ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol večer. V málo osvetlenej ulici v P. kráčali obaja nerozluční priatelia, zabraní vo vážny rozhovor.

„Nezabudni, brat môj drahý,“ povráva s nenapodobiteľnou vrelosťou Danko Žilinský, „že svätá naša vec predsa raz zvíťazí. Roky tužili sme sa do boja; keď teraz prišiel, musíme zmužilo pozrieť nebezpečenstvu do tváre. Tak, ako teraz veci u nás stoja, nemôžu dlho potrvať. Ak sa ešte i my máme stať obeťami sústavy ničiacej náš národ, snáď budeme už poslední, bo nám stane sa krivda, veľká krivda. My sme pod práporom národnosti nelumpovali, ako mnohí iní. Lež nevravme o tom!“ — prerušil mladý bohoslovec. Svetlo z výkladného okna osvietilo priateľov obličaj, bledý, zachmúrený, strápený. Okrem toho zastali pri nárožnom dome, kde býval profesor M., ku ktorému bol na túto hodinu pozvaný Ľudovít Černej.

Týždne trvalo už vyšetrovanie, prirodzene bez výsledku. Všetci mladíci držali sa statne a bola nádej, že aspoň tentoraz uniknú vyhľadané slovenské obete.

Až po bránu sprevádzal priateľ priateľa, dodávajúc mu sily i zmužilosti. Tu ho objal, bo ďalej ísť nemohol.

„Ľudovít môj drahý, buď mužom. Čokoľvek M. od teba chce, pamätaj na čistotu svätej našej snahy. Viem, že ti je náš národ práve taký drahý, ako mne, že si práve taký verný Slovák, ako ja. No pre vyvarovanie sa v pokušení pamätaj na tetičku a na Milicu!“

„Hodiny bijú, pusť ma!“ temer prudko vymanil sa Ľudovít, z objatia priateľa. „Načo ma toľko posmeľuješ? Vari len ty máš energiu a smelosť! Ja sa ani desiatich M. nebojím. — Vráť sa domov, bo keby si ma tu čakal, bolo by to nápadné.“ S tými slovami chcel Ľudovít vbehnúť do domu. No potom, náhlou ľútosťou opanovaný, vrátil sa a objal sám kamaráta, stisol mu ruku a tak ušiel.

Chvíľu stál Danko opretý o chladný múr. Potom s hlavou sklonenou, v trúchlivé, ťažké myšlienky zabraný, odchádzal, ale nie domov; jeho nohy zablúdili k Dunaju. Vyšiel na most, a opierajúc sa o zábradlie, hľadal po sinej, vodnej hladine ďaleko — ďaleko —

„Prečo sa tak starám?“ myslel sám v sebe. „Kto mi dáva právo pochybovať? On je zlatá duša, verné srdce; ó, áno, on je i zostane verným.“ Vyňal si zápisník, prehŕňal sa v ňom. Tu bolo tak mnoho krásnych veršíkov od Ľudovíta, plných vzletu, samý oheň, samá láska k svojeti.

Ale tu i dač iné, neveľká básnička s nadpisom: „Môjmu rodu!“ a s podpisom: „Zlatuška“. Udrelo srdce mladíka, ako len pri jednom mene udrieť môže. Mimovoľne vystrel náruč ta ďaleko — ďaleko: „Zlatuška, moja Zlatuška!“ Len tá okolnosť, že tak mnoho teroru prežili v tie posledné dni, pomohla preniesť ťarchu rozlúčenia a bolesť pálčivej túžby. Tak nemiloval ju ani keď tu bola, ako teraz, keď mu zmizla z očí. No, veď už len dakoľko dní, akokoľvek veci dopadnú, a potom pôjdeme všetci do A., a ja si ju uvidím, uvidím zase.

Prehrnul ešte ďalej, až i našiel zložený lístok, ktorý dostal teraz od listára idúc cestou, ale posiaľ nemal kedy čítať. Rozbalil. Vedel, čo v ňom bude. Bol to lístok od dobrej, starostlivej jeho mamičky. Dnes dotýkali sa tie láskyplné slová tak boľavo. Mamička radostne oznamovala synovi, aby sa nič o ňu nestaral, že si ešte za ten krátky čas pomôže, kým on bude hotový a dostane dakde službu a bude ju môcť podporovať.

Každé slovo bodalo mladíka v srdci.

„Ak ma nechajú predsa prepadnúť, čo potom? A ak mi ani skúšky nedajú zopakovať —? Ó, mamička moja, keby si Ty vedela! Dobre, že nevieš! Šedinami už prekvitajúce Tvoje vlasy by celkom obeleli! Ó, by už skončili tieto strašné dni! Bože, pomôž mi!“ vzdychol temer hlasito. Duša cítila: „Tam, tam jedine bola by pomoc; veď pre Slováka, keď ho chcú zničiť, nikde niet spravodlivosti, ani pomoci, len u Boha.“ Keby mladík počúval hlas duše, hodil by sa tu na tom moste na kolená. Nebo posiate myriadami ligotavých hviezd tak sa akosi k nemu znižovalo; no p.-skí bohoslovci nemali vo zvyku, skláňať svoje kolená. Srdce vravelo, čo je svojej osobe povinné; keby ho tak niekto videl, že tu kľačí ani dajaký pochabý, prepiaty sektár! Hrdo pohodil hlavou, a pohodil ňou ešte raz, veď — kde sa vzali, tu sa vzali, — tiahli mu zrazu popri mysli celé odseky z brožúrky o Rebeke a vety z posledného Jankovho listu. Pretože sa nedali tak hneď zaplašiť, počúval ich chvíľu, veď uškodiť mu nemohli, a vyvolávajúc nepokoj iného druhu zaháňali predošlý bolestný nepokoj.

*

Medzitým stál Ľudovít Černej v pracovni profesora M., a odpovedal na predložené otázky.

„Sadnite si, Černej,“ vravi zrazu profesor neobyčajne prívetivým hlasom, „prehovoríme spolu rozumné slovo.“

Mladík poslúchol.

„Berúc ohľad na vášho pána otca, ktorého známe ako triezveho človeka, chceme vám podať pomocnú ruku. Hoci celé vyšetrovanie nič iného nedokázalo, len že ste sa u Daniela Žilinského schádzali a tam slovenské knihy čítali vraj na zdokonalenie sa v slovenskej reči, ako vraví Žilinský, je tu predsa dostatočný dôvod pre nás profesorov, aby sme pri skúškach s vami dvoma naložili podľa posudkov. Predovšetkým preto, že ste za naším chrbtom tvorili spolok; že ten spolok, majúc na zreteli len slovenskú reč, bol nevlastenecký, vlastizradný. Potom hlavne, že ste sa kŕmili zásadami, ktoré silno zapáchajú panslavizmom, bo vynášanie slovenskej reči nad maďarskú je hotová zrada v uhorskom štáte.“

„Prečo, prosím?“ ohlásil sa mladík, zrumenejúc hnevom až pod vlasy. „Viete predsa, pán profesor, že dnes-zajtra staneme sa kňazmi v čisto slovenských cirkvách; či nie je našou povinnosťou, znať reč toho ľudu, ktorý máme viesť.“

„Viesť! — Kam viesť?“ zrumenel i profesor. „Už i týmto slovom väzí panslavizmus. — Práve preto, že dnes-zajtra stanete sa farármi slovenských cirkví, musí vám byť maďarská reč nadovšetko, aby ste privykli ten ľud na maďarské kázne, ako si to štát žiada, a napomáhali tak veľkú, dobročinnú myšlienku splynutia uhorských národností v jeden krásny celok. Evanjelická cirkev v Uhrách stane sa až vtedy veľmocou, keď nebudú ju hriešne trhať panslávski fanatikovia, ale keď splynie v krásny, silný celok maďarskej cirkvi. Čo máte z toho,“ narovnal sa profesor a zastal pred študentom do krajnosti rozčúleným, „čo máte z tých pokusov, vymaniť sa spod železného určenia? Slovenského národa niet; my ho nikdy neuznáme. Vaše snahy nestretnú sa nikdy so zdarom, bo my nikdy neprestaneme ničiť a hubiť všetko, čo nám vkročí do cesty, hatiac našu veľkú, slávnu snahu. Vy, Černej, s vašimi vlohami, s vašou krásnou maďarskou výrečnosťou, ak prejdete dobrovoľne k nám, máte zaistenú tú najlepšiu budúcnosť, ako dobrý vlastenec a maďarský, o maďarizáciu zaslúžilý kňaz. Časom môžete sa stať i biskupom. Na tamtej strane nekynie vám nič. Predovšetkým, pretože vaše počínanie nemôžeme nechať beztrestne, tak toho roku skúšky nezložíte. Ak sa budete húževnate držať vlastizradných tendencií, pre blaho krajiny docielime, aby ste boli v Uhrách znemožnený. A keby sme i privreli oči a nechali vás prejsť, bude vám to škodiť pri každej voľbe. Keď si vás aj daktorá cirkev zvolí, tak voľbu vrchnosť zruší, a vy budete prežívať osud mnohých sem-tam hádzaných ľudí. No, ako som na začiatku povedal, ja vás chcem zachrániť, a preto z ohľadu na vášho otca podávam vám pomocnú ruku.“

Muky, ktoré mladíkova duša v tejto chvíli vystála, videli len jedny oči. Pretože všetky ideály, ktoré v srdci nevznikli, ktoré si duša natoľko neosvojila, aby s nimi bola zrástla, nemajú žiadneho základu, a trvajú len po prvé zemetrasenie, tak i Ľudovítove začali sa týmto otrasom boriť. Prišiel z mŕtveho maďarského ovzdušia, z Dolnej zeme, prijal Dankove ideály hravo, ako mladosť nové dojmy prijíma. No nestali sa jeho ideálmi. Nepoznal tú vrelú túhu, trebárs i životom to zaplatiť, ale predsa pozdvihnúť národ, ktorý do istej miery miloval. On ľúbil slovenskú reč obzvlášť preto, že ju ľúbila Milica. Ale v ňom nebolo tej zmužilosti, brániť si tento poklad do poslednej kvapky krvi. On nikdy nevnikol do hĺbky tej pravdy a nepoňal ju srdcom, že bez reči národ umiera. Teraz, keď celé jeho ďalšie žitie postavené bolo na kocku, myslel z jednej strany na veľkú stratu, na otcov hnev, na zničenú budúcnosť, a z druhej strany na pohodlný život, život bez straty, bez boja. Potom myslel na Milicu, na tetičku, na Danka; no všetko to zatískala do úzadia vlastná ohrozená osoba. On sa rád neučil. Keby sa tak teraz stal v Uhrách nemožným, načo boli všetky tie strávené roky? Teraz by nastala tuhá životná borba; k tejto borbe nemal mladík žiadnej sily.

Profesor M., dobre pozorujúci boj na tvári svojej obeti, poklepal mu zrazu priateľsky po pleci: „No tak, čo si zvolíte, Černej, či k nám prejsť, alebo prepadnúť?“

„Ja nemôžem prepadnúť!“ vydýchol na smrť bledý študent.

Snáď keby profesor vedel, akú bolesť cítilo pritom mladé srdce, poľutoval by svoju uštvanú obeť.

„Čo by povedal môj otec? No neviem, ako by ste ma mohli zachrániť. Že som bol spoluriaditeľom nášho tajného čítacieho spolku, to znáte, a ja tajiť ani nemôžem, ani nechcem!“

„Predložím vám dakoľko otázok.“

„Som hotový zodpovedať všetky pravdivo!“

„Kto zakladal ten spolok?“

„Janko Žilinský, bývajúci teraz v Bukurešti.“

„Tak? Nie Daniel Žilinský?“

„Nie. On ho len prevzal.“

„Ako dlho boli ste vy jeho údom?“

„Dva roky.“

„Čo ste čítali a písali v ňom?“ Mladík vymenoval knihy i písomné práce.

„Koľko bolo členov, a ktorí?“

Zase, keby vedel profesor, čo cítila jeho obeť pri tejto otázke, odpustil by jej ju: ale neznal, neodpustil, mladík vyrátal mená kamarátov, ktorí ho milovali —!

„Súhlasili ste úplne s presvedčením Žilinského?“

„Nesúhlasil. Bol som z domu ináč vychovaný.“

„Tak ste boli len strhnutý prúdom!?“

„Láska k Dankovi strhla ma s ním.“

„Nemáte ani teraz jeho náhľady?“

„V mnohom sme sa vždy rozchádzali.“

„Aký vplyv mal na ostatných?“

„Taký, ako na mňa; i do ohňa boli by sme s ním išli.“

„Vštepoval vám rusofilské myšlienky?“

„Nie, o tom sme nikdy nevraveli.“

„Ale bez politizovania nebolo. Aké ste mali nádeje do budúcnosti?“

„Nádej, že prídu pre Slovákov lepšie časy, že dostaneme zase svoje školy, gymnáziá, áno časom i slovenskú univerzitu.“

Ústa profesora M. skrivil nepekný úsmešok. „Utópia! A prechovávate i teraz tie nádeje?“

„Nie. Ja už nemám žiadnej nádeje, žiadneho presvedčenia,“ zastonal mladík. „Pán profesor, nenechajte ma prepadnúť, dal som sa vám do rúk, zradil som svojeť! Ó, keby som sa radšej nebol narodil!“ Mladík vnišiel si oboma rukami do vlasov.

„Blázonko!“ temer dobrácky položil mu profesor ruku na plece. „Čo vravíte o zrade? Vy ste mi nič nepovedali, len to, čo som sám znal. Pretože vidím, že u vás je to len poblúdenie mladosti, len zvod z druhej strany, tak vám to odpustíme, prirodzene pod tou podmienkou, že podpíšete tento reverz, ktorým pretrhujete všetky doterajšie zväzky a prechádzate k nám.“

„Ony sú už i tak pretrhané,“ zastonalo mladíkovo srdce. Vzal papier, pero, podpísal a — Slovensko malo o jedného zradcu viac — ach —!

„Tu máte na to moju ruku, Černej, že i kandidátske skúšky zložíte s vyznamenaním na radosť vášho pána otca;“ vravel na rozlúčku profesor, vyprevádzajúc mladíka po dvore.

Úbohá, oklamaná duša, to ti sľúbili ako odmenu, čo si si pilnou prácou zaslúžila — — —!

*

V svojom salónku zapálil si profesor cigaru a pochválil sa žene, aký kus ťažkej práce vykonal. „Ach, čo to — vraj — stojí námahy, kým človek takého panslavizmom nakazeného mladíka privedie na pravú cestu!“

Potom jej ukázal list farára Černeja, v ktorom ho tento žiada, aby jeho syna spod škodlivého vplyvu vymanil, aby mu nedal prepadnúť, a za unúvanie pripojuje sto korún.

Zaradovala sa pani profesorová, že bude mať nové šaty. Nepýtal sa niktorý z nich, ako bude teraz mladík žiť, keď niet už ani nádeje, ani presvedčenia.

Vybehol Ľudovít Černej na ulicu, rozhliadal sa tu ako človek, ktorému sa sníval zlý, ťažký sen. Pátral, či nevidí dakde postavu priateľa. — Priateľa? Mal on ešte priateľa? Či nepodpísal, že sa ich všetkých zrieka? Pravda, bolo mu nariadené, aby sa staval, akoby sa nič nebolo stalo. To, vraj, čo spolu vraveli, malo zostať len medzi nimi dvoma. Oddýchol si mladík. „Veď čo som vlastne vykonal? Povedal som len to, čo on už i tak vedel, a Danko i všetci by dobre spravili, keby tiež podpísali. Môj otec má pravdu: čelom stenu nemôžeme preraziť. Až dakedy dostaneme fary, potom je čas, vystúpiť so svojím presvedčením.“ Celý rozohriaty vbehol konečne po dlhšom blúdení ulicami do domu pri Dunaji, a zrovna do osvieteného salónku.

„Tak čo je, Ľudovít?“ volal mu v ústrety ustaraný tetinkin hlas. A následkom príliš dlhého rozrušenia z rovnováhy vyvedená Milica bežala bratancovi oproti a akosi úzkostne privinula sa k nemu. „Ľudovít, s čím prichádzaš?“

Zničený záchvev otriasol ním celým. Privinul devu k srdcu a vedel v tej chvíli, že pravda nikdy nesmie prísť najavo, že musí klamať, oklamať všetkých.

„Neľakaj sa, Milica; všetko je dobre. M. povedal, že som mu povedal len to, čo už vedel; no po dlhom hovore bol konečne natoľko premožený, že mi podaním ruky prisľúbil, že ma nenechá prepadnúť ani pri kandidatikách. A ešte niečo som urobil: na otázku, kto založil spolok, povedal som, že Janko. Tým bol M. celý skonfudovaný.^[9] Dúfam, že to Dankovi poslúži.“

„Chvála Bohu!“ vzdychla pani Karolína ústami, Milica srdcom. Keď sa mladík k nej sklonil, ovinula mu ruky okolo krku a vtlačila mu bozk na pery. Chcela ho tak odprosiť za hriešne pochybnosti, aké chovala o ňom, keby sa tak podriekol a nechtiac zradil.

Práve keď sedali k večeri, prišiel Danko. Víťazoslávne Milicino oznamovanie utíšilo razom i v jeho srdci všetky búrky. I on objímal kamaráta, i on vinil sám seba, že mu v myšlienkach ubližoval. Predsa bol on len tou zlatou dušou; teraz to už i Jurko uzná. Keď on neprepadne, to i ja ešte šťastne vyviaznem; radoval sa.

Keď vstali od večere, otvoril piano a — čo od Arankinho odchodu neurobil — začal si hrať i spievať Sládkovičovu:

Čistý Milicin alt pripojil sa k jeho vysokému tenoru. Spievali krásne, ako len Slováci a len v daktorých chvíľach svoje piesne spievať znajú, a mučili — domnievajúc sa, že blažia — mučili nevýslovne Ľudovíta Černeja. Ten, sediac na stolčeku pri tetinkiných nohách, — keď ona ho po vlasoch hladila — prial si, aby sa tá zem pod ním otvorila a pohltila ho.