ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dusná, život k zemi stláčajúca horúčosť vznášala sa nad A. Bola nedeľa, odpoludnie. Temer vo všetkých domoch veľkej dediny rozprávali si ľudia o jednom a tom istom predmete: „Slečna Aranka z fary mala dnes všetky tri ohlášky naraz.“ U učiteľov vedeli aj, že v utorok mala byť celkom tichá svadba. Učiteľa a podnotára pozvali za svedkov. Ženích že si privedie svedkov so sebou.

Ako bolo, ako nie, kto pustil medzi ľud, no z fary to vyšlo — pravdepodobne mladšou služkou vynesené, — ale v celej dedine znali, že pán farár preto tak náhli, lebo sa rozhneval na dcéru, keď táto svojho ženícha nechcela, ale ľúbi druhého. Ešte i dnes ráno vraj povedala, že sa nikdy vydávať nebude. V kostole videli ju všetci tak veľmi zblednúť, keď pán farár začal ohlasovať, že mysleli: ona zamrie. Ale nezamrela; kľakla si a modlila sa, ani pri požehnaní nevstala, až keď začali ísť von z kostola.

I to si rozprával ľud, že sa na chudáka farára zbehlo všetko zlé. Pán Ľudovít teraz, keď už mal čochvíľa stať sa farárom v G., zaďakoval z administrátorstva a že vraj nebude kňazom. Išiel ešte ďalej študovať.

Nuž mnoho mali si v A. čo rozprávať. Zabudli pritom trochu na svoje veľké obavy. Už týždeň panovala táto neznesiteľná horúčosť. Strechy boli také vyschnuté, že až tak pálilo, keď si vyšiel na povalu. Studne začali strácať vodu; potok — i tak nepatrný — bol úplne vyschnutý. Na poli ľudia div nepadali od hroznej páľavy.

Nebol div, že dnes v kostole všetko spalo — len práve čo sa pri tých ohláškach prebrali — veď tam aspoň bol trochu chládok. Len jedna bytosť akoby necítila tú ľuďom i dobytku tak obťažnú horúčavosť. Je pravda, že na bledom čielku stáli kropaje potu, no líčka nezrumeneli.

„Kam ideš?“ pýtali sa nízko nad zemou preletujúce lastovičky, keď vychádzala z fary a obrátila krok von do suchého poľa. „Dnes vo mne chladu nenájdeš,“ zašveholil háj, keď do neho vstúpila a konečne sa posadila na obvyklom svojom miestočku, v tôni starej zrúcaniny.

Nehľadala devuška chlad, mala dosť zimy v mladom srdci. Nebadala horúčosť, veď v boľavej hlavičke na rozskočenie bola väčšia páľava.

Vyplnil otec svoju hrozbu, vymohol dišpenzáciu, klamom ju vymohol; ohlásil ich dnes. Darmo sa mu ráno hodila k nohám, objímala jeho kolená; rozhnevaný na Ľudovítov výčin — ako ho nazýval — nechcel ju počuť.

„Nie,“ vravel tvrdo. „Uvidím, kto v mojom dome rozkazuje. Budeš poslúchať. Dnes vás ohlásim, a v utorok bude sobáš.“

Keď ešte raz prosila, odsotil ju nohou. Vstala.

„Môžeš nás ohlásiť,“ vravela ticho, no tak, že ju musel počuť, „ale sobášiť ma nebudeš. Mám ešte Otca na nebesiach, On ma od krivej prísahy ochráni, ku ktorej ma chce prinútiť zemský otec.“ S tým ho opustila.

Ešte i teraz počula to studené, neciteľné zasmiatia za sebou a tie iste v návale zlosti vyrieknuté slová: „Keby jestvoval nejaký Boh, ktorý divy činí, ten by ťa mohol ochrániť; ale takého niet.“

„Nerúhaj sa, otče,“ zalomila pri dverách rukami, „lebo môj Boh žije, On sa ti ohlási ako kedysi na Karmele. On nebude posmievaný.“ Nuž tak povedala svojmu otcovi. A teraz? Teraz zapadlo nad ňou getsemanské súženie.

Keby sa tak klamala? Keby skutočne nebolo žiadneho Boha, žiadneho Krista?

„Modlila si sa,“ hovoril akýsi hlas, — v nej, či vedľa nej, už neznala, — „verila si Božím zasľúbeniam, a teraz je všetko márne: On nevyslyšal. Nebo nad tebou je medené.“ „Kristus žil, to je historická pravda; no kto môže dokázať, že vstal?“ povedal bol raz otec. Vtedy svoje presvedčenie bránila. No keby ho tak skutočne nebolo? „Ak nevstal Kristus z mŕtvych, márna je vaša viera.“

„Ach, Bože môj, Bože môj, odpusť! Čo ja to myslím?“ Chytila sa za hlavu.

Nie, nie, veď prišla sem — — čo prišla sem? Obzrela sa, akoby jej tie háje mali povedať. No tu ticho, hlucho, ako na cintoríne; ani vetrík sebou nehne. Ruka klesla k boku; vo vrecku zašuchotal papier. Ach, čítať prišla. Niekto jej písal, list adresoval na Martináka. Čo chceli ľudia od nej? Rozbalila len, aby zahnala hrozné myšlienky. Spočiatku tancovali jej písmená pred očami; potom videla, ale nechápala. Konečne porozumela. List bol podpísaný: „Tvoja tetka A. Z.“

Kde to bola? Čím bol svet?

List bol dlhý; toto bolo asi súhrnne v ňom. Devuška sedela nad ním, akoby mala vôľu skamenieť. Sú chvíle, keď je naša pamäť ako laterna magica; nevolane, nečakane podáva obraz za obrazom.

Prečo, keď Martináka tlačilo akési ťažké tajomstvo, jej ho nepovedal? Prečo nechceli bratia ani slova povedať z rozhovoru, ktorý s ním vtedy mali? Prečo odišiel z fary? Prečo otec nikdy síce neprotirečil, keď ona k nemu šla, ale ani nikdy ho nespomenul? Čo sa udialo medzi nimi raz kedysi, a vtedy v chorobe?

„V mojej minulosti leží zločin,“ povedal raz Martinák, keď spolu zamieňali si stesk po vrchoch a horách. „Ten zločin nedá mi vrátiť sa hore domov, hoci nikdy som tu neprivykol ani neprivyknem.“

Prečo ho vzal otec sem? „Kto bral, nesúdi zlodeja.“ Muselo sa niečo vravieť o jej otcovi, ale kde? Čo? — Zločin. Oni ho niekde spáchali spolu; ale kde?

„Zlatuška!“ zaznelo vtom nad devuškou zdeseným hlasom. Nie div: slovenská piesenka vyzerala s tým strnulým pohľadom veľkých otvorených očí tak zvláštne. Kohokoľvek poľakal by výraz sladkej, strhanej tváričky.

„Martinák, tu si?“ vystrela ruky po mužovi. „Dobre, že ideš.“ Hovorila mu „ty“, ako kedysi za detinstva, keď ešte sedávala na jeho lone. „Ja musím vedieť pravdu; mne sa niečo stane, ak nezviem.“

Videl, uveril jej.

Rozbalila list, prečítala.

„Je to pravda, má ona právo, nazývať ho krivoprísažníkom? Bol si u nás, keď tú pravotu viedli; snáď vieš, ako vtedy súdili o ňom naši.“

„Tak, ako pani Z., Zlatuška, dieťa drahé,“ smutne prisvedčil muž. „Preto som ťa v tvojom odpore podporoval, i teraz prišiel som sem za tebou. Videl som, že ideš sem; moje kuriatko, moja úbohá kvetinka, i keby ťa pred oltár doviedli, povedz: nie! Ležal som vo dne v noci na kolenách pred Bohom, majúc prikázania v mysli pred sebou. No, viem iste, že proti nemu nehrešíš, keď sa vzoprieš. „Viac sluší poslúchať Boha než ľudí.“

„Ty teda myslíš, strýko, aby som tak ďaleko nechala prísť, a tam povedala: nie?“

„Ak ťa k tomu doženú, áno.“

„Vďaka, ó, vďaka! Ach, aspoň jedna prosba je vyslyšaná! Viem už iste, že nemusím, nemôžem, nesmiem poslúchať.“ Pritisla si malé ruky na tvár. „A oni ma chceli predať krivoprísažníkovi za mamonu. On je taký hrozný človek, a oni ma chceli s ním zviazať, moji rodičia — ó, Martinák!“ zastonala neskonale smutne: „Nuž kto bral, nesúdi zlodeja.“

Ruky zastierajúce tváričku padli, a tie hlboko vpadnuté sirôtkové oči pozreli také neúprosné, neodolateľné do mužovej tváre.

„Martinák, aký to bol zločin, ktorý ste spolu spáchali, môj otec a ty?“

„Zlatuška, čo chceš?“

„Pravdu; a ty mi ju povieš — áno, ty mi ju povieš!“

Nevidela devuška smrteľnú úzkosť, ktorá sa zobrazila na starej tvári jej jediného priateľa.

„Ak nechceš, aby samým napnutím mozog alebo moje srdce puklo, ty mi tú pravdu povieš. Však tvoj hriech Baránkova krv už obmyla.“

„Zlatuška, a keď ti poviem, čo potom?“ zalomil rukami. „Okrem toho sľúbil som pánom Žilinským, že vám, deťom, nezradím.“

„Tak, sľúbil si? No to bolo ešte vtedy, keď ja som ešte nič neznala! Ver, tá neistota ma usmrtí.“

Ó, kto by to bol Martinákovi povedal, prečo a čomu oproti pospiecha! Veď povedať jej tú hroznú, hroznú vec, ťažšie padlo ako smrť. A nepovedať nebolo možno. „Pane, pomôž mne i jej!“ vzdychol v úzkosti.

Nuž a Pán mu pomohol. Dosť rýchlo bol hotový, hoci nič nezamlčal z viny, ale ani nič neopomenul, čo by ju koľko-toľko zmiernilo. Celý čas neodvážil sa pozrieť do tváre svojho miláčika. No, keď už chvíľu mlčal a ona sebou nehýbala, sklonil sa naľakaný.

„Zlatuška, dieťa moje drahé, pozri na mňa!“

Zdvihla hlavu, pozrela. Starec ustúpil. Bledá bola, ani ľaliový lístok, no tichá ani novembrová noc, ktorej tajomstvo ešte nikto nerozlúštil tajomstvo blížiacej sa smrti v prírode.

„Úbohý, nešťastný môj otec!“ zastonala vstávajúc.

„Áno, nešťastný,“ prisvedčil, premáhajúc zvláštne dojatie. Tieto slová od nej nečakal.

„Teda preto nieto žiadneho Boha, pretože žiadneho nesmie byť, aby spravodlivo nesúdil a netrestal nekajúceho vinníka!“

„Čo vravíš, Zlatuška?“ zdesil sa muž. Nepočula ho.

„No On je i žije, veľký, svätý, spravodlivý, no i dobrý. Mal právo trestať do tretieho i štvrtého pokolenia, ale netrestal; zachránil mňa i môjho bračeka. Že zlé veci prišli na nás na zemi a ešte prídu, to je spravodlivé; ale večný život nám farár O. vziať nemôže. Vďaka, Martinák, dobrý starý priateľ, za dobrodenie.“

„Slečna Zlatuška!“ muž zadržal dievčinu, ktorá sa potočila.

„Krúti sa mi hlava; je tu horúco. Zaveď ma tam do húštia, a tam sa pomodlíme. Ťažké mraky ležali na mojej duši, ony sa trhajú; moje jediné svetlo, Ježiš, môj Kráľ, blíži sa ku mne.“

Nikdy predtým a nikdy potom nepočul muž podobnú modlitbu. Devuška i plakala i jasala.

„Všetko môžem zniesť, i toto pohanenie a zneuctenie, platiť pred svetom za nevestu krivoprísažníka a byť dcérou svätokrádežníka. Nechaj ma v tých najväčších mukách zomrieť, len to jedno nedovoľ, aby mi ešte vzali vieru v Teba; lebo Teba stratiť — to nemôžem. Ďakujem Ti, dobrý nebeský Otče, že si dovolil postaviť prekážku medzi Danka a mňa. Dcéra Juraja Černeja nehodí sa za ženu Tvojho vyvoleného služobníka. Na zemi leží na nej kliatba, tam u Teba jej viac nebude. Otče, Otče môj nebeský, keď taká veľká je Tvoja láska, že nechal si na Golgote svojho Syna zomrieť za nás, ó, odpusť, odpusť nešťastnému môjmu otcovi; použi čokoľvek, len ho premôž, zlom a omilosti!“

Tak a podobne volali spevné ústa. Devuška podávala ako obeť a zámenu sama seba, tak ako kedysi Mojžiš na púšti. A ako kedysi Mojžišova tvár, keď schádzal zo Sinai — tak žiarila jej nevýslovne milá tvár, keď spoločne opúšťali háje.

Pri fare sa rozišli.

„Slečna Zlatuška, odpustite i mne zármutok, ktorý som vám musel spôsobiť,“ zadržal jej ruku. „Vy ste mi priniesli svetlo, spásu, a ja som vás za to musel tak hlboko raniť.“

„Nežiaľte, Martinák. Odpustím rada, keď tak chcete. A ďakujem vám za lásku, ktorú ste Ľudovítovi i mne preukazovali od detinstva. Nesmieme zabudnúť: „Čo si Ty činil s nami, činil si tak pre naše dobré.“

Hľadel za ňou, kým nezmizla za mrežovou bránkou.

A devuška šla bližšie k domovu sama — a nie sama. Mimovoľne rozhliadala sa po záhrade, po dvore, kde za detinstva, za toho často dosť i smutného detinstva, s Ľudovítom behávali. Obzrela sa po chodbe. Dvere kuchyne boli otvorené. Tam dávala matka rozkazy o olovrante. Vnišla do polootvorenej, za jedáleň používanej chodby, kde jej poetický vkus vytvoril malý raj oleandrov, myrty, fikusov a rozmarínu, kde rozváňali mesačné ruže a vo vázach zastrčené ľalie. Tichučko zastala pri zábradlí, hodila ešte dlhý pohľad do záhrady pri svojich nohách a zahľadela sa na kostol, ktorý, otočený trávnikom, rozkladal sa pred ňou.

Vnútri zvučal organ. Bol čas odpoludňajších služieb Božích. Mala byť kázeň jednému v cudzine zomretému, preto von do toho dusného, horúceho ovzdušia znelo pomaly:

Devuška pritisla obe ruky na srdce. Ó, aká šťastná by bola, keby to spievali jej, keby nemusela ísť ta, kam bola vybraná, a urobiť to, čo jej kázal vnútorný hlas.

No vzchopila sa a šla. Málinko vrzli dvere otcovej kancelárie. Sedel na tom mieste, kde si ho predstavovala, že bude sedieť; zahalený v kúrňave dymu, čítal noviny. Nezbadala, že nie je sám. Izba mala tri okná. Pri treťom, bočnom, natiahnutý, na dlhej pohovke, s maďarským časopisom v ruke, ležal jej snúbenec pred svetom, o ktorom nevedela, že sa dal zdržať a neodišiel hneď po obede. Sirôtkové devuškine oči blúdili po predmetoch, až i našli, čo hľadali.

Tam teda, v tej veľkej skrini, od ktorej otec vždy kľúče nosil pri sebe — teraz trčali — v spodnej zásuvke ležali listiny, cenné papiere, dlžobné úpisy a potvrdenky farára O.; tam ležalo to bohatstvo, za ktoré oni dvaja — Ľudovít a ona — tak draho zaplatili celoživotným šťastím.

Však to bola skriňa privezená z P. i so zdedeným, v nej schovaným strieborným príborom. „Svätokrádež!“ zazvučalo v mysli. Devuška pritisla obe ruky na čelo. V tom obzrel sa Černej, videl dcéru a oči sa im stretli.

„Ty si tu?“ preriekol s malým odtieňom neistoty v hlase.

Čo chcela jeho dcéra? A ako to vypadala! Pri obede nebola; nevidel ju ešte od rána, okrem zbežne v kostole.

„Priniesla som ti, otče, list tetinky Z. a prosím, aby si si ho prečítal.“ Podala mu list a sadla si do hlbokej, čiernej leňošky. Počula, že pri okne niekto vstáva z pohovky. Otvoreným oknom vnikali tiahle zvuky spevu:

Nespustila oči z tváre čítajúceho otca.

Konečne prišiel až potiaľ, kde jej pri čítaní začala krv chladnúť. Hľadel na slová: „Kto sám bral nemôže zlodeja súdiť.“

Ach, ešte žilo v srdci kúsok nádeje, že to hrozné obvinenie snáď predsa nie je pravdou; no, tá — pravda — len na okamih zdesená otcova tvár pochovala ju nadobro. Nevinnosť sa neľaká, nedesí.

Černej pokrčil list.

„Načo si mi tento škvár doniesla?“ osopil sa hrozebne. „Vari chceš ním spraviť nový nápad z inej strany na moju neústupnosť? Bola si v kostole, počula si ohlášky. Opakujem ešte raz: V utorok bude sobáš!“

Čakal, že znovu začne prosiť; márne.

Zdvihla na okamih sklonenú hlavičku.

„Vieš, otče, veľmi dobre, že tam v liste písaná je pravda, a ešte a skutočne chcel a mohol by si ma za neho vydať?“ vravela neskonale smutne, no bez bázne.

„Smiem vedieť i ja, čo stojí v liste tetinky Z.?“ ozvalo sa za oboma. Černej chcel zdvihnúť na zem hodený papier, no budúci zať ho predišiel; a nepýtajúc ďalšie dovolenie, preletel zrakom dakoľko riadkov prv, než mohol mu ho farár vytrhnúť.

„Aranka,“ vravel, zastanúc tesne pred leňoškou, v ktorej schúlená devuška sedela, „najradšej by som vám povedal, že nikdy nemôžem si vzať za ženu dievčinu, ktorá aj len okamih bola schopná uveriť na mňa takúto žalobu. Pretože však vidím, že vy to práve chcete,“ oči mu divoko zasvietili v žltkastobledej tvári, „preto, práve preto musíte byť mojou.“

„Ferdinand!“ narovnala sa devuška v celej výške. I jej oči zažiarili, no ako dve vatry na Božom oltári. „Môžete dokázať, že to, čo tetinka písala, je bezpodstatná obžaloba?“

Ustúpil mimovoľne.

„No, načo sa pýtam,“ pokračovala, keď mlčal, „veď vaším slovám veriť i tak nemôžem, a prísahu nechcem; kto raz mohol falošne Boha za svedka vziať, môže to i druhý i tretí raz. V utorok vraj má byť sobáš,“ zasmiala sa neprirodzene. „No pekný to bude pár: krivoprísažník, ktorý okradol mŕtveho i živých, a dcéra svätokrádežníka. Ó, spojte len tie prekliate kapitály a slávte svadbu, zvučnú svadbu; môj Boh sa postará, aby som ja pri nej byť nemusela.“

„Aranka, dieťa moje! Ó, ukrutníci, veď mi ju ešte o rozum privediete; moja dcéra blázni!“ Krik pani Terézie vytrhol devušku z okamžitého zvláštneho strnutia.

„Áno, ona je chorá,“ vraví i Černej divným hlasom.

„Nie som chorá, otče!“ vymanila sa devuška z matkinho objatia. „Bolesť nad zatvrdilosťou vašich sŕdc vynútila mi tamtie slová. Otče, Ferdinand, vráťte olúpeným rodinám to, čo vaše nie je a nikdy nebolo! Proste Pána Ježiša; On vás miluje, zomrel za vás, On odpustí. Krv Ježša Krista očisťuje od každého hriechu; ona môže očistiť i také zločiny.“

„Horí! Horí!“ ozvalo sa vtom na ulici. Z chrámu valil sa ľud, bedákajúc. Zvony udreli desným a zvláštnym žiaľnym súzvukom.

Oba muži priskočili k oknám. Hrozný pohľad naskytol sa očiam. Temer pol dediny v plameňoch. Desne praskali trsťou kryté strechy; horiaca trstina lietala na všetky strany. Stáda oviec, kráv, svíň i divoko fŕkajúcich koní leteli von do poľa. Zvony zvonili umieráčikom výsledku ľudských mozoľov. „Márnosť, všetko márnosť,“ plakal kov. Vody nikde — pomoc márna.

Okolo Zlatušky boli čo nevidieť kŕdle detí ňou pozhľadávaných; kľačia v kostole a modlia sa.

„Fara horí, kostol sa chytá!“ kričí hrozným hlasom Černej. „Ratujte, ratujte!“

Rozpŕchli sa deti ako kŕdeľ holubičiek von do poľa.

„Martinák, zaveď ich k zrúcanine; Pán Ježiš vás ochráni!“ volá za nimi ten sladký, drahý hlas. A milovaná ich slečinka vbehla do horiaceho domu. Podarilo sa jej odtrhnúť bedákajúcu matku od truhly s plátnom a damaškom. Sú tu damašky po farárovi O., potom z jej výbavy; i pre Zlatušku zadovážená výbava.

Farár Černej niesol matriky.^[102] Kus horiacej strechy padol mu na hlavu, oškvŕklo mu vlasy. Kaplán s kostolníkom vlečú ťažkú cirkevnú truhlu.

„Moje listiny!“ skríkol vtom Černej. „Tlo je zlé, prehorí; okno sa chytá; skriňa je pri ňom! Pusťte ma! Ó, moje mozole, moje mozole!“

„Nemôžete nikam, pán brat!“ drží kolegu katolícky farár.

„Otče môj, ja ti ich prinesiem, aby si mohol napraviť, vrátiť a sňať kliatbu z tvojich detí; hriech Ježiš Kristus odpustí!“

„Zlatuška, dieťa moje! Ratujte mi ju!“ Darmo lomí pani Terézia rukami; dcéra zmizla v kúrňave dymu.

„Zlatuška, Zlatuška!“ znie za ňou zborove. Skočili silní mužovia. Nejedno srdce hotové bolo farárovu dcéru zachrániť, i keby nesľuboval, čo všetko dá tomu, kto ju ratuje.

„Ja si ťa musím zachrániť, a potom budeš moja!“ kričí Ferdinand Adamiš. On najďalej vnišiel do ohňa. Šaty a vlasy na ňom horeli; no dym vrazil mu do úst, zvalil ho k zemi. Odtiahli a zachránili ho ešte včas.

Nebo sa zamračilo. Letí búrka, strašná búrka. Horiaci kostol i fara rozlievajú more svetla. Veža horí ako svieca. Ešte raz samy od seba zazvonili zvony, prv než s rachotom prerážajúc schody zrútili sa z vysokej svojej stolice. Zazvonili umieráčikom Zlatovláske, zúfalým plačom tam vonku oplakávanej.

Bez prekážky dostala sa Zlatuška do otcovej pracovne. V skrini trčal kľúč; otvoriť a uchytiť neveľkú skrinku, — no vzácnu strašným svojím obsahom — bolo činom dakoľko okamihov.

„Sláva Pánovi!“ vzdychli bledé ústa, a už unášajú malé nôžky útlu postavu von z horiaceho domu. Okolo nej desný praskot, rinčanie praskajúcich okien. Vbehla do vlhkej, chladnej predsiene, vedúcej do dvora; ešte dakoľko krokov, a bude vonku i so svojím vzácnym pokladom. Dobehla ku dverám. Ale otvoriť ich — veď sila ohňa zvonku do nich tlačí — niet v malej ruke sily.

„Pomoc!“ zavolali ústa v hroznej úzkosti. I tu praskajú železnými mrežami opatrené okná; plamene všľahujú dovnútra. Zhora nadol po povalových schodoch valí sa dym. Ešte raz pokúsila sa devuška, ktorú dym už dusil, otvoriť dvere — márne. A tu s desnou istotou poznala, že je stratená, že žiadna ľudská pomoc už nevyslobodí ju od smrti v plameňoch.

A ako to býva v chvíľach smrti, postačí okamih, aby duša mnoho prežila, všetko, k čomu indy roky treba. Týždne prosila o zachránenie, o vyprostenie z Adamišovej moci; — bola vyslyšaná. Že v ohnivom voze poletí výš, ach, výš, čo na tom? Veď domov!

Vedela, že ju čaká hrozná smrť zadusením. No sem snáď až plamene nepreniknú, a skrinka bude zachránená; ňou poskytnutá bude možnosť, sňať z Černejovského rodu, z Ľudovítovej hlavy kliatbu otcovského zločinu. Živej dcére by otec nepovolil prosbu; — mŕtvu dcéru neoslyší.

A teraz ešte raz preletel pred mysľou ten krásny život v P. Videla pred sebou to drahé, zotročené Slovensko, tetinku, kamarátov, kamarátky.

„Ó, Danko, už ma tebe nikdy nevezmú!“ zavolala, klesajúc k zemi. — „S Bohom! A veď do videnia! Otče, mamička, Ferdinand, odpúšťam…!“

Ešte raz zdvihla sa hlavička, omráčením k zemi skleslá, ešte raz hnuli sebou krásne, zružovené ústka: „Ľúbi v blahu — ľúbi — — v žiali — — i v smrti hodine — — — Ježiš môj — — jedine…! Ó, Pane Ježišu, pomôž Ty!“

Nuž a On pomohol. Silný nával dymu, krátke, tiché zastonanie — a tak prišla Zlatuška z púšte do Kanaánu v ohnivom voze — ako Eliáš — zanesená hore nad oblaky, cestou medzi hviezdami — domov, do poludňajšej krajiny. Zapadli za ňou slnečné záclony Ježišovho stanu. Áno, tak prišla Zlatuška z Mezopotámie do Kanaánu.

Zúfalé otcove prosby, matkin nárek ju už neprebudia.

Keď zhasli plamene, a keď muži rozrúbali dvere a vnikli do fary, nezostalo ani jedno oko suché. Zabudli ľudia na zničené svoje majetky, hlasite plakali nad mŕtvou farárovou dcérou. Len rok žila medzi nimi a s nimi, no žila ako anjel milosrdenstva a lásky. Akým bola im svetlom, zbadali, až keď to svetlo zhaslo, tak tragicky zhaslo, ako keď kvetinku, vykvitnutú v májovej noci zlomí nemilosrdná ruka.

„Tu máte, pán farár, vaše poklady; ona vám ich zachránila — no za akú cenu!“ podal Draškóci farárovi skrinku. Potom sa sklonil a s plačom bozkal malú, mŕtvu ruku, ktorá i jemu za ten rok preukázala nejednu službu lásky.

On jediný si spomenul, že jestvujú srdcia, ktoré v tomto žiali budú súcitiť. Časť, kde nachádzala sa pošta, stála nedotknutá. Rozbehol sa kaplán a poslal dlhú depešu do T.

„A. temer celé vyhorelo. Kostol, fara do základov zničené. Zlatuška Černejová zadusená. Príďte, pomôžte!“

*

Ó, kto opíše chvíľu, v ktorej dorazila depeša do T.!

Malá, pekná spoločnosť sedela na verande, objatá tichom nedeľného podvečera. V popredí, oprení o zábradlie, stáli spolu Irenka a Danko — posledný s husľami. — Na žiadosť pani Karolíny niesla sa parkom Irenkou spievaná a Dankom doprevádzaná Zlatuškina pieseň:

Roztržite blúdiace Milicine oči videli, že beží poštový sluha. „Nesie telegram!“ pomyslela si. A bolo jej milo, že tú nebezpečne krásnu pieseň a kúzlo, aké vyvolávala, pretrhne.

spievala Irenka nevýslovne túžobne,

„Nehrajte, nespievajte!“ skríkol vtom starý pán Strakonič. Milica videla ho prijať i čítať depešu. Vyčítala mu z tváre, že obsahuje čosi strašného.

Teskno zazvučali Dankove husle; struna A, príliš napätá, praskla.

„To je hrozné, deti, ó, to je strašné! Čítaj, Miloš, ja nemôžem.“

„Ó, Zlatuška, už znáš všetko!“ zaúpel mladík, a bezzvučne, akoby i v jeho srdci praskla struna, prečítal tých nie mnoho, ale hrozných slov.

Nad nastalým zármutkom dobre spustiť závoj.

Asi hodinu pozdejšie vyleteli dve ekvipáže z t.-ského parku a za nimi pomalším tempom veľký voz, plný vecí, ktoré Strakoničovci uznali za potrebné vziať do A. S plačom vyňala stará pani krásne šaty i závoj, ktoré chystala pre vnučku — jedno na ples, jedno na svadbu, až by bolo treba.

„Veď oni, úbohí, to drahé dieťa nebudú mať ani do čoho obliecť!“

V skleníku padli tie najkrajšie kvety pod nožnicami Dimitrija a Pavla Strakoniča; a než kone boli hotové, bola i rodina hotová. Nemysleli Milica so Sávom, že veď vlastne idú k Černejovcom; nespomenuli na Ľudovíta.

„Zlatuška mŕtva, naša drahá Zlatuška!“ znelo v každom srdci, zatláčajúc všetko ostatné do úzadia.

„Danko, ideš aj ty?“ spytovala sa pani Žilinská syna, keď už mali sadať do vozov.

„Ja či idem mamička?“

Videla pani až teraz zmenený synov výzor, keď z jeho flórom zastrených očí pozeralo na ňu to smrteľne ranené, zlomené mladé srdce. Nič jej nepovedal, a predsa uhádla, čím bola jemu tá všetkými milovaná devuška, koho si to išiel pozrieť mŕtveho. Im uhynul vzácny kvet, — jemu zhaslo pozemské svetlo a šťastie s tými sirôtkovými očami. Už rozumela, prečo po prečítaní tej strašnej správy Janko Žilinský objal bratanca a privinul k sebe, akoby ho chcel ochrániť; a prečo všetci tak obzvlášť boli dobrí k nemu.

„Úbohý, úbohý môj syn, čo všetko ešte na teba príde!“ plakala pani, zahľadená za letiacimi kočiarmi. „Keby sa ti Boh nebol stal tak všetkým, ty by si si musel zúfať; On nech ťa poteší!“

Nuž áno, len Boh, o ktorom stojí: Tak, ako ten, ktorého teší jeho matka, tak vás budem tešiť a budete potešení, mohol malú, úzkym zväzkom srdca a ducha spojenú rodinu potešiť, keď v a.-skej škole, v tej istej učebnej sieni, kde celý rok učila, našli si svoju slovenskú piesenku. Všelijako predstavovali sa okolnosti v A., no také spustošenie, takú žalosť, takú biedu si nevedeli predstaviť.

Len jedna obava bola márna: nezhyzdila hrozná, násilná smrť ich sladkého miláčika. Tak si tu Zlatuška na núdznom vystlaní odpočívala: k modlitbe zložené ruky oprené o hodvábne líčko, ako dakedy spávala v svojej peknej postieľke v P., keď pani Karolína v noci prichádzala ako dobrý anjel strážca, pozrieť, či dcéry spia, a či niektorá nepotrebuje jej pomoc.

Pravdu tušila pani Strakoničová: nemali ju do čoho obliecť, a nemal ani kto. Pani Terézia ležala zimou zdrobená u učiteľov, a ľud nevedel — nevedeli, čo prv v tom súžení, ktoré na nich prišlo.

Nestaral sa síce Černej nikdy veľa o svojich cirkevníkov, teraz nik od neho rady nečakal. Bol úplne neschopný, myslieť za seba i za iných. V noci videli ho stráže, strážiace a zalievajúce pohorenisko, chodiť okolo fary a kostola. Pod pazuchou nosil skrinku zachránenú dcérou. Bol to jediný predmet, ktorý v jeho dome, včera ešte tak bohato a pohodlne zariadenom, zostal nedotknutý ohňom.

„Čo hľadá?“ mysleli muži. Bolo im priam desné, hľadieť na tú chudú, nahnutú postavu a do tej studenej, zúfalej tváre.

Čo hľadal Černej? Hľadal ten mŕtvy, zhnitý pokoj, do ktorého už roky ukolísal svoje uspaté svedomie. Splnilo sa desným spôsobom, čo mu predpovedala dcéra. Boh, ako na Karmele, ohlásil sa mu ohňom, a bol to ten svätý, spravodlivý Boh, ktorý nepreminie neprávosti a ktorý hovorí: „Prchlivosti pri mne žiadnej neni, ale kto sa mi ako tŕň oproti postaví, toho spálim.“

Znova a znova opakovali sa mužovi všetky dcérine slová. Dúfala v Boha; On ju divom vyslobodil a jeho potrestal… Prečo nezahynul on v plameňoch, keď všetko, čo mal, zhynulo?

Až teraz vedel, nakoľko žil nádejami zloženými v deťoch. Syn ho opustil, vzoprel sa navždy jeho vôli, zvalil všetky jeho kartové paláce, ktoré si bol pre neho nastaval; — a dcéra obetovala život.

Vedel Černej, prečo obetovala ona svoj mladý život; veď nikdy nezabudne, áno ešte i v hodine smrti bude počuť jej zavolanie, s ktorým skočila do plameňov: „Otče môj, ja ti ich prinesiem, aby si mohol napraviť, vrátiť a sňať kliatbu z nás, svojich detí.“ — „Farár O. si pre svoje príde.“ — Nuž áno, prišiel. Zhorelo všetko, všetko; len ten poklad, ktorý zachránila, bol ešte tu, — a ten by mal vrátiť? „Nie, nikdy nie, Zlatuška, ja nemôžem byť žobrákom; keď už detí niet a všetko ostatné je stratené, to posledné si nedám. Viem, že Boh mi nikdy neodpustí, keď si to podržím, že ma potrestá; — ale ja nemôžem!“

A bola tu ešte druhá postava, ktorá celú noc chodila okolo farského pohoreniska.

„Ten tuším prišiel o rozum!“ — hľadeli bokom ľudia na pána Ferdinanda Adamiša. Rozhrabával pahrebu, odhadzoval ťažké čierne brvná.

„Čo chcete, veľkomožný pane?“ spýtal sa ho konečne žandár.

„Hľadám vchod do fary.“ Ach, hľadal vchod do fary, ktorej viac nebolo, a do zrúcaniny bol prístup zo všetkých strán otvorený — —

On ho hľadal ešte i na druhý deň, keď už t.-skí priatelia urobili boli všetko pre ňu, za ktorou sa chcel a — vraj — nemohol dostať.

Vyzdobila pani Karolína svoju milú dcéru na poslednú púť. Kamarátky obložili ju kvietím. Ach, bola to krásna nevesta v tých bielych šatách, závoji, vencoch — zlaté vlasy ako plášť rozpustené. Áno, krásna nevesta. A keď zrazu mladík, ktorému na zemi patrilo jej posledné ,s Bohom‘, sklonil hlavu vedľa jej hlávky, zaplakali všetci s ním a nad ním.

„Jeho nevesta! Úbohý Danko!“

Nedala sa pani Terézia udržať v posteli, prišla práve k tejto chvíli, keď lúčil sa s ňou opovrhnutý, ale Zlatuške tak drahý mladík so svojím mŕtvym blahom:

„Zlatuška, moja Zlatuška, už sme večne spojení; nik mi ťa viac nevezme!“

Zahorekovala pani Terézia hlasite:

„Prečo sme ju nenechali v T.? Prečo sme ju nedali jemu? Ona by žila, a takto nám musela zhynúť; lebo Boh nechcel, aby sme ju vydali za takého zločinca. Dieťa moje krásne, dobré, teba Kristus ochránil; darmo si Ho neprosila, a ja — načo som na svete?“

*

Sú chvíle, ktoré pero neopíše. Kto opísal by pohreb Zlatušky Černejovej? Kto opísal by ten okamih, keď traja muži horkoťažko zadržali Ferdinanda Adamiša, aby neskočil do hrobu, keď spustili vencami pokrytú rakvu v ktorej, majúc spevné ústka tichúčko navždy pre každý záston zavreté, odpočívala si p.-ská slovenská piesenka, vyňatá večne zo súženia tejto zeme.

Rozišli sa zástupy prišlé zďaleka, medzi ktorými by si ťažko našiel suché oko. Pri hrobe zostali už len dvaja: hrobár, ktorý odhŕňal zbytočnú hlinu, a mladík, pokrývajúci mohylu vencami. Videl hrobár, ako kľakol a zaboril mladú hlavu do kvetín a vencov. Počul ho, že plače, že sa modlí, ale nemal smelosti osloviť, potešiť, prerušiť. No mladík prestal sám. A muž nikdy nezabudne, ako sa narovnal, pozrel na nebo i vôkol seba a hovorí:

„Vďaka, Pane Ježišu, že si ju večne ochránil. Že ona bude u Teba v sláve, ja tu dolu v súžení a potupe, to našej láske neprekáža. Teraz som voľný a stojím Ti k službám s nerozdeleným srdcom. Veď na zemi nemám viac čo stratiť. Život človeka je ako tráva, i život národov; a bez Teba niet pomoci hynúcemu ľudskému pokoleniu. Vezmi teda ten krátky, pozemský môj život ako obeť. — Spi sladko, drahá Zlatuška; raz na Baránkovej svadbe zase „do videnia“!