ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak teda všetko je stratené, syn môj, a ty navždy odsúdený k nešťastiu, nevinne, bez pomoci!? Ó, ja prenešťastná matka, čoho som sa to musela dožiť!“ Horký plač dokončil prerývané slová matky Danka Žilinského, v tejto chvíli veľmi nešťastnej. Syn stál pred ňou ešte v cestovnom obleku, tak ako bol zoskočil z kočiara a vbehol do jej prízemnej, pohodlnej izby. „Však,“ pokračovala pani, „iné nedalo sa očakávať; no páni Strakoničovci ma tak uisťovali, že len predsa pravda zvíťazí.“

„Neplač, mamička. Oni sú Srbi, neznajú naše pomery, budú sa musieť s nimi pomaly zoznámiť, keď majú tu v Uhrách stráviť život. Ale, prosím, ponúkni ma, aby som si sadol, a trochu raňajok by tiež neškodilo; celú noc som nespal.“

Pani, ustanúc v plači, temer zadivene pozrela na syna; bolo na jeho peknej, dumnej tvári čosi také nové, dobré, čosi ako neznáma svieža sila o ktorú sa môže oprieť i druhý.

„Danko môj, ty nie si tuším ani zronený. Či sa len tak staviaš, aby si biednu svoju mať nezarmútil?“

„Prečo sa nazývaš biednou, mamička?“ objal mladík matku, nežne pozrel do jej ustaranej tváre. „Máš snáď príčinu, hanbiť sa za toho, komu si raz život dala?“

„To nie,“ vzhliadla temer s úctou k nemu; „ale tvoja budúcnosť, tvoj zničený život!“

„Zničený život je život poškvrnený hriechom, a budúcnosť leží v rukách Božích. Uváž: nebyť láskavej starostlivosti nebeského Otca, za iných okolností boli by sme oveľa horšie na tom. Teraz ty, mamička, máš takú milú, peknú izbičku, môžeme byť spolu, kedy chceme; ja mám svoje povolanie, ktoré milujem, a pri ktorom ešte ďalej môžem študovať. Starosť o chlieb nás netlačí, máme prístrešie, odev, obuv a — čo nadovšetko — dobrého Otca na nebi, ktorý miluje.“

„To je všetko pravda, syn môj, no všetko len na čas. Alebo myslíš, že by tebe postačila úloha vychovávateľa po celý život? Synovia pána generála dnes-zajtra sú hotoví. S tebou to nie je tak, ako so mnou: ja do smrti môžem byť kľučiarkou, ty musíš ísť ďalej.“

Záchvev prelietol štíhlou postavou mládencovou.

„To je pravda; no nie je učeník nad svojho majstra; nemal Syn človeka, kde by hlavu sklonil. No On hovorí: „Nestarajte sa o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa bude starať o svoje veci. Dosť má deň na svojom trápení.“ Vieš, mamička, veľké charaktery išli vždy tvrdou školou. Ak môj Boh chce zo mňa vychovať súžením veľký charakter, veľký v utrpení, staň sa Jeho vôľa. Ja mám pokoj, ale mám — ako som už povedal — aj hlad, a to nie je vôľa dobrého nebeského Otca, aby som hladoval, keď mi moja mamička môže dať dobré raňajky.“

„Ach, odpusti, Daníčko!“ zvrtla sa pani, a než by sto načítal, sedel už syn dobre obslúžený pri stole, a rozprával jej veselo niektoré skúsenosti z cesty.

„Danko, Daníčko!“ Dvere sa rozleteli, a oba šumno urastení generálovi synovia objímali, áno div, že neudusili svojho učiteľa. „Dobre, že ste už po raňajkách, otec už tvrdo čaká; aj Sáva práve prišiel. Poďte, prosím, k nám, však vaša mamička sa nenahnevá.“

„Ach, čoby, páni. Len prezliecť by sa mal Danko; je celý ušpinený a uprášený.“

„No však ho napred necháme vojsť do jeho izby, aby bol šumný, lebo príde aj Irenka; tak do videnia!“

„Konečne ste tu, Žilinský!“ Generál odhodil časopis, chcel vyskočiť z pohovky. No mladík stál už pred ním. Muž stiahol ho na pohovku, skúmavo spod šedivých bŕv pozrel mu do očí: „Veselý, jasný? Tak vravte rýchlo, nech zviem, ako sa vám viedlo!“

„Veľmi dobre, pán generál.“

„Dobre?“ zhŕkli všetci.

„Áno, dobre. Nebudem nikdy v Uhrách farárom, nebudem stáť pod dohľadom biskupov B. a Z., moje svedomie nebudú viazať seniorálni a dištriktuální inšpektori, konventy, synody a tak ďalej, som voľný od tortúry.“

„Danko, a tvoje ideály, kázať evanjelium?“ zaznel odo dverí teskno-ľúbezný hlas dievčiny, ktorá sťa slnečný lúč prebehla priestorom, a stála čo nevidieť po boku mladíka, ktorý jej podišiel v ústrety. „Ty že nebudeš kázať evanjelium!“

Poceloval obe malé ruky.

„Budem, Irenka, budem, neboj sa; čisté, nehatené, nesfalšované evanjelium chcem kázať všetkému stvoreniu, popredne svojmu národu. Pôjde to s utrpením, ale bez prekážky. Kým som tu medzi vami, dovolíte mi, áno, umožnite, aby som ho smel hlásať tu Srbom i Slovákom, ba, ak naskytne sa príležitosť, i Maďarom a Nemcom; naučím sa rumunsky. — A keď i nie som Wesleyom^[79] a nemôžem povedať: „Svet je mojím zborom!“ tak poviem, že sú ním Uhry.“

„Dobre, syn môj!“ generálove oči zvlhli, „kým žije starý Jovan Strakonič, nemáš pritom hlad trpieť. Ale oni ťa budú naháňať ako toho jeleňa po horách, zavierať, tupiť…“

„Pán Ježiš hovorí: „Ked vás budú prenasledovať v tomto meste, utečte do iného.“

Keď môžu anarchisti slepo nastavovať svoje životy pre klamnú slobodu, prečo nemal by som ho nastaviť ja, keď ide o tú jedinú, pravú slobodu svedomia?!“

„Sve oslobod!^[80] Hurrah!“ Dve pevné ramená objali mladíkovu šiju.

„Vitaj, Danko, vitaj!“

„Sáva i Miloš už tu? Zdravstvujte, bratia!“

„Tak teda zostaneš medzi nami?“

„Vďačne, kým ma potrebujete, a dúfam,“ pozrel mladík po milých priateľoch, „dúfam, že až jeleň, štvaný z hory do hory, bez vlasti a domova, kedy-tedy bude potrebovať posily a útulku, že mu ho poskytnete i potom.“

Hruď generálova sa zdvihla mocným hnutím.

„Ja som starý, nemôžem mnoho sľubovať, ale ty, Sáva, povedz mu, že, kým žijú Strakoničovci a majú strechu nad hlavou, i on má medzi nimi domov.“

„Áno, strýko, no i my sme tu!“ nežné ramená ovinuli sa okolo šije starého vojaka.

„Je pravda, dieťa, i vy ste tu; ale teraz nech nám povie všetko, aby sme celú vec rozumeli.“

Nuž mladík povedal, no až po druhých raňajkách, keď celá rodina sedela v Irenkinom salónku. Z obrazu hrdinu a mučeníka slobody hľadeli na peknú rodinu dumné oči, tak ako by brali účasť na smutných osudoch národa. Nenapichovali ho síce na koly, nevyrezávali mu jazyky, ale olúpený telesne, zmučený systematicky, ohlupovaný duchovne vyháňali za hranice. Znemožňovali ho v tej drahej zemi otcov, veď ničili mu kvet a dorast národa, jeho mládež.

„No tak nech sa prepadnú aj s ich systémom!“ vybúšil konečne Sáva. „Teraz by som rád vedel, ako si to myslel s tým kázaním; však kostoly ti neotvoria, i keď si vo Viedni zložil kandidátske skúšky.“

„To viem, Sáva. No pre Slovákov budú kostoly dnes-zajtra vôbec zavreté. Situácia je taká — nakoľko som sa dozvedel — že sa chystá taký nátlak na farárov, že títo alebo musia maďarsky kázať slovenským poslucháčom, alebo ich jedného po druhom suspendujú. Môžeme očakávať, že dnes-zajtra nebude slovenských teológov. Načo by mrhali čas, sily a prostriedky, keď sa im má tak viesť, ako nám. Už dnes niet slovenských kaplánov, ale slovenské cirkvi sú, a ľud sa zo svojho storočného spánku budí, on tie maďarské kázne počúvať nepôjde. Aj keď je môj národ veľmi zanedbaný a spohanštený, je v ňom predsa mnoho náklonnosti a túžby po veciach Božích. Pre evanjelickú cirkev v Uhrách, pod tým znemravňujúcim tlakom, pod ktorým sa nachodí, niet žiadnej pomoci. Ona je prehnitá, je ako dom, narušený od gruntov, blízky pádu. Kto chce zachrániť z nej to, čo večne nemá zhynúť, musí von. Nemyslím, aby sa pridal k nejakej sekte, alebo už jestvujúcej spoločnosti. — Tým by sa nám národne nepomohlo, bo tieto spoločnosti stoja pod inonárodnými, cudzími vplyvmi. Čo my potrebujeme, je slovenská slobodná evanjelická cirkev. Jedine v nej zachováme slovenskému ľudu spev i kázne i právo modlitby. To je tak výsledok môjho polročného štúdia a posledných skúseností v P. No tejto slovenskej slobodnej evanjelickej cirkvi niet, len náš Boh ju môže stvoriť. No On na uskutočnenie svojich ideí vždy upotrebuje ľudí, hotových za tie ideály obetovať sily tela i ducha, áno i životy. ,Slovensko pre Krista!‘ vyvolil si Janko za heslo; to je i mojím heslom, ale pridávam k nemu: ,i život pre Krista!‘“

„Ale ako hodláš pracovať za ten vskutku krásny ideál?“ vzrušil sa Sáva.

„Kážte evanjelium každému stvoreniu! rozkázal Pán. Učeníci poslúchli; ani im nestáli chrámy k službám, a cirkev predsa vzrástla.“

„Nuž oni šli z miesta na miesto; to snáď teraz nemožno,“ ohlásil sa pán Strakonič.

„Prečo, deduško? Tomu, kto sa utrpenia nebojí a hotový je položiť život, je všetko možné,“ snivo namietla Irenka.

„Áno, dieťa,“ starostlivo zakrútila hlavou stará pani; „no ja myslím, že Danko nebude mať ani tri verejné prednášky, a ocitne sa vo väzení.“

„Nerozumejte ma, prosím, zle. Veď ja chcem pracovať práve tak ako pracujú nazaréni^[81] alebo baptisti. Oni kážu, ľud príde k obráteniu, tvoria sa malé zborčeky. Len v tendencii bude rozdiel. Mne nejde o odvedenie ľudu z evanjelickej cirkvi, zato o vyvedenie cirkvi spod toho mŕtveho, strašného systému. Slovenská slobodná evanjelická cirkev (aké meno by jej ľudia dali, to, pravda, neznám), začas by platila istotne za trpenú sektu, bez práv, tak ako prvokresťanská cirkev. No mala by tú výhodu, že štát by nemal na ňu a jej kazateľov práva. Ona by sa utvorila z tých malých zborčekov. A vieš, Irenka,“ obrátil sa mladík zrazu ku kamarátke, „tie zborčeky utvoria sa zase z tých Slovákov a Sloveniek, ktoré vyvedené Duchom Svätým z Mezopotámie, pôjdu do Kanaánu za naším nebeským Izákom.“

„A smie do nich patriť i Srb?“

„Prirodzene, pán generál.“

„To medzi prvých tu v T. zaznačíte si starého Jovu Strakoniča.“

„A druhú Irenu Strakoničovú.“

V salónku stíchlo, ani čo by anjel preletel. Oči starej pani Strakoničovej temer naľakane hľadeli na švagra, na vnučku. „Čo vravel on, Srb, pravoslávny? To dieťa však bolo evanjeličkou. Kam povedie táto náboženská prepiatosť, koľko je v nej nákazlivej moci? Už i ja sama som ňou dotknutá.“

Pani pozrela na svojho zamysleného muža. Čo asi myslí? Z neho zblúdila pohľadom na všetkých troch synovcov. Sáva, trochu bledý, zamračený hľadel na otca, oba mladíci v zamyslení na Irenku. Z nich padol pohľad na vnuka, a pani temer vykríkla. Nikdy ešte nevidela toľko podoby so svojím synom v Milošových rysoch, ako v tejto chvíli, keď náhle pristúpil k sestre, s pevne upretým zrakom na obraz plevenského hrdinu, ani čo by mu niečo sľuboval.

„Spytovala si sa nedávno, kedy vydám sa ja s vami na púť za Kristom. Dnes môžem ti dať odpoveď, moja drahá sestrička: rozhodol som sa v tejto chvíli nezvratne raz navždy. Prešiel som hranicu, ktorá ma delila od vás. Vezmite ma so sebou z ríše tmy do kráľovstva Kristovho; oddal som sa Jemu.“

„Miloš!“ Devuška preletela sťa kvietok vetrom nesený do bratovho náručia, skryla náhle v slzách zmáčanú tvár na jeho hrudi.

I mladík zaplakal.

„Modlite sa so mnou, nech sníme Kristus ťarchu mojich hriechov z mojej duše.“

Nuž modlili sa, Danko, Irenka. — Ale keď sa začal modliť generál, nezostalo ani jedno oko suché. Doktor Sáva ticho opustil salónik a zavrel sa do neďalekej svojej izby. Tam na pohovke zahrabal tvár do vankúša, ktorý mu bola Irenka vyšívala, a čo dialo sa v jeho duši, videli len jedny oči a cítilo s ním len jedno srdce.

V salónku medzitým prvý opanoval sa starý pán Strakonič.

„Dúfam, že pre ideály budúcnosti nezabudnete celkom na prítomnosť,“ vravel s nútenou láskavosťou. „Irenka, tvoje priateľky už odpovedali, tu hľa, dopisnice, ony všetky prídu.“

„Deduško môj, čo nepovieš!“

„Hľa, dieťa,“ víťazoslávne usmiala sa pani Hadviga, „akú správu má deduško pre nás. To ma ospravedlňte, musím za svojou Žilinskou, a vy robte svoje prípravy.

„Dobre,“ myslela pani, striasajúc ťažký dojem minulých chvíľ, „nech sa tá mládež pobaví, bo ináč, keď už i Miloš začne, a keď švagor im bude tak pomáhať, to skutočne nebude dobre.“ Keby sa niekto panej spýtal: „Prečo?“ sotva by vedela dať odvetu. Odkedy vnučka — veľmi jemne síce, no i rozhodne — predostrela jej svoje náboženské zásady, podľa ktorých chcela žiť a slúžiť Kristu — hoci tieto zásady borili všetky veľkolepé plány panine — nemala smelosti, namietať niečo proti nim. Veď na výslní lásky toho drahého dieťaťa, ktoré tak nesebecky pre všetkých žilo, dýchalo sa panej dobre.

V bytosti Danka Žilinského, v jeho tragických osudoch, ležalo pre paniu príťažlivé čaro; materinsky milovala peknoduchého mladíka. Výklady, ktoré mal pri ranných pobožnostiach, naplňovali ju úctou oproti nemu; ctila si jeho presvedčenie. Že by však toto presvedčenie mohol prijať jej švagor a jej vnuk, to zdalo sa panej vecou úžasnou, dych zužujúcou. Keby tak všetci začali podobne zmýšľať —! Nie, to by bolo nepohodlné, neznesiteľné. Zakrútila, áno potriasla hlavou a začala radšej so Žilinskou zostavovať veľkolepý program pre kuchyňu na budúce dni. Veď Irenka povolila, že Strakoničovci vtedy pozvú celé okolie na letný večierok, o ktorého program sľúbila sa postarať mládež, rátali, pravda, s Milicinou i Arankinou pomocou.