslovec, bo zvečerilo sa a súmrak zaľahol nad svetom a súmrak i nad mladými srdcami, z ktorých ani jedno nezostalo nedotknuté.

Prečítaná bola knižočka, no, či vykonala, vykoná ona to, načo bola poslaná?

V nastalej tíšine, ktorú rušili iba majestátne akordy zvonovej harmónie, znelo tam od siného Dunaja, kde odrážal parník, vystrojený na dlhú púť, v tiahlom hvízdaní svoje túžobno-vábne: „Poď, ach, poď!“

*

Prvý z malej spoločnosti vytrhol sa z dumania Ľudovít. No, ešte nestačil otvoriť ústa, zaklopal niekto na dvere, a všetci si vydýchli. Divné čaro, ktoré na nich ležalo, padlo. Pani Karolína, ktorá ticho, nepozorovane vnišla za deťmi a počúvala Dankovo predčitovanie, popošla v ústrety príchodziemu. Ľudovít rozožal plynovú lampu a dovnútra vnišiel Jurko Orfanides. Na rozrušenej tvári, rýchlom dychu vidno, že pospiechal s posolstvom. Po srdečnom uvítaní, krátkom rozhovore prosil oboch priateľov o súkromný rozhovor. Čo nevidieť zavrela sa za mládencami izbička oboch priateľov.

„Nechcel som vravieť pred všetkými,“ povráva tam pritlmene, „zle je s nami, sú nám na stope. Podľa všetkého nechali si to schválne pred skúškami. Ak príde k pátraniu po bytoch, vy dvaja obídete najhoršie. Dobre by bolo, čo kde máme literárneho, spáliť, knihy skryť, bo zapletú vás do vyšetrovania, nechajú prepadnúť pri poslednej skúške, alebo pri kandidátskej, a čo potom?“

„Maľuješ príliš čierno!“ zasmial sa Ľudovít nútene. „Vyšetrovaním nám predsa nikto nič nedokáže. Rozpustíme dnes spolok, zídeme sa napríklad u teba, a koniec. S dobrým svedomím môžeme povedať, že spolku niet, pravda, Danko?“

„Ba nechápem, ako môžete oba tak vravieť!“ hrdo narovnal sa Žilinský. „Čo literárneho vraj spáliť, knihy skryť, spolok rozpustiť a tajiť jeho jestvovanie! To, odpustíte, bolo by viac než zbabelé, bola by to podlosť. Vari sme dajakým nihilistickým spolkom, vari sme bomby fabrikovali a krvožížnivé dopisy písali, aby sme museli ničiť, skrývať, tajiť? Či neschádzali sme sa kvôli reči, v ktorej raz budeme mať kázať? Či naše mluvnice a písomné slovenské práce majú dač spoločné s politikou? Ak je nebezpečenstvo obrátené proti nám, tak podlosťou by bolo cúvať. No, ešte nie sme tak ďaleko. I keď prehľadajú, nič nenájdu, čím by nám uškodili, keď budeme opatrní, a ak do toho nepríde — ako obyčajne — zrada. Ja, čo sa mňa týka — hoci celá moja budúcnosť a i budúcnosť mojej úbohej mamičky je zničená, ak ma nechajú prepadnúť — ak budem verejne vyšetrovaný, lžami svoje svedomie nepoškvrním! No, k verejnej inkvizícii príde, až keď by nás niekto obžaloval a zradil.“

„Ach, bračekovci, pred zradou za dnešných dní nikde nie si istý,“ vzdychol Jurko. „Známe je, že zradcovia poskladajú s vyznamenaním skúšky a zaujmú prvé miesto. Keby daktorému z našich slabochov napísal otec lamentáciu^[5] z domu v obave, čo by ho doma očakávalo, pôjde k profesorovi M., udá nás, opekní seba, naoko bude i ďalej držať s nami, a my snáď ani nezvieme, kto to urobil; no, vec bude hotová.“

„Nevrav, Jurko; srdce mi krájaš!“ hodil sa Danko do rohu koženej pohovky. „Kde nájde sa pod slnkom národ taký schopný čierneho činu, zrady, ako môj biedny slovenský národ? Ba či a kedy bude táto kliatba odňatá od nás! Verte, kamaráti, keby som mal istotu, že nás dakto udá, radšej ešte dnes šiel by som k pánovi M., udal sa sám, zakryl vás všetkých a zachránil svoj rod od novej škvrny!“

„A potom?“ zvolal Ľudovít, obelievajúci silno v tvári, s netajeným odbleskom starosti, áno strachu.

„Potom?“ Danko vyskočil, prešiel izbou k otvorenému oknu. „Neviem, čo potom. Snáď zavreli by sa tamtie studené, siné vlny nad jednou skazenou slovenskou existenciou.“

„Danko!“

„No, neľakajte sa. Pusť ma, Ľudovít, veď ešte nejdem. A keby som sa obetoval za vás, vtedy by som iste niečím takým svoju obeť nepokalil. No, verte mi, ten, kto ma zradou pripraví o životnú postať a podotne tak korene môjho žitia, ten nech si ma potom tam hľadá. Teraz prezrime písomné práce, či nie je v nich daktorá prismelá báseň.“

Mladý bohoslovec otvoril stolík, sadol pokojne k nemu. Jeho pokoj utíšil i oboch kamarátov. Usporiadali veci, niečo roztrhali, niečo spálili, ostatné spočinulo v Dankovej obálke, vložené na Jurkove prosby i s obálkou do priehradky v pohovke. Len čo boli hotoví, volal zvonček na večeru.

Touto udalosťou vymizla pre dnešok obom mladíkom nadobro rozpomienka na púť z Mezopotámie do Kanaánu. Tak zdalo sa i pri devuškách, ktoré boli odišli na návštevu a veľmi veselé vrátili sa na večeru.

No, keď už noc zavisala nad svetom, a ony, dokončiac svoje úlohy, poberali sa v svojej spoločnej izbičke (ktorú už štyri roky spoločne obývali) na odpočinok, poznamenala zrazu Irenka Strakoničová, rozväzujúc ozdobnú črievicu: „Tak do ktorej triedy duší patríme my?“

„Z tých tam vyrátaných ani do jednej!“ vetila Milica, stojaca pred veľkým zrkadlom, zamestnaná rozpínaním dlhých, bohatých pletencov.

„Ani do jednej?“ užasla Aranka Černejová. „Ako to?“

„Tak, drahá: tie duše tam boli volané. My sme ešte ani pozvanie nedostali.“

„Máš pravdu. Musíme teda ešte len čakať, kým ho dostaneme. No, verte, rada zakúsila by som niečo lepšie, vyššie, čistejšie, bo Janko má pravdu, naše srdcia nie sú dobré, moje obzvlášť nie. Ale dobrú noc!“

„Dobrú noc, Irenka! Ja myslím,“ po chvíľke tíšiny ozvala sa zase Aranka, „že sme my všetci to pozvanie dnes večer dostali, ja aspoň áno.“

„A čo teraz, Zlatuška?“

„Čo urobím, Milica? Neviem; ale zatúžila som tak, ako Rebeka, uvidieť Syna, ktorému Otec všetko dal, i zem poludňajšiu, a môcť raz u Neho a s Ním bývať večne — — —