ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvukom zvončeka zvolaná malá spoločnosť zasadla v jedálni okolo krásne pripraveného stola. Pozvaný bol na obed i hlavný horár a jeho milá, zhovorčivá pani. Milica ocitla sa medzi Sávom a Adamišom. Irenka posadila vedľa seba kaplána Draškóciho a Ľudovíta Černeja. Miloš s Dankom dostali medzi seba Zlatušku. Janka Žilinského umiestil si starý pán Strakonič k sebe. Pani Terézia ocitla sa po boku pani Strakoničovej za vrchstolom. Farár Černej dostal za susedku pani horárovú; pani Karolína sedela medzi oboma Strakoničovcami.

Rozhovory sa viedli v skupinách. Aranka, ktorej Danko pripadal neobyčajne blažený, s radosťou počúvala Milošove plány aké chcel uskutočniť so svojou sestričkou na ceste do Kanaánu.

Nevidela malá skupina, že ju pozorujú studené Černejove oči spod prešedivelých rias. Z nej pozreli na Adamiša. Tento výborne bavil Milicu i doktora. Doktor Strakonič vypadal ako zlatokop, ktorý práve našiel nevídaný poklad. Z nich mimovoľne pozrel Černej na syna, sediaceho mlčky po boku Irenky Strakoničovej. Videl, že medzitým čo kaplán horlive usiloval sa niečím pútavým devu baviť, Ľudovít nielen že sa o to nepokúsil, no on ani na šikmé, prelestné svoje vis a vis,^[96] Milicu, nepozrel. Jedlo ležalo pred ním nedotknuté, a neobyčajne bledá tvár niesla odblesk zvláštnej tichosti.

Bol to výraz, ktorý Černej nemohol rozlúštiť; márne sa ho namáhali rozlúštiť i pani Karolína i jej syn. On akoby len telom dlel uprostred tejto peknej spoločnosti. Pri čom a kde dlela jeho duša?

Horlivo zarozprávaná pani Terézia nemala síce času konať psychologické štúdie, napriek tomu prelietlo jej mysľou, že by vlastne Miloš Strakonič mohol byť ešte lepšou partiou než Ferdinand. A keď ona, Aranka, tohoto i tak nechce, snáď škoda ju nútiť. Sem do T. by iste radšej šla. A Miloš sa včera i dnes mnoho zdržoval po jej boku. Nuž keby Černej povolil, čo nemohlo sa pri synovi uskutočniť, to mohla by snáď dosiahnuť dcéra. Dnes-zajtra niekto odvedie Irenku, a ona ocitla by sa potom uprostred tohoto bohatstva ako vnučka po boku pani Strakoničovej; veď táto včera nesčetne ráz a v rôznych slovách dala najavo, nakoľko je Arankou okúzlená. No Černej bol dnes ráno taký nahnevaný. On, čo raz povie, od toho neustúpi; a to dieťa svojím odporom ho príliš pobúrilo. „Prečo len nemajú moje deti nič zo mňa? Hneď tak s celou pravdou von!“ tak myslela pani farárka. A pritom zdanlivo s najväčšou pozornosťou počúvala recept pani horárovej, ako najlepšie dajú sa udržať naložené uhorky.

Skončil sa obed. V salóne čakalo malú spoločnosť ovocie a zákusky a generálom vyžiadané zopakovanie niektorých včerajších hudobných prednesov.

Ach, ani včera neznela štvorručná hra Sávu a Milice tak, ako dnes. Ani včera v plesovom úbore netvorili taký pekný pár, ako teraz, keď odmenení potleskom, ustupovali ruka v ruke od piana.

„Dovolíš teraz? Ja ďalej nevydržím;“ pošepol mladík.

Deva prikývla. Niečo ako víťazosláva zažiarila v jej pohľade, preletujúcom celú spoločnosť.

Na okamih zastavil sa tento pohľad i na mladíkovi, stojacom s knihou v ruke pri jednom z okien. Museli popri ňom prejsť, ak chceli k pohovke, na ktorej sedeli generál s pani Karolínou.

„Otec a mamička; — ó, aké krásne.“ Ten pekný, vojenský starý hodnostár mal sa stať teraz jej otcom namiesto toho studeného pokrytca!

Ale popri mladíkovi museli prejsť. Srdce, to spozdilé, neposlušné srdce malo sa tuším vôľu k nemu vrátiť — a čo? Vari povedať: „Ja predsa a radšej len teba chcem, hoci si i zradcom; mne nemožno žiť bez teba, aj keď mi je tvoja bezcharakternosť z tej duše odpornou.“ Či bolo by to hodné jej, dcéry Slávie? Či nebola tu svätá povinnosť, stúpiť na srdce a vyletieť z toho bahna zrady, klamu a podvodu na krídlach fénixa? Čím skôr, tým lepšie. „Načo by mi bol muž, za ktorého musela by som sa krok za krokom hanbiť a po boku ktorého by som ustavične musela trnúť, akej asi špatnosti sa ešte dopustí.“

Deva spustila dlhé riasy na zamatové líčka. Nevidela, že mladík práve teraz vzhliadol a akým sa to díva na ňu a za ňou pohľadom. Nevidela ani, že tak pevne skrížil ramená na hrudi, akoby týmto posunkom chcel ochrániť srdce pred smrtonosnou strelou.

„On si ju tak vedie a tak na ňu hľadí, ako by som bol hľadel a viedol ju ja včera,“ prelietlo mu mysľou. „No, veď to nemožno; ona síce nie je moja, ale bola, ach, bola — a jemu nikdy nenáležala! Nemožno, a predsa —“ Ľudovítovo srdce zastalo.

„Dovoľ, otče, a vy, ctená pani, aby som vám smel predstaviť svoju drahú nevestu.“

Skrížené ramená nepomohli, strela trafila.

Účinok slov doktora Sávu nemožno opísať. Generál vyskočil. „Ale, chlapče, čo vravíš? Toto rozkošné dieťa — tvojou nevestou? No, musím povedať: máš viac šťastia, než rozumu.“ Generál objímal syna i celoval bledé líca budúcej nevesty, ktorej všetka farba zmizla z tváre pri zdesenom pohľade drahých matkiných očí.

Tváre p.-ských priateliek a priateľov akoby sa dotkol anjel smrti. Vidno, že také niečo nikto od Milice nečakal.

Pani Terézii vypadol od nevýslovného úžasu zákusok z rúk, ktorý už práve niesla k ústam. Snívala, či čo?

Okrem Irenky všetci Strakoničovci zajasali. No i cez toto zajasanie prenikol hlas farára Černeja, taký ostrý a studený, ako brink ocele.

„Zdá sa mi, že tu panuje zvláštna mýľka, alebo nepochopiteľná zámena.“

Obrátili zrak na tú dlhú, akoby hrozebne vztýčenú postavu.

„My vás nerozumieme, farár Černej,“ ohlásil sa zadivene starý pán Strakonič.

„Včera žiadal môj syn o dovolenie, aby smel Milicu Žilinskú, s ktorou bol už viac než rok s vedomím jej matky zasnúbený, predstaviť verejne ako svoju nevestu. Na moju radu odložil tento akt až na dnes. Uznáte, že sa dvaja ženísi v jeden deň a pre jednu nevestu trochu divne vynímajú; a že podobná zámena je viac než nepochopiteľná.“

Kto opíše okamih nastalého hrobového mlčania!

„Milica, je to pravda, čo pán Černej vraví?“ obrátil sa generál ku deve, zmenenej v krásnu sochu.

„Je!“ vraveli pevne jej bledé pery.

„Je a nie je,“ zaznelo v tom neďaleko nej hlasom, ktorý na napätých strunách devinho srdca tak zvláštne zahral.

„Čože, on sa ohlásil? On? Čo chcel povedať?“ Mimovoľne zadržala sa ruky Sávovej, akoby chcela prosiť: „Ochráň ma pred ním!“

„Je pravda, že som predvčerom ešte prosil svojho otca o dovolenie, prehlásiť svoje verejné zasnúbenie so slečnou Milicou Žilinskou, hoci jestvovala prekážka, o ktorej som znal, že, keby ju ona zvedela, nikdy by nemohla náležať mne. Nuž prišlo nečakané odhalenie. Lebo nieto nič tak tajného, aby nebolo zjavené. Naše zasnúbenie okamžite ňou samou zrušené, neprekáža jej dnes podať ruku inému, hodnejšiemu.“

„A nemôžete nám tú prekážku menovať, milý synu?“

„Deduško, nie, ach nie!“ zaupela Irenka.

„Áno, pán Strakonič, môžem. Zradca, ktorý zapríčinil vyhodenie kamarátov z p.-ského učilišťa, ktorý zničil existenciu Danka Žilinského, som ja. Podpísaním reverzu odtrhol som sa od svojeti. Všetci o tom vedeli, len Milica nie; ju zbabele klamal som celý rok a chcel klamať ešte ďalej. Táto moja zrada, tento klam rozdelili nás navždy. Veľkú som jej spôsobil bolesť. Ja jediný rozumiem tomuto aktu. Dnešným svojím zasnúbením postavila ona raz navždy medzi nami dvoma hranicu, ktorá sa nikdy viac nemôže prekročiť. Nedivte sa ani jej, ani doktorovi Sávovi; konali správne.“ Dovravel mladík a bez slova opustil sieň.

„Ach, strašné!“ vzdychol generál. „Teda ochrániť si sa prišla medzi nás, úbohé dieťa! No, úbohý zničený mladý život!“

„Mamička, odpusť!“ hodila sa deva k matkiným nohám, „a nesúď ma! Ó, nesúďte ma všetci; ja som ináč nemohla. Sami ste počuli: on sa od svojeti odtrhol. Ja patrím Slávstvu, a len po boku Slaviana môžem žiť. Ó, nesúď!“

„Nesúdim, dieťa moje,“ zaplakala pani. „Sám Boh všetko napraví!“

*

„Brat môj drahý, zlatý, kdeže si?“ zaznievalo úzkostne parkom a hájmi. „Ľudovít, Ľudovít!“

„Zlatuška!“

„Ach, tu si?“

„Čo chceš, Zlatuška?“

„Prečo si to urobil?“

„Prečo som sa priznal? Či nevieš: Ak budeme vyznávať svoje hriechy, verný je Boh a spravodlivý, aby nám odpustil, a očistil nás od každej neprávosti?“

„Áno, pred Bohom.“

„Ó, Zlatuška, ani nepochopíš, ako mi je, že som konečne smel a mohol povedať. Som teraz zradcom pred ich očami, no nie viac klamárom a podvodníkom pred vlastnou dušou. Tá ťarcha, tá reťaz, ktorá na mne ležala a za mnou rinčala, je zhodená. Už sa nemusím viacej báť, skrývať, ako Adam; som odhalený, odsúdený, ale na slobode.“

„To je pravda; no kde si vzal silu, tak konať a v takej chvíli?“

„Ach, ty nevieš? Kristus, ten tvoj Ježiš, ten Baránok Boží, aj za mňa obetovaný, On ma prijal.“

„Ó, Ľudovít! Teda preto bol Danko taký šťastný; to je to, čo mi chcel a nemal kedy povedať! Ach, už sa o teba nebojím!“

„A bála si sa, Zlatuška?“ Oprel líce o jej čielko.

„Bála, Ľudovít. Keď to bolo primnoho bolesti, aby ju človek sám mohol zniesť.“

„Máš pravdu: nebyť Jeho pomoci, spočíval by som už tam,“ ukázal na bočné, neveľké, no zaiste veľmi hlboké rameno rybníka. „Mocne tiahlo ma to ta, pochovať moje pohanenie a tú bolesť i ranu. Ó, Zlatuška, som biedny človek; ale to mi Milica predsa nemala urobiť, tak na moje srdce stúpiť. Však ja by som jej nebol viac vkročil do cesty.“

„Odpusť, Ľudovít, ako Pán tebe odpustil. Pomysli, čo ona musela vytrpieť, než pochovala svoje srdce!“

„Mýliš sa.“ Bôlny ťah pohral mu perami. „Mňa jej srdce nikdy nemilovalo, len prelud; len to, čo chcela zo mňa mať, a za čo ma považovala. Klamali sme sa oba; ona v mojej osobe, ja v jej láske.“

„Neboj sa, Pán Ježiš všetko nahradí, aj ju; veríš?

„To dnes ešte nemôžem povedať. Viem, že On je dobrý, veľmi dobrý. Keď ty, hoci vieš, čím som, ty sa nehanbíš za mňa, ty si mi odpustila, veď tvoje blaho som zároveň s Dankovým pochoval. Cítim, že ma zase miluješ.“

„Áno, Ľudovít. Ó, veď ty zase budeš naším, pravda, naším úplne?“

„Ako?“

„Ty nestaneš sa farárom v G.!“

„Nikdy!“ Striasol sa. „Zavrhnutý Judáš odhodil tridsať strieborných; na milosť prijatý Judáš by si ich podržal? Nie, ó, nie; môj dobrý Boh mi pomôže; ako, vie síce len On sám. Ale dokážem im, no i Milici, že, hoci slabocha Ľudovíta nebolo možno už polepšiť, Kristus, ktorý činí všetko nové, ešte i tú škvrnu necharakteru môže zotrieť z čela. Nebudem sa ja tučiť z mozoľov mnou zapredaného ľudu na dolnozemskej slanine. No, Zlatuška,“ narovnal sa mladík, zapínajúc prehodený plášť, „snáď mi to nik z celej spoločnosti nezazlie, keď sa ta viac nevrátim. Strakoničovcom poďakujem listovne za pohostinstvo. Milicu vidieť nemám ešte teraz sily. Rodičia budú s mojím odchodom len spokojní. Poď, prosím, pomodli sa so mnou, a pozdrav Danka. A až prídeš do A., potom sa nediv, že ma doma nenájdeš. Rodičom nechám list, vysvetlím, a —“

„Kam pôjdeš?“ zaplakala devuška.

„Neviem ešte v tejto chvíli. No Boh je mojím Otcom, nájde sa ešte v Jeho šírom svete kúsok miesta pre úbohého tvojho Ľudovíta.“

Ó, kto by ich tak videl spolu sedieť a plakať, obe deti Černejove, také pekné, mladé, umné, zaplakal by iste s nimi…

„Ľudovít, a máš peniaze?“ starala sa devuška, keď vstali od modlitby.

Vyňal peňaženku, otvoril.

„Veľa pre smrť a málo pre život.“

„Tak až prídeš domov, v mojom stolíku v tretej priehradke leží môj polročný učiteľský plat; vezmi si ho, prosím. Nie je to veľa, ale je to moje, spravodlive zaslúžené; neleží na tom kliatba lakomstva.“

„Zlatuška dobrá, drahá, ako by som ťa mohol olúpiť o to jediné, čo je u nás čisté?“

„Neolúpiš. Vieš, pristúpili sme oba k zboru vykúpených, k tým, ktorí všetky veci mali spoločné. Môj zármutok nad tvojím odchodom zmierni povedomie, že som ti smela pomôcť opustiť hanebnú cestu a začať nový život. No, dáš mi vedieť čas po čase, kde si a čo robíš; snáď u teba nájdem si ochranu, až ma objíme púšť.“

Ešte jedno dlhé objatie a bozk, — ním rozlúčili sa Černejovské deti na dlhé, dlhé časy.

Za mladíkom, keď už dávno bol zmizol, zahľadela sa devuška; zalomila zrazu biele ruky, pritisla si ich na hruď.

„A predsa, Pane Ježišu, vďaka. Áno, vďaka, akokoľvek bolestná je to cesta, po ktorej si ho priviedol k sebe a povedieš k cieľu; keď je len zachránený. A veď raz večné blaho čaká nás u Teba, tam v onej poludňajšej krajine, v Kanaáne.