ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Súmrak — brat žiaľu a otec beznádeje — rozkladal sa svetom. Objímal i útulný salónik pani Karolíny Žilinskej, obzvlášť ale mladíka, ponoreného do tichých prehrávok na klavíri. Blúdili štíhle, hudobné prsty ako v polosne na bielych klávesoch — jeden zvuk žiaľnejší než druhý. Konečne vynorila sa z hrude pieseň dávno zosnulého génia, ktorú raz skomponoval v tomto meste, a letela otvoreným oknom k blízkemu Dunaju:

Ó, rozžialená, úbohá, beznádejná duša, čiže si sa so zobrazila v hlase speváka! Ocitla si sa na búrlivých vlnách, hodená do víru nemilosrdnou rukou. Ale teraz kam, keď všade priepasť a zahynutie?!

Prestal mladík hrať. Pritisol si obe zalomené ruky napred na mladú, na prasknutie preplnenú hlavu, potom na hruď, v ktorej ustávalo srdce biť žiaľom, naplnené návalom bolesti až na puknutie. Veď dnes bol podvečer dňa, v ktorom zase raz zhubný systém zavládol nad dorastom slovenského národa. Ničil všetko dobré a krásne. Pošliapal ideály, nádeje i budúcnosť mládeže, ktorá ešte len začala žiť. Zakosil systém ako kosec skoro na jar, podťal život v útlom rozkvete. Zostali korene, veď boli hlboko; vyrastie ešte byľ, ale nevydá už vône, lebo nebude viac kvetu.

Skončilo sa vyšetrovanie, skončilo tak, ako nikto nečakal. Päť mladíkov bolo vypovedaných z p.-ského učilišťa, medzi nimi i Jurko Orfanides. Dankovi Žilinskému odohraná bola možnosť zložiť v Uhrách kandidátske skúšky a tak i možnosť, stať sa kedy slovenským farárom. Jedine Ľudovítovi Černejovi, z ohľadu na to, že bol len prúdom strhnutý, dovolené bolo zložiť skúšky pozdejšie. V ktorom uhorskom učilišti nechajú doštudovať úbohých p.-ských vyhnancov! Kde zložia kandidátske skúšky? Ktorý uhorský biskup, stojaci pod maďarským systémom, posvätí týchto nakazených vlastizradcov? Päť mladých životov hodené je na búrne more beznádeje, mučivej neistoty. Jednému otvorené sú dvere vyhnanstva, bo pre neho niet viac miesta v drahom, milovanom národe a ľúbeznej vlasti. A to prečo? Preto, že chceli si vzdelať reč, v ktorej mali kázať ľudu, že odvážili sa snívať o slovenských gymnáziách a univerzite pre Slovákov, vydržiavanej Slovákmi na slovenskej pôde, že sa chceli pokúsiť zdvihnúť neprebudený národ z duševnej biedy a poroby. Zato, že opovážili sa myslieť nie mysľami maďarských profesorov, ale svojimi vlastnými, cítiť, veriť, dúfať svojím vlastným srdcom. Zabudli, že uhorská sloboda, tak veľmi za hranicami vychýrená, je len na papieri, že každý národ v Uhrách musí byť rabom vládnúcemu, umŕtvujúcemu systému vo vlastnej zemi otcov.

Nuž stalo sa. Nebolo to ani po prvé, ani naposledy. Darmo by sa pýtal človek: Ako dlho to ešte národy vydržia, také mravné hynutie, takú smrť všetkého, čo v nich ešte žilo dobrého a krásneho? Chcete vedieť, ako je človeku, keď zastal nad hrobom vlastného života, v ktorom pochovali ľudia jeho budúcnosť? Spýtajte sa mladíka, ktorý tam pri piane sa narovnal a v domnení, že je sám, hlbokým, srdce prenikajúcim závzdychom uľavil svojej hrudi. Jemné rameno objalo jeho šiju. Horúce slzy materinského súcitu skanuli po opadnutom, bledom líci a dotkli sa jeho čela.

„Danko, syn môj, nezúfaj!“

Náruživo privinula sa mladá hlava k materinskej hrudi.

„Veď čo o mňa, keby som bol sám? Ale moja mať, moja biedna mať! Kde sú jej sny, jej nádeje? Načo bolo toľko strádania, mozoľov, sĺz? To všetko márne, zničené bez viny, bez viny! Ó, by som mohol umrieť!“

„Danko!“

„Áno, umrieť. Bo načo mi život? Doma niet ako, niet z čoho žiť, ba niet ani pre čo žiť — a za hranicami, v cudzine —? Pre cudzinu nemá môj život zmyslu. Zrodil som sa pre svoj národ, preň a len preň dostal som dary, nadanie od Boha. Nie sú také veľké, aby mohli závodiť so vzdelancami v cudzine; a keby aj — načo vodu nosiť do mora? V Uhrách mohol som byť dosť dobrý, užitočný. Tu som sa mohol rozvinúť, tu som mohol iných viesť k osvete. Ó, keby mi boli dali čo ako malinkú cirkvičku! Aspoň tú som mohol vzkriesiť a zdvihnúť z poroby ducha. A teraz mám žiť v cudzine ten bezúčelný, trpený život len kvôli tomu, aby som nemusel hladovať, a to, čo vo mne slovenské žije, musím v sebe zakopať, lebo to cudzina nepotrebuje. Veď pre slovenskú dušu nikde niet porozumenia. A tam sa mám utrápiť túžbami a myšlienkou, že môj národ hynie bez pomoci, on, ktorý by ma bol mohol potrebovať, a že nikdy, nikdy už niet pre mňa miesta v ňom. Pusti ma, tetinka dobrá, drahá, musím von na povetrie; tu mi je úzko, na zadusenie!“

„Syn môj, počkaj na Milicu, ona hneď príde!“

„Nie, tetinka, nechaj ma samého ísť. Veď sa neboj, znám, čo som vám všetkým povinný, obzvlášť mojej mamičke, ktorej by síce bolo lepšie, keby ma mohla v hrobe oplakať, ako ma má vidieť zaživa pochovaného.“

Na ruke i perách paniných zahorel vrelý bozk. Než sa nazdala, bola sama a hodila sa pri leňoške na kolená v horkom plači. „Bože môj, Bože môj, prečo si nás opustil? Danko zničený a Ľudovít zradcom! Áno, oni si ho ešte ospravedlňujú! Milica i Danko, úbohé deti moje! No, on nás zradil! Jurko Orfanides ho darmo neobviňuje. Len jeden mohol tak všetkých hlavných udať profesorom, len jeden znal všetko, a len ten, ktorý nebol potrestaný! A to krv z mojej krvi! Zlatuška, Zlatuška moja, čo ty na to povieš? Alebo zvrhneš sa i ty? Jablko od stromu ďaleko nepadá. Ó, Bože môj, prečo sme sa zrodili?“ plakala pani, a zvony p.-ské pomáhali jej v tom plači. Veď nikde potešenia, bo nikde nádeje, nikde východu. Čo sa stalo, už sa neodstane. „Načo sme sa zrodili?“

„Nato, matka moja, aby sme Krista poznali, v novote života chodili a s Ním raz kraľovali.“

„Janko, Janíčko!“ skríkla pani. Nebol to sen, hoci zdal sa snom, veď spočívala v náručí syna — miláčika. Jeho pekné, mužné pery zľúbali jej slzy z líca, jeho rameno vinulo ju k sebe i zdvihlo a so silou zdravej mladosti prenieslo na pohovku.

„Janko, si tu naozaj?“

Pustil ju z náručia, rozožal plyn a stál pred ňou chvíľu v záplave svetla.

„Prišiel som vás potešiť vo vašom žiali. Prišiel som vám povedať, že môj Pán môže i tie najhoršie veci obrátiť na dobré. Jeho myšlienky o nás sú na pokoj.“

Ako topiaci podaného lana, tak uchopila sa matka synovej viery. Nič sa nezmenilo, a predsa bolo jej ľahšie. Keď si k nej pokľakol a dal sa ju potešovať a dopytovať sa na všetko — a hoci i zasmútil, a jeho duchaplná, Milicinej tak veľmi podobná tvár odrazila zármutok i bolesť bratského, súcitného srdca — nevyhasilo to predsa žiaru svetla v jeho očiach.

„Matka moja, to sú všetko veľmi žalostné správy; ale akokoľvek kalné sú tie vlny, ak prinesú loďku do prístavu pokoja, ak prinesú vaše duše k Pánovi Ježišovi, my Ho budeme ešte raz za to oslavovať a vyznáme: Čo si ty činil s nami, činil si tak pre naše dobré.

„Keby sme my tak mohli veriť, ako ty veríš!“ vzdychla pani. Nevšímala si posiaľ synove listy, áno, schválne nechávala myšlienku na jeho nové presvedčenie stranou, pretože ju akosi odsudzovalo. Teraz ucítila, že je ono dobré, keď mu pomohlo tam veriť a tešiť, kde nebolo ani nádeje, ani potešenia.

No, teraz zobudila sa v nej starostlivá matka. Syn prišiel z cesty unavený, hladný. Neodpieral, nechal ju; vedel, že práca v zármutku osviežuje. Na otázku, kde sú všetci, dostal odvetu, že Milica išla niečo nakúpiť, Ľudovít že sa ešte nevrátil z prechádzky a Danko chudák len práve čo tiež odišiel, trochu sa prejsť.

Keď zmizla matka, hodil sa mladý muž na kolená a teraz neznelo tu: „Bože, prečo si nás opustil?“ zato plynulo v hlbokom, celé srdce ovládajúcom dojatí: „Pane Ježišu, môj slávny, drahý Pane, poslal si ma sem svietiť; ó, pomôž mi! Tie tmy sú také veľké; pomôž mi mojich drahých priviesť k Tebe. Ó, ďakujem Ti, že nedáš zhynúť môjmu národu; až jeho synovia a dcéry poznajú Teba, ktorý si požiadal národy za dedictvo, a boli Ti dané, — potom príde sloboda a vzkriesenie i môjmu utlačenému rodu. Hallelujah! Amen.“

*

Na divadelnej promenáde, akosi vymretej — bo ešte niet čas, ísť do divadla — sedela na lavičke Milica Žilinská. Vedľa seba mala položenú kapsičku i rukavičky. Malé ruky mala kŕčovite zložené v lone; strnulo hľadeli do prázdna duchaplné oči, ktorým poznať na zlomenom lesku prebdené noci a plač. I keby ten najživší život prúdil okolo nej, nič by nevidela, bo jej myseľ bola naplnená len jednou jedinou predstavou.

Tam doma plakala pani Karolína nad zradou vlastnej krvi, a tu plakalo hrdé dcérino srdce nad tou istou zradou, ktorú nechcelo a predsa muselo pripustiť. Neprišla sem len náhodou, čakala na Ľudovíta; čakala už chvíľu márne. Musela s ním vravieť bez svedkov, musela zvedieť istotu, bo tá neistota privedie ju o rozum.

Predstavovala si tie posledné týždne, aký bol Ľudovít milý, vážny, takže všetko jeho počínanie oprávňovalo k tým najkrajším nádejam, ako spolu presnívali ešte raz tie krásne slovenské sny. Spomínala, ako robil plány do budúcnosti, keď ona bude kráčať po jeho boku a riadiť jeho slovenskú domácnosť. A medzitým čo on bude konať svoje kňazské povinnosti, ona uviaže sa na úlohy kriesiteľky národa. Ach, kde boli tie krásne sny? Zhasli všetky dnes po vynesení výroku.

Ale ak on nebol zradcom, ak strýc Černej uplatil, či za to zaslúžil odsúdenie? Či nebolo dobre, keď aspoň on nemusí do cudziny, ako úbohý Danko? A že aspoň oni dvaja uskutočnia svoje sny a ideály, keď už Danko nemôže —?

Ale tá jeho bledosť pri obede, ten jeho zmätok, keď sa matka spýtala: „A teba že neodsúdili? Ako je to možné?“ To nesúvislé vyhováranie, že to nechápe, ani nečakal, že si len jedno myslí, ak by otec bol profesora M. podplatil —!

Ach, ak tak predsa bol zradcom, ak podpísal reverz, ktorý Jurko Orfanides podpísať nechcel — čo potom? Ó, čo potom?

Zúfalosť vkrádala sa do devinho srdca. Lebo najväčšou bolesťou pre milujúce srdce je vyriecť ortieľ nad miláčkom. Ak zradil, tak medzi nimi zívala priepasť, a všetkému bol koniec: snom, šťastiu, budúcnosti, všetkému — len životu nie. No, ako potom žiť?

Dva razy pohla sa deva, keď zazneli kroky, v domnení, že ide už on. A keď konečne prišiel, nezbadala ho, hoci už chvíľu pred ňou stál a čítal na dne duše tie boje — áno svoj ortieľ.

„Milica, tu som,“ prinútil sám seba k slovu.

Strhla sa. Oči jej zažiarili, no hneď aj zhasli. Spravila mu miesto vedľa seba na lavičke. Trpel veľmi jej mlčaním.

„Milica, ty ma máš za zradcu?“ vyrazil konečne zo seba.

„A nie si ním?“

Obledol až po ústa.

„Z čoho uzatváraš, že by som ním musel byť? Či len preto, že ma neučinili nemožným v Uhrách? A vlastne, vieš to iste, že ma nenechajú na skúške prepadnúť?“

Vydýchla si viditeľne. Zbadal to a rýchle pokračoval.

„Otec môj nie je Slovák, to vieš; on drží s nimi, naprosil ich, podplatil; spravili mu tento ústupok. Nuž a dajme tomu, že by som v mukách a tortúre výsluchu z neopatrnosti bol niečo viac povedal, či za to mám byť biľagovaný ako zradca? Však kamaráti nič netajili, lebo ani nemali čo, len čo Danko potvrdil, že spolok jestvuje. Pripustím, že bolo nespravodlivé Danka odsúdiť a mňa tak nechať. Ale i to musím pripustiť, že podľa ich náhľadov Danko zaslúžil väčší trest, ako ostatní, bo on nás zhromaždil a viedol. My slepo šli sme za ním. Milica, rozváž môžem ja za tú nespravodlivosť? A konečne, ak ma nenechajú prepadnúť, ak dostanem dakedy faru, či nie je to dobré pre nás, či nemôžeme byť vďační osudu, že aspoň my môžeme pracovať?“

Vravel pokojne, presvedčene, a ona ho tak milovala. Vravel, ako ho jej nedôvera uráža a bolí, a spomínal, že hneď zajtra musí odcestovať, aby sa im stratil z očí, keď ho tak nevinne, bez milosrdenstva odsúdili. Spomínal, aký je Danko šťastný, že smie byť národným mučeníkom, storazy šťastnejší od neho, ktorého tak očiernili i pred tými najdrahšími.

Presvedčenie, že za každú cenu musí pravdu zakryť, dodávalo mu ohňa a sily. Nemohol ju stratiť, a vedel, že nezvratne stratí, ak sa prizná. Luhal, ach, luhal tak zručne, že oklamal ju ešte raz — že mu uverila. No, sama ho prosila, aby odišiel, že v jeho neprítomnosti získa mu skoršie naspäť stratenú dôveru. Zradcom nebol. Ak aj poklesol, ale nie úmyselne, nie schválne. A keď sa všetci od neho odvrátia, tak zapadne do mora súženia a ocitne sa, zúfalstvom dohnaný, v nepriateľskom tábore. Nie, ona ho chcela zachrániť a tak usporiť národu ešte túto nenahraditeľnú stratu.

„Poďme domov!“ preriekla. Vložila ruku do jeho ruky oprela sa o neho, aby mu dokázala, že ona ním neopovrhuje, že je i bude jeho. V srdci mala vznešený, krásny pocit veľkej úlohy a on, kráčajúc jej po boku a zasypávajúc ju slovami lásky, pociťoval v srdci hryzenie červa, ktorý neumiera, a pálčivosť ohňa, ktorý nehasne.

Ó, muky srdca lži zapredaného, úzkosťou a obavami zmietaného, kto vás popíše? Blažený ten, ktorý vás nikdy nepoznal, a blahoslavené srdce, v ktorom ten zžierajúci oheň vody života vyhasili.